25. mája 2011

Keď pes hryzie


Náš pes sa volá Gwen. Pred rokom som videl v priamom prenose, ako pohrýzol trojročného Marka za lýtko. Vraj že ho malý nezbedník kedysi provokoval a štvornohý najlepší priateľ človeka si to zapamätal. Už nikdy sa neskamarátia. Marko tak dostal lekciu do života: Neťahaj psa za chvost a pamätaj, že pes, ktorý šteká, hryzie. Pretože Gwen sa papuľa nezavrie, treba pri nej ohluchnúť.

Pred mesiacom som na dvore kosil trávu, keď mi zrazu niekto kýva od brány. Pripomenul mi môjho dávneho známeho, ale čo ten by tu robil. Ani som sa nenazdal, už mi kráčal v ústrety a ja jemu. Bol to Róm v mojom veku. Predbehla ma Gwen, nestihol som ho varovať, hneď ho privítala zahryznutím do nohy, odtrhla mu kus nohavíc, odvtedy sa každú chvíľu zohýnal a hladil s bolestivým úškrnkom na tvári. Kým som sa snažil upokojiť nahnevanú strážkyňu nášho majetku, už na mňa žmurkal, že sa mi o ten zbytočný postará: 

„Veduci, nemace dajake žeľezo?“ 

Nezmohol som sa na reakciu, už mi ukazoval, že mám. 

„Aha, veduci, vam popratame dvur, za pejc minut, tu cuvneme, šumne vam popratame...“ 

Váhal som, ale usúdil som, že dobrý nápad. Hneď jeho dvaja kumpáni cúvali do môjho dvora na žiguli s prívesným vozíkom, neveril som vlastným očiam pri pohľade na ešpézetku z mesta vzdialeného osemdesiat kilometrov. Naložili si staré hrdzavé plechy, storočnú práčku, bojler, jedno čerpadlo a všelijaké haraburdy. Chodili po mojom dvore krížom-krážom, akoby sa v ňom vyznali lepšie než ja. Jednému z nich na krku visel veľký ruženec, pochválil som ho. Aj odmenu mi sľúbili, tak som čakal. Vo svojej materčine sa dohadovali, koľko mi majú dať, ušlo sa mi päť eur. Jasné, že som protestoval. 

„Veduci, šak i na benzin nám treba, a trojo sme, mušime še rozdzelic, no, no nebucce taky...“ 

Vozík bol primalý, museli si pomôcť aj strechou auta, len jedno ľutujem, že som si tento náklad nesfotil do mobilu. Všetci šoféri, ktorí v ten deň míňali alebo predbehovali toto vozidlo, sa nemohli nepousmiať. Som presvedčený, že si vo svojej starej lade pospevovali popod nos a ich vedúci sa neustále škrabal za ranku na nohe. Azda bude pamätať – pozor na psov, pozor na kradnutie, to sa nemá.

Pred týždňom som kosil trávu opäť, lebo veľká vyrástla, mal som čo robiť celé dopoludnie. Každú chvíľu mi ktosi kýval od bránky, vypol som kosačku, šiel podať ruku a prehodiť pár slov. Zastavil sa pri mne aj Maroš. 

„Servus bratu,“ vždy pozdraví takto a podáme si ruky ako Vinetou a Old Shatterhand. 

V kočiari mu poslušne sedel jeho jedenapolročný syn. Len pár slov sme prehodili ponad plot, o pár minút som štartoval motor. A azda o hodinu, keď som pre sebou tlačil benzínovú kosačku a likvidoval vysokú trávu, objavil sa zasa Maroš, už nestál na ulici, ale tlačil pred sebou buginu s malým Matejom krížom cez náš dvor priamo ku mne. Ešte som chcel dotiahnuť dva-tri metre a ísť mu oproti, keď má predbehla Gwen. Moje slová „Dávaj pozor, kuše!“ zanikli v hluku dňa. Bolo neskoro. Naša sučka ho s brechotom uhryzla na obľúbenom mieste. Na lýtku mu ostala tržná rana, kúsok z trojštvrťových kraťasov ležal na zemi. Stáli sme presne na tom istom mieste ako pred mesiacom s neznámym Rómom. Maroš sa teraz zohýnal a hladil po nohe rovnako ako jeho predchodca. 

„Sorry,“ ospravedlňoval som sa mu, akoby som ho hryzol ja. 

Kým som kričal na Gwen a odháňal ju od nás, môj brat mi oznámil dôvod svojho návratu. 

„Prišli sme si po požehnanie.“ Z jeho úst ma tieto slová neprekvapili. 

„Pán s vami.“ 

„I s duchom tvojím.“ 

„Na príhovor preblahoslavenej Panny Márie...“ 

Maroš sa prežehnal, synčekovi som dal krížik na čelo, ruku som mal špinavú, čiernu, zelenú od vyberania trávy z vnútra kosačky. Obzeral som sa za odchádzajúcimi návštevníkmi, kúsok z nohavíc som odhodil do koša. Bude si musieť kúpiť nové, uvažoval som, alebo mu manželka zašije. A možno si ich nechá s touto dierkou, ktorá mu bude pripomínať splašeného psa, no azda aj Boha a jeho požehnanie. 

„On udiera, ale aj obväzuje, raní, no jeho ruky liečia aj.“ (Jób 5,18)

ilustračné foto: internet

16. mája 2011

O živote v zomieraní

 
Biutiful (2010) sa píše s „i“, mäkkým „i“. Takto pomáha otec zomierajúci na rakovinu svojej dcére Ane s domácimi úlohami.

S manželkou sa rozviedol, a predsa sa milujú. Jej posledné vyznanie lásky vo filme, predtým, než zmizne z obrazovky úplne, lebo opäť bude hospitalizovaná na psychiatrickej liečebni kvôli mánio-depresívnym stavom, vyriekne svojmu manželovi ležiac nahá v posteli jeho staršieho brata. „Robím, čo môžem, aby som prežila. Chcem byť verná. Ale takisto sa chcem baviť... ako šľapka.“ „Nikdy som nevedel, ako ti mám pomôcť.“

Uxbal si zarába dohadzovaním práce pre Číňanov. Keď sa dozvie, že sú chorľaví, pretože v pivnici, kde prespávajú, sa nekúri, nakúpi lacné plynové ohrievače. Prvýkrát majú teplo, ale na ďalší deň sa zo spánku už nikto nepreberie. Černošskej komunite pracujúcej na čierno v Barcelone rovnako pomáhal podplácaním policajtov, kým ich všetkých nechytili a nezavreli. Privyrába si ešte rozhovormi s čerstvo zomrelými, ktorých odkazy tlmočí pozostalým. Taká charizma v toľkej obyčajnosti!

Azda sedemročný syn Mateo sa mu stále v noci počuráva, ale to isté sa stáva jemu. Metastázy sa rozšírili z prostaty na ďalšie orgány, chemoterapia by len predĺžila život, ani s ňou nezačína. Keď Mateovi povie, že svojho otca nikdy nevidel, vyslúži si reakciu: „Je zlé nemať oca.“ Vie, že veľa dní mu neostáva. A kde sa podejú deti?

Film je tichý, dlho bez slov aj hudby. Film je smutný – aj takto sa žije v španielskej metropole v súčasnosti – špinavé izby, plesnivý strop, ulice plné odpadkov, chudoba, hnus, žiadne sladké Hollywoodské úsmevy, žiadne dokonalé rodinky či úspešné kariéry. Film je aj meditáciou o smrti a umieraní. A ešte v ňom je láska, cez to všetko a napriek všetkému. Láska otca k dcére a synovi a ich láska k nemu je nespochybniteľná, pevná, istá. Je to film pre trpezlivých, ale v divákovi aktivizuje tie úrovne duše, ktoré schematické megahity iba prekrývajú.

Jedna lahôdka zo soundtracku od Gustava Santaolallu:


 foto: feelingmovies.sk

5. mája 2011

Meditatio

„Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19)


„Rozjímanie je nábožné uvažovanie, ktoré uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Jeho cieľom je osvojiť si vierou predmet, o ktorom sa uvažuje, a porovnávať ho s realitou vlastného života.“ (KKC 2723)

Zopár užitočných podnetov k odvahe rozjímať z pera Hansa Urs von Balthasara (z kníh Rozjímavá modlitba a Křesťansky meditovat):

„Na tomto poli (rozjímavej modlitby) môže byť ukrytý poklad, stačí vziať lopatu a kopať... V tejto tvrdej a nepríjemnej povinnosti môže byť najslobodnejší a najpríjemnejší život, len keby som sa mu otvoril a oddal.“

„V skúmaní Svätého písma, nie pokiaľ je slovom človeka, ale slovom Božím, teda v rozjímavom počúvaní slova v lone Cirkvi a v súvislosti s jej sviatosťami, v duchu jej mariánskej poslušnosti slovu a pod vedením Ducha Svätého, ktorý neomylne veje v Cirkvi, má kresťan maximálnu istotu a záruku, že sa stretne s Božím slovom v celej jeho majestátnosti.“

Rozum (človeka) je vybavený presne takým množstvom vlastného svetla, koľko ho potrebuje, aby počul Boha, ktorý k nemu hovorí. Jeho vôľa má takú prevahu nad všetkým pudovým, aby bol prístupný všetkému dobrému, aby bez nátlaku vedel nasledovať príťažlivosť najblaženejšieho dobra.“

„Alebo sa nazdávame, že je to už veľmi dávno, čo Božie slovo zaznelo na zemi, takže je takmer opotrebované, že už treba nové slovo a že máme právo žiadať čosi iné. A nedbáme, že my, len my sme tí opotrebovaní, tí vzdialení, zatiaľčo slovo je rovnako živé, zaznieva pôvodne a rovnako blízko ako kedykoľvek predtým.“

„Božie slovo môže dnes odo mňa žiadať niečo, čo včera ešte nežiadalo.“

„Je to teda primálo, keď v rozhovoroch a stretnutiach evanjelia vidíme len „príklady“, tak ako sa v knihách o hrdinoch predkladajú príklady hrdinstva, ktoré chce každý chlapec napodobňovať... tým príkladom mieni každý jeden prípad; hriešnikom, ktorý sa obráti, mieni každého hriešnika; poslucháčkou, ktorá mu sedí pri nohách, každého poslucháča. Pretože tu hovorí Boh, niet tu nijakej historickej vzdialenosti od jeho slova, a preto neexistuje ani historický postoj voči nemu. Práve naopak, existuje iba dokonalá bezprostrednosť oslovenia...“

„Neexistuje slovo alebo prejav Ježiša, o ktorom by som mohol povedať: to sa mňa netýka.“

„Božie slovo nikdy nie je niečím ukončeným, čo možno prehliadnuť ako ohraničenú krajinu, ale vždy niečo nanovo prichádzajúce, ako voda z prameňa alebo lúče zo svetla.“


„Z každého slova Písma sa ide bezprostredne a kolmo do Božích hlbín, teda do hĺbky plnosti a jednoty, v ktorej sú pospolu všetky navonok oddelené slov a aspekty. Veď tou plnosťou je Syn Otca.“

ilustračné foto: internet