25. septembra 2011

Modlitba zvonov (poviedka, dokončenie)


Kruda si nakoniec zvolil druhý rad. Jeden tím bežal pred traktorom a odhadzoval spod kolies zemiaky. Ďalší rozbehol rýchlozber posledného šoru, aby hneď mohol vyorávať ten vedľajší. Poltucet detí odbehol doprostred poľa, aby nemuseli počúvať nerozhodné rozhodnutia dospelých.

„Toto je malá bandurka? Toto? Ešte dva rovnaké a máš obed!“ kričala na svojho syna stryná.

„A tie mechy viažte poriadne!“

„To ten Američan. V tej Amerike nevidel mech desať rokov. Ha-ha-ha.“

„Ale príliš zhnité alebo rozpoltené nechajte tak!“

„Nie! Všetko, všetko do vedier! Svine to zožerú!“

„Už si vyber, aké chceš zbierať a nemotaj sa ako námesačný!“

„Len sa neplašte, pomaly, pomaly.“

„Čo pomaly? Dokedy tu budeme?“


Kruda na traktore lietal hore dole. My sme v nevypočítateľných smeroch a intervaloch brázdili pole za ním. Otec do seba vlial prvé pivo a s fľašou slivovice a umelým pohárikom pobehoval a ponúkal a riadil a potil sa ako kôň.

S klesajúcim pracovným nasadením z minúty na minútu a z hodiny na hodinu úmerne rástla nervozita. Jedna z tiet sa počas potýčky cez desiatu tak naštvala, že vzala svoje tri detváky a krížom cez kukuričné pole zdrhla preč. Jej dom bol vzdialený minimálne tri kilometre. Samozrejme, témou škriepky boli vzájomné výčitky, keď každý každému tvrdil, že „ja driem ako otrok, a ty sa ulievaš“. Odchod tety situáciu na chvíľočku upokojil, ale len čo sme pokračovali v zbere, slovné útoky sa ešte vyhrotili.

„Toho roku dostaneš len dva mechy, viac si nezaslúžiš!“

„Hej, zato, že za teba všetko odrobia deti!“

„Moje aspoň robia, ale tvoji galgani len pokukujú po susedových dcérach.“ Na vedľajšom poli sa totiž v bikinách špacírovali dospievajúce dvojičky.

„Hej! Američan! Sú v tej Amerike krajšie baby ako naše?“

„A našiel si si nejakú?“

„Nechajte ho! Je to jeho vec. A radšej zbierajte!“

Vydýchol som si, že nemusím odpovedať. Debata sa vrátila naspäť. Pozastavil som sa a rozhliadal vôkol seba.

„No čo, už nevládzeš?“ vytkol mi bratranec. Nereagoval som. Neznášam, keď na mňa niekto zvaľuje svoju lenivosť.

A v tom rozčúlení, v tej vrave a hluku, v tom chaose, pri pozorovaní toho obrovského mraveniska, v ktorého strede som sa našiel, v nostalgii za starými zlatými časmi sa mi v mysli vynorila spásonosná spomienka.

***

Najvzácnejší okamih počas zberu zemiakov pre mňa odjakživa predstavovalo pravé poludnie. Vtedy na kilometre vzdialené kostoly spoza kopcov zo všetkých svetových strán spúšťali svoju pradávnu symfóniu. Na roli sa na pár minút zastavil čas. Odhodili sme motyky i vedrá a postavili sme sa do pozoru. Hurhaj utíchol a motory zmĺkli. Chlapi si zložili čiapky z hláv. Niektoré rodinky sa zlúčili v malé klbká. Celé pole ako jeden organizmus utíchlo, pretože zvonili na Anjel Pána. Jedni nahlas v skupinkách, iní mrmlúc si popod nos, ďalší s privretými očami bez pohybu – všetci vedno odriekali tú istú modlitbu.

A práve týmto ma zber zemiakov najväčšmi fascinoval. Babky ruženčiarky, ktoré navštevujú omšu deň čo deň, sa modlili spolu s odpornými ožranmi, ktorí počas nedeľných bohoslužieb podopierali zvonka kostolný múr. Dokonca aj všeobecne známi nepriatelia cirkvi či zaťatí komunisti tu mlčky prejavili svoju spolupatričnosť. Nejeden takto zo seba vydal jedinkú modlitbu počas roka. Tam, na jesennom poli. Za odpustenie, že nikdy viac a s vďakou, že predsa, že práve teraz. Len zopár minút. So všetkými a za všetkých, ktorí tam boli i ktorí nie. Vo chvíli mocnejšej než akákoľvek iná.

***

„Ujo! ujo!“ potiahlo ma za rukáv malé dievčatko. „Môj ocko vás volá.“

„Tak mi ho ukáž,“ pozrel som na ňu a videl som Vlastu v materskej škôlke.

„Aha,“ namierila prstom a zbadal som svojho najvernejšieho druha z detstva.

„Jaro!“ skríkol som a on mi zamával. Dievčatko ma chytilo za ruku a viedlo k svojmu ockovi. Pozrel som sa na hodinky.

„Počkaj!“ zvreskol som, až som sa sám zľakol a moja spoločníčka s plačom odbehla, „veď je presne dvanásť!“

V nádeji som sa otočil smerom k svojej famílii, ale tá horlivo pracovala a vadila sa ako dovtedy. Očami som začal hľadať po celom poli. Vari si nikto nevšimol, že práve odbilo poludnie? A zvony, ako to, že nezvonia zvony? Ako divoká šelma som nastražil svoje uši. Musia sa ozvať, veď som ich nečul dvanásť rokov! V tom vypätí sa mi zazdalo, že kdesi v diaľave sa ozýva ich buchot. Bol však taký slabý, že som nedokázal rozlíšiť, či nejde len o môj prelud. Babka, dedo, kde ste?! Začnite Anjel Pána, prosím, prosíkal som pre seba.

„Nazdar starec,“ zdráhavo ma oslovil Jaro zo vzdialenosti niekoľkých krokov, „čo je, čo ti je?“

„Prečo nebijú kostolné zvony? Veď je obed!“ vypálil som na neho ako nepríčetný. Totálne nechápal, ale pohotovo odpovedal.

„Ešte ti nepovedali? Nový farár ich vymenil za zvonkohru,“ hneď som si spomenul na otcovu „kauzu zvonov“, „a tá vyhráva každú hodinu, ale počuť ju len v dedine. Je oveľa tichšia.“

„Ľuboš! Ľubo! Neulievaj sa!“ všimol si moju dlhšiu záhaľku otec.

„Kde je Vlasta?“ vystrelil som na Jara druhýkrát.

„Choď ku ocovi,“ vyhol sa tentoraz odpovedi a obrátil sa mi chrbtom. Troma skokmi som ho dohonil a stiahol za plece.

„Tak kde je?! Hovor, kde je!“

„Nechaj ma!“ snažil sa vyslobodiť z môjho zovretia.

„Nepovolím, kým mi nepovieš,“ nástojil som na svojom, ale vtom som sa akosi spamätal a pustil ho. Rázne odkráčal, zatiaľ čo ja som zostal stáť prikovaný ako stĺp. Pozoroval som ho, kam ide, no Vlasty nikde.

„Dokedy tam budeš postávať?!“ prehovoril jeden zo strýkov.

„Nechaj ho!“ brzdila ho manželka, „pozri sa na seba, že kto tu postáva!“

„Keby ste nepracovali jazykmi ale rukami, už dávno sme doma,“ pridala sa ktorási sesternica.

„Hó, tá pravá sa ozvala,“ osopil sa na ňu snúbenec, „keby sme nemuseli za tebou robiť dozber…“

Mandolííínka pásavááá…,“ snažil sa upokojiť situáciu Dušan.

„Nepi už toľko! Zoberte mu tú fľašu!“

„Načo, veď aj tak sa tu len moce…“

Prestal som vnímať hlasy a zvuky okolo seba. Zohol som sa a začal hádzať zemiačky do vedier. Hundranie a hádanie sa stupňovalo naďalej a radšej ani nespomínam, ako večer skončilo. (Len tak na okraj, je až na neuverenie, že keď sme sa o šiestej vracali z poľa, zvonkohra nás privítala inštrumentálnym prevedením Bernsteinovej skladby America z muzikálu West Side Story.)

Žere larva, žere bandurky…

Započúval som sa do ozveny zvonov, ktoré tichučko sprevádzali údery môjho srdca. Veril som, že kdesi v diaľke stále bijú. A popadla ma obava, že už nik, že už iba tie zvony sa za nás modlia. 

„…až po korinky, až po korinky!


***
ilustračné foto: internet


***
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.

14. septembra 2011

Modlitba zvonov (poviedka, 3. časť)


Mandolííínka pásavááá prilecéééla z úesááá. Mandolííínka pásavááá…,“ zobudil ma v deň „D“ Dušanov tenor. Pred piatou ráno sa vkradol do mojej izbietky a spustil našu tradičnú bandurkovú hymnu. Ani viečka som poriadne neodlepil, no hneď som sa pridal svojím rozospatým hlasom:

Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. 

Každé slovíčko piesne ma prepichovalo ako nikdy predtým. S bratom sme sa vystískali, vybuchnátovali a vyšantili ako zamlada.

„Hybaj ty Američan, uvidíme, či si v tej Amerike nezlenivel.“

„Ja nie som Američan,“ podráždene som sa bránil, „som Slovák!“ Netušil som, že oslovenie „Američan“ a frázu „v tej Amerike“ budem do večera počuť ešte najmenej stokrát.

Na dvore ma už čakala celučká rodina. Teda, len spočiatku som sa nazdával, že je celá, mal som problém identifikovať tváre a oživovať v pamäti mená. Postupne som zistil, že takmer polovica sa nedostavila a až neskôr som sa podozvedal dôvody absencie – samé primitívne výhovorky a hádky a zaneprázdnenia a tak ďalej. Každopádne, tí, čo prišli, prišli tak zavčasu kvôli mne.

„Tak dnes si už nebudeme rozdeľovať doláre. Američan sa nám vrátil,“ privítala ma teta. Jej široký (priam americký) úsmev prezrádzal skôr nespokojnosť než šťastie. Rovnaký úškrnok som vyčítal na viacerých tvárach a hneď som si domyslel, že príčinou neprítomnosti ostatných mohla byť práve moja prítomnosť. A hoci som celou svojou bytosťou prežíval radosť z dnešného dňa, na ktorý som sa tak neskonale tešil, predsa som si ju nedokázal vychutnať. Podobne som sa kedysi cítil s Vlastou počas našich vrcholných tancovačiek, keď ma začala tlačiť topánka.

„Vôbec si sa nezmenil,“ pokračovala teta vo frázičkách.

„Ale ba, pochudol,“ oponoval ujo. „Nohavice na ňom len tak visia. Takto si ho nepamätám.“

„No na tvári pribral,“ vyštípala mi líca ďalšia teta, „pozrite, aký je bacuľatý!“

„Mne sa zdá, že zostarol,“ zapojila sa moja najmladšia sestra.

„Dobre vyzeráš,“ objal som sa s prostrednou sestrou.

„A zmužnel,“ šepol jej do ucha neviem kto.

„Len pohľad má nejaký vážny,“ pokračovala analýza môjho výzoru.

„Ale nafúknuté brucho od hamburgerov sa mu skryť nepodarí."

Pripadal som si ako atrakcia v cirkuse, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Zvítavanie za brieždenia trvalo asi hodinu. Po úvodnom ošiali sme do kufrov áut začali nakladať plechové i umelé vedrá, skrútené mechy, motúzy na viazanie, motyky, debničky s pivom, bochníky čerstvého chleba, bok slaniny, salámu, rezne v alobale, makové rožky, orechovú štrúdľu, čerstvé paradajky, plechovky koly, papriku, uhorky, milión druhou cukríkov a sladkostí, jablká, termosky s kávou, iné so zmrzlinou, skladacie stoličky, slnečník, dokonca prenosný stolík, poväčšine dievčenské šaty na prezlečenie, fľaše sudového vína, krémy na opaľovanie, bandasku vody na umývanie… Dostával som dojem, že odchádzame na dvojtýždňovú dovolenku.

„Lepšie si si kúpiť nemohol? Čo si v tej Amerike nič nezarobil?“ spustil na mňa Dušan, keď sme nasadali do môjho nového auta. Kedysi sme na pole putovali peši, pri najlepšom jedno vozidlo viezlo potraviny. Dnes sme z dvora vyšli ako prezidentská kolóna na šiestich limuzínach. A na kraji zemiakovej role nás čakal hotový autosalón. Moja čerstvá nablýskaná škodovka sa tam doslova strácala. Mal som problém nájsť voľné miesto medzi všetkými možnými typmi áut všetkých možných svetových značiek. Do očí bil kolosálny Hummer, terénny Jeep a predovšetkým prízemný Jaguár kabriolet. Nerozumel som. Ich majitelia sa zaiste nepotrebujú mordovať so zemiakmi! Prečo tu prišli? Vlastne, aj ja na takéto auto mám. Ale nekúpil som si ho – azda z rovnakého dôvodu z akého oni áno. Zaskočený som vybehol von a nechal brata zaparkovať. Zazdalo sa mi, ako ma pri tanci bolia obe päty.

Upokojil ma pohľad na pole. Nezmenilo sa. Ako mravce sa na ňom hemžili desiatky ľudí. Automaticky zbierali zemiaky do vedier a vysypávali do vriec, kričali na seba i posmievali sa, deti sa ohadzovali, starejší pofajčievali, traktory vrčali a ranné slnko nad nimi rozprestieralo svoju žiarivú náruč. Dostal som chuť ľahnúť si na zem, vryť sa do hliny, splynúť s ňou. Zhlboka som sa nadýchol prachu, keď okolo prefrčala domácky vyrobená motorka. Tá vôňa! Ešte raz, ešte! Rozkýchal som sa. Padol som na kolená, prstami nabral rozoranú pôdu a vyhodil nad seba s radostným výkrikom. Bože môj! Čo to je?! V tak nečakanej chvíli! Blaženosť.


„Blázon! Vstávaj!“ zvreskol na mňa otec, „Kruda nám už vyoráva!“

Vtedy som zočil dvadsaťtri členov našej výpravy, ako ovešaní všetkými potrebami šprintujú za motorkou. Dobehli sme k našej parcele a veru, prvý šor zemiakov bol už vyoraný. Keďže sme patrili medzi najväčšie rodiny v dedine, pravidelne sme mávali najviac radov. Tentoraz som ich napočítal trinásť, zatiaľ čo susedom z ľavej strany postačili štyri a z pravej osem.

„Fú…,“ pretrel som si čelo zápästím.

Mandolííínka pásavááá…,“ burcoval sa do roboty zadychčaný strýko.

„No, Američan, ukáž, či si v tej Amerike nezabudol, ako sa zbierajú bandurky,“ zreval mi ktosi do ucha a bezhlavo sme sa hromadne vrhli do práce.

„Rýchlo, rýchlo, žeby nám Kruda mohol hneď vyorať ďalšie.“

„Hanka, ty choď s Martou a deťmi dopredu a zbierajte veľké, my ostatní sa postaráme o ostatné,“ zavelil otec.

„Nech polovica z nás ide zbierať z opačného konca, budeme rýchlejší!“ podotkol strýko a už sa jedna skupinka rozbehla podľa jeho návrhu.

„Prvú triedu sypeme do nových mechov, sadenice a malé alebo nahnité do starých!“

„Aha, Kruda už ide naspäť, nepostávajte, deti!“ Pri spiatočnej ceste vyoral posledný rad zemiakov. Na kraji poľa otvoril dvere traktora.

„Dobre, dobre, za radom, všetko, len sa čiň!“ povzbudzoval ho otec.

„Nie! Veď popučí tie, čo sú už vyorané! Musí počkať!“

„On tu čakať, moja milá, nebude. Zavolajú ho iní, a potom budeme za ním čakať my. Len or!“

„Tak, skoro ich vyzbierajme, alebo aspoň odhádžme spod kolies!“

„Vyor prostredný šor, my zatiaľ pozbierame z prvého a keď pôjdeš naspäť…“

„To nestihneme, niektoré miesta treba ešte prekopať motykou. Čert niektoré bandurky zanecháva v zemi.“ (Čertom nazývajú vrtuľový vyorávač.)

„Kde je dedo?“ spýtal som sa v tom zmätku mamy v nádeji, že najstarší rodinný príslušník rozhodne, ako budeme postupovať.

„On tu už nechodí…,“ smutne nado mnou vyriekla rozsudok smrti. Moju jarosť začalo nadobro nahrádzať znechutenie. Ba na moment ma zachvátila trpká túžba odísť, zutekať čím skôr, kade ľahšie a čo najďalej.

ilustračné foto: internet

6. septembra 2011

Modlitba zvonov (poviedka, 2. časť)


Zobudil som sa zavčasu. Aj napriek podporným prostriedkom v podobe domácej liehoviny sa mi do ranných hodín nedarilo zaspať. Sedemhodinový časový posun spravil svoje. Po silnej slovenskej tureckej káve, na akú som už prisám veru zabudol, som sa vybral vlakom do mesta. Tie žlto-červené predpotopné špinavé vozne mi tiež takmer vypadli z pamäti. Tridsaťdvakilometrovú vzdialenosť urazili za necelú hodinu. V Amerike som vlakom necestoval ani raz, poväčšine lietadlom. Za rovnakú dobu sa dalo dostať na miesto v desaťnásobne väčšej diaľke. Uľútostilo sa mi za stredoškolskými rokmi, keď som dennodenne dochádzal na tejto „hornošarišskej strele“ (ako sme ju volali) na gymnázium. Sedadlá a chodbičky vtedy bývali do špiku preplnené. Tentoraz zívali prázdnotou. Celú cestu som ako prilepený na okne dychtivo mapoval a obdivoval rodný kraj.

V okresnom mestečku som sa nechal taxíkom odviesť do najbližšej predajne áut. Bez váhania som kúpil najpredávanejší súčasný model škodovky. Nerobilo mi problém zaplatiť aj za najluxusnejšie vozidlo na trhu, no rozhodol som sa pre šedý – a hlavne najmenej provokatívny – priemer. Nechcel som u ľudí burcovať závisť a pocity menejcennosti.

Motor mi na každej druhej križovatke zdochol. Načisto som odvykol od manuálnej prevodovky. Ako som sa trápil v tej rýchlej a dravej premávke, pochopil som, prečo už nik nejazdí vlakom. Domov som dorazil vyčerpaný na smrť ale šťastný.

„Lepší si si kúpiť nemohol?“ kričal na mňa otec otvárajúc mi bránu. „Taký má každý…“

***

Piatok som strávil v pivnici. Otec mi dal za úlohu pripraviť miesto pre nové zemiaky. Vo vedrách som vynášal zostatky z minuloročných, zatiaľ čo mi Dúfus pobehoval pomedzi nohy. Bol to biely špic. Skuvíňal, brechal, išlo ho roztrhnúť, keď svojim ňufákom zacítil myši či potkany či iných obyvateľov nášho podzemia.

V detstve som sa sem chodieval hrávať s jeho matkou Šony a mojim najlepším kamarátom Jarom. Plamienkami zo sviečok sme vypaľovali všadeprítomné pavučiny a ich zmätených majiteľov popadaných na zemi sme mumifikovali voskom.

Keď sa mi tieto obrazy začali vynárať v mysli, nemohol som nepreskúmať kompletný povrch nízkeho plafónu. Dymom zo sviečok sme ho celý počmárali všakovakými nápismi a kresbičkami. Jasne som rozoznal Heavy metal, Sylvester Stalone, Nike s nepodareným znakom športovej firmy či stíhačku s vystrelenými raketami na mapku s označením Irak. Pristavil som sa v najtmavšom rohu pivnice. Ten sme špeciálne venovali našim detským láskam. Vynímala sa v ňom rovnica V + L = VL a popri nej obrovské srdce s nápisom Vlasta. Prudko mi zovrelo hruď, musel som sa oprieť o regál.

***

Do Vlasty som sa zaľúbil v materskej škole. Ustavične plakala, keď tam prišla, aj keď odchádzala. Škôlku neznášala očividne, partia chlapcov si z nej jednostaj uťahovala. Hlavnými iniciátormi bol Jaro a ročníkový rebel Kruda. Ja som sa k nim votrel zámerne. Neskutočnú radosť mi spôsobovalo, keď som do nej mohol štuchnúť alebo skryť jej obľúbenú bábiku.

Postupne som sa dozvedal, že ani doma nemala ružový svet. Z jej otca sa vykľul vodca dedinských alkoholikov. Keď ju ráno vodil do škôlky, cestou sa zastavili v obchode. Dodnes mi zostal v pamäti obraz, ako ona mlčky sedí na zábradlí a líže lízanku, kým sa on v kruhu svojich kumpánov hlasne rehoce a popíja z fľaše, ktorá medzi nimi koluje. Všimla si ma, naše pohľady sa stretli a na sekundu sme obaja zamrzli. Od toho okamihu som ju začal pri šikanovaní šetriť. Ostatní to nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč (pre jej vlasy po pás sme jej vymysleli prezývku Vlasata), len som simuloval prudké pohyby a vrčal ako naježený kocúr, ale neublížil som jej ani zamak. Postrehla to ihneď a zdalo sa mi, akoby sa odvtedy na moje „šikanovanie“ tešila. Dokonca, keď to Kruda niekedy preháňal, hneď som ho šiel vystriedať. Nikdy sme sa nerozprávali, navonok som bol jej nepriateľom – všetci to môžu dosvedčiť, ale u oboch z nás rástlo čosi neznáme a hrejúce.

Za tri roky v materskej škole mi povedala jedinú vetu. Stalo sa to počas poobedňajšieho spánku. O pol druhej sme si ľahli do rozkladacích postelí tak ako každučký deň. Dievčatá si ustlali na jednom konci izby a my na opačnom. Nemohol som zaspať. Strašne ma trápilo, ako si celé dopoludnie opäť strieľali z Vlasty a ja som to nestačil mierniť. Keď učiteľka odišla v domnienke, že všetci spia, posadil som sa. Zasyčal som, no nik nereagoval. Po štyroch som sa preplazil k Vlastinej posteli a usadil sa vedľa nej, priamo do jej pohľadu. Vôbec ma neprekvapilo, že ani ona nezažmúrila oči. Ešte stále sa červenali od sĺz. Bez slova a bez pohybu sme sa do seba zahľadeli. Zrazu sa otvorili dvere. Učiteľku sme ignorovali.

„Ľúbim ťa,“ šepla Vlasta.

„Ľubomír!“ skríkla súdružka.

Hneď ma schmatli dve ruky a preniesli na moju posteľ. Veľmi ma netrápilo, že som dostal aj pár na zadok.

Naša láska zostala platonická do strednej školy, keď sme sa obaja stretli na konkurze do vychýreného folklórneho súboru. Ľudovky som miloval odjakživa, ale až Vlasta vo mne prebudila ozajstnú vášeň k tancu a tanec s ňou vášeň k nej. Postupne sme sa prepracovali na prvých sólistov. Tanec z nás spravil jedno. Keď sme to na parkete či javisku roztočili, svet prestával existovať. Nikdy a nikde inde som necítil takú moc.

Vďaka tanečnému súboru sme sa dostali aj do Spojených štátov. V tej dobe bolo takmer nemožné dostať turistické víza. Preto sme sa radovali ako zmyslov zbavení, že sa nám podarilo vybaviť prezentačné turné pre amerických Slovákov. V plnom počte štyridsiatich siedmych členov sme sa koncom deväťdesiateho tretieho vybrali na skusy za veľkú mláku. Dva týždne sme nezišli z pódia, ľudia nás žrali. Amerika sa nám stala zdrojom absolútneho opojenia a slávy. V tomto tranze vznikol neočakávaný problém – návrat domov. Veď ostaňme dlhšie, budeme si zarábať tancom, keď nás to omrzí, môžeme robiť hocičo, veď kedy budeme mať ďalšiu šancu sem prísť, doma nemáme prácu, ekonomika sa zhoršuje, privyrobme si trochu a potom sa vrátime… Táto myšlienka ma nadchla, no Vlastu, žiaľbohu, nie. Dodnes som nepochopil, čo ju ťahalo späť do vlasti. Otca mala pijaka, často sa na neho sťažovala, aj rodina ju trápila, že je rozbitá, peniaze im chýbajú, chcela ísť na výšku, no nemala za čo, striedala jedno zamestnanie za druhým, a vždy len s mizivým zárobkom… Mňa takéto problémy nesužovali, a beztak som sa vrátiť nechcel.

Rozišli sme sa mlčky. Nikdy sme toho veľa nenahovorili, hlavne nie vo chvíľach naplnených takým citovým pnutím ako vtedy. Nič sme si nesľubovali, akoby sme tušili, že naše spoločné blaho bolo príliš rozprávkové na to, aby pokračovalo. Keď sme sa lúčili, mala oči uplakané ako v ten deň v materskej škôlke.

Na Slovensko sa vrátili necelé dve tretiny z nás. Súbor sa podarilo zachrániť len horko ťažko, ale už nikdy nedosiahol úroveň spred amerického turné.

S ostatnými odpadlíkmi som sa usadil v Pittsburghu. Po niekoľkých týždňoch sme prestali tancovať a do štvrťroka si každý našiel minimálne jeden džob. A keď sme si postupne začali všímať, že jedným sa darí viac než iným, že častejšie menia autá a bývajú v drahšej štvrti, závisť naše priateľstvo úplne rozbila. Do roka sme sa roztratili po celom východnom pobreží. Páriky sa osamostatnili a samotári ako ja hľadali pomoc predovšetkým u Poliakov. Mimochodom, po tých dvanástich rokoch rozprávam dokonalou poľštinou, čo o angličtine povedať vonkoncom nemôžem.

***

„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.

„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.

„Chyť ten regál, posunieme ho,“ nadhodil a zvyšok dňa som plnil jeho rozkazy. Robota ma vôbec neunavovala, ba naopak, akoby som pri nej načerpával silu. Ako mi bolo dobre na duši, len Pán Boh vie! Prečo človek nachádza šťastie v najnečakanejších situáciách? Zatúžil som, aby táto vigília rodinného rituálu trvala večne.

ilustračné foto: internet