Božie žmurkanie

Pred týždňom som sa v jednom e-maili posťažoval, že mi tu už haraši z toho učenia, a to mám skúšky ešte len pred sebou, že celé dni sedieť v škole alebo pri počítači alebo nad knihami, to by som radšej sneh odhrabával, keby tu nejaký bol. Z Prešova mi prišla odpoveď, že mám si nájsť aspoň nejaký piesok a poprehadzovať ho z kopy na kopu. „Ja presúvam veci v skriniach a na policiach, keď už neviem, čo so sebou.“  

V pondelok som v inom e-maili dostal otázku, ako sa mi darí. Do Banskej Bystrice som odpovedal, ze „posli mi tu, prosim ta, trochu zimy, objavil som v sebe taku chorobu – akutny nedostatok snehu:)“. Reakcia prišla hneď: keby sa to dalo, „tak ti hned poslem minus desat stupnov, nam tu uz teploty idu do minus dvadsat, co je super na lyze a korcule, ale niekedy privela na nosy :-)“. Len som si povzdychol. Kolega, ktorý v Ríme žije už vyše desaťročie, ma viackrát ubezpečoval, že sneh tu túto zimu neuvidím. 

V piatok ráno som vyrazil do školy na svoju prvú skúšku v talianskom jazyku. Pozriem vonku – sneh. Taký jemný prášok. Nechcelo sa mi prezúvať do zimných topánok, veď moje nové talianske poltopánky to zvládnu. Plán bol jednoduchý: do školy prídem o pol deviatej, dám si kapučíno v bufete, o deviatej vojdem k profesorovi na skúšku, o štvrť na desať školu opustím, trochu sa prejdem a do jedenástej som doma. Potom trochu predýcham a budem sa učiť ďalej. Hovorím, plán. Zo Zemplína mi v noci prišla esemeska, že vraj ja mám k Bohu bližšie, že mám vybaviť stretko. Chcel som povzbudiť smutnú dušu, tak som cestou vlakom do mobilu naťukal: „Nam dnes napadal prvy sneh, beriem to ako zmurknutie bozieho oka:) Kukni okolo seba a hladaj, ako zmurka na teba.“ 

Pokračoval som podľa plánu. O pol deviatej som si dal kapučíno, môj profesor stál vedľa, ale nerušil som jeho ranný rituál, zdal sa mi akýsi unavený. O deviatej vyšiel z učebne: „Cominciamo!“ Bol som prvý v zozname, vstúpil som. „Desať minút, ďakujem, som spokojný,“ uzavrel náš pokec. Aj ja som mu poďakoval za vynikajúci kurz. O dvadsať minút som si už vykračoval rímskymi ulicami, poprchávalo. O desiatej som dorazil na železničnú stanicu Valle Aurelia, do hodiny som doma, myslel som si.  

Lenže o hodinu som bol stále tam. Svetelná tabuľa postupne ukazovala odchody vlakov podľa pravidelného cestovného priadku a postupne ich nahrádzala nasledujúcimi. Čas som zabíjal Eliasom Vellom, počúval som jeho prednášky z letných duchovných cvičení v Dolnom Smokovci. Letné topánky ma začali zrádzať, začal som sa prechádzať. Chvíľkami som vošiel v opačnom smere na eskalátor, aby som sa pohybom trochu zohrial. Stanica plná, ľudia prichádzali, odchádzali, ale nie vlakmi. Odbilo dvanásť, začali poletovať obrovské vločky. Vyšiel som vonku hľadať taxík, nepodarilo sa. Zišiel som na metro, že sa odveziem na konečnú, v nádeji, že tam bude nejaké zhromaždište taxíkov, že nasadnem a odveziem sa za dvadsať-tridsať eur domov. Nebolo. Okoloidúci taxikári mi len zakývali, všimol som si pneuservis, v ktorom si jeden po druhom išli vymeniť pneumatiky. Na cestu taxíkom som sa ešte potreboval pripraviť, ale tu musím najprv odbočiť.  

Doteraz som tento spôsob dopravy využil v Ríme dvakrát. A dostal som dve lekcie. Prvýkrát sme šli do odľahlej časti mesta na slávnosť prijatia sľubov sestier Matky Terezy. Meškali sme a ani sme nevedeli, kam vlastne ideme, preto sme nasadli do taxíka a chlapíkovi povedali názov kostola. Naštartoval, prešiel dvadsať metrov, zastal a začal hľadať na navigačnom, potom na mape, a my sme na taxametri pozorovali, ako cena našej jazdy postupne rastie. Pochopil som to ako divadlo. Prvé ponaučenie znie – ak sa chceš odviesť na nejaké menej známe miesto, hneď ho taxikárovi ukáž na mape. Ináč ťa povodí po svojom. Druhá skúsenosť bola s mladým tridsiatnikom, ktorý ma odhalil: „Si kňaz?“ To tak na mne vidno aj bez kolárika či na to prišiel vďaka tomu, že ma viezol na istý liturgický inštitút? Zlatý bol, počkal ma, viezol ďalej, podebatili sme. „Ty si taký mladý kňaz, čo ty vieš o živote? Čo ty vieš, ako ľudia žijú, ako sa milujú a nenávidia, čo ty im môžeš povedať?“ Posmešne i láskavo na mňa čumel do zrkadla. Hej, asi som z Marsu, dumal som. Že aj jeho strýko je kňaz, jezuita, krstný jeho detí, ale že ten keď príde na návštevu, len sadne za stôl a žerie jak prasa, proste kňazi sú rôzni. Čo hovorí na nového premiéra Montiho, zaujímalo ma. „Vy cudzinci nikdy nepochopíte Taliansko.“ Rozumel som mu každé druhé slovo, ale rozprával sympaticky a vľúdne. „Sú tri veci typické pre našu kultúru, ktoré tu vždy boli, sú a budú. Každá krajina má niečo svoje, my máme toto – mafiu, prostitúciu a drogy. Toto je niečo, čo nikto z nás nevykorení...“ Nechápal som súvislosť s Montim, ale moja taliančina má ešte rezervy. Keď som dorazil do cieľa, taxameter ukazoval niečo vyše dvanásť eur. Dal som dvadsiatku a on že nemá vydať. Peňaženku mal plnú päťdesiateuroviek. Začal prehľadávať všetky vrecká, našiel asi euro štyridsať v drobných. Dal mi ich so slovami: „Buon Natale!“ Nemohol som sa nesmiať, došlo mi. „Buon Natale, buon Natale,“ opätoval som mu a vystúpil som, nemal som v tej pohode náladu na hádku, a ako by som aj pochodil? Hm, nechal som mu tringelt asi šesť eur a to bola druhá lekcia – keď nasadáš do taxíka, maj pripravené drobné. Spomenul som si na túto skúsenosť, vtedy, na konečnej stanici metra, tak som si dal minipizzu a zaplatil päťdesiatkou, nech mi rozmení, nech ma už ďalší taxikár neošklbe.  

Vrátil som sa na Valle Auréliu, a tam nič nové. Tí istí ľudia, ten istý problém. Vyšiel som von a kýval som na taxíky. Mnohí ma ignorovali, až sa jeden na semafore na červenej zľutoval. „Ale kam ideš?“ Prijal moju adresu, nasadol som, a postupne mi odhaľoval pravdu. Že už sa vracia domov ku svojej rodine a že nevie, či sa nám podarí do cieľa dostať. Sem tam zabrzdil na šmykľavej ceste a ukazoval mi, ako mu funguje ABS a aké je šoférovanie nebezpečné. A potom rezignoval. Že on sa bojí takto ďalej cestovať, že ideme na jednu autobusovú stanicu, že on tam odparkuje a pôjde domov autobusom a že aj ja mám ísť. A že mi dá zľavu. Keď bolo na taxametri 8,00, vypol ho, a to bola hádam iba polovica cesty. Nakoniec odo mňa vzal len päťku, neštval som sa. Horšie bolo, že na tej stanici autobusy len odpočívali, ľudia nadávali, hneď som vedel, že tudy cesta nevede. Dal som si pohár koňaku v bare, trochu ma zahrialo. Nasadol som na električku, odviezla ma na Piazza di Popolo, presadol som na metro a opäť som sa ocitol na zakliatej Valle Aurélii.  

Na opačnej koľaji stál vlak, nabehol som tam, že sa odveziem na San Pietro a pôjdem hľadať taxík ku Námestiu sv. Petra, tam ich je poväčšine milión. Keď som do toho vlaku vstúpil, zrazu pozerám, že na opačnú koľaj prichádza vlak, teda v tom smere, ktorým bežne cestujem domov. Prázdne vozne len preleteli okolo, ľudia na seba mĺkvo pozerali, nadávali, smiali sa a tak ďalej. Došiel som k Námestiu sv. Petra, a taxík žiaden. Snežilo husto, na zemi čapavka, taliani takýto výraz nemajú. Obe topánky som mal premočené, akoby som chodil po vode. Začal som tam pobehovať hore-dole, vyhľadávať taxíky, kýval som na nich, ignorovali ma jeden po druhom. Konečne sa jeden zľutoval a zastavil a spýtal, že kam to bude. Keď som mu to vyjavil, zatiahol okno a kývajúc hlavou mi zúfalo odkázal: „Tutto è bloccato...“ Tam ma nikto nevezme. Fú, čo teraz?

Idem hľadať hotel. Normálne si popýtam jednoposteľovú izbu s vaňou a prespím tam. Už mi bola zima, bál som sa, že prechladnem. Nakoniec mi bliklo, že môžem navštíviť dve rehoľné sestry u kardinála Tomka. Jedna bola doma, prichýlila ma na dve hodiny, obschol som. Trochu sme telefonovali, pozerali na internet, stránky o počasí v Ríme nechcelo načítať, ukazovalo, že „too many connections“. Kolega, ktorý tu žije už vyše desaťročie, mi volá, že už je doma. Neveril som. Jediný vlak počas dňa išiel okolo pol štvrtej, a on ho vystihol. Hneď som utekal hore na stanicu, hlava-nehlava, mláka-nemláka. Tam to už vrelo. Vymrznutí ľudia sa hádali s políciou a rušňovodičom, že prečo nechce odísť. Skandovali, kričali, nadávali. Do zoznamu talianskych nadávok pribudla nedávno táto: „Schettino!“ Na peróne som ju počul tak často ako „píííp“. Schettino je meno neslávneho kapitána lode Costa Concordia. Veta, ktorú mu adresoval člen pobrežnej hliadky počas potápania sa obrovského plavidla pred mesiacom „vada a bordo, píííp“, odteraz k talianskej kultúre a histórii patrí tak ako pizza, Fontána di Trevi či Giuseppe Verdi. Na tej stanici sme sa vtedy natlačili do vlaku stojaceho na koľaji v opačnom smere. Ako sardinky sme už ani dýchať nemohli, a ľudia predsa nastupovali. Skoro polhodiny. Tie výkriky, telefonáty, hádky! Iní vyťahovali svoje mobily a kamerovali, fotili, proste zážitok. Jedna tetka sa naštvala, vybehla vonku zistiť, čo sa deje a vrátila sa s tým, že vlak sa nemôže pohnúť, pretože niektoré dvere sú zablokované. Začal som mať pochybnosti. Všetko nasvedčovalo tomu, že ten vlak, v ktorom sme sa tlačili, to bolo len také divadlo, aby zaujalo na chvíľu ľudí. Potom prišiel druhý a všetci sme vybehli von a prestúpili. Cesta, ktorá bežne trvá pol hodinu, tentoraz trvala hodinu a štvrť. Okolo pol ôsmej som dorazil do Kolégia, sadli sme k stolu a vymieňali si zážitky. Titulky na domácich internetových stránkach: „Taliansko na kolenách. Chaos v Ríme. Alarmujúci stav...“ A obrovský snehuliak na našom dvore. Pohľad z okna, na ktorý tu ľudia nepamätajú. Pred mesiacom som pri telke slintal pri slovenských správach zo zasnežených Kysúc...

Spomenul som si na poručíka Dana vo Forrestovi Gumpovi po neúspešných lovoch na krevety vo vynikajúcom čestkom dabingu:

Poručík Dan Forrestovi: „Kde je ten tvůj pánbíček?“  

Forrest: Bylo zvláštní, že to poručík řekl, protože hned potom se Bůh ukázal.
Poručík Dan na sťažni lode v búrke: „Tuhle loď nikdy nepotopíš!“
Forrest: Tedy já jsem se bál. Poručík Dan, ten byl bez sebe...
Poručík Dan: „Tomuhle ty říkáš bouřka? Foukej pořádně, mizero! Tak dělej! Teď si to rozdáme, ty a já. Tady mě máš! Pojď si pro mě! Tuhle loď nikdy nepotopíš!“
Správy v TV: Hurikán Carmen se včera přehnal touto oblastí a zlikvidoval vše, co mu stálo v cestě. Stejně jako v ostatních městech na pobřeží, v Bayou La Batre ochromil lov krevet a zanechal ho v troskách. Ve skutečnosti odolala pouze jediná loď.

Veru, Boh žmurkol. A poriadne.

foto: Tomáš Molnár