"Chcel by som byť v betlehemskej maštali
radšej somárom
ako najväčším filozofom v Európe.
Ten totiž prišiel na to, o čo ide:
Byť a dýchať na Boha."
In: Mozaika nádeje
23. decembra 2010
21. decembra 2010
Talkshow namiesto predvianočnej spovede
Pozdravujem mladých z Humenného, ktorí tieto myšlienky spoznali na duchovnej obnove na Mariánskej hore v Levoči a pozdravujem aj veriacich z farnosti Krista Kráľa, Prešov - Sekčov, ktorí počúvali kázeň na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie.
19. decembra 2010
12. decembra 2010
Tie isté Vianoce
12. december 2010: Tretia adventná nedeľa
Aká je vianočná nočná mora každého dieťaťa? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: ponožky také isté ako pred rokom, sveter taký istý ako pred rokom, knihu takú istú ako pred rokom, škatuľu s hrami takú istú ako pred rokom, a ešte zopár drobností, všetko také isté ako pred rokom.
Neznesieme mať stále rovnaké veci. Niekoho viac, iného menej, ale každého aspoň trochu trápi nespokojnosť s tým, čo má. Neprestaneme túžiť po inom – novom svetri, modernejších topánkach, elegantnejšom aute. Stáva sa, že by sme vymenili aj zamestnanie, alebo stačilo by šéfa, dakedy rodičov alebo manžela, či najradšej celý svet. Aj Boh by sa nám zišiel inakší.
Ján sa vo väzení dozvedá o Ježišových zázračných skutkoch, preto sa pýta „ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3) a odpoveďou je mu opäť iba zvesť o Ježišových zázračných skutkoch. Proroci predpovedali, že v dňoch Mesiáša „sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria... sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá“ (Iz 35, 5-6), lenže Ján jednako pochybuje. Čo iné by chcel počuť? Aké iné správy by ho utvrdili o tom, že Ježiš je „ten, ktorý má prísť“? Akého Mesiáša si vlastne predstavoval? Azda chcel zažiť naplnenie aj ďalšieho proroctva – „pánovi vyslobodení sa vrátia, s jasotom prídu na Sion“ (Iz 35,10). Veď, aký to je Mesiáš, ktorý nechá svojho najväčšieho a najbližšieho proroka uväzneného v žalári? Ján sotva tušil, že svojou mučeníckou smrťou predznamená mučenícku smrť Ježiša, jeho rozhodujúci mesiášsky čin.
Čítaním nasledujúcich Matúšových riadkov spoznávame Ježišovu ostrú reč adresovanú večne nespokojným súčasníkom. Na Jána hovorili, že „je posadnutý zlým duchom“, pretože „nejedol a nepil“ (v. 18). Ježiš zase jedol a pil, preto si vyslúžil titul „pažravec a pijan“ (v. 19). „Toto pokolenie“ sa podobá deťom (v. 16-17), „ktoré sa vždy chcú hrať nejakú inú hru než tú, ktorú im navrhujú ich kamaráti“ (The New Jerome Biblical Commentary, 74). Ako deti nespokojné so svojimi hračkami – takí sú ľudia, hundrajúci na asketického Jána a vyčítaví voči neasketickému Ježišovi – takí sme dodnes, nespokojní so svojou Cirkvou, jej predstavenými, ani so samým Bohom. Na iných miestach nám evanjelium dáva detí za vzor hodný nasledovania, tu stoja ako negatívne prirovnanie!
Hľadajme poučenie u starých. To je dilema – čo má priniesť Ježiško babke a dedkovi? Ponožky, papuče, posteľné obliečky, uterák, hygienické potreby... Všetko už majú, nič ďalšie nepotrebujú, a vlastne, čokoľvek dostanú, vždy to uložia na bezpečné miesto do skrine, a používať budú naďalej len veci staré. Domovy dôchodcov sú plné nenoseného oblečenia, s ktorým si zamestnanci po úmrtí klientov nevedia rady – vyhodiť, veď je to nové? Teda, starí ľudia už nemajú túžbu po inom? Zdá sa, že práve naopak. Túžia po tom istom. Prejavuje sa to na skromnosti v používaní hmotných vecí, ale ešte viac v ich neprestajnom vnútornom želaní vidieť „tých istých“ – teda deti a vnúčatá, najbližších príbuzných a potomstvo. Aspoň vidieť, zriedka potrebujú veľké slová. Namiesto darčekov pod stromček by omnoho viac uvítali, keby ich rodina navštívila o jedenkrát za rok častejšie.
Aká je vianočná nočná mora starého človeka? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: krásne nové topánky, výborný kabát, nablýskanú sadu hrncov, obrovský televízor a plno plno ďalších drahôt. Preľakne sa, že toto dostal preto, aby celý nastávajúci rok mal čo robiť a nikto za ním nemusel cestovať.
Vianoce sú pre nás návratom k tomu istému a božechráň, aby boli niečím iným! K tej istej rodine, ku kaprovi, k tým istým domácim zvykom, k Tichej noci, k tej istej kresťanskej tradícii, k obradom, k dlhému radu na spoveď, k omši, k polnočnej, k betlehemskému príbehu, k pastierom, ku koledníkom, k Cirkvi, k Ježiškovi v jasliach, k Bohu a k sebe samým. Nie, nemá zmysel „čakať iného“.
ilustračné foto: internet
10. decembra 2010
Film bez divákov
Konečne som bol sám v kine.
Na slovensko-česko-poľského Jánošíka som bol pred rokom so štyrmi cudzími spoludivákmi. Zaľúbený párik sedel na najvyššom najvzdialenejšom najtmavšom mieste vzadu. Pár radov pred nimi sa s obrovskými pukancami uvelebili otec s hádam desaťročným synom. Ja som driemal pred nimi. Na filme ma vtedy zaujali iba poetické obrazy prírody – zasnežená krajina, zelené lesy, rozoraná pôda. Pamätám si, ako som dumal nad tým, ako sa cíti muž vedľa svojho dieťaťa pri pozeraní scén, kvôli ktorým ho opečiatkovali MP 15.
Posledného Ramba nepamätám kedy som si bol pozrieť s bratom a kamarátom. Sadli sme si do jedného z predných radov. Klimatizácia bola vypnutá, potili sme sa. Reproduktory fungovali azda na maximum, pri masových prestrelkách sme išli ohluchnúť. Sylvester Stallone ako scenárista a režisér neprekvapil ani myšlienkou, ani dramatizáciou, ani vizuálnymi efektmi. Po filme sme pochopili, prečo nik ďalší sa k nám nepridal.
Vo štvrtok sa mi konečne podarilo byť v kine sám. Potreboval som zabiť tri hodiny v Košiciach. Mal som na výber – buď sa budem túlať z obchodu do obchodu a narážať do stoviek ľudí harašiacich predvianočným nakupovaním a určite sa mi nepodarí odolať a vyhodím desiatky eur na neviem čo, alebo si kúpim lístok do kina za päťku a pukance s kolou za trojku a hádam aj „umelecký zážitok“ sa dostaví. Brigádnička za pokladňou mi so šibalským pohľadom otočila monitor pred oči: „Kde chcete sedieť?“ Pozrel som na 97 neoznačených sedadiel, hoci som vedel, že ani jedno sa ešte nebude červenať, pretože na monitore pred kinom, kde som si našiel tento jediný film, ktorý čo chvíľa začínal a končil presne vtedy, keď som sa mal stretnúť so známym, som zistil, že sa premieta v Sále G, počet voľných miest je 97 nielen na toto premietanie, ale aj na niekoľko ďalších, preto som mladej predavačke pohotovo odvetil: „Presne uprostred.“ „Tu?“ ešte si overovala, či budem spokojný. „Dúfam, že mi ho niekto neobsadí.“ Pousmiali sme sa. Brigádničky pri pukancoch tiež nemali čo robiť, hneď sa potešili, že majú zákazníka. Cez týždeň o pol piatej. Tá, čo mi vydala drobné, si popri tom čítala zo skrípt. „Čo to za obrázky študujete?“ nedalo mi nevyzvedať sa pri pohľade na kresby buniek či molekúl. Obrátila sa mi chrbtom, že niečo robí, nechápal som, prečo hneď neodpovedá, možno mi nerozumela alebo sa zahanbila. Až po tipujem šiestich sekundách z nej vyšlo: „Zápočet...“ Zmohol som sa na: „Treba, treba...“ Posledná privyrábajúca študentka ma čakala pred Sálou G. Mlčky som jej podal lístok, mlčky odtrhla ústrižok a mlčky mi ho vrátila. Slávnostne som vošiel cez dvere roztvorené dokorán.
Privítala ma hlasná hudba z rádia. Sadol som si presne do svojho radu a na svoje sedadlo. Mal som pokušenie modliť sa, aby nikto neprišiel. Nebolo potrebné. Ujo premietač ma videl. Najprv mi pustil niekoľko reklám, medzi ktorými nechýbali vianočné gýčovinky mobilných operátorov. Potom mi ponúkol niekoľko upútaviek na novinky v kinách. Zlatý ujo. Čo ak by som odišiel, prišlo by mi zle alebo by som dostal súrny telefonát, premietal by aj naďalej? V niekdajšej dobe takéto vymoženosti neboli. Koľkokrát som mrzol pred kulturákom a modlil sa, len aby niekto prišiel, lebo minimálne desiati sme museli zaplatiť, aby teta bola ochotná spustiť premietanie. Spomínam si na korunové vstupenky, neskôr dvoj, potom to bolo za šesť, myslím, že sa cena vyšplhala na dvanásť, ba až dvadsať, až napokon obecné kino skrachovalo. Už dávno nevídať tetu, ako vylepuje do vitrínky nové plagáty, ktoré som pravidelne preskúmaval cestou do a z kostola. Už ju nevídať, ako na železničnej stanici s dvoma zelenými puzdrami, v ktorých sa prenášali filmové kotúče, čaká na vlak, aby ich vymenila za ďalšie. To bola doba.
O tej dobe bol aj film. Dej sa v ňom odohráva začiatkom osemdesiatych rokov. Keď 146 minútová dráma končila záberom, na ktorom hlavná postava Antonín Rusnak pomaly vstupuje do vody, aby skoncoval so svojim sebatrýznením, prial som si, aby po strihu film pokračoval ďalej. Aby dopovedal. Nie vysvetlil, lebo charaktery postáv boli vykreslené zrozumiteľne, a to, čo vysvetlené nebolo, ani nechcelo byť a ani sa nedá vysvetliť – tá deštruktívna sila v človeku, to hľadanie východiska z beznádeje ešte vo väčšej beznádeji, tá chorobnosť ľudských pováh a postojov v normálnosti života, ten sebazničujúci boj o vlastné šťastie... Len jedna jediná otázka mi dunela v hlave pri záverečných titulkoch, pri otváraní dverí von zo Sály G, lebo nikto ich neotvoril, ako to býva zvykom pri predstaveniach, akoby tam na mňa zabudli, a tá otázka je zásadná: Kto je dobrý?
Názov filmu je geniálny. Pouta znamenajú väzbu, posilňujúci vzťah, potrebnú blízkosť medzi človekom a človekom, no zároveň označujú obmedzenie, neslobodu, zviazanosť, ktorá bráni voľne dýchať. Pri emočnom vypätí má Antonín problémy práve s dychom, zadúša sa, musí si pomáhať papierovým sáčkom. Ako príslušník Štátnej bezpečnosti žijúci v dokonalom povinnom bezdetnom manželstve je vnútorne zožieraný vlastným životom. Posadne ho šialená túžba po mladej žene. Klára je milenka ženatého Tomáša. Stretávajú sa v byte režimom netolerovaného spisovateľa, ktorý sa pasuje do roly odbojníka, no pre vlastné výhody poskytuje svojmu „riadiacemu orgánu“ Antonínovi Rusnakovi informácie – aj o Kláre a jej milencovi, ktorý tiež „podvracia republiku“. Sú to putá, ktoré ľudí spájajú, v tom dobrom slova zmysle aj v zlom. Sú to putá, ktoré Antonín nasadí svojmu kolegovi a najbližšiemu priateľovi Martinovi (stvárnený Lukášom Latinákom akoby hrajúcom samého seba), keď vytuší zradu z jeho strany, a priviaže ho k stromu v opustenom lese (a divák sa už nedozvie, čo sa s ním udialo následne). Sú to putá, akési neviditeľné, neodstrániteľné, v podobe spoločenského systému, bezradostného osudu či seba samého a svojej zloby, ktoré Antonína dovedú k samovražde. Ponáranie sa do pokojného jazera, sprevádzané jeho vnútorným monológom, v momente, keď už iba hlava zostáva na vzduchu, sa presvetlí do nepozerateľného jasu. Avšak, čo film nedopovie, je: Kto je dobrý? Čo film neukáže, je jas v duši človeka, čistotu, dobrotu, tej tam v podstate niet, u chlapov vôbec, u žien len náznakovo. Ak bol toto úmysel tvorcov, podaril sa.
Spočiatku si ešte možno myslieť, že film chce predniesť nevtieravú obhajobu pracovníka ŠtB, predstavením ho ako obete svojho zamestnania, ktoré ho nudí a nenapĺňa. Lenže pod skafandrom jeho funkcie sa nenachádza ľudskosť či citlivosť, ale naopak. Vo vnútri je ešte horší ako navonok, jeho zlomyseľná vypočítavá bezcitnosť ho postupne odkrýva ako patologickú beštiu. Tu sa nedopátrame odpovede na otázku o vine: Môže režim za to, že boli takí zlí ľudia alebo môžu ľudia za to, že bol taký zlý režim?
Druhé posolstvo snímky môžeme vidieť v spochybnení niekdajších nepriateľov štátu a porevolučných hrdinov. Aj tí nejakým spôsobom kolaborovali ako spisovateľ Veselý. Jeho bezúhonnosť sa v závere rozbije na márne kúsky. Aj on sa nepohne zo zajatia vlastnej mysle, ktorá mu seba samého vytvára ako hrdinu, ale divák v ňom objavuje stratu psychického zdravia...
„Viděl, jak si ho měří shora / oko nedočkavého orla. / Viděl sám sebe jako štěne / pod okem bloudit opuštěně.“ Štvorveršie z pera Jana Zábrany si náhodne tajní zaľúbenci prečítajú v knihe z bohatej spisovateľovej knižnice. V tomto motte autor scenára ukryl hlavnú myšlienku: Nesloboda robí z človeka monštrum a najhoršia forma neslobody je zajatie sebou samým, svojim narcizmom a zlobou. Teda opravujem – film nie je o tej dobe. Film je o temne v ľudskej duši, ktorému dala tamtá doba vzniknúť, ale ktoré dokáže vypučať v ktorejkoľvek inej dobe, aj v dnešnej.
Byť sám v kine nie je tragédia, skôr zážitok. Skutočnou tragédiou je človek bez srdca.
foto: flickr.com, pouta-film.cz
5. decembra 2010
Oto a ne/spravodlivosť
(koncept adventnej kázne na tému Cnosť spravodlivosti)
Na túto hodinu angličtiny Oto nerád spomína. Cez prestávku sa pobil so spolužiakom, ktorý mu odmieta vrátiť požičané cédečko. Profesorka mu dala pätorku z písomky v domnienke, že opisoval, i keď v skutočnosti iní opisovali od neho. Zo vzdoru sa provokačne začal hrať s mobilom, za čo si vyslúžil písomné pokarhanie a hrozí mu dvojka zo správania.
Na príklade zo strednej školy si môžeme predstaviť čnosť spravodlivosti. Jej známa definícia pochádza od Ulpiana, rímskeho právnika z 3. storočia – „dať každému, čo mu patrí“. Katechizmus Katolíckej cirkvi za predmet tohto imperatívu dosadzuje na jednej strane Boha a na druhej blížneho. „Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru.“ (KKC 1807) Práve takto chápaná morálna čnosť spravodlivosti bola v epizóde s Otom trojnásobne porušená. Jednotlivé prípady sa vzťahujú na tri formy spravodlivosti – komutatívnu, distributívnu a legálnu.
Oto svojmu spolužiakovi požičal obľúbené cédečko. Ústna dohoda znela, že po týždni mu ho vráti. Ubehol už mesiac, a Oto svoj majetok ešte stále nemá späť. Spolužiak sa najprv vyhováral a najnovšie Otovu požiadavku ignoruje. Oto sa prestal ovládať a vyvolal bitku.
Človek ma právo dať svoj majetok inému človekovi. Ten má potom povinnosť zaplatiť, vrátiť ho alebo kompenzovať iným spôsobom podľa dohodnutých pravidiel. Výnimkou sú nezištné dary. Plnenie záväzkov, dodržiavanie zmlúv a vzájomných dohôd v súkromných, pracovných a ekonomických vzťahoch, férovosť a pod. chápeme ako uplatňovanie komutatívnej (výmennej, zmluvnej) spravodlivosti. Oto využil svoje právo požičať, za čo očakával povinnosť vrátiť. Keďže k tomu nedošlo, bola tu jeho spolužiakom porušená táto forma spravodlivosti.
Oto sa svedomito pripravil na písomku. Učiteľke sa nepozdával jeho dobrý výsledok v porovnaní s predchádzajúcimi známkami, preto ho obvinila z odpisovania od spolužiakov a ohodnotila ho päťkou. Na druhej strane práve spolužiaci, ktorí od Ota opisovali, dostali jednotky. Jeho obhajobu učiteľka nebrala vážne.
Distributívna spravodlivosť je čnosťou autorít vo vzťahu k nižšie postaveným – napr. štátna správa vo vzťahu k občanom. Táto čnosť požaduje od vedenia rovnaké zaobchádzanie s podriadenými, ktorí sú si rovní či rovnoprávni. Vyučujúca pri známkovaní nezachovala túto formu spravodlivosti, neprávom ukrivdila nevinnému a odmenila podvádzajúcich. Je dôležité rozlíšiť, či tak urobila na základe vlastných sympatií k jednotlivým žiakom alebo v naivnom (neoverenom) presvedčení, že koná správne.
Oto vedel, že školský poriadok zakazuje používanie mobilných telefónov počas vyučovania. Vedome a opakovane porušil túto normu, za čo mu právom náleží trest – písomné pokarhanie a návrh na dvojku zo správania.
Tretia forma spravodlivosti sa týka vzťahu človeka k celku (resp. k autorite, ktorá celok zastupuje). V najširšom zmysle znamená poslušnosť voči zákonu. Hraničným momentom je zákon, ktorý požaduje niečo, čo je v rozpore so svedomím jednotlivca. Vtedy má právo na pasívny odpor. V ostatných okolnostiach je jeho povinnosťou uložené normy zachovávať. Svojim nerešpektovaním školského poriadku tak Oto porušil legálnu (zákonnú) spravodlivosť, za čo je oprávnene potrestaný.
Morálnu kauzu zo školského prostredia môžeme preniesť na prostredie rodinné, pracovné či občiansko-spoločenské i medzinárodné. Doma rozlíšime vzťahy medzi jednotlivými členmi (dohody medzi súrodencami) od vzťahov rodičov k deťom (vyvážený prístup k jednotlivým synom a dcéram) a detí k rodičom (poslušnosť a úcta). V zamestnaní vznikajú súkromné vzťahy medzi spolupracovníkmi, medzi vedením podnikov a zamestnancami a naopak. Na občiansko-spoločenskej rovine môžeme pokračovať analogicky vo vzťahoch medzi fyzickými aj medzi právnickými osobami.
Počas bohoslužby Druhej adventnej nedele Cirkev spieva slová 72. žalmu „Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť“ (v. 1). Vedomá, že „v jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja“ (v. 7), prosí Boha o urýchlenie príchodu jeho kráľovstva, tzn. o viditeľné prejavy víťazstva Božej spravodlivosti vo svete. Toto spoločné volanie do nebies môže každý človek umocniť uskutočňovaním spravodlivosti – vo všetkých jej formách a v rozmanitých oblastiach života.
„Niet mieru bez spravodlivosti,“ zdôraznil Ján Pavol II. v Posolstve k 1. januáru 2002. Zároveň dodal, že niet spravodlivosti bez odpustenia, ktoré je osobitou formou lásky. Iba keď vychádzame z lásky, ktorej súčasťou je ochota odpustiť, dokážeme premieňať svetskú nespravodlivosť na Bohom chcenú spravodlivosť a pokoj.
ilustračné foto: internet
29. novembra 2010
Na Advent
V končiacom sa roku som dostal niekoľko darov, spomedzi ktorých si zvlášť vážim nástenné hodiny. A vážim si rodinu, od ktorej ich mám a ktorá je na nich podpísaná.
Hodiny boli vyrobené na požiadanie. Maliarka sa vyjadrila, že predtým nikdy nerobila náboženský motív, že tento je prvý. Na sklenenú štvorcovú tabuľu je farbami nanesený obraz Božského Srdca. Okolo neho sa nachádza zopár symbolov a farebných ornamentov. Umeleckú hodnotu nekomentujem, nepotrebujem. Z prostriedku Ježišovej hrude, tesne nad srdcom, sa krútia tri ručičky ukazujúce čas. Veľká a malá sú čierne, sekundová je červená a každý jej pohyb sprevádza hlasný tik. Hodiny visia na stene v mojom byte.
Prvé dni som v ich prítomnosti nemohol zaspať. Hlasné posuvy najtenšej ručičky šesťdesiatkrát za minútu bránili mojej mysli uvoľniť sa a zaspať. Keď sa to napokon podarilo, ich zvuk sa prenášal do mojich snov v podobe hlasnej pravidelnej sirény či klaksónu. Ale postupne som si zvykol.
Horším negatívom sa ukázalo, že tieto hodinky neukazujú čas. Vlastne ukazujú, ale farba ručičiek splýva s pozadím, preto je možné rozoznať ich presné postavenie maximálne zo vzdialenosti do dvoch metrov. Z opačnej strany izby – bez šance! Po pár dňoch som čelil pokušeniu zvesiť ich, odložiť a nahradiť inými, veď načo sú hodiny, na ktorých nevidno presný čas? A k tomu také hlučné. Kamarát sa mi núkal, že ich podsvieti diódami, no nedovolil som.
Nechal som ich na stene tak, už takmer pol roka. Pozerám na nich denne, miliónkrát. Hľadím na Ježiša a pýtam sa: „Kedy prídeš? Kedy je tvoj čas? Nezabudol si na nás?“ Zavše sa vo mne zrodí výčitka: „A ja som nezabudol na teba? Koľko sekúnd, minút, hodín, dnes a včera a tento týždeň či mesiac som prežil bez teba...“
„Vďaka ti za všetkých, ktorí sú mi svedectvom, že si, že si bol, že prídeš. Že si tu a teraz, že si bol vždy a všade, že prídeš vo chvíli, ktorú nemožno vymeniť za inú, ktorá jediná je tá správna, ktorá je pre mňa, pre každého, najlepšia.“
foto: autor
Hodiny boli vyrobené na požiadanie. Maliarka sa vyjadrila, že predtým nikdy nerobila náboženský motív, že tento je prvý. Na sklenenú štvorcovú tabuľu je farbami nanesený obraz Božského Srdca. Okolo neho sa nachádza zopár symbolov a farebných ornamentov. Umeleckú hodnotu nekomentujem, nepotrebujem. Z prostriedku Ježišovej hrude, tesne nad srdcom, sa krútia tri ručičky ukazujúce čas. Veľká a malá sú čierne, sekundová je červená a každý jej pohyb sprevádza hlasný tik. Hodiny visia na stene v mojom byte.
Prvé dni som v ich prítomnosti nemohol zaspať. Hlasné posuvy najtenšej ručičky šesťdesiatkrát za minútu bránili mojej mysli uvoľniť sa a zaspať. Keď sa to napokon podarilo, ich zvuk sa prenášal do mojich snov v podobe hlasnej pravidelnej sirény či klaksónu. Ale postupne som si zvykol.
Horším negatívom sa ukázalo, že tieto hodinky neukazujú čas. Vlastne ukazujú, ale farba ručičiek splýva s pozadím, preto je možné rozoznať ich presné postavenie maximálne zo vzdialenosti do dvoch metrov. Z opačnej strany izby – bez šance! Po pár dňoch som čelil pokušeniu zvesiť ich, odložiť a nahradiť inými, veď načo sú hodiny, na ktorých nevidno presný čas? A k tomu také hlučné. Kamarát sa mi núkal, že ich podsvieti diódami, no nedovolil som.
Nechal som ich na stene tak, už takmer pol roka. Pozerám na nich denne, miliónkrát. Hľadím na Ježiša a pýtam sa: „Kedy prídeš? Kedy je tvoj čas? Nezabudol si na nás?“ Zavše sa vo mne zrodí výčitka: „A ja som nezabudol na teba? Koľko sekúnd, minút, hodín, dnes a včera a tento týždeň či mesiac som prežil bez teba...“
„Vďaka ti za všetkých, ktorí sú mi svedectvom, že si, že si bol, že prídeš. Že si tu a teraz, že si bol vždy a všade, že prídeš vo chvíli, ktorú nemožno vymeniť za inú, ktorá jediná je tá správna, ktorá je pre mňa, pre každého, najlepšia.“
foto: autor
20. novembra 2010
Kráľ bez bontónu
Nedeľa Krista Kráľa
Svet obletela fotografia, na ktorej kráľ Juan Carlos bozkáva prsteň Benediktovi XVI. počas jeho nedávnej návštevy Španielska. Necelé dva mesiace predtým kráľovná Alžbeta II. privítala pápeža na Britských ostrovoch v rukavičkách, čo komentátori hodnotili ako vyjadrenie odstupu a nadradenosti.
Kristus Kráľ pri pozývaní do svojho kráľovstva si nenasadzuje rukavičky, ani nebozkáva ruky. Pri poslednej večeri umýva apoštolom nohy a o pár dní sa necháva pribiť na kríž. Drevené trámy sú jeho trónom – všetko môže, len nemohol by vládnuť odinakiaľ. Súčasne znázorňujú hranice jeho panstva. V predĺžení donekonečna dohora spoznávame, odkiaľ prišiel, že iba on „je obraz neviditeľného Boha“. Zarytie do zeme, do jej najhlbšej hĺbky, nám ukazuje, kam až zišiel a stal sa „prvorodeným z mŕtvych“. Horizontálne rozpätie brvien i jeho rúk na všetky strany a do najvzdialenejších kútov naznačujú, že „všetko v ňom spočíva“, že všetko objíma v nekonečnom objatí. Takto prekračuje všetky ľudské predstavy o Bohu, porušuje protokol. Nezahráva sa s nami v rukavičkách, lebo ešte menej bontónu dopraje sebe.
Na kríži – ako sudca na svojom stolci v súdnej sieni – nevynáša rozsudok smrti, ani trest, ba ani najmiernejšie napomenutie. Po prosbe „Otče, odpusť im, lebo nevedie, čo robia“ (jedna z najťažších otázok pre dogmatikov – môže Boh neodpustiť niekomu, za koho sa modlí jeho vlastný Syn, teda akoby on sám? A keď jeho obetu na kríži chápeme ako takúto modlitbu za všetkých...?) nastáva ticho. Dav stojí a mlčky sa díva. Ježiš je voči nemu ticho. Predáci sa mu posmievajú. Ježiš je voči nim ticho. Vojaci sa mu tiež hlasno posmievajú. Aj voči nim je Ježiš ticho. Zločinec takisto provokuje. Ježiš je voči nemu tiež ticho. Až po pokornom vyznaní druhého lotra Ježiš otvára ústa: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Ticho voči všetkým predchádzajúcim je šancou. Nie sú zavrhnutí, ani potrestaní, ešte stále môžu zmeniť svoj postoj, dokedy budú živí. Ticho je zároveň predzvesťou kapitálneho trestu, trestu všetkých trestov – absolútneho Božieho ticha („Boh, ktorého stratíme, je peklom.“ Von Balthasar).
Čo pre mňa znamená, ak sa mi zdá, že Ježiš je voči mne ticho? Nie je načase skoncovať so zaužívaným náboženským bontónom, s automatickými bezduchými frázami? Nemal by som konečne odhodiť všetky posmešky, drzé ohovárania i falošné predstavy o Bohu i Cirkvi?
Ježišu, Kráľu na kríži, hľadím na teba nanovo, „spomeň si na mňa“.
Čo pre mňa znamená, ak sa mi zdá, že Ježiš je voči mne ticho? Nie je načase skoncovať so zaužívaným náboženským bontónom, s automatickými bezduchými frázami? Nemal by som konečne odhodiť všetky posmešky, drzé ohovárania i falošné predstavy o Bohu i Cirkvi?
Ježišu, Kráľu na kríži, hľadím na teba nanovo, „spomeň si na mňa“.
foto: internet
6. novembra 2010
Hans Urs von Balthasar
„Boh, ku ktorému dospejeme, je nebom.
Boh, ktorého stratíme, je peklom.
Boh, ktorý nás očisťuje, je očistcom.“
In: (nepoznačil som si zdroj)
1. novembra 2010
Svätosť podľa mňa
1. november 2010: Slávnosť všetkých svätých
Na Sviatok všetkých svätých v roku 1940 bola pokrstená Švajčiarka Adriana von Speyrová vo veku 38 rokov. Dovtedy reformovaná protestantka pod duchovným vedením jezuitu Hansa urs von Balthasara konvertovala na katolicizmus. Teologická spolupráca oboch priniesla originálne ovocie. Von Balthasar je považovaný za jedeného z najvzdelanejších mysliteľov 20. storočia; kolega a blízky priateľ viacerých pápežov zomrel tesne predtým, ako mal od Jána Pavla II. prijať kardinálsky klobúk. Von Speyrová vyštudovala medicínu, ale pre svoje neobyčajné duchovné skúsenosti ju zaradzujeme do skupiny katolíckych mystikov.
Jedným z mnohých diel, ktoré ona nadiktovala a on zapísal, je Kniha všetkých svätých (1966, rok pred jej smrťou). Obsahuje katalóg približne 250 portrétov – kanonizovaných svätcov a svätíc (sv. Anton Paduánsky, sv. Katarína Sienská), novozákonné postavy (apoštoli), slávnych umelcov (Beethoven, Goethe) i takmer neznáme osobnosti (Maria de la Visitación). Von Speyrová neštudovala ich životopisy, o väčšine z nich „nemala žiadne poznanie alebo len chabú predstavu“ (von Balthasar). Postavy spočiatku opisovala samostatne pri náhodných príležitostiach. Neskôr jej von Balthasar, po krátkej modlitbe, predniesol meno osoby, ktorú mala charakterizovať. Nikdy sa nesústredila na prínos v teológii či v iných oblastiach. Centrom záujmu bola ich celková duchovná dispozícia a ich život modlitby. Museli byť už mŕtve, pretože za života by sa táto dispozícia ešte mohla meniť. Kniha všetkých svätých je knihou o obrovskej pestrosti foriem a intenzity modlitbového vzťahu k Bohu.
Výsostné postavenie patrí Márii. Von Speyrová raz svätých nazvala „vlakom Matky Božej“, čo znamená, že „všetka svätosť a všetka modlitba svätých vyžaruje z najvnútornejšieho centra mariánsko-ekleziálneho súhlasu s Božím slovom“ (Von Balthasar). Mária – ako dokonalá svätá – sa stáva mierou svätosti všetkých ostatných. V konfrontácii s ňou, nie všetci sa ukazujú ako rovnako svätí. Von Speyrová svojim neobyčajným vnútorným znakom dokonca odhaľuje podvody nekanonizovaných schizmatikov. Aj u kanonizovaných svätých neraz nachádza „chybičky krásy“, ktoré v ich biografiách nenájdeme. Niekoľko viet o sv. Tomášovi Akvinskom môže pre jeho vyznávačov pôsobiť až poburujúco: „Keď stojí pred Bohom, formuluje nové náhľady, ktoré sú posledným výsledkom jeho štúdia. Ale Boha nenechá rozprávať. Je to monológ... Boh je pre neho pojem, niečo, čo treba analyzovať, rozložiť a zložiť naspäť. Ale Duch, ktorý túto činnosť umožňuje, Láska, tam nie je. Všetko ostáva na intelektuálnej rovine...“ O sv. Martinovi sa zasa dočítame krásnu a jednoduchú charakteristiku: „Ako dieťa, ktoré chce všetko rozdeliť s ostatnými a ani nepočíta s možnosťou, žeby niekto mohol odmietnuť jeho ponuku podeliť sa... Nemusí sa vovádzať do modlitby alebo nechať sa voviesť; jeho celý život je modlitbou.“ Každý portrét je jedinečný, bez opakovaní či zovšeobecňujúcich fráz.
„Kniha všetkých svätých je úžasným darom pre Cirkev, pretože nám ukazuje ako sa modlia svätí a pretože nás pozýva – takpovediac nákazlivo – modliť sa podľa seba“ (Von Balthasar). Nabáda nás nájsť odvahu nekopírovať duchovný život iných, neuspokojiť sa s vonkajšou podobnosťou mojej modlitby s modlitbou môjho ideálu, ale modliť sa tak, ako sa nikto iný nemodlí, pretože až keď je modlitba mojou vlastnou, až vtedy je modlitbou. Pápež Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom naznačil svoju zvedavosť – ako by Adriana charakterizovala jeho život modlitby. Ako by charakterizovala môj život modlitby?
foto: ignatiusinsight.com
Na Sviatok všetkých svätých v roku 1940 bola pokrstená Švajčiarka Adriana von Speyrová vo veku 38 rokov. Dovtedy reformovaná protestantka pod duchovným vedením jezuitu Hansa urs von Balthasara konvertovala na katolicizmus. Teologická spolupráca oboch priniesla originálne ovocie. Von Balthasar je považovaný za jedeného z najvzdelanejších mysliteľov 20. storočia; kolega a blízky priateľ viacerých pápežov zomrel tesne predtým, ako mal od Jána Pavla II. prijať kardinálsky klobúk. Von Speyrová vyštudovala medicínu, ale pre svoje neobyčajné duchovné skúsenosti ju zaradzujeme do skupiny katolíckych mystikov.
Jedným z mnohých diel, ktoré ona nadiktovala a on zapísal, je Kniha všetkých svätých (1966, rok pred jej smrťou). Obsahuje katalóg približne 250 portrétov – kanonizovaných svätcov a svätíc (sv. Anton Paduánsky, sv. Katarína Sienská), novozákonné postavy (apoštoli), slávnych umelcov (Beethoven, Goethe) i takmer neznáme osobnosti (Maria de la Visitación). Von Speyrová neštudovala ich životopisy, o väčšine z nich „nemala žiadne poznanie alebo len chabú predstavu“ (von Balthasar). Postavy spočiatku opisovala samostatne pri náhodných príležitostiach. Neskôr jej von Balthasar, po krátkej modlitbe, predniesol meno osoby, ktorú mala charakterizovať. Nikdy sa nesústredila na prínos v teológii či v iných oblastiach. Centrom záujmu bola ich celková duchovná dispozícia a ich život modlitby. Museli byť už mŕtve, pretože za života by sa táto dispozícia ešte mohla meniť. Kniha všetkých svätých je knihou o obrovskej pestrosti foriem a intenzity modlitbového vzťahu k Bohu.
Výsostné postavenie patrí Márii. Von Speyrová raz svätých nazvala „vlakom Matky Božej“, čo znamená, že „všetka svätosť a všetka modlitba svätých vyžaruje z najvnútornejšieho centra mariánsko-ekleziálneho súhlasu s Božím slovom“ (Von Balthasar). Mária – ako dokonalá svätá – sa stáva mierou svätosti všetkých ostatných. V konfrontácii s ňou, nie všetci sa ukazujú ako rovnako svätí. Von Speyrová svojim neobyčajným vnútorným znakom dokonca odhaľuje podvody nekanonizovaných schizmatikov. Aj u kanonizovaných svätých neraz nachádza „chybičky krásy“, ktoré v ich biografiách nenájdeme. Niekoľko viet o sv. Tomášovi Akvinskom môže pre jeho vyznávačov pôsobiť až poburujúco: „Keď stojí pred Bohom, formuluje nové náhľady, ktoré sú posledným výsledkom jeho štúdia. Ale Boha nenechá rozprávať. Je to monológ... Boh je pre neho pojem, niečo, čo treba analyzovať, rozložiť a zložiť naspäť. Ale Duch, ktorý túto činnosť umožňuje, Láska, tam nie je. Všetko ostáva na intelektuálnej rovine...“ O sv. Martinovi sa zasa dočítame krásnu a jednoduchú charakteristiku: „Ako dieťa, ktoré chce všetko rozdeliť s ostatnými a ani nepočíta s možnosťou, žeby niekto mohol odmietnuť jeho ponuku podeliť sa... Nemusí sa vovádzať do modlitby alebo nechať sa voviesť; jeho celý život je modlitbou.“ Každý portrét je jedinečný, bez opakovaní či zovšeobecňujúcich fráz.
„Kniha všetkých svätých je úžasným darom pre Cirkev, pretože nám ukazuje ako sa modlia svätí a pretože nás pozýva – takpovediac nákazlivo – modliť sa podľa seba“ (Von Balthasar). Nabáda nás nájsť odvahu nekopírovať duchovný život iných, neuspokojiť sa s vonkajšou podobnosťou mojej modlitby s modlitbou môjho ideálu, ale modliť sa tak, ako sa nikto iný nemodlí, pretože až keď je modlitba mojou vlastnou, až vtedy je modlitbou. Pápež Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom naznačil svoju zvedavosť – ako by Adriana charakterizovala jeho život modlitby. Ako by charakterizovala môj život modlitby?
foto: ignatiusinsight.com
30. októbra 2010
Svätá ťava, oroduj
31. október 2010: 31. nedeľa v Cerzočnom období
Homíliu na poslednú októbrovú nedeľu nájdete tu:
http://postoy.sk/svata_tava_oroduj
Homíliu na poslednú októbrovú nedeľu nájdete tu:
http://postoy.sk/svata_tava_oroduj
24. októbra 2010
Najlepšia najhoršia pieseň
„Kde miznú naše slová,
modlitby, čo búšia do mrakov...?
Len pieseň Mojžišova,
modlitba, je plná zázrakov,
je z Božej hrude.“
Druhá pieseň na druhom albume gospelovej skupiny Kerygma má zo všetkých dvanástich najhorší text. Nemôžem nájsť vhodnejšie slovo – najhorší. Boh sa díva z oblohy na ľudí („svoje obete“), ktorým sa ťažko žije vo svete a tohto boha kŕčovito prosím o pomoc. Pesimistický pohľad na svet a ešte pesimistickejší na Boha. Nezrozumiteľný názov Pieseň Mojžišova (evokujúca víťaznú pieseň Izraelitov po prechode cez Červené more) podľa refrénu naznačuje čosi jediné pozitívne. Aj autor textu Vlado Štefanič sa vyjadril o svojej nespokojnosti s vlastným dielom. Bol by radšej, keby jej Pavol Jenčo nedal hudobný šat a ostala by kdesi v zásuvke. A práve táto pieseň, práve tento refrén vo mne pri prvom počutí (a pri nasledovných opakovaniach) zanechal najsilnejší dojem a pre moje vnútorné ucho znamená vrchol celého albumu. Najhoršia pieseň je najlepšia. Asi sa aj takto napĺňa hlavný motív – ocitnúť sa v protismere...
Blahoželám kňazskej partii k vydarenému albumu! Ale neprestanem čakať na ďalší, ktorý bude hudobne aj textovo opäť o kúsok ľahší a sviežejší.
foto: kerygma.sk
modlitby, čo búšia do mrakov...?
Len pieseň Mojžišova,
modlitba, je plná zázrakov,
je z Božej hrude.“
Druhá pieseň na druhom albume gospelovej skupiny Kerygma má zo všetkých dvanástich najhorší text. Nemôžem nájsť vhodnejšie slovo – najhorší. Boh sa díva z oblohy na ľudí („svoje obete“), ktorým sa ťažko žije vo svete a tohto boha kŕčovito prosím o pomoc. Pesimistický pohľad na svet a ešte pesimistickejší na Boha. Nezrozumiteľný názov Pieseň Mojžišova (evokujúca víťaznú pieseň Izraelitov po prechode cez Červené more) podľa refrénu naznačuje čosi jediné pozitívne. Aj autor textu Vlado Štefanič sa vyjadril o svojej nespokojnosti s vlastným dielom. Bol by radšej, keby jej Pavol Jenčo nedal hudobný šat a ostala by kdesi v zásuvke. A práve táto pieseň, práve tento refrén vo mne pri prvom počutí (a pri nasledovných opakovaniach) zanechal najsilnejší dojem a pre moje vnútorné ucho znamená vrchol celého albumu. Najhoršia pieseň je najlepšia. Asi sa aj takto napĺňa hlavný motív – ocitnúť sa v protismere...
Blahoželám kňazskej partii k vydarenému albumu! Ale neprestanem čakať na ďalší, ktorý bude hudobne aj textovo opäť o kúsok ľahší a sviežejší.
foto: kerygma.sk
18. októbra 2010
Henri J. M. Nouwen
„...rana samoty je ako Veľký kaňon -
- hlboká jazva na povrchu našej existencie,
ktorá sa stala nevyčerpateľným zdrojom
krásy a pochopenia seba samého.“
In: Ranený uzdravovateľ
13. októbra 2010
Boh ako štvorica
Na detskej svätej omši sme si na mušku zobrali „ústredné tajomstvo kresťanskej viery a kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 234), teda Najsvätejšiu Trojicu. Dobrovoľníkom som nenápadne vhadzoval kúsky ľadu za krk, pozorovali sme, ako sa pevné skupenstvo H2O mení na tekutinu a rýchlovarná kanvica nám ukázala tretiu tvár vody, teda paru stúpajúcu do neba. Premýšľanie o fyzikálnych javoch nás môže povzniesť k rozjímaniu o skutočnostiach neviditeľných. Tajomstvo troch osôb v jednom Bohu – tak fascinujúce a zároveň nepochopiteľné pre ľudského ducha – je stále výzvou. Každý obraz či snaha k jeho pochopeniu sú dobré i nedostatočné zároveň...
Deti dostali domácu úlohu: Nakresliť, nájsť, vystrihnúť, priniesť symbol či vyobrazenie Najsvätejšej Trojice. Na papieroch sme o týždeň našli klasické obrazy Otca ako sivého starčeka, Ježiša s krížom a Ducha svätého v podobe holubice. Nechýbal zelený trojlístok, trojuholník s okom vo vnútri, trojruža s jednou stonkou či dokonca trojzubá vidlica. A medzi odpoveďami sa objavila aj táto kresba:
Nie je k nej žiaden komentár ani podpis. Trojicu zobrazuje ako štyri postavy – ženu s nápisom BOH, muža s nápisom OTEC, malého chlapca s nápisom SIN a vyššieho chlapca s nápisom DUCH SVATÝ. Vysvetlenie obrázku môže byť všelijaké:
1. Dieťa má značný problém s chápaním náboženských právd.
2. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, jeho očividnou slabinou je matematika (a slovenčina).
3. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, ani s matematikou. Kresbou chcelo poukázať na trojičnú teologickú rovnicu 1=1+1+1 a medzi jednotlivé osoby zabudlo vpísať znamienka. Traja z mužského pokolenia sa nápadne podobajú (rovnaký úsmev či strih vlasov). Azda oni predstavujú trojicu, ktorá ako jedno zoskupenie sa rovná jednej žene označenej slovkom BOH. Žeby už v takomto rannom veku sa rodil u detí feministický odboj voči teológii Boha v mužskom rode?
4. Dieťa nemá problém s náboženstvom, ani s matematikou a nič nezabudlo dopísať, ani dokresliť. Svojim pochopením najväčšieho spomedzi tajomstiev nám jednoducho dáva lekciu: Vy hlúpučkí, ak o Bohu hovoríte ako o troch osobách v jednej prirodzenosti, nemyslite si, že už ste ho pochopili, že poznáte podstatu najsvätejšej bytosti – vaše dogmatické poučky nie sú platné o nič viac než táto kresba. Pred Bohom sme stále maličkí...
5. A čo si myslíte vy? Prečo je Boh v očiach jedného neznámeho žiačika štvoricou so ženou na čele?
foto: autor
Deti dostali domácu úlohu: Nakresliť, nájsť, vystrihnúť, priniesť symbol či vyobrazenie Najsvätejšej Trojice. Na papieroch sme o týždeň našli klasické obrazy Otca ako sivého starčeka, Ježiša s krížom a Ducha svätého v podobe holubice. Nechýbal zelený trojlístok, trojuholník s okom vo vnútri, trojruža s jednou stonkou či dokonca trojzubá vidlica. A medzi odpoveďami sa objavila aj táto kresba:
Nie je k nej žiaden komentár ani podpis. Trojicu zobrazuje ako štyri postavy – ženu s nápisom BOH, muža s nápisom OTEC, malého chlapca s nápisom SIN a vyššieho chlapca s nápisom DUCH SVATÝ. Vysvetlenie obrázku môže byť všelijaké:
1. Dieťa má značný problém s chápaním náboženských právd.
2. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, jeho očividnou slabinou je matematika (a slovenčina).
3. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, ani s matematikou. Kresbou chcelo poukázať na trojičnú teologickú rovnicu 1=1+1+1 a medzi jednotlivé osoby zabudlo vpísať znamienka. Traja z mužského pokolenia sa nápadne podobajú (rovnaký úsmev či strih vlasov). Azda oni predstavujú trojicu, ktorá ako jedno zoskupenie sa rovná jednej žene označenej slovkom BOH. Žeby už v takomto rannom veku sa rodil u detí feministický odboj voči teológii Boha v mužskom rode?
4. Dieťa nemá problém s náboženstvom, ani s matematikou a nič nezabudlo dopísať, ani dokresliť. Svojim pochopením najväčšieho spomedzi tajomstiev nám jednoducho dáva lekciu: Vy hlúpučkí, ak o Bohu hovoríte ako o troch osobách v jednej prirodzenosti, nemyslite si, že už ste ho pochopili, že poznáte podstatu najsvätejšej bytosti – vaše dogmatické poučky nie sú platné o nič viac než táto kresba. Pred Bohom sme stále maličkí...
5. A čo si myslíte vy? Prečo je Boh v očiach jedného neznámeho žiačika štvoricou so ženou na čele?
foto: autor
10. októbra 2010
„Viera jedenásteho malomocného“
10. októbra 2010: 28. nedeľa v Cezročnom období
Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?
Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?
Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?
Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?
Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.
Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.
foto: thebiblerevival.com
Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?
Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?
Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?
Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?
Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.
Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.
foto: thebiblerevival.com
5. októbra 2010
Pavol Strauss I.
„Človeče, miluj ľudstvo ako seba samého
a mysli si, že si ho ty pokazil.
Áno, povedzme si každý:
Ja, ja som svet zničil a pokazil, len ja...
Stále si to uvedomujme.
V tomto sebapoznaní je jediná spása...“
In: Všetko je rovnako blízke i ďaleké
30. septembra 2010
O nádeji pre náročných
Tomáš Halík: Stromu zbývá naděje. Krize jako šance, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2009.
„Ale ja neverím preto, že viera je k niečomu dobrá, ale jednoducho preto, lebo som presvedčený, že to, čomu verím, je pravda. Odmietam rozprávať o viere ako obchodník vychvaľujúci výhody kúpy vecí, ktoré ponúka.“ Takto sa vyznáva Tomáš Halík vo svoje minuloročnej knihe. „Možno by bez viery... bol naopak môj život v mnohom ľahší, jednoduchší, nekomplikovanejší a atraktívnejší...“
Keby sme týmto „halíkovským sitom“ preosiali nedávne evanjelizačné produkty, ako je knižný bestseller Chatrč či film Vzoprieť sa obrom a ďalšie, neostalo by nám veľa toho, čo prináša reklamu na kresťanskú vieru preto, že jej obsahom je pravda. Obmedzili sa na zdôvodnenie: ver, lebo je to prospešné. Ver a podarí sa ti vymotať sa z problémov. Ver a nájdeš pokoj odpustenia. Ver a dosiahneš úspech vo vzťahoch i v kariére. Ver a opäť sa budeš tešiť zo života. Viera je takto predstavovaná len ako prostriedok k realizovaniu svojich túžob a plánov. Ale ona „sama barličkouvšak nie je, je skôr náročnou cestou, zahrňujúcou občas strmé výstupy a zostupy,“ dodáva autor, „...ani Boh rozhodne nie je barličkou.“
Boh je pravda, viera v Boha je viera v pravdu, kresťanstvo je žitie tejto pravdy. Preto je presvedčený, že „náboženstvo, ktorému verí, je pravdivé.“ No zároveň priznáva, že „je schopný povedať úprimné verímk rade viet kresťanského Vyznania viery iba tak, že toto moje znamená dúfam v to
Po prečítaní knihy sotvakto radostne vykríkne „Konečne mám nádej!“. Skôr si uvedomí, že jeho doterajšie nádeje i pochybnosti možno opäť spochybňovať a obhajovať, a v poctivom hľadaní sa vždy ukážu ako nedostatočné. A azda tu je miesto pre odkrytie „mojej nádeje“, tak ako kniha predstavuje svedectvo o (kresťanskej) nádeji jej autora. Nádeji, ktorá je u človeka priestorom pre Boha a to o Bohu, svete a sebe, čomu rozum nerozumie a viera sa bráni.
foto: halik.cz
„Ale ja neverím preto, že viera je k niečomu dobrá, ale jednoducho preto, lebo som presvedčený, že to, čomu verím, je pravda. Odmietam rozprávať o viere ako obchodník vychvaľujúci výhody kúpy vecí, ktoré ponúka.“ Takto sa vyznáva Tomáš Halík vo svoje minuloročnej knihe. „Možno by bez viery... bol naopak môj život v mnohom ľahší, jednoduchší, nekomplikovanejší a atraktívnejší...“
Keby sme týmto „halíkovským sitom“ preosiali nedávne evanjelizačné produkty, ako je knižný bestseller Chatrč či film Vzoprieť sa obrom a ďalšie, neostalo by nám veľa toho, čo prináša reklamu na kresťanskú vieru preto, že jej obsahom je pravda. Obmedzili sa na zdôvodnenie: ver, lebo je to prospešné. Ver a podarí sa ti vymotať sa z problémov. Ver a nájdeš pokoj odpustenia. Ver a dosiahneš úspech vo vzťahoch i v kariére. Ver a opäť sa budeš tešiť zo života. Viera je takto predstavovaná len ako prostriedok k realizovaniu svojich túžob a plánov. Ale ona „sama barličkou
Boh je pravda, viera v Boha je viera v pravdu, kresťanstvo je žitie tejto pravdy. Preto je presvedčený, že „náboženstvo, ktorému verí, je pravdivé.“ No zároveň priznáva, že „je schopný povedať úprimné verím
Po prečítaní knihy sotvakto radostne vykríkne „Konečne mám nádej!“. Skôr si uvedomí, že jeho doterajšie nádeje i pochybnosti možno opäť spochybňovať a obhajovať, a v poctivom hľadaní sa vždy ukážu ako nedostatočné. A azda tu je miesto pre odkrytie „mojej nádeje“, tak ako kniha predstavuje svedectvo o (kresťanskej) nádeji jej autora. Nádeji, ktorá je u človeka priestorom pre Boha a to o Bohu, svete a sebe, čomu rozum nerozumie a viera sa bráni.
foto: halik.cz
26. septembra 2010
Pliaga ľahostajnosť
26. september 2010: 26. nedeľa v Cezročnom období
„Keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31) a vyrozprával by nám, čo videl za bránou smrti, uverili by sme a zmenili svoj život? Abrahám v Ježišovom obraze o posmrtnom živote tvrdí, že nie, že kto nepočúva „Mojžiša a Prorokov“, neprijme ani posolstvo zmŕtvychvstalého. Kresťanstvo postavené na pevnom pilieri Ježišovho vzkriesenia sa usiluje o oboje – ostať verným Písmu a žiť zo svedectva Zmŕtvychvstalého. Ježiš sa spoza konečnej brány vrátil, ba čo viac, on už počas svojho pozemského života o „neviditeľnom“ svete vedel a zvestoval nám to, čo „videl u Otca“ (Jn 8,38). Dnes sa už nemôžeme vyhovárať na ono „keby“, ktorým operuje boháč v pekle v záujme o záchranu svojich príbuzných.
Súčasná literatúra je čím ďalej bohatšia na príbehy ľudí, ktorí „vstali z mŕtvych“ – prežili klinickú smrť. Skúsenosti tohto druhu dostali názov „zážitky blízke smrti“ (near death experience – NDE). Vo svete existuje mnoho inštitútov, ktoré sa zaoberajú výpoveďami ľudí, ktorí boli vyhlásení za mŕtvych, a predsa ožili. Jeden z najslávnejších príbehov rozpráva Dr. George Ritchie (včera by mal 87. narodeniny, druhýkrát a bez návratu zomrel v roku 2007). V roku 1943, keď sa prihlásil do americkej armády, zomrel prvý raz na zápal pľúc. Lekár ho dvakrát vyhlásil za mŕtveho, avšak ešte mu vstrekol adrenalínovú injekciu priamo do srdca a ono sa po deviatich minútach opäť rozbúšilo. A Dr. Ritchie priniesol podivuhodné rozprávanie:
Opustil svoje telo a vidí ho ležať na posteli. Vyjde na chodbu a ozve sa k protiidúcemu vojakovi, lenže ten nereaguje a prejdú cez seba. Zrazu sa ocitne vo vzduchu, ako letí do mesta Richmond. Sám nechápe, ako získal tieto schopnosti. V Richmonde pozoruje, že jeho telo je transparentné, nie pevné. Vráti sa naspäť a v márnici nájde svoje mŕtve telo. Zrazu sa miestnosť rozžiari jasným svetlom a George ako na filmovom páse v sekunde pozoruje celý svoj život. Postava Ježiša sa ho opýta: „Ako si žil?“ Uvedomuje si, že Ježiš ho nesúdi, že on sám sa súdi. Ježiš ho následne sprevádza po posmrtných dimenziách. Najprv ho zavedie do továrne k robotníkom, kde vidí ducha mŕtvej ženy, ako sa zúfalo snaží od jedného z nich získať cigaretu. Ale robotníci nemajú potuchy o jej prítomnosti. Táto žena zomrela v ťažkej závislosti na cigaretách. Potom George vidí ducha chlapca, ktorý kráča za žijúcim dievčaťom a prosí o odpustenie, ale dievča nereaguje. Ježiš mu vysvetľuje, že tento chlapec spáchal samovraždu a musí niesť dôsledky svojich činov. Na to sa ocitnú v bare, kde sa nachádza mnoho podnapitých námorníkov. Medzi nimi duchovia sa snažia získať alkohol alebo zabrániť v pití. Sú to duchovia alkoholikov. Ježiš Georga zoberie do ďalšej dimenzie, kde sú duchovia uzamknutí v pästiarskom súboji a snažia sa navzájom si ubližovať. Nadávajú. Niektorí sa márne usilujú dosiahnuť od druhých sexuálne uspokojenie. Iní sa hádajú o náboženských a politických témach a pokúšajú sa zabiť tých, ktorí s nimi nesúhlasia. Uvedomuje si, že vidí peklo. Sú tam duchovia uväznení v svojich pozemských túžbach, ktoré nemožno uspokojiť. Nakoniec sa George dostane do vzdialeného žiarivého mesta, ktoré mu pripomína Nebeský Jeruzalem z Knihy zjavenia apoštola Jána. Tam je centrálnym životným záujmom láska. Uvedomuje si, že nazerá do neba, len mu nie je dovolené vstúpiť. Ježiš mu ešte ukáže budúcnosť zeme a potom ho vráti do pozemského tela.
„Smrť nie je nič viac než brána – niečo, cez čo prejdete,“ konštatuje Dr. Ritchie. Práve jeho svedectvo o dvadsaťdva rokov neskôr zaujalo študenta Raymonda A. Moodyho, ktorý sa zážitkom blízkym smrti začal venovať systematicky a v roku 1975 mu vyšla priekopnícka kniha Život po živote.
Zaiste, svedectvá tohto druhu nemožno považovať za presný opis druhého sveta. Medzi veriacimi je populárna kniha Stála som pri bráne neba a pekla od Glorie Polo a video Záblesk večnosti Iana McCormacka. Treba pripomenúť, že Boh predsa len „prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6,16). Na pováženie však je, že mnohí, ktorí veria v Boha a usilujú sa o poctivý život, sa týmito výpoveďami nechávajú motivovať k ešte lepšiemu životu, kým ľudia ľahostajní k Písmu i k viere zostávajú ľahostajní aj k týmto svedectvám. „Neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ A práve ľahostajnosť je dnešná Ježišova výčitka. Boháč sa neocitá v pekle kvôli bohatstvu, ale kvôli nevšímaniu si žobráka a jeho potrieb. Jeho súrodenci dopadnú podobne, ak zostanú apatickí k Písmu.
Čo pohne ľahostajným človekom, teda tým, ktorým doteraz nepohlo nič?
foto: internet
„Keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31) a vyrozprával by nám, čo videl za bránou smrti, uverili by sme a zmenili svoj život? Abrahám v Ježišovom obraze o posmrtnom živote tvrdí, že nie, že kto nepočúva „Mojžiša a Prorokov“, neprijme ani posolstvo zmŕtvychvstalého. Kresťanstvo postavené na pevnom pilieri Ježišovho vzkriesenia sa usiluje o oboje – ostať verným Písmu a žiť zo svedectva Zmŕtvychvstalého. Ježiš sa spoza konečnej brány vrátil, ba čo viac, on už počas svojho pozemského života o „neviditeľnom“ svete vedel a zvestoval nám to, čo „videl u Otca“ (Jn 8,38). Dnes sa už nemôžeme vyhovárať na ono „keby“, ktorým operuje boháč v pekle v záujme o záchranu svojich príbuzných.
Súčasná literatúra je čím ďalej bohatšia na príbehy ľudí, ktorí „vstali z mŕtvych“ – prežili klinickú smrť. Skúsenosti tohto druhu dostali názov „zážitky blízke smrti“ (near death experience – NDE). Vo svete existuje mnoho inštitútov, ktoré sa zaoberajú výpoveďami ľudí, ktorí boli vyhlásení za mŕtvych, a predsa ožili. Jeden z najslávnejších príbehov rozpráva Dr. George Ritchie (včera by mal 87. narodeniny, druhýkrát a bez návratu zomrel v roku 2007). V roku 1943, keď sa prihlásil do americkej armády, zomrel prvý raz na zápal pľúc. Lekár ho dvakrát vyhlásil za mŕtveho, avšak ešte mu vstrekol adrenalínovú injekciu priamo do srdca a ono sa po deviatich minútach opäť rozbúšilo. A Dr. Ritchie priniesol podivuhodné rozprávanie:
Opustil svoje telo a vidí ho ležať na posteli. Vyjde na chodbu a ozve sa k protiidúcemu vojakovi, lenže ten nereaguje a prejdú cez seba. Zrazu sa ocitne vo vzduchu, ako letí do mesta Richmond. Sám nechápe, ako získal tieto schopnosti. V Richmonde pozoruje, že jeho telo je transparentné, nie pevné. Vráti sa naspäť a v márnici nájde svoje mŕtve telo. Zrazu sa miestnosť rozžiari jasným svetlom a George ako na filmovom páse v sekunde pozoruje celý svoj život. Postava Ježiša sa ho opýta: „Ako si žil?“ Uvedomuje si, že Ježiš ho nesúdi, že on sám sa súdi. Ježiš ho následne sprevádza po posmrtných dimenziách. Najprv ho zavedie do továrne k robotníkom, kde vidí ducha mŕtvej ženy, ako sa zúfalo snaží od jedného z nich získať cigaretu. Ale robotníci nemajú potuchy o jej prítomnosti. Táto žena zomrela v ťažkej závislosti na cigaretách. Potom George vidí ducha chlapca, ktorý kráča za žijúcim dievčaťom a prosí o odpustenie, ale dievča nereaguje. Ježiš mu vysvetľuje, že tento chlapec spáchal samovraždu a musí niesť dôsledky svojich činov. Na to sa ocitnú v bare, kde sa nachádza mnoho podnapitých námorníkov. Medzi nimi duchovia sa snažia získať alkohol alebo zabrániť v pití. Sú to duchovia alkoholikov. Ježiš Georga zoberie do ďalšej dimenzie, kde sú duchovia uzamknutí v pästiarskom súboji a snažia sa navzájom si ubližovať. Nadávajú. Niektorí sa márne usilujú dosiahnuť od druhých sexuálne uspokojenie. Iní sa hádajú o náboženských a politických témach a pokúšajú sa zabiť tých, ktorí s nimi nesúhlasia. Uvedomuje si, že vidí peklo. Sú tam duchovia uväznení v svojich pozemských túžbach, ktoré nemožno uspokojiť. Nakoniec sa George dostane do vzdialeného žiarivého mesta, ktoré mu pripomína Nebeský Jeruzalem z Knihy zjavenia apoštola Jána. Tam je centrálnym životným záujmom láska. Uvedomuje si, že nazerá do neba, len mu nie je dovolené vstúpiť. Ježiš mu ešte ukáže budúcnosť zeme a potom ho vráti do pozemského tela.
„Smrť nie je nič viac než brána – niečo, cez čo prejdete,“ konštatuje Dr. Ritchie. Práve jeho svedectvo o dvadsaťdva rokov neskôr zaujalo študenta Raymonda A. Moodyho, ktorý sa zážitkom blízkym smrti začal venovať systematicky a v roku 1975 mu vyšla priekopnícka kniha Život po živote.
Zaiste, svedectvá tohto druhu nemožno považovať za presný opis druhého sveta. Medzi veriacimi je populárna kniha Stála som pri bráne neba a pekla od Glorie Polo a video Záblesk večnosti Iana McCormacka. Treba pripomenúť, že Boh predsa len „prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6,16). Na pováženie však je, že mnohí, ktorí veria v Boha a usilujú sa o poctivý život, sa týmito výpoveďami nechávajú motivovať k ešte lepšiemu životu, kým ľudia ľahostajní k Písmu i k viere zostávajú ľahostajní aj k týmto svedectvám. „Neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ A práve ľahostajnosť je dnešná Ježišova výčitka. Boháč sa neocitá v pekle kvôli bohatstvu, ale kvôli nevšímaniu si žobráka a jeho potrieb. Jeho súrodenci dopadnú podobne, ak zostanú apatickí k Písmu.
Čo pohne ľahostajným človekom, teda tým, ktorým doteraz nepohlo nič?
foto: internet
25. septembra 2010
Keď slnko tancuje
Počas dávnejšej návštevy Medžugoria do mňa v preplnenom kostole štuchla nízka Kórejčanka a ukázala mi displej na svojom fotoaparáte. Tlačili sme sa vzadu pri dverách. Čerstvá fotka zachytávala zvláštne zoskupenie svetelných lúčov vytvárajúce akoby nové žiariace teleso nad oltárom, ktoré voľným okom nebolo možné pozorovať. Nič som nerozumel jej reči, ale jej užasnutý pohľad nasvedčoval, že vidí zázrak.
Pred pár mesiacmi pri púti na rovnaké miesto ku mne pristúpil Poliak a natlačil mi do ruky obrázok Jerzyho Popieluszka, kňaza umučeného komunistickým režimom. Veľkolepo mi začal opisovať prazvláštny úkaz na slnku, ktorý videl 6. júna tohto roku počas omše blahorečenia vo Varšave. Okolo slnečnej gule sa utvoril obal, ktorý ju rozširoval, a to bol zázrak. Aj mi vysvetľoval význam tohto Božieho zásahu do prírodných zákonov, ale už som mu veľmi nerozumel, ani nevenoval pozornosť.
Pred dvoma týždňami pri večernej svätej omši na vonkajšom oltári si talianska skupina všimla červené nebo pri zapadaní slnka. Hneď odvrátili oči od kňaza a zabudli na bohoslužbu, vybrali fotoaparáty, híkali, veľavravne kývali hlavami, že Panna Mária im dáva znamenie. Kedysi dávnejšie zase, keď sa stmievalo a na protiľahlom Vrchu zjavenia (Podbrdo) sa zasvietili desiatky svetiel, veriaci z Talianska padali na zem, vykrikovali, ba dostávali sa až do vytrženia. Nevedeli, že prednedávnom tam nainštalovali nízke lampy, aby mohli pútnici aj v noci vystupovať a modliť sa.
V Medžugorí sa uskutočnil nejeden „tanec slnka“. Videlo ich tisíce pútnikov, medzi nimi aj františkánsky kňaz prof. Ljudevit Rupcic, ktorý o jednom z nich napísal: „Bol tak neobyčajný a zrejmý, že každý bez výnimky ho označil za zázrak. Nikto z prítomných neostal ľahostajný, o čom som sa presvedčil vypočúvaním ostatných. Radosť, slzy, výpovede prítomných ho silno potvrdili. Z ich slov možno vidieť, že ho pochopili ako prejav potvrdenia autentickosti zjavení...“ Ak neveríte, pozrite si amatérske záznamy na youtube.com.
A ja som po desiatykrát navštívil túto čarovnú dedinu v Bosne a Hercegovine, a zase nič. Slnko mi nezatancovalo svoje tango, prírodné úkazy mi neukázali svoju neprirodzenú tvár. Nemrzí ma to. Som vďačný, že k prehĺbeniu svojej viery nič podobné nepotrebujem. Teším sa z každého triezveho pútnika, ktorý túži zažiť zázrak, lež nie na oblohe, ale vo svojom srdci.
foto: internet
Pred pár mesiacmi pri púti na rovnaké miesto ku mne pristúpil Poliak a natlačil mi do ruky obrázok Jerzyho Popieluszka, kňaza umučeného komunistickým režimom. Veľkolepo mi začal opisovať prazvláštny úkaz na slnku, ktorý videl 6. júna tohto roku počas omše blahorečenia vo Varšave. Okolo slnečnej gule sa utvoril obal, ktorý ju rozširoval, a to bol zázrak. Aj mi vysvetľoval význam tohto Božieho zásahu do prírodných zákonov, ale už som mu veľmi nerozumel, ani nevenoval pozornosť.
Pred dvoma týždňami pri večernej svätej omši na vonkajšom oltári si talianska skupina všimla červené nebo pri zapadaní slnka. Hneď odvrátili oči od kňaza a zabudli na bohoslužbu, vybrali fotoaparáty, híkali, veľavravne kývali hlavami, že Panna Mária im dáva znamenie. Kedysi dávnejšie zase, keď sa stmievalo a na protiľahlom Vrchu zjavenia (Podbrdo) sa zasvietili desiatky svetiel, veriaci z Talianska padali na zem, vykrikovali, ba dostávali sa až do vytrženia. Nevedeli, že prednedávnom tam nainštalovali nízke lampy, aby mohli pútnici aj v noci vystupovať a modliť sa.
V Medžugorí sa uskutočnil nejeden „tanec slnka“. Videlo ich tisíce pútnikov, medzi nimi aj františkánsky kňaz prof. Ljudevit Rupcic, ktorý o jednom z nich napísal: „Bol tak neobyčajný a zrejmý, že každý bez výnimky ho označil za zázrak. Nikto z prítomných neostal ľahostajný, o čom som sa presvedčil vypočúvaním ostatných. Radosť, slzy, výpovede prítomných ho silno potvrdili. Z ich slov možno vidieť, že ho pochopili ako prejav potvrdenia autentickosti zjavení...“ Ak neveríte, pozrite si amatérske záznamy na youtube.com.
A ja som po desiatykrát navštívil túto čarovnú dedinu v Bosne a Hercegovine, a zase nič. Slnko mi nezatancovalo svoje tango, prírodné úkazy mi neukázali svoju neprirodzenú tvár. Nemrzí ma to. Som vďačný, že k prehĺbeniu svojej viery nič podobné nepotrebujem. Teším sa z každého triezveho pútnika, ktorý túži zažiť zázrak, lež nie na oblohe, ale vo svojom srdci.
foto: internet
18. septembra 2010
Dobré vzťahy nad zlato
19. september 2010: 25. nedeľa v Cezročnom období
„Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím,“ povie správca majetku, keď má pánovi priniesť záverečné vyúčtovanie pred prepustením zo zamestnania. V tejto krátkej vete zhŕňa svoju tragickú situáciu. Nie je schopný pracovať fyzicky – môžeme len hádať, či pre vyšší vek alebo pre telesnú disproporciu („nevládzem“). Zároveň priznáva svoju psychickú slabosť („hanbím sa“). Ako a z čoho bude odteraz žiť? „Viem, čo urobím...“ Keď odpustí dvom dlžníkom (ako správca ešte stále má na to právo!) a tak svojho pána pripraví o ďalší majetok, predsa od neho dostane pochvalu, lebo „si opatrne počínal“. Chceli by sme protestovať proti Ježišovmu vyzdvihnutiu tohto konania. Správca, ktorý premárnil majetok, teraz mrhá ďalším – za to má byť pochválený? Takéto vysvetlenie by bolo mylné. Nepoctivému správcovi – synovi „tohto sveta“ – sa dostáva uznania preto, lebo sa aj v zúfalej situácii dokáže vynájsť, je „predvídavejší ako synovia svetla“. Chytá sa poslednej slamky. Stráca prácu, nie je schopný si naďalej zabezpečiť živobytie, ale predsa ešte nachádza dvoch priateľov, ktorí sa mu v budúcnosti stanú útočiskom.
Exegeticky nie je jednoduché pochopiť, čo znamená „robte si priateľov z nespravodlivej mamony“. Máme sa skamarátiť s mamonou? S nespravodlivou? Teda s peniazmi a bohatstvom, nečestne získaným? Grécke filos ("priateľ") v textoch Svätého Písma vždy označuje ľudských druhov a predložka ek („z“) ma význam aj „prostredníctvom“, „cez“, „s“ alebo „za pomoci“. Nespravodlivá mamona sa tak nemá stať mojim priateľom, ale prostriedkom, ktorým si priateľov nájdem. Podobenstvo toto chápanie len potvrdzuje. Mamona predstavuje komplex majetku a peňazí – kupovanie a predaj, požičiavania a vracanie, dlžoby a odpúšťanie, zisky a straty a pod. Podľa Josepha A. Fitzmyera je „nespravodlivá“ nie sama osebe, ale preto, že môže „zviesť k nečestnosti“, ukrýva v sebe „zlovestnú náklonnosť zotročiť tých, ktorí sa o ňu snažia“ a môže dospieť k „nečestným formám“.
Človek pohybujúci sa vo svete hospodárenia sa má usilovať o dobré vzťahy. Ich vytváranie sa však nesmie uskutočňovať podlými cestami. Je nutné byť poctivý a „verný v malom“ a „v cudzom“. Vtedy bohatstvo nie je modlou (Mamon - boh peňazí), nestáva sa konkurentom úcty k pravému Bohu. Vtedy nekonám egoisticky, „nehrabem“ len sám pre seba. Vtedy priateľstvá medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a Bohom sú opravdivé, nie iba dočasné či vypočítavé. Ako kresťania sme povolaní k čestnosti v ekonomickej sfére aj napriek výhovorkám typu „všetci kradnú“, „všade klamú“, „len si trochu prilepším“ či „s poctivosťou ďaleko nezájdeš“. Aj v ekonomickej sfére je potrebné utvárať nezištné vzťahy, ktoré sú zároveň dôkazom našej férovosti, nesebeckosti a vernosti Bohu.
Ak by sa zodpovedne aplikovalo dnešné evanjelium v čo najširšom merítku, ustúpila by korupcia na úradoch, prestal by prekvitať čierny trh, umenšila by sa nenávisť medzi bohatými a chudobnými, robotníkom by nechýbala zaslúžená mzda,... otvorila by sa cesty k zdravšej ekonomike a lepším medziľudským vzťahom.
ilustračné foto: internet
„Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím,“ povie správca majetku, keď má pánovi priniesť záverečné vyúčtovanie pred prepustením zo zamestnania. V tejto krátkej vete zhŕňa svoju tragickú situáciu. Nie je schopný pracovať fyzicky – môžeme len hádať, či pre vyšší vek alebo pre telesnú disproporciu („nevládzem“). Zároveň priznáva svoju psychickú slabosť („hanbím sa“). Ako a z čoho bude odteraz žiť? „Viem, čo urobím...“ Keď odpustí dvom dlžníkom (ako správca ešte stále má na to právo!) a tak svojho pána pripraví o ďalší majetok, predsa od neho dostane pochvalu, lebo „si opatrne počínal“. Chceli by sme protestovať proti Ježišovmu vyzdvihnutiu tohto konania. Správca, ktorý premárnil majetok, teraz mrhá ďalším – za to má byť pochválený? Takéto vysvetlenie by bolo mylné. Nepoctivému správcovi – synovi „tohto sveta“ – sa dostáva uznania preto, lebo sa aj v zúfalej situácii dokáže vynájsť, je „predvídavejší ako synovia svetla“. Chytá sa poslednej slamky. Stráca prácu, nie je schopný si naďalej zabezpečiť živobytie, ale predsa ešte nachádza dvoch priateľov, ktorí sa mu v budúcnosti stanú útočiskom.
Exegeticky nie je jednoduché pochopiť, čo znamená „robte si priateľov z nespravodlivej mamony“. Máme sa skamarátiť s mamonou? S nespravodlivou? Teda s peniazmi a bohatstvom, nečestne získaným? Grécke filos ("priateľ") v textoch Svätého Písma vždy označuje ľudských druhov a predložka ek („z“) ma význam aj „prostredníctvom“, „cez“, „s“ alebo „za pomoci“. Nespravodlivá mamona sa tak nemá stať mojim priateľom, ale prostriedkom, ktorým si priateľov nájdem. Podobenstvo toto chápanie len potvrdzuje. Mamona predstavuje komplex majetku a peňazí – kupovanie a predaj, požičiavania a vracanie, dlžoby a odpúšťanie, zisky a straty a pod. Podľa Josepha A. Fitzmyera je „nespravodlivá“ nie sama osebe, ale preto, že môže „zviesť k nečestnosti“, ukrýva v sebe „zlovestnú náklonnosť zotročiť tých, ktorí sa o ňu snažia“ a môže dospieť k „nečestným formám“.
Človek pohybujúci sa vo svete hospodárenia sa má usilovať o dobré vzťahy. Ich vytváranie sa však nesmie uskutočňovať podlými cestami. Je nutné byť poctivý a „verný v malom“ a „v cudzom“. Vtedy bohatstvo nie je modlou (Mamon - boh peňazí), nestáva sa konkurentom úcty k pravému Bohu. Vtedy nekonám egoisticky, „nehrabem“ len sám pre seba. Vtedy priateľstvá medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a Bohom sú opravdivé, nie iba dočasné či vypočítavé. Ako kresťania sme povolaní k čestnosti v ekonomickej sfére aj napriek výhovorkám typu „všetci kradnú“, „všade klamú“, „len si trochu prilepším“ či „s poctivosťou ďaleko nezájdeš“. Aj v ekonomickej sfére je potrebné utvárať nezištné vzťahy, ktoré sú zároveň dôkazom našej férovosti, nesebeckosti a vernosti Bohu.
„Ak sa zisk stane výlučným cieľom, ak nie je správne dosiahnutý a nemá za posledný cieľ spoločné dobro, hrozí nebezpečenstvo, že zničí bohatstvo a vytvorí chudobu.“ (Benedikt XVI.: Caritas in Veritate, 21)
„...ekonomický, sociálny a politický rozvoj, ak chce byť autenticky humánny, potrebuje, aby sa vytvoril priestor na princíp nezištnosti ako výrazu bratstva.“ (34)
„Bez vnútorných foriem solidarity a vzájomnej dôvery trh nemôže plne vykonávať svoju ekonomickú funkciu. Dnes sa vytratila práve táto dôvera a strata dôvery je skutočne vážna strata.“ (35)
„...v obchodných vzťahoch môže a má mať v normálnej ekonomickej činnosti svoje miesto aj princíp nezištnosti a logika daru...“ (36)
ilustračné foto: internet
28. augusta 2010
Evanjelium potrebujú aj úspešní
29. august 2010: 22. nedeľa v Cezročnom období
Študent urobí obzvlášť ťažkú skúšku. Nielenže sa mu to podarí na prvýkrát, kým ostatní musia využiť opravné termíny, no dokonca dosiahne rekordný počet bodov. Tým si získa rešpekt u profesora i u spolužiakov a na internáte to patrične oslávia. Študent je veľmi šťastný, pretože danému predmetu venoval množstvo času a energie. Tento úspech je pre neho obrovským zadosťučinením a zároveň nebezpečenstvom.
Náš život sprevádzajú väčšie či menšie úspechy. Škola je jedným z miest, kde ich zakusujeme, ďalšie víťazstvá dosahujeme v športe, podobným zážitkom je povýšenie či zvýšenie platu v zamestnaní, takisto pri zábave s priateľmi sa vyskytnú situácie, kedy svojou šikovnosťou predbehneme iných a patrí nám „prvé miesto“. Keď sme si ho zaslúžili svedomite a bez podvodu, máme právo sa úprimne tešiť. Avšak, oslava a sláva nám môžu „stúpnuť do hlavy“. Práve tu sa skrýva nebezpečenstvo úspechu – necháme sa unášať vlastnou pýchou, uspokojíme sa s dosiahnutým, akoby už nič vznešenejšie na svete nebolo, moje postavenie, moje meno, moja funkcia či titul sa stanú zdrojom môjho sebavedomia, sebapresadzovania a sebectva.
Ježiš nás učí, ako sa v týchto situáciách máme zachovať správne: „kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený,“ „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. Jediným postojom, ktorý z nás po dosiahnutých víťazstvách nespraví ľudských netvorov, je pokora. Čím sme „väčší“, čím sme na vyššej stoličke, tým ju potrebujeme viac. „O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu,“ doplňuje Kniha Sirachovcova. Pokorný som, ak ostanem „pri zemi“. Pokorný som, ak nezabudnem kľaknúť a poďakovať Bohu, ak pamätám na tých, ktorí sa na mojom úspechu podieľali. Pokorný som, ak si uvedomím, že som len maličká čiastočka, a tak veľa je ešte potrebné urobiť. Pokorný som, ak si sadnem za vrch stola, lebo tam hostitelia dali moju menovku, ale milo sa prihovorím obsluhujúcemu čašníkovi a pri odchode poprajem vrátnikovi pokojnú službu. Pokorný som, ak ma posadia na chvost stola, ale nezávidím tým, ktorí sedia vpredu, neohováram ich, prijímam svoje a iným žičím ich miesto. Pokora znamená nevznášať sa vysoko, akoby vyššie, než sú Božie výšiny. Pokora znamená zostať ľudsky blízko tým, ktorí sú z hľadiska spoločenského postavenia nižšie.
Postreh otca Gilberta môžeme aplikovať na nejedného športovca, speváčku či herca. A bulvár, ktorý tieto celebrity ospevuje, keď sú na vrchole, sa ešte viac vyžíva v prinášaní správ o ich skrachovaní. No, nepostihol podobný pád aj nás?
Usilujme o úspechy v našich podujatiach, ale pýcha nech z nich nespraví naše životné prehry. Najväčším osobným víťazstvom je prehĺbenie pokory a ľudskosti.
ilustračné foto: internet
Študent urobí obzvlášť ťažkú skúšku. Nielenže sa mu to podarí na prvýkrát, kým ostatní musia využiť opravné termíny, no dokonca dosiahne rekordný počet bodov. Tým si získa rešpekt u profesora i u spolužiakov a na internáte to patrične oslávia. Študent je veľmi šťastný, pretože danému predmetu venoval množstvo času a energie. Tento úspech je pre neho obrovským zadosťučinením a zároveň nebezpečenstvom.
Náš život sprevádzajú väčšie či menšie úspechy. Škola je jedným z miest, kde ich zakusujeme, ďalšie víťazstvá dosahujeme v športe, podobným zážitkom je povýšenie či zvýšenie platu v zamestnaní, takisto pri zábave s priateľmi sa vyskytnú situácie, kedy svojou šikovnosťou predbehneme iných a patrí nám „prvé miesto“. Keď sme si ho zaslúžili svedomite a bez podvodu, máme právo sa úprimne tešiť. Avšak, oslava a sláva nám môžu „stúpnuť do hlavy“. Práve tu sa skrýva nebezpečenstvo úspechu – necháme sa unášať vlastnou pýchou, uspokojíme sa s dosiahnutým, akoby už nič vznešenejšie na svete nebolo, moje postavenie, moje meno, moja funkcia či titul sa stanú zdrojom môjho sebavedomia, sebapresadzovania a sebectva.
Ježiš nás učí, ako sa v týchto situáciách máme zachovať správne: „kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený,“ „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. Jediným postojom, ktorý z nás po dosiahnutých víťazstvách nespraví ľudských netvorov, je pokora. Čím sme „väčší“, čím sme na vyššej stoličke, tým ju potrebujeme viac. „O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu,“ doplňuje Kniha Sirachovcova. Pokorný som, ak ostanem „pri zemi“. Pokorný som, ak nezabudnem kľaknúť a poďakovať Bohu, ak pamätám na tých, ktorí sa na mojom úspechu podieľali. Pokorný som, ak si uvedomím, že som len maličká čiastočka, a tak veľa je ešte potrebné urobiť. Pokorný som, ak si sadnem za vrch stola, lebo tam hostitelia dali moju menovku, ale milo sa prihovorím obsluhujúcemu čašníkovi a pri odchode poprajem vrátnikovi pokojnú službu. Pokorný som, ak ma posadia na chvost stola, ale nezávidím tým, ktorí sedia vpredu, neohováram ich, prijímam svoje a iným žičím ich miesto. Pokora znamená nevznášať sa vysoko, akoby vyššie, než sú Božie výšiny. Pokora znamená zostať ľudsky blízko tým, ktorí sú z hľadiska spoločenského postavenia nižšie.
„Nedostatok pokory u víťazov je poučný. Bol som na Stade de France, keď sa hralo finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1998, keď vyhrali Modrí. Bol som v dave pri štadióne medzi stovkami mladých. Chudobní a sociálne slabí z predmestia sa nevídane veselili so zásahovými jednotkami. Boli nalepení na policajných vozoch, na strechách, viseli na plotoch. Ten neporaziteľný francúzsky tím v roku 1998 bol úžasný. A päť rokov neskôr – pekný pád! Táto situácia je typická. Všetci sme ju mohli predvídať, videli sme, že chlapci z francúzskeho tímu už dočista stratili súdnosť. Robili reklamy na parfumy, oblečenie, elektroniku, nevynechali jedinú príležitosť, ako si namastiť peňaženku. Nechali sa zaslepiť slávou víťazov... A tak, na ďalších majstrovstvách, úplná katastrofa. Keby dokázali niesť svoje víťazstvo so skromnosťou, zdržanlivosťou a pokorne, iste by ich takýto neúspech nepostihol.“ (Guy Gilbert: Evanjelium podľa svätého lotra)
Usilujme o úspechy v našich podujatiach, ale pýcha nech z nich nespraví naše životné prehry. Najväčším osobným víťazstvom je prehĺbenie pokory a ľudskosti.
ilustračné foto: internet
22. augusta 2010
Láska, ktorá tresce
22. august 2010: 21. nedeľa v Cezročnom období
Neobvyklý výrok dnes čítame v Liste Hebrejom, ktorý cituje starozákonnú knihu Príslovia: „koho Pán miluje, toho tresce“. Kresťanstvo nás skôr učí o Bohu, ktorý miluje, a preto odpúšťa a aj najväčšiemu hriešnikovi zmýva vinu a dáva novú šancu. Ako zlúčiť obraz Boha odpúšťajúceho s Bohom trestajúcim? Ako môže milovať a trestať zároveň?
Pôvodný text Nového zákona nám odhaľuje, že slovenské sloveso „tresce“ je prekladom gréckeho „paideuo“, ktoré má spoločný koreň s podstatným meno „paideia“ nachádzajúcim sa o dva riadky vyššie: „nepohŕdaj Pánovou výchovou“. To isté slovo používa Pilát v Lukášovom evanjeliu pri súdnom procese s Ježišom, keď dvakrát navrhuje veľkňazom a rozvášnenému davu: „Potrestám ho a prepustím.“ Akoby to znamenalo – dám mu príučka, poučím ho, dám mu pár výchovných a môže ísť. Pavol zase v Jeruzaleme povie: „vychovaný som bol v tomto meste“. Ako tretí si pripomeňme List Títovi: „Veď sa zjavila Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí...“ V Apokalypse napokon čítame rovnako ako v dnešnom texte: „Ja karhám a trescem, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ Zisťujeme, že výchova v novozákonných spisoch v sebe zahŕňa prvok trestania. Formácia detí a mládeže sa bez odmeňovania za dobro a trestania za zlo nezaobíde, podobné pravidlá platia v Ježišovej škole viery. Brána do Božieho kráľovstva je úzka, vstup doň od nás vyžaduje disciplínu a obetu, nie dovolenkovú pohodlnosť.
Tu sa nám otvára nový pohľad na „Božie tresty“. Možno takto vnímam chorobu, ktorú mi prednedávnom diagnostikovali. Alebo prírodné či dopravné katastrofy chápem ako prejavy Božieho zdvihnutého prstu voči skazenému svetu. Vlastné neúspechy vo vzťahoch alebo v zamestnaní vo mne takisto môžu vzbudzovať pocit, že Boh je so mnou nespokojný a tak mi to dáva najavo. Ak je toto všetko Boží trest, nemal by som ho chápať ako výraz jeho lásky a výchovy, než jeho hnevu voči nám? Ak je súženie pochádza od Boha, nie je to „last call“ – posledný zúfalý pokus jeho lásky o pritiahnutie človeka k sebe? Ježiš nás varuje pred definitívnym trestom – „tam bude plač a škrípanie zubami“. Takto dobrý a odpúšťajúci Boh trestá vtedy, keď vyčerpá všetky možnosti. Nemali by sme niektoré negatívne skúsenosti nášho života vnímať ako snahu Boha vychovávať nás a privádzať nás k duchovnej dokonalosti?
Druhou témou, ktorá sa nám tu ponúka, je používanie trestov v ľudskej spoločnosti. Je trest smrti morálne prípustný alebo nie? A čo fyzické tresty – je potrebný ústavný zákon, ktorý by chránil deti pred bitkou a ubližovaním zo strany rodičov? Ak nemožno sankciovať telesne, ako to potom robiť? Nepôsobí psychický nátlak a vydieranie omnoho nepriaznivejšie na zdravú výchovu? Dostatok otázok pre psychológov, morálnych teológov a filozofov i pre politikov. Z hľadiska Božieho slova – berúc do úvahy našu výchovu predovšetkým v rodinách, školách a ďalších inštitúciách – povedzme jednu zásadu: Prv než sa pýtaš, či potrestať dieťa alebo nie (a ako ho potrestať), polož si otázku, či ho miluješ, či tento trest bude prejavom tvojej lásky a či bude dôležitý v jeho výchove. Netrestáme svoje deti len kvôli pokazenej nálade alebo únave, ktorú sme si priniesli z práce? Nekompenzujeme takto len svoj hnev, ktorý máme na seba, na manžela alebo na rodičov? Nie je naša prísnosť len znakom, že nemáme chuť sa im venovať? Nezabúdame pritom na dôležitejšiu dvojičku trestu, ktorou je odmena? Chyby sa dopúšťam vtedy, ak na jedno alebo druhé zabúdam, alebo ak nimi preháňam. Je potrebné nájsť súlad.
Ak sa nám v skutočnostiach, ktoré vnímame ako Božie tresty, podarí objavovať jeho vychovávajúcu lásku, viac sa s Bohom zblížime. Ak deťom prejavíme viac našej pozornosti a lásky namiesto bezhlavého trestania, vychováme z nich lepších ľudí.
ilustračné foto: internet
Neobvyklý výrok dnes čítame v Liste Hebrejom, ktorý cituje starozákonnú knihu Príslovia: „koho Pán miluje, toho tresce“. Kresťanstvo nás skôr učí o Bohu, ktorý miluje, a preto odpúšťa a aj najväčšiemu hriešnikovi zmýva vinu a dáva novú šancu. Ako zlúčiť obraz Boha odpúšťajúceho s Bohom trestajúcim? Ako môže milovať a trestať zároveň?
Pôvodný text Nového zákona nám odhaľuje, že slovenské sloveso „tresce“ je prekladom gréckeho „paideuo“, ktoré má spoločný koreň s podstatným meno „paideia“ nachádzajúcim sa o dva riadky vyššie: „nepohŕdaj Pánovou výchovou“. To isté slovo používa Pilát v Lukášovom evanjeliu pri súdnom procese s Ježišom, keď dvakrát navrhuje veľkňazom a rozvášnenému davu: „Potrestám ho a prepustím.“ Akoby to znamenalo – dám mu príučka, poučím ho, dám mu pár výchovných a môže ísť. Pavol zase v Jeruzaleme povie: „vychovaný som bol v tomto meste“. Ako tretí si pripomeňme List Títovi: „Veď sa zjavila Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí...“ V Apokalypse napokon čítame rovnako ako v dnešnom texte: „Ja karhám a trescem, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ Zisťujeme, že výchova v novozákonných spisoch v sebe zahŕňa prvok trestania. Formácia detí a mládeže sa bez odmeňovania za dobro a trestania za zlo nezaobíde, podobné pravidlá platia v Ježišovej škole viery. Brána do Božieho kráľovstva je úzka, vstup doň od nás vyžaduje disciplínu a obetu, nie dovolenkovú pohodlnosť.
Tu sa nám otvára nový pohľad na „Božie tresty“. Možno takto vnímam chorobu, ktorú mi prednedávnom diagnostikovali. Alebo prírodné či dopravné katastrofy chápem ako prejavy Božieho zdvihnutého prstu voči skazenému svetu. Vlastné neúspechy vo vzťahoch alebo v zamestnaní vo mne takisto môžu vzbudzovať pocit, že Boh je so mnou nespokojný a tak mi to dáva najavo. Ak je toto všetko Boží trest, nemal by som ho chápať ako výraz jeho lásky a výchovy, než jeho hnevu voči nám? Ak je súženie pochádza od Boha, nie je to „last call“ – posledný zúfalý pokus jeho lásky o pritiahnutie človeka k sebe? Ježiš nás varuje pred definitívnym trestom – „tam bude plač a škrípanie zubami“. Takto dobrý a odpúšťajúci Boh trestá vtedy, keď vyčerpá všetky možnosti. Nemali by sme niektoré negatívne skúsenosti nášho života vnímať ako snahu Boha vychovávať nás a privádzať nás k duchovnej dokonalosti?
Druhou témou, ktorá sa nám tu ponúka, je používanie trestov v ľudskej spoločnosti. Je trest smrti morálne prípustný alebo nie? A čo fyzické tresty – je potrebný ústavný zákon, ktorý by chránil deti pred bitkou a ubližovaním zo strany rodičov? Ak nemožno sankciovať telesne, ako to potom robiť? Nepôsobí psychický nátlak a vydieranie omnoho nepriaznivejšie na zdravú výchovu? Dostatok otázok pre psychológov, morálnych teológov a filozofov i pre politikov. Z hľadiska Božieho slova – berúc do úvahy našu výchovu predovšetkým v rodinách, školách a ďalších inštitúciách – povedzme jednu zásadu: Prv než sa pýtaš, či potrestať dieťa alebo nie (a ako ho potrestať), polož si otázku, či ho miluješ, či tento trest bude prejavom tvojej lásky a či bude dôležitý v jeho výchove. Netrestáme svoje deti len kvôli pokazenej nálade alebo únave, ktorú sme si priniesli z práce? Nekompenzujeme takto len svoj hnev, ktorý máme na seba, na manžela alebo na rodičov? Nie je naša prísnosť len znakom, že nemáme chuť sa im venovať? Nezabúdame pritom na dôležitejšiu dvojičku trestu, ktorou je odmena? Chyby sa dopúšťam vtedy, ak na jedno alebo druhé zabúdam, alebo ak nimi preháňam. Je potrebné nájsť súlad.
Ak sa nám v skutočnostiach, ktoré vnímame ako Božie tresty, podarí objavovať jeho vychovávajúcu lásku, viac sa s Bohom zblížime. Ak deťom prejavíme viac našej pozornosti a lásky namiesto bezhlavého trestania, vychováme z nich lepších ľudí.
ilustračné foto: internet
7. augusta 2010
(Ne)očakávaný šéf
8. august 2010: 19. nedeľa v Cezročnom období
Firmu kúpil nový majiteľ. Od prvých dňoch začal s prepúšťaním zamestnancov. Nikto nevie kedy, nikto nevie, kto je na rade. Starí harcovníci pracujúci na svojich pozíciách desaťročia, ktorí doteraz chodievali do zamestnania s pokojom, zrazu každé ráno prichádzajú nervózni. Pohodu pracovného miesta a istotu mzdy vystriedal strach z hroziacej nezamestnanosti. „Do roboty som sa vždy tešil,“ hovorí jeden päťdesiatnik, „ale teraz... To je poľovačka na ľudí! Každý deň môže byť môj posledný. A kto ma v mojom veku ešte zamestná?“
Príchod šéfa môže byť pre podriadeného riadne stresujúci. Ani spať v noci nemôže, keď sa bojí zajtrajšej zmeny, hoc ako by chcel. Evanjelista Lukáš hovorí o troch príchodoch – ani jeden z nich nemožno nájsť v „cestovnom poriadku“, nevedno ich presný čas. Sluhovia si túto noc veľmi neodpočinú, pán sa má vrátiť zo svadby. Hospodár musí vždy spať s jedným uchom otvoreným, aby ochránil hospodárstvo pred zlodejom. Správcovia musia s majetkom a sluhami nakladať zodpovedne a nesmú zabudnúť, že pán predsa len neodišiel navždy. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Nevieme kedy a ani ako, ale vieme kto a vieme, že príde. Veríme v Ježišov príchod na konci časov (čo môže byť o pár storočí či o pár rokov či o pár...), ale rovnako veríme v jeho príchod do našich starostí či všedných dní. Ak stratíme túto vieru, strácame svoju budúcnosť, strácame možnosti nášho lepšieho zajtrajška. Jeho návrat je nádejou, ktorá nám dáva silu. Nevzbudzuje v nás strach! Ak predstava Božej blízkosti je pre nás nočnou morou, znamená to, že sme sa mu odvrátili chrbtom, že sme ako sluha, ktorý začal „biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa...“, a vtedy nás čaká drsná konfrontácia tvárou tvár Bohu. Lenže on nie je šéf, ktorý nás chce vyhodiť. Viera v jeho príchod nás nemá desiť, ale práve naopak, dodáva nám odvahu a pokoj. Dnešná Ježišova výzva začína slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Nebeskému Otcovi sa zapáčilo dať nám kráľovstvo, dať nám svojho Syna, dať nám všetko, čo je dobré a len to, čo je dobré.
Možno sme v našom zamestnaní v nelichotivej situácií a bojíme sa prepustenia, možno nás sužuje nejaké stretnutie či udalosť v blízkej budúcnosti. Dajme si však pozor predovšetkým na najvyššieho Šéfa, tešme sa naňho, nečakane môže nanovo vstúpiť do nášho života, nie aby nás vyhostil, ale aby sa nám daroval a aby naša „radosť bola úplná“.
ilustračné foto: flickr
Firmu kúpil nový majiteľ. Od prvých dňoch začal s prepúšťaním zamestnancov. Nikto nevie kedy, nikto nevie, kto je na rade. Starí harcovníci pracujúci na svojich pozíciách desaťročia, ktorí doteraz chodievali do zamestnania s pokojom, zrazu každé ráno prichádzajú nervózni. Pohodu pracovného miesta a istotu mzdy vystriedal strach z hroziacej nezamestnanosti. „Do roboty som sa vždy tešil,“ hovorí jeden päťdesiatnik, „ale teraz... To je poľovačka na ľudí! Každý deň môže byť môj posledný. A kto ma v mojom veku ešte zamestná?“
Príchod šéfa môže byť pre podriadeného riadne stresujúci. Ani spať v noci nemôže, keď sa bojí zajtrajšej zmeny, hoc ako by chcel. Evanjelista Lukáš hovorí o troch príchodoch – ani jeden z nich nemožno nájsť v „cestovnom poriadku“, nevedno ich presný čas. Sluhovia si túto noc veľmi neodpočinú, pán sa má vrátiť zo svadby. Hospodár musí vždy spať s jedným uchom otvoreným, aby ochránil hospodárstvo pred zlodejom. Správcovia musia s majetkom a sluhami nakladať zodpovedne a nesmú zabudnúť, že pán predsa len neodišiel navždy. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Nevieme kedy a ani ako, ale vieme kto a vieme, že príde. Veríme v Ježišov príchod na konci časov (čo môže byť o pár storočí či o pár rokov či o pár...), ale rovnako veríme v jeho príchod do našich starostí či všedných dní. Ak stratíme túto vieru, strácame svoju budúcnosť, strácame možnosti nášho lepšieho zajtrajška. Jeho návrat je nádejou, ktorá nám dáva silu. Nevzbudzuje v nás strach! Ak predstava Božej blízkosti je pre nás nočnou morou, znamená to, že sme sa mu odvrátili chrbtom, že sme ako sluha, ktorý začal „biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa...“, a vtedy nás čaká drsná konfrontácia tvárou tvár Bohu. Lenže on nie je šéf, ktorý nás chce vyhodiť. Viera v jeho príchod nás nemá desiť, ale práve naopak, dodáva nám odvahu a pokoj. Dnešná Ježišova výzva začína slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Nebeskému Otcovi sa zapáčilo dať nám kráľovstvo, dať nám svojho Syna, dať nám všetko, čo je dobré a len to, čo je dobré.
Americký profesor Martin Seligman, zakladateľ pozitívnej psychológie hovorí: „Ľudia sa stávajú pesimistami hlavne vďaka svojmu premýšľaniu o budúcnosti, ktorú vidia v tých najčernejších farbách. Samozrejme, že musíme byť realistami. Niektoré zlé situácie naozaj nemožno zmeniť. Ale i na väčšine z nich sa dá nájsť niečo nádejného. Niečo, na čom môžeme zapracovať, aby sa naša situácia opäť zlepšila. Dokázať na životných ťažkostiach objaviť to, čo je prechodné a časom zmeniteľné, to je kľúč k optimistickému pohľadu.“ (Psychologie dnes, 6/2010)
ilustračné foto: flickr
6. augusta 2010
Preklepy v spovednici
Spovedanie je záležitosť vážna, ale mnohokrát aj úsmevná. Nasledujúce formulky ľútosti moje ucho zachytilo z úst kajúcnikov. Jedna verzia je vzorová, ostatné poprekrúcané. Žiadna nie je mojim vlastným výmyslom, takto som ich naozaj počul! Nájdite rozdiely:
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Myslíme to s ľútosťou svojich hriechov naozaj vážne?
ilustračné foto: internet
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa ľutujem,
a preto veľmi milujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom sa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som sa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj položiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu ťa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem ťa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.
Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv krížovú. Amen.
Myslíme to s ľútosťou svojich hriechov naozaj vážne?
ilustračné foto: internet
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)