30. januára 2011

Vnútorný životopis

30. január 2011: Štvrtá nedeľa v Cezročnom období

Životopis človeka možno opísať naratívnou formou alebo štruktúrovane. V prípade Ježiša Krista máme štyri biografie z pera štyroch evanjelistov. Ak by sme v nich chceli nájsť „štruktúrovanú“ verziu, najvhodnejšou pasážou by boli Matúšove blahoslavenstvá. Podľa Benedikta XVI. predstavujú „akoby zahalený vnútorný Ježišov životopis, akoby portrét jeho postavy“ (Ježiš Nazaretský, str. 90). Každé blahoslavenstvo je predovšetkým výpoveďou o ňom.


On „hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8,9), pretože „zriekol sa seba samého... stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2,7) až do tej miery, že nemá kde hlavu skloniť (por. Mt 8,20). On trpko plače nad Jeruzalemom (por. Lk 19,41). On je ticho nad hriechom cudzoložnice, a môže o sebe povedať „...učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (por. Mt 11,28). On je skutočne lačný a smädný „po spravodlivosti“, veď aj na kríži vykríkne „žíznim!“ (Jn 19,28), čím v jeho pozemskom živote vrcholí túžba po nastolení Božieho práva vo svete ľudskej neprávosti. On zjavuje Boha, ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4). On má skutočne čisté srdce, ktoré neprestajne hľadí na Otca a jeho vôľu – „ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). On je „knieža pokoja“ (Iz 9,5), ktorý hovorí „pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). A bol niekto tak nespravodlivo prenasledovaný a potupovaný ako on, „spravodlivý za nespravodlivých“ (1 Pt 3,18), ako nám to podávajú pašiové rozprávania? V ôsmych Matúšových blahoslavenstvách nachádzame Ježišov dokonalý štruktúrovaný životopis.

Ako vyzerá ten môj? Teda nie ten, ktorý som naposledy pripojil k žiadosti do zamestnania, kde som uvádzal svoje vzdelanie, jazykové a počítačové schopnosti či pracovné skúsenosti. Ale: čo keby na prijatie do Nebeského kráľovstva bolo potrebné svätému Petrovi poslať žiadosť so štruktúrovaným životopisom podľa vzoru blahoslavenstiev, mal by som čo napísať? A bolo by to v môj prospech? Nebeské požiadavky sú niekedy nezlučiteľné, ba dokonca protikladné, k požiadavkám personálnych agentúr. Tu sa skrýva dilema dnešného kresťana – do akej miery sa stať takým, ako má chce svet mať, a odkloniť sa od toho, čo odo mňa očakáva Boh. Čo má robiť predavačka, ktorú vedúca predajne núti ponúkať zákazníkom tovar po záruke? Ak prestane, hrozí jej vyhodenie. Ako za má zachovať účtovníčka, ktorá musí zakrývať riaditeľove machinácie s čiernymi peniazmi? A novinári – ak sú nútení písať to, čo je v protiklade s ich svedomím, ale pod nátlakom majiteľov...? Ako sa tu majú zachovať kresťania. V iných krajinách sveta sú prenasledovaní a zabíjaní... Sme ako kresťania prenasledovaní u nás? Ak nie, nie je to tým, že sme sa príliš prispôsobili?! Nestratili sme v tomto prispôsobení vlastnú identitu? Nezabudli sme na blahoslavenstvá?

Pokúsme sa vylepšiť aspoň jednu položku svojho štruktúrovaného životopisu potrebného na vstup do Nebeského kráľovstva.

ilustračné foto: internet

28. januára 2011

Majster pera a bolesti

Vladimír Holan: Bolest, verše z let 1949-1955, Československý spisovatel, Praha 1966

Po Druhej svetovej vojne opustil Katolícku cirkev a stal sa členom Komunistickej strany. V roku 1949 za zúčastnil na incidente proti Sovietskej nadvláde a jeho dielo sa dostalo na index zakázanej literatúry. Opustil Komunistickú stranu a vrátil sa do Cirkvi. V roku 1949 sa mu narodila dcéra Kateřina s Downovým syndrómom. Venoval jej báseň Bajaja – jeho jediný text pre deti, ktorá dnes patrí medzi klasiku českej detskej poézie. Po jej smrti v roku 1977 už nič nenapísal. Posledné roky (a nielen tie) prežil v chudobe a samote v srdci Prahy na ostrove Kampa.

Zbierku Bolest (1955) – mnohé básne v nej menovite – venoval svojim priateľom. Teoretici literatúry ju považujú za autorov lyrický denník napísaný vo vrcholnom tvorivom období.

Jeseň, zima, mráz, noc, slzy... – slová a obrazy vytvárajú pochmúrnu atmosféru. Autor vyjadruje svoj životný pocit v spoločenskom prostredí päťdesiatych rokov. Alebo ho tak negatívne zasiahlo narodenie chorej dcéry? Alebo oboje? Alebo z tejto trpkej poézie môžeme vyčítať Holanovu možnú agorafobickú či schizofrenickú poruchu? Azda zo všetkého trochu. Nie tak príčiny bolesti sú tu odhaľované, ale jej realita – jej zmätočnosť, ťažoba, ustavičná prítomnosť. Množstvo trojbodiek (až prebytok, doslova vadia pri čítaní) naznačuje, že ešte toľko utrpenia je nevypovedaného, nevypovedateľného, že použité slová sú len skromným úvodom...


Eva

(…)
Byla tak krásná, že jsem chtěl
žíti znova, ale docela jinak.
(…)



Je

Je takový osud,
že co je v něm bez chvění, není pevné

Je taková láska,
že se ti nedostává světa, byť jenom pro krůček.

Je taková rozkoš,
že ženská ústa vypadají, jako by stud byl jen věci pohlaví.

Jsou takové vlasy, falšované meteorem,
že je to ďábel, který jim dělá pěšinku.

Je taková samota,
že se jen jedním okem díváš už jen na sůl.

Je taková zima,
že dusíš holuby a hřeješ si tím svoje křídla.

Je taková tíha,
že mezi padajícími jsi už spadlý.

A je takové ticho,
že je musíš vyslovit: a to ty, právě ty!


Slza

Není jediné lidské slzy,
která by současně nestékala
po tváři Panny Marie.

Není jediné lidské slzy,
kterou by současně neplakal
anděl strážce.

Ale není jediné lidské slzy,
kterou bys současně nenalezl
v očích hada…


Jak?

Jak žít? Jak být prostý a být doslovný?
Vždycky jsem hledal slovo,
které bylo vysloveno jen jednou,
ba slovo, které dosud nebylo vysloveno vůbec.
Měl jsem hledat slova všední.

I k neposvěcenému vínu
nelze už nic přimísit…


Zmrtvýchvstání

Že po tomto živote zde mělo by nás jednou vzbudit
úděsné ječení trub a polnic?
Odpusť, Bože, ale utěšuju se,
že počátek a vzkříšení všech nás nebožtíků
bude ohlášen tím, že prostě zakokrhá kohout…

To potom zůstaneme ještě chvíli ležet…
První, kdo vstane,
bude maminka… Uslyšíme ji,
jak tichounce rozdělává oheň,
jak tichounce staví na plotnu vodu
a útulně bere z almárky kávový mlýnek.
Budeme zase doma.


Borovice

(…)
Co byl tvůj život? Opouštěl jsi známé pro neznámé.
A osud tvůj? Usmál se na tebe jen jednou
a tys při tom nebyl…


Ale

Bůh smíchu a písní už dávno
zavřel za sebou věčnost.
Od těch dob jenom někdy
zazní v nás ubývající vzpomínka.
Ale jenom bolest od těch dob
nikdy nepřichází v životní velikosti,
je vždycky větší člověka,
a přece se musí vejít do jeho srdce…


foto: internet

23. januára 2011

Pracovať, no neotročiť

23. január 2011: Tretia nedeľa v Cezročnom období

Keď raz Ježiš prechádzal cez Sídlisko Sekčov, videl dvoch bratov, Šimona, ktorého prezývali Simo, a jeho brata Ondreja, ako zapínajú počítače, aby si zahrali obľúbenú bojovú hru. Chcel im povedať „poďte za mnou“, lenže nevedel ako má pokračovať – „urobím z vás zabijakov ľudí?“ alebo „urobím z vás expertov, ktorí naučia celý Prešov sedieť denne sedem hodín za počítačom?“ alebo „urobím z vás riaditeľov podniku, ktorý bude zamestnávať najväčších lenivcov mesta?“. Nechal ich tak, oni si dali na uši slúchadlá a začali biť do klávesníc.

Ako šiel ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba a Jána, ako lietajú krížom-krážom po všetkých uličkách mesta na svojich drahých autách, pretože pracujú vo firme svojho otca a strašne veľa toho musia denne vybaviť, zariadiť a dohodnúť, aby rodinný mesačný príjem stále stúpal. Aj ich chcel Ježiš povolať, ale zľakol sa – to by aj ohlasovanie Božieho kráľovstva premenili na stresujúce vybavovačky a workoholickú posadnutosť rýchlym ziskom? Čo ak by mu povedali, že má trochu počkať, ešte potrebujú obtelefonovať zopár klientov a vypísať niekoľko faktúr? Aj ich zanechal a šiel ďalej sám.


Prví učeníci, ktorých si Ježiš vyberá na brehu Galilejského mora, neboli lenivci. Prvá informácia o budúcich apoštoloch – pilieroch Cirkvi – znie, že sú to mužovia pracovití. Na druhej strane, nestali sa otrokmi svojho rybárčenia, pretože neostávajú nevšímaví na Ježišovo volanie, neodbijú ho slovami „neotravuj nás, máme toho veľa, nestíhame“. Práve naopak, „hneď zanechali siete“, „loďku i svojho otca a šli za ním“ (Mt 1, 22.25). Dobrý Ježišov nasledovník je ten, kto poctivo pracuje v zamestnaní, ktoré ho živí, no nedovolí, aby mu prerástlo cez hlavu. Uvedomuje si, že je tu niečo a niekto viac než práca a kvôli nemu je ochotný prácu dokonca zanechať.

Ježiš sa od začiatku verejného pôsobenia takisto ukazuje ako ten, ktorý nezaháľa. Opustil Nazaret a presťahoval sa do Kafarnauma, ktorý slúži ako východiskový bod jeho „misijných“ púti do okolitých miest a dedín, aby sa opäť vracal „do svojho mesta“ (9,1). Kafarnaum bol omnoho rušnejší než Nazaret – prímorské mestá boli viac obývané, cestovný a obchodný ruch do nich priviedol viac ľudí. Neďaleko prechádzala medzinárodná cesta Via Maris, po ktorej prechádzali obchodníci zo sýrskeho Damšku až po Egypt. Preto za Ježišovým premiestnením sa treba vidieť jeho úmysel zasiahnuť širšie publikum (The New Jerome Biblical Commentary, 165,27). Neuspokojil sa s nejakou malou, pokojnou „farnosťou“ na vidieku! V trojuholníku medzi mestami Kafarnaum, Betsaida a Korozain urobil množstvo zázrakov, no ľudia predsa ostali zatrpknutí a nekonali pokánie, čo im neskôr vyčíta (11,20n.). Ježiš sám opúšťa rodinu, sám „pracuje“ na Božom kráľovstve a k tomu istému pozýva rybárov.
Na základnej škole sme mali predmet pracovné vyučovanie. Chodievali sme vonku, kde sme vykonávali rôzne činnosti – v zime odpratávali sneh, na jar zasievali semienka na poli, v jeseni sme orezávali stromy alebo hrabali lístie. Ako šikovní žiaci sme sa sem-tam aj flákali, čo náš učiteľ nemal rád. Raz sme ho chceli potešiť a ukázať mu, ako vieme makať. Česali sme hrabľami lístie ostošesť a odvážali plné fúriky, až sme sa zapotili. Pyšní na seba i na svoje dielo sme mu zvestovali, keď nás prišiel skontrolovať: „Pozrite, pán učiteľ, pod týmito stromami sme pohrabali dvakrát, niektoré miesta až trikrát!“ On len nespokojne odpovedal: „Hm. Stačilo by raz a poriadne... Menej by ste sa narobili a skôr by ste skončili.“
Nechajme sa inšpirovať usilovnými rybármi i Ježišom. Nebuďme leniví v zamestnaní ani v štúdiu, ale nech nás práca nepohltí. Pokúsme sa odbúrať tie činnosti, ktoré sú zbytočné, aby sme našli čas pre tie, ktoré sú dôležité – „pracujte na svojej spáse“ (Flp 2,12).

ilustračné foto: internet

22. januára 2011

Pavol Strauss III.


"Hoci si to svet neprizná, očakáva spásu,
čo len podvedome, ale od kresťanstva.
Preto sa komentuje každý lapsus kresťanského sveta
s takým besným brechotom."

In: Mozaika nádeje (r. 1948!)

13. januára 2011

12 hodín 3 minúty

(venujem mame)

Na Štedrý deň chodievam pravidelne do obchodu. Nie, nezháňam darčeky na poslednú chvíľu, tie radšej nech nie sú žiadne, prípadne nejaké zaobstarám aj po sviatkoch. Do nákupného centra zámerne meriam cestu práve teraz, včera by bolo predčasne a zajtra neskoro. 24. december nie je len predvečer oslavy narodenia Ježiša, ktorý prišiel na svet nevedno ktorý deň v roku – pokojne sa to mohlo stať 1. mája, 11. septembra a nevylučujem ani 29. február. Avšak, Štedrý deň je zároveň presným dátumom narodenia mojej mamy, a preto už niekoľko rokov som a aj naďalej budem v tento deň navštevovať kvetinárstvo a kupovať kyticu, aby som jej ju pri štedrovečernom stole odovzdal čerstvú, voňavú. Samozrejme, za podmienky, že mi to v kňazskej službe bude umožnené.


Aj tentoraz, v roku 2010, som dopoludnia tradične nič nejedol, pospal som si, aby som do noci vydržal a chystal som si kázne na detskú polnočnú svätú omšu o štvrtej popoludní a normálnu o dvadsiatej druhej. Pomodlil som sa ešte z breviára. Zdá sa mi, že som ani s nikým nerozprával, esemesky prezváňali, teší ma, že tentoraz pomenej, že ten vianočný esemeskový ošiaľ sa z roka na rok zmierňuje.
Dal som si čiapku na hlavu, sadol do auta, skontroloval peniaze v peňaženke a vyrazil do zábavného obchodného centra vzdialeného päť minút chôdze od fary. Predajne všetkých druhov vypľúvali svojich posledných vianočných zákazníkov. Mreže boli posťahované do polovice, vo vnútri sa poväčšine svietilo, akoby nebolo ani otvorené, ani zavreté.
Kvetinárstvo bolo plné kvetov a ľudí. Až neskôr som pochopil, že to neboli kupujúci, ale frajeri, partneri či manželia dievčat a žien, ktoré tam pracovali, a trpezlivo na ne čakali. Opatrne som pristúpil k pultu a díval sa na peknú pani v stredných rokoch ako vyťukáva do elektronickej pokladne morzeovku. Neviem, čo povedala, keď zdvihla zrak, ale ja som povedal:
„Chcel by som kyticu.“
„Teraz?“ znela bezprostredná nechápavá odpoveď. Až som sa zľakol, že žiadam niečo nereálne, alebo že som si pomýlil kvetinárstvo s farbami lakmi. Jej výraz, jej zdesenie, prezrádzali, že som prišiel v najnevhodnejšom okamihu roka. Ešte mi nedochádzalo.
„Teraz!“ Pokúsil som sa odpovedať rázne, ale s úsmevom.
„Je dvanásť hodín tri minúty.“ Bliklo mi. Uvedomil som si, že keď som pred chvíľočkou vystupoval z auta, zvony zvonili na Anjel Pána. A uvedomil som si ešte, že v predajni postávam už asi dve minúty, teda že som tam vkročil minútu po dvanástej, a všetko nasvedčuje tomu, že otvorené bolo len do pravého poludnia, že meškám, pre svoju ľahkovážnosť, lebo som si vopred nepozrel otváracie hodiny. „Bude to s prirážkou. Moje dievčatá tiež chcú ísť domov.“ Ponúkala mi vedúca.
„Dobre,“ absolútne som neváhal. Mal som okolo sedemdesiat eur, bol som ochotný vysypať všetky.
„Eva!“ zakričala na jednu z hádam štyroch aranžérok, ktoré okolo lietali ako včeličky a upratovali obchod. Jasné, že meno si len domýšľam podľa kalendára. „Tento pán chce kyticu!“ Začal som sa potiť a asi aj červenať.
„Teraz?“ zareagovala prekvapene mladšia kolegyňa, „je dvanásť hodín štyri minúty!“ Presne tak to povedala! Hundrali si popod nos, ale nahlas, aby som počul. Vynorili sa vo mne výčitky, že oberám tieto dámy o čas, že o päť minút kvôli mne musia byť dlhšie v práci, a doma ich čakajú rodiny a štedrá večera, až som sa zhnusil sám sebe, vypadni stade kade ľahšie, nech letia domov, ty hulvát, ozýval sa môj vnútorný hlas. Tesko možno bude otvorené, napadla mi spásna myšlienka, keď som pozoroval, ako sa im neskutočne nechce pripraviť mi kyticu, a aká by aj bola, robená takto nasilu, blé, možno by naštvaná kvetinárka naschvál namiešala najškaredšie kvety v odporných kombináciách, nie, takú kyticu nechcem.
„Viete čo? Nechajte tak! Prajem veselé Vianoce!“ Oslobodil som ich. Chcel som sa akoby ospravedlniť, ale nemal som odvahu na prívetivejšie slová. Chcel som tie tri minúty vymazať z ich pamäte, nech pokojne skončia a s úsmevom odídu. Fakt som sa vo vnútri až modlil, nech majú Vianoce, po akých túžia. Ale cítil som vo vlastnom hlase aj výčitku, veľmi jemnú, ale bola tam – to by vás jedna kytica naviac zabila? Čo poviem mame pri blahoželaní? „Dovidenia.“ Neviem, či mi odzdravili.
Namieril som do Kauflandu, len som okolo neho prefrčal, nikde ani živej duše. Poslednú nádej som vkladal do hyperteska, je nemožné, aby bolo zatvorené. Neveril som vlastným očiam. Na parkovisku sa nenachádzalo jediné auto, to som ešte nezažil. V posledných dňoch tam bol problém odstaviť sánky, a teraz by tu pristál aj dvojplošník. Pomaly som krúžil ako žiak autoškoly a snažil sa prijať svoje zlyhanie. Toto budú prvé Vianoce po rokoch bez kvetov pre mamu, a je to moja vina. Túto frustráciu však prekrývala myšlienka, ktorá mi do duše vnášala nezvyčajnú radosť: Nikto nenakupuje, nikto nepracuje v týchto obchodoch, všetci sú konečne doma, všetci konečne vydýchnu. Vau! Vďaka ti, dobrý Bože! Nádhera!


Na faru som sa vracal bez trofeje ale víťazoslávne. Pri cieli som naďabil na našu kostolníčku, ako pomáha jednej matke niesť zásielku z Akcie kilo.
Pred Vianocami sa konal už ôsmy ročník tohto originálneho podujatia v našej farnosti. Dobrovoľníci z radu mladých sa na jeden deň postavili pred prešovské supermarkety, oslovovali nakupujúcich, aby sa zriekli „kila“ zo svojho nákupu a venovali ho pre núdzne rodiny. A ľudia dávali – ryžu, cukor, soľ, cestoviny, horčicu, kečup, zaváraniny, múku, maslo, mlieko... proste všetko. Nazbierali sa desiatky a desiatky kíl potravín v obrovskej hodnote, ani nie finančnej, ale humánnej. Rozdelili sa na rovnaké kôpky medzi hádam šesťdesiat sedemdesiat rodín podľa evidencie našej farskej Rady pre rodiny v núdzi a mnohopočetné rodiny.


Nenechal som dve ženy trápiť sa s týmto nákladom, naložil som ho do kufra a rozradostenú matku, vďačnú za vianočný bonus i za pomoc, som odviezol na neďalekú ulicu. Ak by som pri sebe mal vytúženú kyticu, prisámvačku by som jej ju dal tiež! Premýšľal som nad tým, akými haraburdami sa ľudia obdarúvajú, a najväčšiu radosť spôsobí zopár kusov základných potravín, teda niečo, čo berieme tak automaticky, že to máme, že sme sa z toho odnaučili radovať. A keď sa neradujeme z toho, je tu vôbec taký vynález, taká vymoženosť, ktorá naozaj obšťastní naše srdce?
Áno, dal by som jej kyticu, a ak nie jej, mal som ju predsa len kúpiť, donútiť tie aranžérky, mal som si dať urobiť najväčšiu, najdrahšiu kyticu, akú za celý rok predali, a len čo by som ju zaplatil, mal som ju podarovať vedúcej predajne a krásne jej zavinšovať! Aby sa celý budúci rok nehnevala na dotieravých zákazníkov. A aby sa nehnevala na svojho manžela, ak jej ani na narodeniny ani na výročie svadby neprinesie kvety, lebo si iste myslí, že načo jej sú, veď ich má v robote až-až. Vážne, dávajú manželia kvetinárok svojim družkám na sviatky kvety?
Po druhý raz som sa vrátil na faru, auto som zastavil pred garážou, zobral metlu a trochu očistil podlahu vo vnútri. Zrazu sa vo dverách objavil Adam. Pravdepodobne sa tak nevolal, ale ak áno, mal  by dnes meniny. Mal hádam toľko rokov ako ja. Naša debata vyzerala približne takto:
„Dobrý,“ ozval sa.
„Dobrý,“ odpovedal som.
„Mohol by som sa tu vyspovedať?“
„Vyspovedať?“
„Vyspovedať!“
„Spovedali sme denno-denne pred Vianocami... Bol si niekde v zahraničí?“
„Nie, len som nestíhal... a chcel by som...“
Pozrel som na hodinky.
„Je dvanásť hodín päťdesiatpäť minút! Už nerobíme! V posledných dvoch týždňoch som vypočul milión spovedí, ide mi z toho hlava prasknúť! Neviete nám dať pokoj aspoň jeden deň? Aby sme si oddýchli? Veď máme pred sebou omše, potrebujeme sa pripraviť. Mňa to vôbec nezaujíma, že si nestihol, alebo čo si robil. Ja už nespovedám. Príď po Vianociach...“ Čudujem sa sám sebe, že som sa na neho takto nevyvrieskal. A mohol som. Divím sa, že mi to ani nenapadlo. Pokojne som zametal garáž a odvetil som mu len:
„Počkaj.“
Odišli sme do kancelárie, ponúkol som mu stoličku. Adam odmietol a kľakol si na zem. Na záver sme si podali ruky a popriali šťastlivé sviatky. Pozeral som za ním, ako odchádza a pýtal som sa sám seba – kedy mám záverečnú? Kedy končia kňazovi otváracie hodiny? Kedy má právo odmietnuť? Neraz nestíhame alebo nevládzeme, a ľudia nám vyčítajú, že sa im nevenujeme, že ich odbijeme, hm, spomínam si na niekoľko prípadov. A nie som na nich pyšný, ale sú.
O štvrtej popoludní ma čakalo prekvapenie. Na omšu, ktorú som začínal slúžiť, nebol zapísaný žiadny úmysel. V úvodnom príhovore som povedal, že ju „obetujeme za zdravie a Božie požehnanie pre našu sestru Štefániu“. Len ja som vedel, že táto sestra je moja mama, a že mám pre ňu darček ďaleko prevyšujúci všetky kvety sveta.

ilustračné foto: internet