Terapia tmou

Kázeň na Prvú adventnú nedeľu liturgického roka "B" nájdete tu: http://www.postoy.sk/terapia_tmou

Film modlitbou

Slová „mních“ a „terorista“ majú v arabčine rovnaký slovný koreň so základným významom „strach, báť sa“. Prvé z nich označuje muža, ktorý žije v bázni a údive pred všemohúcim Bohom. Ten druhý zase svojou samozvanou všemocnosťou navodzuje hrôzu a obavy u ostatných. Zápasu medzi týmito dvoma skupinami sa venuje francúzsky film O bohoch a ľuďoch (2010).

Vyhrajú teroristi, pretože v závere vedú nemohúcich Božích mužov na popravu. Je to ten druh filmu, o ktorom divák vie, o čom bude a ako skončí. Scenár odráža skutočné udalosti z trapistického kláštora v Alžírsku počas občianskej vojny v polovici deväťdesiatych rokov. Dve hodiny na plátne predstavujú posledné týždne života rehoľníkov. Po neustálom vyhrocovaní nebezpečenstva smrti sa medzi nimi objavia nápady na útek späť do vlasti, teda do Francúzska, k čomu ich náležite povzbudzuje aj spriaznená duša v osobe miestneho úradníka. No práve tento konflikt medzi prirodzeným úsilím zachrániť sa a posvätnou túžbou zostať verný svojmu povolaniu tvorí centrálnu dramatickú líniu príbehu. „Zvolili sme ťa, aby si rozhodol za nás, ale nie bez nás,“ zaznie na adresu predstaveného kláštora pri jednej z mnohých debát za spoločným stolom. Takéto protestovanie je na dnešnú dobu šokujúce! Mnísi zastávajú rôzne, až protikladné názory, každý vyjadrí ten svoj, avšak to ich nedoženie k vzbure či rozdeleniu. Svoj ľudský nepokoj dopĺňajú božskou posilou, ktorá smeruje k narastajúcej harmónii, vnútornej individuálnej i komunitnej. Vzájomné rozhovory o pochybnosti vo viere striedajú trpké modlitby, po predlhých minútach ticha a mlčanlivých gest nasledujú sakrálne spevy počas liturgických bohoslužieb.

Deviati muži sa nachádzajú ďaleko od bezpečnej domoviny, no od života ľudí nie. Aj táto skutočnosť umocňuje ich odôvodnenie pre zotrvanie v dedine. Ich prítomnosť je akoby znakom ochrany miestnych obyvateľov. Jeden zo starších bratov im slúži ako lekár na všetky neduhy. Obrábajú záhradu, pestujú, dorábajú si med, ktorý potom predávajú na trhu. Žijú len z toho. Žijú mimo ľudí, no zároveň s nimi a pre nich. Žijú vo vzťahoch s ľuďmi, ale nie do tej miery, aby sa nimi nechali ovládnuť. Ich vzťahy medzi sebou navzájom sú mocnejšie, a ich prilipnutie k Bohu ešte viac. Je dojímavo-komické vidieť najstaršieho mnícha masírovať plecia vydesenému mladšiemu spolubratovi. Divákom otrasie aj mužský hlas, ktorý počas prebdených nocí plných strachu o život zvoláva k Bohu „...milujem ťa... objím ma...“. Sú to bytosti krehké, aj ich viera je krehká. Ale ich chlapské priateľstvo je pevné, bez akéhokoľvek náznaku čohosi neprístojného. Aj ich vernosť svojmu rehoľnému povolaniu sa nepodlomí. Áno, títo mnísi žijú celibát, chudobu i poslušnosť, nie sú režisérom karikovaní, ako sa to v súčasných médiach a filmoch stalo bežným, práve naopak – sú atraktívni.

Iba najstarší člen sa zachráni, keď sa v osudnú noc útoku na kláštor skryje pod posteľ. Ostatných ponižujúco odvlečú, ich hlasy ako rukojemníkov použijú na nahrávku v snahe oslobodiť svojich väznených druhov, a za chladného sneženia ich napokon odvedú na smrť. Vrcholom filmu však zostáva posledné hlasovanie a posledná večera, pri ktorej bez slov no plní protikladných emócií popíjajú víno a počúvajú Čajkovského. Nasledovné minúty s diplomatickým komentárom – v duchu neprípustnosti násilia z náboženských motívov, no obhajoby náboženstva samotného, v tomto prípade islamu – pôsobia trochu povinne a umelo, ale bez nich by mohlo posolstvo filmu v dnešných spoločenských podmienkach pôsobiť skôr deštruktívne. Dôležitejšie je však rozpoznať  diametrálny rozdiel medzi mučeníctvom a (samo)vražedným terorizmom. Prehra sa tak stáva víťazstvom a víťazstvo prehrou.

„Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho. Vy tiež pomriete ako ostatní ľudia, padnete ako hociktoré knieža.“ Žalm 82 citovaný v úvode nezaškodí pripomenúť na záver a cez prizmu týchto veršov premeditovať príbeh ešte raz. Toto je dnes nevídané – pozeranie filmu premenené na modlitbu.

foto: internet