Svätá ťava, oroduj

31. október 2010: 31. nedeľa v Cerzočnom období

Homíliu na poslednú októbrovú nedeľu nájdete tu:
http://postoy.sk/svata_tava_oroduj

Najlepšia najhoršia pieseň

„Kde miznú naše slová,
modlitby, čo búšia do mrakov...?
Len pieseň Mojžišova,
modlitba, je plná zázrakov,
je z Božej hrude.“

Druhá pieseň na druhom albume gospelovej skupiny Kerygma má zo všetkých dvanástich najhorší text. Nemôžem nájsť vhodnejšie slovo – najhorší. Boh sa díva z oblohy na ľudí („svoje obete“), ktorým sa ťažko žije vo svete a tohto boha kŕčovito prosím o pomoc. Pesimistický pohľad na svet a ešte pesimistickejší na Boha. Nezrozumiteľný názov Pieseň Mojžišova (evokujúca víťaznú pieseň Izraelitov po prechode cez Červené more) podľa refrénu naznačuje čosi jediné pozitívne. Aj autor textu Vlado Štefanič sa vyjadril o svojej nespokojnosti s vlastným dielom. Bol by radšej, keby jej Pavol Jenčo nedal hudobný šat a ostala by kdesi v zásuvke. A práve táto pieseň, práve tento refrén vo mne pri prvom počutí (a pri nasledovných opakovaniach) zanechal najsilnejší dojem a pre moje vnútorné ucho znamená vrchol celého albumu. Najhoršia pieseň je najlepšia. Asi sa aj takto napĺňa hlavný motív – ocitnúť sa v protismere...

Blahoželám kňazskej partii k vydarenému albumu! Ale neprestanem čakať na ďalší, ktorý bude hudobne aj textovo opäť o kúsok ľahší a sviežejší.

foto: kerygma.sk

Henri J. M. Nouwen

„...rana samoty je ako Veľký kaňon -

- hlboká jazva na povrchu našej existencie,

ktorá sa stala nevyčerpateľným zdrojom

krásy a pochopenia seba samého.“

In: Ranený uzdravovateľ

Boh ako štvorica

Na detskej svätej omši sme si na mušku zobrali „ústredné tajomstvo kresťanskej viery a kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 234), teda Najsvätejšiu Trojicu. Dobrovoľníkom som nenápadne vhadzoval kúsky ľadu za krk, pozorovali sme, ako sa pevné skupenstvo H2O mení na tekutinu a rýchlovarná kanvica nám ukázala tretiu tvár vody, teda paru stúpajúcu do neba. Premýšľanie o fyzikálnych javoch nás môže povzniesť k rozjímaniu o skutočnostiach neviditeľných. Tajomstvo troch osôb v jednom Bohu – tak fascinujúce a zároveň nepochopiteľné pre ľudského ducha – je stále výzvou. Každý obraz či snaha k jeho pochopeniu sú dobré i nedostatočné zároveň...

Deti dostali domácu úlohu: Nakresliť, nájsť, vystrihnúť, priniesť symbol či vyobrazenie Najsvätejšej Trojice. Na papieroch sme o týždeň našli klasické obrazy Otca ako sivého starčeka, Ježiša s krížom a Ducha svätého v podobe holubice. Nechýbal zelený trojlístok, trojuholník s okom vo vnútri, trojruža s jednou stonkou či dokonca trojzubá vidlica. A medzi odpoveďami sa objavila aj táto kresba:

Nie je k nej žiaden komentár ani podpis. Trojicu zobrazuje ako štyri postavy – ženu s nápisom BOH, muža s nápisom OTEC, malého chlapca s nápisom SIN a vyššieho chlapca s nápisom DUCH SVATÝ. Vysvetlenie obrázku môže byť všelijaké:

1. Dieťa má značný problém s chápaním náboženských právd.

2. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, jeho očividnou slabinou je matematika (a slovenčina).

3. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, ani s matematikou. Kresbou chcelo poukázať na trojičnú teologickú rovnicu 1=1+1+1 a medzi jednotlivé osoby zabudlo vpísať znamienka. Traja z mužského pokolenia sa nápadne podobajú (rovnaký úsmev či strih vlasov). Azda oni predstavujú trojicu, ktorá ako jedno zoskupenie sa rovná jednej žene označenej slovkom BOH. Žeby už v takomto rannom veku sa rodil u detí feministický odboj voči teológii Boha v mužskom rode?

4. Dieťa nemá problém s náboženstvom, ani s matematikou a nič nezabudlo dopísať, ani dokresliť. Svojim pochopením najväčšieho spomedzi tajomstiev nám jednoducho dáva lekciu: Vy hlúpučkí, ak o Bohu hovoríte ako o troch osobách v jednej prirodzenosti, nemyslite si, že už ste ho pochopili, že poznáte podstatu najsvätejšej bytosti – vaše dogmatické poučky nie sú platné o nič viac než táto kresba. Pred Bohom sme stále maličkí...

5. A čo si myslíte vy? Prečo je Boh v očiach jedného neznámeho žiačika štvoricou so ženou na čele?

foto: autor

„Viera jedenásteho malomocného“

10. októbra 2010: 28. nedeľa v Cezročnom období

Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?

Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?

Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?

Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?

Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.

Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.

foto: thebiblerevival.com

Pavol Strauss I.

„Človeče, miluj ľudstvo ako seba samého

a mysli si, že si ho ty pokazil.

Áno, povedzme si každý:

Ja, ja som svet zničil a pokazil, len ja...

Stále si to uvedomujme.

V tomto sebapoznaní je jediná spása...“ 

In: Všetko je rovnako blízke i ďaleké