Z Košíc do Urbanie - dodatok

Keď som sa lúčil so Sekčovom, jedna dobrá žena mi vo farskej kancelárii nechala darčekovú taštičku. Našiel som v nej aj vreckový taliansko-slovenský slovník s priloženým cédečkom. Cédečko som nainštaloval do počítača a slovník pribalil do batožiny. Je v ňom i magnetka-záložka s nápisom: „Vylejem na teba požehnania viac ako dosť! (Mal 3,10)“ Maličký obrázok na nej znázorňuje zelenkasté lúky, nad ktorými sa vznášajú farebné mraky, z ktorých padajú veľké kvapky. Kedykoľvek si zalistujem v slovníku a oči mi padnú na túto záložku, pousmejem sa. V Taliansku sme už takmer týždeň a ešte ani jeden deň nebol bez kvapky. Keď sme v piatok podvečer opustili územie Slovenska, na východe sa objavila nádherná dúha. Nekonečnú cestu sme museli niekoľkokrát prerušiť kvôli prudkému dažďu. Za zmienku stojí zvlášť prechod cez Budapešť. Zavesili sme sa za jedno auto so značkou KE, v nádeji, že ju šoféruje nejaký dovolenkár na ceste do Chorvátska a že nás prevedie cez Dunaj ako Mojžiš cez Červené more. No nestalo sa. Buď blúdil ako Izraeliti na púšti alebo nám chcel zdrhnúť, jednoducho nás poplietol a my sme si pozreli hlavné mesto našich južných susedov na dvakrát a z nových perspektív. Je krásne, neverili sme. A vyšťavilo nás to. Nemohli sme sa dočkať prvej benzínky, na ktorú po opustení Budapešti musíte čakať trpezlivo. Keď sme ju našli, hemžila sa stovkami výletníkov tešiacich sa z vytúženej prestávky podobne ako my. Kým som si naťahoval kosti za svojim autíčkom a dojedal polnočné občerstvenie, všimol som si, že ma pozoruje trojica osôb sediacich vo tme za dreveným stolom. Po chvíli sme sa v tom prítmí spoznali. Dvaja manželia spolu s dcérou vysokoškoláčkou z Prešova boli na ceste na dovolenku. Pokecali sme trochu, potešili sme sa. Tá pani, tam, takmer o polnoci, na prvej benzínovej pumpe z maďarského hlavného mesta smerom na juh, táto pani je presne tá dobrá žena, ktorá mi vo farskej kancelárii mesiac dozadu nechala darčekovú taštičku. Tak veľmi na ňu myslím, kedykoľvek načriem von oknom a prší a kedykoľvek načriem do slovníka po neznáme slovíčko. Tak veľmi jej a celej rodine prajem dobrú dovolenku. Lebo dobrí ľudia si zaslúžia dobrú dovolenku. A ešte, tak veľmi som vďačný za záložku, uisťujúcu ma Božím slovom o nesmiernom požehnaní.

Z Košíc do Urbanie

Maďarskí policajti vedia po anglicky. Za hustého dažďa, tesne po polnoci, nepoviem vám, kde presne ani prečo, ale policajná Octavia so sirénou nás tesne pred rozhodujúcou zákrutou prinútila zastaviť. Rozčertený muž zákona pribehol k oknu na šoférovej strane, búšil doňho, akoby chcel utiecť pred prudkým lejakom a dostať sa dovnútra a vykrikoval: „Sťupid?!... Sťupid?!“ Potom sme rozprávali vo všetkých jazykoch, oni vo svojom rodnom, my vo svojom, sem tam sme koktali nemčinu, naše nadávky v šariščine cenzúrujem. Čo sa presne stalo, nechám len pre zainteresovaných. Akú to bude mať dohru, zatiaľ netušíme. Ale pustili nás, cestovali sme ďalej. Gugl klamal, lebo naša cesta vôbec netrvala dvanásť hodín päťdesiatdeväť minút, ale niečo vyše dvadsaťjeden hodín. Okrem malých zastávok boli aj dlhšie, kvôli dažďu nebolo vidno na vozovku pred nami, raz sa to stalo nadránom, druhýkrát na pravé poludnie, aj ľadovec klopal na auto, modlil som sa, aby mi ho neposvätil až príliš.

Len tým chcem povedať, že sme dorazili. Urbania je malé mestečko, typické talianske, s malými uličkami a množstvom ľudí sediacich na schodoch, lavičkách, za stolíkmi do neskorej noci. Patrónom mesta je svätý Krištof, od včera do zajtra je tu trojdňový odpust, modlitby prenášalo Rádio Maria, ulice sú zablokované, plno šatrikov, zajtra bude hluk a spev. Koncelebrovali sme svätú omšu s černochom, ktorý mi pripomína Einsteina. Kázeň začal veľkolepo, po slovensky by znela takto: „Drahí bratia a sestry, slávime slávnosť svätého Krištofa (s dôrazom a s ľavou rukou nad hlavou), nášho ochrancu (ešte väčší dôraz a pravá ruka hore), patróna nášho mesta (obidve ruky hore)...“ Aspoň sa dalo čosi rozumieť.

Teraz obaja sedíme pri stole s dvoma slovenskými kňazmi, ktorí sú tu už mesiac. Obdivujú jednu úžasnú vec, ktorú som dotiahol z hyperteska zo Slovenska – obyčajný rožok. Ponúkal som im ho za symbolickú cenu jedno euro po zľave, pretože už nie je úplne čerstvý, ale nechceli. Boja sa, že by to ich žalúdok nestrávil, že už odvykol. A asi sa zasýtili pohľadom naň. Sedíme si tu v pohode, v jedálni, ktorá je zároveň našou internetovou miestnosťou, lebo tu chytáme dobrý wifi signál na internet. Zajtra ideme do školy písať test, zaradia nás do skupín podľa stupňa vedomostí a začína robota. Tak nám Pán Boh pomáhaj! Dobrú noc.

ilustračné foto: internet

Dôležitosť neúspechu

Homíliu na 15. nedeľu v Cezročonom období "A" nájdete tu: http://www.postoy.sk/dolezitost_neuspechu