Blízki a Vzdialení

Na začiatku sme sa všetci volali Blízki a boli sme spolu. Sedeli sme v kruhu na lúke, zhovárali sa medzi sebou a boli sme spokojní. Zrazu jeden z nás odišiel a ostatných zachvátil doteraz nepoznaný pocit. Chýbal nám. Vtedy sme ho nazvali Vzdialeným. Poslali sme za ním ďalšieho s posolstvom. Po dlhej dobe sa vrátil s odpoveďou a nás to neobyčajne potešilo. Hneď sme napísali ďalší list a vyrazil druhýkrát. A tak sme mu dali meno Poštár.

 Pomaly sa začalo diať to, čo si nikto z nás neprial ani v tých najstrašnejších snoch. Odchádzali ďalší a ďalší. Vzdialených pribúdalo a nakoniec ostal len jediný Blízky a jeho meno tak stratilo svoj význam, preto si ho tiež zmenil. Aj komunikácia prostredníctvom Poštára nám už nestačila. Bola zdĺhavá, nespoľahlivá a pravdu povediac – nepohodlná. Preto sme sa pospájali rúrkami a boli sme schopní rozprávať sa na diaľku. Každý s každým. Tam, kde sa práve nachádzal. Potrubie sme postupne vymenili za drôty, ktoré dokázali prenášať naše slová a tak vznikol Telefón. Keď sme chceli počuť hlas hociktorého Vzdialeného, stačilo vytočiť jeho číslo. 

No niekedy sa stávalo, že ten druhý práve nebol doma. Nemohli sme ho zastihnúť, keď sme ho potrebovali a to nás deprimovalo.  Dlho sme si lámali hlavy, až sme napokon objavili hovoriace Tehly. Tie sme všetci nosili vo svojich vreckách. Ak nám bolo smutno, nebol problém sa s niekým spojiť; vedeli sme, že nech je náš druh kdekoľvek, stačí dať k uchu Tehlu a budeme s ním. Nemohli sme si pozrieť navzájom do očí, nemohli sme sa pohladiť, a jednak sme si boli na dosah a cítili sme sa ako jedna rodina. Opäť sme si zmenili mená na Blízkych a boli sme spokojní.

Na zadnú stranu nášho najväčšieho vynálezu sme veľkými písmenami napísali: "Nie je dôležité o čom – hlavne, že sa rozprávame." A my sme sa rozprávali stále viac a viac. O zhnitých slivkách, o smradľavých ponožkách, o deravých hrncoch, o umývaní podlahy, o počúvaní toho istého rádia, o zhasnutých svetlách na aute počas dňa a rozsvietených v noci. Dokonca, keď sme aj niekoho stretli, ani sme sa nepozdravili, lebo každý mal väčšinou práve na linke niekoho iného. Boli sme teda tu a súčasne tam, ale to druhé bolo podstatnejšie. Tehly nám totiž prirástli k rukám, stali sa súčasťou nás samých. Život bez nich sme si nedokázali predstaviť.

Takto sme sa túlali po svete a ten sa neúprosnou rýchlosťou zmenšoval. Nikto z nás si neuvedomil, že sme sa zrazu všetci do jedného ocitli na mieste, kde sme sa kedysi zdržiavali pospolu. Na tej istej lúke a v tom istom kruhu. Vlastne, sme si to ani nemohli všimnúť. Nehľadeli sme totiž dovnútra ale vonku. Každý bol síce tu, no v skutočnosti bol tam. Ak náhodou práve nehovoril, určite vypisoval nekonečné odkazy alebo minimálne sa rozptyľoval tým, že vyvolával ostatným a zložil prv, než stihli zodvihnúť. Boli sme od seba len na pár krokov, a predsa to nikto nepostrehol.

Toto je stav, v ktorom sa nachádzame dnes. 

Poštárovi, Telefónu, ale hlavne Tehle vďačíme za to, že sme sa napriek obrovskej odlúčenosti stali opäť Blízkymi. A vďačíme jej aj za to, že sme sa k sebe obrátili chrbtom.

ilustračné foto: internet

Uverejnené v časopise Boromeo 1/2003.

Mexiko v Ríme

Do Ríma som prišiel pred mesiacom. Mám za sebou prvú nádchu, prvé poblúdenia pri nasadnutí na nesprávny autobus, prvé dni v škole, prvé vyprázdnenia peňaženky pri nákupe povinnej literatúry, prvé chvíľky vyčerpania po dňoch cestovania a študovania a cestovania a študovania, prvé uzretie Svätého Otca z maličkej vzdialenosti pri ohromnom koncerte, a spomeniem ešte prvú búrku, ktorá vo večnom meste paralyzovala dopravu, nadobro nás premočila a potom sme celé dopoludnie na prednáškach sedeli v zmoknutých topánkach a nohaviciach. Akademický rok sa rozbehol.

Niektoré rána vyzerajú takto. Cestou na univerzitu prechádzam okolo Španielskych schodov. Nikto na nich ešte nesedí, žiaden turista ešte nevyliezol z postele. Zastavím sa v kostole minoritov. Je zasvätený sv. Ondrejovi. Obdivujem tri megaobrazy zobrazujúce tohto apoštola, ako ho vešajú na „ixovitý“ kríž, ako na ňom zomiera a ako ho z neho skladajú. Prehodím krátku modlitbu k patrónovi Košickej arcidiecézy, aby nad ňou bdel, keďže tento rok mu patrí viac než minulé, ale prosím ho ešte, aby nezabúdal ani na tých jej synov, ktorí sú roztratení po svete, napríklad na štúdiách v Ríme. Prejdem ešte popri Fontáne di Trevi, aj tu je prázdno. Zamestnanci mestských služieb ju vysávajú a tou istou vodou zároveň umývajú kamene, na ktoré si každý deň sadnú tisícky návštevníkov. O pár metrov vstúpim na pôdu Pápežskej Gregoriánskej univerzity.

Zo štyridsať štyri študentov môjho odboru len dvaja nie sú kňazi, jeden je diakon, druhý seminarista. Zo štyridsiatich štyroch sme len niekoľkí Európania – po jednom z Kosova, Chorvátska a Rakúska, traja Taliani a ja. Ázijčanov je len zopár, Afričanov viac, no väčšina pochádza z Latinskej Ameriky, najpočetnejšiu skupinku tvorí dvanásťčlenná  „mexická mafia“. Keď sme sa predstavovali, bežná fráza týchto chlapíkov vyzerala takto: „Pochádzam z malej rodiny, mám štyroch súrodencov.“ Nebola v tom irónia ani pokus o žart. Nejeden zase narátal aj trinásť či pätnásť bratov a sestier. Vtedy obecenstvo uznanlivo híklo a usmialo sa. Treba byť veľmi opatrný pri zovšeobecňovaní a plošnom hodnotení, ale záver som si urobil takýto: Mexiko je krajina, kde je päť-šesťčlenná rodina malá.

Popoludní sa už nevraciam rovnakou trasou. Okolo slávnej fontány sa hemží taká masa ľudí, že sa cez nich treba prebíjať ako cez preplnené metro. Hovoria všetkými jazykmi a kamerujú a fotia na všetky strany. Ocitnete sa na desiatkach záberov na desiatkach foto či videoalbumov. To isté vás čaká na Španielskom námestí. Niekedy sa až človek čuduje, že posedenie na kamennom schodíku predstavuje pre návštevníka tohto prastarého mesta tak obrovský zážitok.

Podzemný vlak funguje výborne, horšie to je s pohyblivými schodmi, každé druhé sú odstavené. Treba sledovať správy, niet kedy a dopravcovia vyhlásia „sciopero“, teda štrajk, a vtedy je najlepšie ostať doma, alebo rátať s nekonečným čakaním na staniciach a zastávkach všetkých typov dopravy.

Raz som v sobotu vyrazil z nášho kolégia pred šiestou, pretože sme sa chystali odslúžiť rannú omšu pri hrobke sv. Petra v útrobách baziliky. Autobusy sa nejako neobjavovali, začal som stopovať, veď áut tam prechádzalo neúrekom. Ten kilometer-dva na najbližšiu stanicu ma hádam niekto vezme. A vzal. Rehoľné sestry kamiliánky. Štyri sedeli vo svojom pick-upe, a našlo sa miesto aj pre mňa. Zase sa mi potvrdilo staré stopárske pravidlo – treba stopovať aj tie najnepravdepodobnejšie autá – aj tie preplnené, aj staré, aj hasičské, aj neviem aké. O týždeň sa mi to opäť potvrdilo, keď som sa omylom tridsaťjednotkou odviezol nie na železničnú stanicu ale do najbližšej dediny. Ešteže sa našla jedna dobrá duša. Pol hodiny som meškal na kurz, nevadilo, prednášajúci prišiel až päť minút po mne. Tiež cestoval.

Raz sa na chodbe ozvalo nástojčivé zvolanie: „Poďte sem! Rýchlo! Letenka je za osem eur.“ Domov je nám bližšie, než by človek povedal. Internetové telefonovanie tomu tiež napomáha, cez tenkú stenu nechcene počujem komunikáciu môjho suseda so svojou rodinou. I pútnici z našej domoviny sa tu sem-tam objavia a zisťujeme, že svet je dnes už naozaj malý, že vzdialenosti priestorové, ani časové, ani finančné už tak nevadia, a že naopak, akoby boli našou výhodou.

ilustračné foto: internet

Daj si z mojich

Ku kázni na Dvadsiatu deviatu nedeľu v Cezročnom období "A": "Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, dávajte Bohu."

Istý kňaz Košickej arcidiecézy istý podvečer prechádzal centrom východnej metropoly. Ulice boli takmer vyprázdnené, len tu a tam sa ktosi potuloval tak ako on. Ani nevedel ako, v parku sa dal do reči s istým bezdomovcom. Sedeli na lavičke a zhovárali sa o všeličom. Služobník oltára sa rozhodol aj pre charitatívny skutok.

„Fajčíš?“ spýtal sa.

„Hej.“

„Marlborky môžu byť?“

„Hej.“

„Červené?“

„Hej.“

„Počkáš tu?“

„Hej.“

O pár minút sa vrátil s fľašou hruškovice a krabičkou cigariet. Obe hneď odovzdal svojmu novému kamarátovi. Liehovinu otvorili. Kňaz sa spočiatku bridil odpíjať, teda priložiť svoje pery na miesto, ktorého sa pred chvíľou dotýkali pery tohto ufúľaného muža, no dorazila ho výzva:

„Ty si so mnou nedáš?!“

Vtedy musel.

Obaja boli fajčiari. Kňaz siahol po svojom balíčku do vrecka a spýtal sa:

„Zapálime si?“

„Hej.“

Nestihol vytiahnuť cigaretu, keď bezdomovec načiahol svoju ruku s čerstvo otvorenými novými červenými marlborkami a naliehavo ich ponúkol tomu, kto mu ich pred niekoľkými minútami daroval:

„Daj si z mojich!“

Dôraz bol na poslednom slove. Kaplán neveril vlastným ušiam. Zapálili si a pokračovali v nočnej debate.

Asi takto zmýšľame o tom, čo si myslíme, že môžeme dať Bohu.

ilustračné foto: internet

Ó, šaty

Kázeň na Dvadsiatu ôsmu nedeľu v Cezročnom období "A" nájdete tu:  http://www.postoy.sk/o_saty

Nariadenie (poviedka)

Nastúpil som do električky ako každé ráno. Automaticky som sa chcel posadiť a prečítať si rannú tlač. Nervózne som sa rozhliadal okolo seba, no nemohol som nájsť čo i len jednu voľnú sedačku. A to som bol jediný, kto zostal stáť. Keď som viackrát dôkladne zmapoval celé dopravné vozidlo a uistil som sa, že je to naozaj tak, nespokojne som svoj pohľad uprel priamo pred seba. Nehľadel som von oknom, pretože som príliš vysoký a to by som sa v tých našich starých strojoch musel poriadne zohnúť. Môj zrak spočinul na krátkom nápise, ktorý už tisíckrát predtým vyvolal na mojej tvári spontánny úsmev a potvrdil mi tézu môjho starého otca, že slovenčina je najkrajší jazyk na svete. Pripomínam, že hoci čítať vedel, spisovnú slovenčinu nepoužíval dokonca ani v spovednici (to mi na jeho kare pošepol do ucha pán farár).

Cestujúci sú povinní za jazdy sa držať.

 

Nie som žiadny jazykovedec ani literárny kritik (a ten, kto túto vetičku sformuloval, už vôbec nie), no o skromnú analýzu sa pokúsiť môžem. Po prvé, je to nariadenie ukladajúce adresátovi určitú povinnosť. Po druhé, adresátom je každá osoba nachádzajúca sa v danom dopravnom prostriedku za jazdy, teda aj sediaci – ten, čo sa držať, zdá sa, nepotrebuje. Po tretie, predpis uvá­dza tri informácie: kto, čo a kedy. Jeho všeobecnosť však mlčí o ďalších otázkach. Čoho alebo koho? Prípadne čím, ako a hlavne prečo sú cestujúci povinní sa držať?

Roky som sa snažil čo najpresnejšie vyjadriť svoje cestovateľské úvahy, no až prednedávnom sa mi ich podarilo vtesnať do týchto troch bodov. A som na nich pyšný. Jeden čas som dokonca intenzívne pracoval na alternatívnych zneniach, ktoré by presnejšie vyjadrili povinnosť cestujúcich. Bol som odhodlaný, že pôjdem na vedenie podniku a podám im svoje návrhy a takto sa budem podieľať na zlepšení kultúry cestovania v našom meste. Sníval som o tom, že ma budú na rukách nosiť, keď im predostriem svoje argumenty v prospech inovácie, že zarobím neviem koľko peňazí, ale hlavne potom, keď odstránia staré tabuľky a na ich miesto pripevnia nápis, ktorý som ja vymyslel, že sa budem môcť pochváliť každému spolucestujúcemu a rozpovedať mu celý príbeh a to budem robiť až do smrti, po ktorej v deň môjho pohrebu v celom meste na moju počesť zastavia presne na obed mestskú dopravu. No nikdy k tomu nedošlo. Nikto nič nevie o mojich zámeroch, s nikým som sa o svoj objav nepodelil. Dnes mi stačí hrejivý pocit vlastného uspokojenia a nadradenosti nad ostatnými, ktorí sa nad touto tabuľkou vôbec nepoza­sta­vujú.

Na vine je mladý revízor, ktorý do roboty nastúpil len prednedávnom a denne behá po tých električkách ako vyšinutý. Určite ho nechala frajerka. Kvôli nemu si už vyše mesiaca kupujem ráno spolu s novinami aj cestovné lístky. Naposledy som tak urobil pred troma rokmi, keď zdra­želi na dvanásť korún. Kúpil som presne osem lístkov a na nich som jazdil, hovorím, od posled­ných komunálnych volieb. Totižto, do zamestnania cestujem iba jedenástkou a už dávno som si všimol, že tie električky sú stále tie isté, len sa striedajú. Napočítal som ich dovedna osem, každá má svoje číslo (napr. 712 003), ktorým je označená na viacerých miestach vonkajšej karosé­rie. Zo starej peňaženky som si urobil také maličké puzdro s ôsmimi priečinkami. Každý má svoje číslo (napr. 712 003) a v každom je zasunutý jeden lístoček. Keď som do električky nastupoval, len som vybral lístok z toho pravého priečinku. Bol už síce predierkovaný, ale ja som ho vložil do stroj­čeka a potiahol som – išlo to ľahko, bez trhnutia, tie kódy sa nikdy nemenili. Keď potom prišiel náhodou kontrolór, ukázal som mu lístok a bolo to. Ak mi ho náhodou vrátil preškrtnutý alebo pretrhnutý, jednoducho som si ho dokúpil. Takto som dennodenne chodil do zamestnania a naspäť už, poviem vám, dosť rokov. Nikto mi na to neprišiel. Ja som sa tým ani nikomu nechválil. To by ešte chýbalo, aby sa to roznieslo a postupne by tak začali cestovať všetci! Tak to nie. Na tento vynález som bol takisto nesmierne hrdý, ale chcel som si ho odniesť až do hrobu. Vo vnútornom vrecku na saku – tam, kde som ho nosieval vždycky. Nebyť toho fagana.

Stalo sa to začiatkom minulého mesiaca. Zaspal som. Chodník od nášho paneláku až po zastávku bol pokrytý ľadom. Nestíhal som. Dvakrát som aj spadol, len len že som dobehol do zatvárajúcich sa dvier. Zadychčane som si sadol a dlaňami si masíroval boľavé koleno.

„Revízia cestovných lístkov!“ na ten štipľavý hlas nezabudnem. Aj dýchať som na pár sekúnd prestal. V tom zhone som si zabudol všimnúť číslo na električke. Som v kaši, pomyslel som si a rozhliadal som sa po stenách, či nebude nastriekané či nalepené hádam aj tu, hoci som už dávno mal všetko dôkladne pre­skúmané a vedel som, že nie.

„Moment…,“ začul som svoju neistú reakciu a štuchal som pravicou do vrecka na saku, „to je ale poľa­dovica, ešte šťastie, že električky jazdia po koľajniciach, nemusíme sa báť, že sa šmyk­neme niekde do priekopy, čo poviete?“ pokúšal som sa zľahčovať situáciu.

„Ukážete mi váš cestovný lístok?“ odpoveď bola nekompromisná.

„Áno, áno, moment, vydržte…“ habkal som. Sám sa tomu dnes čudujem, že som dovtedy nere­zignoval. Ešte raz som sa okolo seba rozhliadol a zrazu mi blysol hlavou nápad. Mám to! Veď to nemôže byť iná električka, než moja obľúbená stará sedem-jedna-dva-nula-nula-trojka. Ostatné som si trochu mýlil, ale túto nie, tú som poznal ako vlastnú dlaň, určite je to ona. Lístok som vytiahol bez toho, aby som vybral aj moje tajné puzdro (to by ma mohol revízor prekuknúť), bol hneď v prvom priečinku, to som vedel bezpečne.

„Nech sa páči,“ vydýchol som si, som zachránený. Prekvapene, nie, šokovane naň pozrel, overil si ho a ja som tušil, že také jednoduché to zasa nebude.

„To nie je možné…,“ krútil hlavou, „to nie je možné…“ Prezeral si ten lístok ako nejaký draho­kam až nakoniec vyriekol ortieľ: „Zaplatíte pokutu 1200 slovenských korún za používanie mestského hromad­ného prostriedku bez platného označeného lístka…“ recitoval ako z vyhlášky.

„Ako to?! Ja nič platiť nebudem. Lístok mám, označený je, tak čo odo mňa chcete?“ protestoval som.

„Neviem, ako je to možné, že máte tento lístok, no odkedy ste nastúpili do električky, vás pozo­rujem, no nevšimol som si, aby ste ho štikli. Zaplatíte pokutu.“

A hádka bola na svete. Vymýšľal som všetko možné, no nič nezabralo. A ja, cholerik starý, keď som sa nakoniec vzdal a vyberal som občiansky preukaz, spolu s nim som vytiahol aj moje (do tej chvíle) tajné puzdro. Zvyšok si už môžete domyslieť. Od tohto incidentu ide z môjho denného rozpočtu 24 korún na dopravu. K tomu ešte tá pokuta, joj.

Takže takto som zarobil na dopravnom podniku. Môj hnev bol taký silný, že som zaraz potrhal a povyhadzoval všetky svoje návrhy na zmenu nápisu v električkách a bolo po sláve.

Hľadel som teda na tú tabuľku a kútikmi úst sa usmieval. Predstavil som si, že by som pristúpil k hociktorému z cestujúcich a chytil ho za ruku. Aby som počúvol príkaz. Druhou rukou by som sa lapil niekoho iného a už by sme boli traja. Oni by zase pokračovali. Svoje voľné ruky by natiahli najbližšie sto­jacim či sediacim a tak by to pokračovalo, kým by sme sa nedržali všetci. Nezáleží na tom, či sa poznáme či nie, či sme si sympatickí, či sa budeme aj zhovárať, či sa ešte niekedy uvidíme. Nie, záleží len na tom, aby sme sa navzájom držali – jeden druhého a tým všetci vospolok. Skúmal som tváre ľudí a v duchu hádal, ako by reagovali.

Hneď nato som si uvedomil, že by sme sa mali držať nielen v električke ale aj vonku, keď vystúpime. A nielen na zastávke, ale aj potom. Všetci by sme sa mali pochytať za ruky aj v práci, doma, na ulici, v krčme, u kaderníka, na hokeji, v divadle, aj na dovolenke pri mori, proste vždy všade všetci. Celý svet. Držať sa. Veď cestujúcimi sme stále, nielen vtedy, keď sa práve nachá­dzame v nejakom dopravnom pros­triedku. Sme nimi od začiatku do konca. Musíme sa držať. Pre nás je to nevyhnutné na riadenie – len tak sa udržíme na nohách idúc správnym smerom.

Prvýkrát som sa prestal cítiť ako skrytý vynálezca, ktorému nebolo umožnené prejaviť sa. Viem, že pravý milovník múdrosti to nikdy neprizná, no zo mňa sa v tej chvíli stal snívajúci filozof – maličké ohnivko na obrovskej reťazi, ktoré pochopilo, prečo sú všetky navzájom pospájané. Áno, vtedy som to pochopil. Všetko. V jednom momente. Neboli to moje myšlienky, pretože na také niečo som sa nikdy nezmohol. Bol to dotyk zhora, myslite si, čo chcete. Pochopil som, že som sa svojou vnútornou kritikou nesmierne mýlil. Ten nápis nemôže byť výstižnejší! Vyjadruje to, čo má a ešte oveľa viac. Určite to netušil ani jeho navrhovateľ.

„Kzzzzzzzzz…!“ zrazu električka prudko zabrzdila. Práve som si oboma rukami rozopínal zimný kožuch, pri tých úvahách som aj na chlad okolo seba zabudol. Trhlo so mnou, reflexívne som urobil krok vbok, viac som v tej rýchlosti nedokázal. Aký som dlhý, padal som na zem s tichým ale o to vystrašenej­ším výkrikom. V mysli som už cítil bolesť chrbta, ktorá má zachváti, keď sa nebudem môcť zodvihnúť zo zeme. Keď som už krivil tvár v očakávaní tvrdého nárazu, moje vydesenie sa náhle zmenilo na neskrývaný údiv. Tesne nad podlahou ma zachytili dve mocné ruky. Spadol som ako do perín.

„Pozooor…,“ varoval ma ktosi, sám vedel, že neskoro. Jeho hlas sa mi hneď zdal akýsi pove­domý. Električka už stála nehybne, počul som nadávky, ľudia krútili hlavami. Zízali dopredu snažiac sa dopát­rať, čo sa vlastne stalo. Mimochodom, ja to neviem dodnes.        

„Keby na to bol nejaký predpis, dám vám pokutu za to, že ste nedodržali príkaz, ktorý je tu hore napí­saný, aha,“ mykol k nemu hlavou môj záchranca, dvíhal ma, hneď som mu kukol do tváre. „Nabudúce musíte dávať väčší pozor a vidíte, že dodržiavať predpisy sa oplatí, ba čo (!), je to nutné.“

Úplne dezorientovaný som čumel raz na neho, raz na dlážku (či mi niečo nevypadlo) a nebolo možné vtedy vypustiť z úst iné.

„Ďakujem,“ podal som mu ruku, čo som v tom momente vnímal ako najdokonalejší prejav odpustenia. Aj on si ma pamätal. Tak teplo na srdci mi dávno nebolo. Šok, úľava, znechutenie i radosť zároveň.

„A držte sa,“ opäť veľavravne kývol hlavou smerom k  tabuľke a keď som sa už konečne začínal spa­mätávať a chcel som sa prihovoriť, odišiel. „Idem sa pozrieť, čo sa tu vlastne stalo. Dovidenia.“

O pár minút sa električka pohla. Zopár sedadiel sa uvoľnilo, lebo viacerí vybehli von, no ja som zostal stáť na svojom mieste a zadumane som čítal odpredu dozadu a naopak ten osudný nápis. Chvíľa osviete­nia sa zavŕšila. Získal som odpoveď na poslednú otázku, na tú najpodstatnejšiu. Aj Shakespeare by musel uznať, že jeho veľdiela sú v porovnaní s touto sedemslovnou vetou prebytočným literárnym žonglér­stvom.

Na konečnej predo mnou nemotorne vystupovala moja kolegyňa na vysokých podpätkoch. Chytil som ju za rameno bez toho, aby ma zbadala. Obzrela sa a keď ma identifikovala, na jej tvári sa zmiešal údiv s úsmevom. Už som ju nepustil. Podotýkam, že predtým som to nikdy nerobil. Poznala ma ako „patolo­gického samotára“ (to sú, prosím pekne, jej slová). Môj skutok ju prekvapil, no nič sa nespýtala, nekomentovala ho. Pochválil som jej nový kožuch, ona sa rozho­vorila o svojom nedávno narodivšom prvom vnukovi a takto sme vedno kráčali ruka v ruke až do firmy.

***

ilustračné foto: internet

***

Napísané v roku 2003.