5. novembra 2013
29. júna 2013
Si pútnik či turista?
Stál som pred vstupnou bránou do Baziliky sv. Petra a pozoroval dlhokánsky zástup, ktorý sa vinul celým námestím a vôbec z neho neubúdalo. Koľko ľudí sa tu dnes vystrieda, hádal som v duchu. A koľko sa ich natlačí na stredajšiu audienciu, keď mnohí musia zostať na protiľahlej ulici Via Conciliazione pre nedostatočnú kapacitu námestia? Nový pápež je ako magnet. Za prvých sto dní potifikátu síce ani raz nevycestoval mimo Talianska, ba ani mimo Ríma (keď nepočítame jeho stretnutie so svojím predchodcom Benediktom XVI. v blízkom sídle Castel Gandolfo), no na druhej strane nemožno povedať, že by bol „domased“. Práve naopak, svojou dynamickou a živou pastoráciou „mesta a sveta“ si získal srdcia mnohých veriacich i neveriacich.
Ako na pláži
Postával som tam na ostrom slnku, keď sa pri mne zhŕkla skupinka mladých dievčat. Slnečné okuliare, tielka s výstrihom, šortky či minisukne a žabky na nohách. Zo svojich kabeliek vyťahovali šatky a mikiny a pokúšali sa jedna druhú čo najviac zahaliť. Strážna služba ich totiž nevpustila dovnútra. Niet divu, podľa oblečenia si zjavnej pomýlili návštevu jedného z najposvätnejších chrámov kresťanstva s dovolenkou na pláži. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že im pomôžem, že sa pokúsim strážnika uhovoriť, moja taliančina bola hádam lepšia než tá ich. No hneď som cúvol, keď som začul ich vulgárne a nechutné nadávky na strážnika i na celý systém. Áno, boli to Slovenky. Odišiel som a či sa do Baziliky dostali, neviem. Ďalšia otázka, ktorá mi často príde na um pri pozorovaní davov vo Večnom meste, je: koľkí z týchto sú naozaj pútnikmi a koľkí sú len turistami či dovolenkármi? Medzi týmito kategóriami je obrovský rozdiel.
Cestujeme svetom „domov“
Dovolenkár si ide predovšetkým oddýchnuť. V hoteli sa hneď posťažuje na nedostatočnú klimatizáciu, alebo na hlučných susedov. Počas svojho pobytu mimo domova len je, pije a spí. Snaží sa zo seba vydať minimálne množstvo energie, prišiel predsa relaxovať. Turista je už o čosi aktívnejší. Vybavený fotoaparátom s veľkým objektívnom pobehuje po uliciach i po kostoloch, jednoducho všade, kam príde. Nemusí sa báť, že mu nevystačí film, dnešné digitálne prístroje umožňujú uložiť na kartu tisíce záberov. A preto cvaká a cvaká. Často ani poriadne netuší, kde sa nachádza, ale fotí. Sotva si niekedy nájde čas pozrieť, či ukázať niekomu všetky fotografie. Pútnik, teda človek hodný tohto pomenovania, je niekto úplne iný. V prvom rade si je vedomý, že život na zemi nie je len prázdnym užívaním si. Je púťou, prechodom na iné miesto, ktoré bude našim skutočným domovom. Na tejto „životnej púti“ sa potrebuje posilniť práve menšími púťami, a preto má namierené do posvätných miest, historických sanktuárií či mariánskych svätýň doma i v zahraničí. Na klimatizáciu sa hneď nesťažuje, lebo vie, že k púti patrí aj istá dávka obety. Ani s konzumovaním či spaním to nepreháňa, dokáže si privstať zavčasu a zúčastniť sa svätej omše či sviečkového sprievodu v nočných hodinách namiesto vysedávania v bare. Spraví aj zopár záberov do rodinného fotoalbumu, ale nepreháňa, lebo si uvedomuje, že omnoho dôležitejšie je jednotlivé udalosti vychutnávať vnútorne, teda fotografovať srdcom. A samozrejme, nezabudne na kultúru oblečenia. Pri mori sa slní v plavkách, ale pri vstupe do chrámu volí cudnejšie ošatenie.
Na začiatku letného obdobia mám jedno prianie: aby sa kresťania-pútnici neznižovali svojim správaním na obyčajných turistov a aby sa kresťania-dovolenkári modlitbou či nedeľnou návštevou kostola dokázali povýšiť na pútnikov.
Napísané pre Kuriér Krista Kráľa 2/2013. Viac na stránke sekcov.fara.sk.
Ako na pláži
Postával som tam na ostrom slnku, keď sa pri mne zhŕkla skupinka mladých dievčat. Slnečné okuliare, tielka s výstrihom, šortky či minisukne a žabky na nohách. Zo svojich kabeliek vyťahovali šatky a mikiny a pokúšali sa jedna druhú čo najviac zahaliť. Strážna služba ich totiž nevpustila dovnútra. Niet divu, podľa oblečenia si zjavnej pomýlili návštevu jedného z najposvätnejších chrámov kresťanstva s dovolenkou na pláži. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že im pomôžem, že sa pokúsim strážnika uhovoriť, moja taliančina bola hádam lepšia než tá ich. No hneď som cúvol, keď som začul ich vulgárne a nechutné nadávky na strážnika i na celý systém. Áno, boli to Slovenky. Odišiel som a či sa do Baziliky dostali, neviem. Ďalšia otázka, ktorá mi často príde na um pri pozorovaní davov vo Večnom meste, je: koľkí z týchto sú naozaj pútnikmi a koľkí sú len turistami či dovolenkármi? Medzi týmito kategóriami je obrovský rozdiel.
Cestujeme svetom „domov“
Dovolenkár si ide predovšetkým oddýchnuť. V hoteli sa hneď posťažuje na nedostatočnú klimatizáciu, alebo na hlučných susedov. Počas svojho pobytu mimo domova len je, pije a spí. Snaží sa zo seba vydať minimálne množstvo energie, prišiel predsa relaxovať. Turista je už o čosi aktívnejší. Vybavený fotoaparátom s veľkým objektívnom pobehuje po uliciach i po kostoloch, jednoducho všade, kam príde. Nemusí sa báť, že mu nevystačí film, dnešné digitálne prístroje umožňujú uložiť na kartu tisíce záberov. A preto cvaká a cvaká. Často ani poriadne netuší, kde sa nachádza, ale fotí. Sotva si niekedy nájde čas pozrieť, či ukázať niekomu všetky fotografie. Pútnik, teda človek hodný tohto pomenovania, je niekto úplne iný. V prvom rade si je vedomý, že život na zemi nie je len prázdnym užívaním si. Je púťou, prechodom na iné miesto, ktoré bude našim skutočným domovom. Na tejto „životnej púti“ sa potrebuje posilniť práve menšími púťami, a preto má namierené do posvätných miest, historických sanktuárií či mariánskych svätýň doma i v zahraničí. Na klimatizáciu sa hneď nesťažuje, lebo vie, že k púti patrí aj istá dávka obety. Ani s konzumovaním či spaním to nepreháňa, dokáže si privstať zavčasu a zúčastniť sa svätej omše či sviečkového sprievodu v nočných hodinách namiesto vysedávania v bare. Spraví aj zopár záberov do rodinného fotoalbumu, ale nepreháňa, lebo si uvedomuje, že omnoho dôležitejšie je jednotlivé udalosti vychutnávať vnútorne, teda fotografovať srdcom. A samozrejme, nezabudne na kultúru oblečenia. Pri mori sa slní v plavkách, ale pri vstupe do chrámu volí cudnejšie ošatenie.
Na začiatku letného obdobia mám jedno prianie: aby sa kresťania-pútnici neznižovali svojim správaním na obyčajných turistov a aby sa kresťania-dovolenkári modlitbou či nedeľnou návštevou kostola dokázali povýšiť na pútnikov.
Napísané pre Kuriér Krista Kráľa 2/2013. Viac na stránke sekcov.fara.sk.
14. mája 2013
5. apríla 2013
Zo "srdca" o srdci Cirkvi
Na pár rokov som dostal možnosť študovať vo večnom meste a to ma učí premýšľať o Cirkvi z novej perspektívy. Ponúkam dva postrehy.
Za pontifikátu Jána Pavla II. prichádzali na
Námestie svätého Petra v Ríme pútnici z celého sveta, aby videli
charizmatického pápeža. Aj za Benediktom XVI. chodievali, hoci sa im
nedostávalo emociálneho zážitku podobného stretnutiam s jeho predchodcom. Prichádzali
„k hrobom apoštolov“, aby videli Nástupcu svätého Petra, Námestníka Krista na
zemi, bez ohľadu na to, či tento človek priťahuje alebo nie. Toto porovnanie je
zaiste nadnesené a relatívne, predsa však trochu naznačuje, že v Cirkvi sa veci
často majú presne naopak, než ako sa javia. V tomto prípade: to, čo mnohí
kritici nemeckému pápežovi vyčítajú, bola v skutočnosti jeho sila. Práve tým,
aký bol, posunul loďku, ktorá mu bola na osem rokov zverená, omnoho ďalej. Ak
nie omnoho, tak určite smerom správnym a isto.
Čím dlhšie žijem „v srdci Cirkvi“, tým viac si zároveň
uvedomujem, že takéto meno sa jej nehodí. Tu je skôr hlava tela, neupierajúc
tento titul Kristovi, Hlave mystického tela, Cirkvi. No na ľudskej úrovni je
jej hlavou Vatikán, teda Rímsky biskup nemysliteľný bez pomoci kuriálneho
aparátu. Ale jej srdce je iné. Je všade tam, kde kňaz bozkáva oltár, kde
kajúcnik kľaká do spovednice, kde sa babky modlia ruženec, kde si rodina zapáli
sviečku a číta z Písma, kde biskupi navštevujú farností a udeľujú birmovanie,
kde sa veriaci trápia s rekonštrukciou chrámu, kde deti koktajú prvé
modlitbičky, kde mladí s gitarou pri ohni spievajú Vďaka, Ježiš, kde sa v piatok jedia lokše a pije mlieko, kde človek
ešte neprestal veriť v pravdu, kde zabúda na seba v službe inému, kde trpiaci
nereptá, ale stíska v rukách kríž, kde... Všade tam je srdce Cirkvi.
Jedno si potrebujeme nanovo uvedomovať a hlásať: Tvár
Cirkvi, jej pôsobenie a vplyv v dnešnom svete, závisí omnoho viac od tlkotu jej
srdca než od výkonu jej hlavy. Kým budem v Ríme stretávať úprimných pútnikov,
nielen senzáciechtivých turistov, a kým budem spoznávať pokoru a oddanosť v
ľuďoch, ktorí sem nikdy nemali možnosť prísť, dovtedy budem optimistom a o
budúcnosť Cirkvi sa nebudem báť.
Text bol napísaný pre časopis Boromeo (1/2013), http://boromeo.kske.sk/.
4. marca 2013
Ráno vo večnom meste
Pre časopis .týždeň (10/2013) som opísal hodinu a pätnásť minút rannej cesty z Kolégia sv. Cyrila a Metoda na Pápežskú Gregoriánsku univerzitu. Text nájdete v tlačenom vydaní alebo tu.
27. februára 2013
Keď sa postíte, nebuďte zamračení
Na prvej krížovej ceste v
tomto roku sa v severočeských Přichoviciach zišlo v podchladenom kostole do
tridsať chlapcov a dievčat spolu s niekoľkými kňazmi. Interdiecézne centrum
mládeže už takmer tridsať rokov privítava mladých zo všetkých kútov Čiech. V
piatok po sviatku sv. Valentína sa štrnásti dobrovoľníci odhodlali pripraviť
vlastné rozjímanie k jednotlivým zastaveniam. Pri desiatom si jeden sympatický
mladík zašpekuloval: „Prečo vojaci prejavili záujem o Kristove šaty? Veď boli
špinavé, zakrvavené, potrhané? Prichádzajú mi na um tri odpovede. Po prvé,
preto, aby odsúdeného ponížili. Po druhé, preto, aby sa splnilo Písmo. A po
tretie, preto, aby týmto spôsobom opovrhli Bohom a jeho mocou. Myslím si, že toto
– opovrhovanie Božou mocou – by sa robiť nemalo... Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa
nad nami, aj nad dušami v očistci.”
Takto môže znieť otázka do Pôstneho obdobia: Neopovrhujem Božou mocou? Nepodceňujem ho? Verím vôbec v jeho pôsobenie v dnešnom svete? Môže zasiahnuť aj do môjho života? K pozitívnym odpovediam nás má viesť aj vnútorné sústredenie sa na trpiaceho Ježiša. Tu je podstata pôstu. Vonkajšie formy odriekania sú dôležité a nedopusťme, aby sme na ne zabudli, ale najdôležitejší je vždy pohľad na Pána. Na Krista a jeho rany. Krvavý pot, falošný bozk, bičovanie, zloba davu, zbabelstvo predákov, pády, zapieranie najbližšími, tŕne, pľuvance, výsmech, kopia v boku, výdych. Toto nie je fascinácia bolesťou na spôsob hollywoodských sadistických hororov! Toto je fascinácia láskou, ktorá nepozná takú obetu, ktorú by nebola ochotná priniesť. Toto je pohľad na Boha, takého, aký je – milujúci do krajnosti. Toto je pohľad na človeka, takého, aký je – neexistujúci bez bolesti. Boží Syn sa necháva raniť, odhaľuje človeku svoje rany, aby ho tým naučil, že ani ľudská cesta nebude bez rán. A Božie rany neodstránia tie ľudské, lež dávajú im zmysel. Dávajú bytostne, ale z pohľadu človeka len natoľko, nakoľko sa do tých Kristových slobodne vloží svojim rozjímaním, modlitbou, obetou, životom.
V tom istom kostole, pri rovnakej príležitosti, len o pár rokov skôr, sa jeden mladý horlivec modlil takto: „Třetí stanice křížové cesty – první pád: Kdo, co...” Na jednej strane, o Ježišových pádoch nemal ani páru, azda sa tejto pobožnosti zúčastnil prvýkrát v živote. Okrem toho, nemožno mu poprieť znalosť pádov gramatických, teda tých, o ktorých sa učil na hodinách českého jazyka. No nevedomky vložil do tejto vážnej udalosti taký prvok, ktorý by nás – ktorí sme sa krížovú cestu modlili už miliónkrát a poznáme ju spredu i zozadu – ani vo sne nenapadol. Vložil do nej úsmev. Nie výsmech! Obyčajný, jednoduchý úsmev. Nie nad uboleným Kristom a nad zverstvami okolo jeho umučenia. Ale nad nami samými a nad naším utrpením. Nie až s úsmevom, s nadhľadom, so sebairóniou, ba s radosťou…, nie až práve s takouto výbavou sa nám podarí kráčať naplno v Ježišových šľapajach a prebrodiť sa aj najtemnejším údolím? Nie je humor ten dar od Boha, ktorý nám Všemohúci dal preto a hlavne preto, aby sme po ňom siahli vtedy, keď je najťažšie? Aj tu môžeme spoznávať, či a ako pohŕdame mocou Boha – špliechame okolo seba vulgarizmy, hlasno sa chechtáme z utrpenia druhých, s obľubou zosmiešňujeme kňazov a veci posvätné, no keď nás bolesť pritlačí k zemi, už sa usmiať nedokážeme. Neveríme, že takto môžeme Bohu prejaviť svoju lásku, že aj takto môžeme načerpať silu z jeho sily. Azda ani naša vlastná hanba nám to nechce dovoliť, akoby sme cítili, že túto neschopnosť úsmevu sme si zaslúžili za to, že sme sa často smiali nevhodne a neviazane.
„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ napomenie Ježiš v ôsmom zastavení Jeruzalemské ženy. Nám by možno povedal: „Nevysmievajte sa mne, ale sebe samým a svojmu utrpeniu. Každý sám, pousmejte sa nad svojimi ranami. A nepohŕdajte mocou Boha, lebo tým podceňujete aj svoje sily. S radosťou a s pevnou vierou pokračujte v ceste.“
Napísané pre časopis Adonai Farnosti Nižný Hrušov.
Takto môže znieť otázka do Pôstneho obdobia: Neopovrhujem Božou mocou? Nepodceňujem ho? Verím vôbec v jeho pôsobenie v dnešnom svete? Môže zasiahnuť aj do môjho života? K pozitívnym odpovediam nás má viesť aj vnútorné sústredenie sa na trpiaceho Ježiša. Tu je podstata pôstu. Vonkajšie formy odriekania sú dôležité a nedopusťme, aby sme na ne zabudli, ale najdôležitejší je vždy pohľad na Pána. Na Krista a jeho rany. Krvavý pot, falošný bozk, bičovanie, zloba davu, zbabelstvo predákov, pády, zapieranie najbližšími, tŕne, pľuvance, výsmech, kopia v boku, výdych. Toto nie je fascinácia bolesťou na spôsob hollywoodských sadistických hororov! Toto je fascinácia láskou, ktorá nepozná takú obetu, ktorú by nebola ochotná priniesť. Toto je pohľad na Boha, takého, aký je – milujúci do krajnosti. Toto je pohľad na človeka, takého, aký je – neexistujúci bez bolesti. Boží Syn sa necháva raniť, odhaľuje človeku svoje rany, aby ho tým naučil, že ani ľudská cesta nebude bez rán. A Božie rany neodstránia tie ľudské, lež dávajú im zmysel. Dávajú bytostne, ale z pohľadu človeka len natoľko, nakoľko sa do tých Kristových slobodne vloží svojim rozjímaním, modlitbou, obetou, životom.
V tom istom kostole, pri rovnakej príležitosti, len o pár rokov skôr, sa jeden mladý horlivec modlil takto: „Třetí stanice křížové cesty – první pád: Kdo, co...” Na jednej strane, o Ježišových pádoch nemal ani páru, azda sa tejto pobožnosti zúčastnil prvýkrát v živote. Okrem toho, nemožno mu poprieť znalosť pádov gramatických, teda tých, o ktorých sa učil na hodinách českého jazyka. No nevedomky vložil do tejto vážnej udalosti taký prvok, ktorý by nás – ktorí sme sa krížovú cestu modlili už miliónkrát a poznáme ju spredu i zozadu – ani vo sne nenapadol. Vložil do nej úsmev. Nie výsmech! Obyčajný, jednoduchý úsmev. Nie nad uboleným Kristom a nad zverstvami okolo jeho umučenia. Ale nad nami samými a nad naším utrpením. Nie až s úsmevom, s nadhľadom, so sebairóniou, ba s radosťou…, nie až práve s takouto výbavou sa nám podarí kráčať naplno v Ježišových šľapajach a prebrodiť sa aj najtemnejším údolím? Nie je humor ten dar od Boha, ktorý nám Všemohúci dal preto a hlavne preto, aby sme po ňom siahli vtedy, keď je najťažšie? Aj tu môžeme spoznávať, či a ako pohŕdame mocou Boha – špliechame okolo seba vulgarizmy, hlasno sa chechtáme z utrpenia druhých, s obľubou zosmiešňujeme kňazov a veci posvätné, no keď nás bolesť pritlačí k zemi, už sa usmiať nedokážeme. Neveríme, že takto môžeme Bohu prejaviť svoju lásku, že aj takto môžeme načerpať silu z jeho sily. Azda ani naša vlastná hanba nám to nechce dovoliť, akoby sme cítili, že túto neschopnosť úsmevu sme si zaslúžili za to, že sme sa často smiali nevhodne a neviazane.
„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ napomenie Ježiš v ôsmom zastavení Jeruzalemské ženy. Nám by možno povedal: „Nevysmievajte sa mne, ale sebe samým a svojmu utrpeniu. Každý sám, pousmejte sa nad svojimi ranami. A nepohŕdajte mocou Boha, lebo tým podceňujete aj svoje sily. S radosťou a s pevnou vierou pokračujte v ceste.“
Napísané pre časopis Adonai Farnosti Nižný Hrušov.
foto: http://500px.com/fogy
9. februára 2013
30. januára 2013
O siedmej matke
Stál som s Michalom na železničnej stanici Valle Aurelia, vracal som sa domov po poslednom dni semestra, on po skúške, oslávili sme to kinom. Pomedzi čakajúcich cestujúcich sa k nám blížil prívrženec orientálneho hnutia, ľahko rozpoznateľný sukňou kardinálskej farby, na nose a medzi očami mal nanesenú žltkastú farbu. Mladý chlapec. S dvoma knihami v rukách oslovoval posedávajúcich i postávajúcich, sem-tam odvracali zrak, sem-tam s ním prehodili pár slov.
„Hare Krišna,“ dorazil k nám.
„Hare Krišna,“ pozdravil som ho na znak chute do rozhovoru. Hej, viem, že takýto pozdrav do úst katolíka veľmi nepatrí.
Hneď som naňho s úsmevom spustil, že som si zopár ich kníh už kúpil, bolo to pred pár rokmi v Prešove pred supermarketom, a že som si z nich aj čítal.
„Prichádza vlak,“ poznamenal.
Nenechal som sa odbiť.
„Dočítal som sa, že každý človek má sedem matiek.“
Prikyvoval.
Trochu som si to pamätal, nebol však čas na bližší rozbor: 1. rodná matka, 2. guruova manželka, 3. manželka kňaza, 4. manželka kráľa, 5. zdravotná sestra, 6. zem a 7. krava. Logika poslednej položky v zozname je jednoduchá: Tak, ako nás kŕmi mliekom rodná matka, keď sme dojčatá, tak nás kŕmi mliekom krava, keď vyrastieme. Ako potom môžeme zabíjať a jesť hovädzie mäso? Veď tým by sme zabíjali vlastnú matku! Takouto argumentáciou obhajujú svoje vegetariánstvo stúpenci tohto hinduistického hnutia preneseného do západného sveta predovšetkým Jeho Svätosťou Bhaktivedantom Swami Prabhupadom (na obr.). V istej dedine v prešovskom okrese ich možno nájsť a dozvedieť sa viac. Sú veľmi priateľskí a prívetiví.
„Dočítal som sa, že krava je naša matka,“ pokračoval som smerom k usmievajúcemu sa mladíkovi.
„Áno, pre mňa je, ja tomu verím,“ cúval, pretože vlak už dorazil na nástupište, a smeroval k dverám. Zamrzelo ma, že práve vtedy talianski železničiari ukázali, že vedia byť aj presní.
„Hm, povero te...,“ dodal som s úsmevom, čím som chcel povedať, že mi ho je tak trochu ľúto.
A on už len úsmevom odpovedal. Veľmi by ma zaujímala debata ďalej.
Z času na čas ku mne podobné knihy dorazia, aj Bhagavadgíta, aj Budhove odkazy, aj Dalajláma, nehovoriac o slovenskom nadšencovi Robertovi Bielikovi. Východné myslenie obohacuje, pomáha vidieť duchovné veci z úplne iných perspektív, a neraz aj z hlbšia než mnohé texty duchovnej literatúry od kresťanských autorov. Len škoda, že fascináciou orientu neraz popierame vlastnú identitu, že otrockou snahou o inakosť a vzdorom voči tradičným náboženským schémam západu, prehliadame bohatstvo, ktoré máme, ktoré je v nás.
Ak chceme ísť k Bohu, môžeme ísť cez východ, ale len vtedy, ak zostaneme verní západu. Kráčanie bez západu, alebo zámerne proti nemu, v snahe o dosiahnutie dokonalosti, je pochybné samo v sebe. Dalajláma to v Prahe podľa zápiskov Tomáša Halíka potvrdil, len zapálení poslucháči azda nechceli jeho slová práve počuť: Neexperimentujte s náboženskosťou, nesmerujte na východ, keď sa vám zdá, že je to v móde, zoberte vážne to, čo máte, v čom ste boli vychovaní, tu začnite cestu k Bohu... Vzájomný rešpekt a úcta áno, ešte viac snaha o pochopenie. Ale zrada seba samého, svojich predkov, svojej histórie, to nie.
Vystúpili sme na stanici La Giustiniana. Na nej zasa pravidelne postávajú bratia a sestry svedkovia so Strážnou vežou a s Prebuďte sa! v rukách. Nepredávajú, darujú. Pri nich sa mnohokrát zastavil Ľubo, len do teologických debát sa im po niekoľkých otázkach už veľmi nechcelo.
foto: internet
15. januára 2013
Klusáme
Poznáte nový český recept na
výbornú muziku?
Vezmite Dalibora Jandu s jeho chrapľavým
charizmatickým hlasom a romantickosťou (příliš krásná na to, aby znala vopravdový
milování, příliš krásná na to, aby uschla na mých vlhkých dlaních) –
a hoďte do hrnca.
Primiešajte trochu Karla Kryla s jeho
presvedčeným (nielen presvedčivým!) výrazom, schopnosťou spievať o všetkých
témach počnúc šifrovanou erotikou (Poprvé společně poslední dobou mlčíme zbytečně, když je to
v obou tak silný, jak říkáš, tak silný, jak si přeju, když se k ránu
voblíkáš a já se tomu směju.), pokračujúc modlitbou (Za co, Pane Bože, za co, trestáš tento
prostý lid? Za co, Pane Bože, za co, nechals nás se napálit? Za co, Pane Bože,
za co? Zas čtyři roky v prdeli. Za co, Pane Bože, za co? Omluv mě, že jsem tak
smělý.) a končiac pranierovaním zvrátenej politiky (Tak si tu pomalu každý svůj život hnije, z úcty k tradici ruka ruku
myje, upřímně řečeno trochu teskno mi je, že nám stačí DEMO-Demokracie.) – a hoďte ho do hrnca.
Ochuťte Jaromírom Nohavicom a jeho
dokonalými hravými rýmami (alejemi – ale je
mi), metaforami, ktoré musia
závidieť aj profesionálni básnici (Z hrdosti národ a z národu režim, za kopcem
zakop' jsem o vlastní nohu, to za divou Bárou teď ke splavu běžím, běžím, co
mohu.), a nekonečnou škálou chytľavých melódií, pochmúrnych i veselých
– a vhoďte do hrnca.
Nezabudnite na Karla Gotta a jeho
iskru v tvári, nemiznúcu počas dosiahnutia tridsiatich siedmych slávikov aj
počas tých rokov pomedzi, možno najskôr s jeho mladíckou energiou z šesťdesiatych
rokov - a vhoďte do hrnca tiež.
Prihoďte negáciu slovenských Majka
Spirita a Rytmusa, teda vulgárnosť, narcisizmus, ploché recitovanie
textov, ktoré ako rýchlo osloví, rovnako rýchlo sa zhnusí, megalomániu, lebo aj
pojem pokora je v ich ústach iba nástrojom márnivosti..., - a primiešajte
tiež.
Zamiešajte a ochutnajte a budete
mať chuť ochutnávať a ochutnávať a nebudete sa chcieť zasýtiť.
Zahryzli ste sa do posledného Českého slávika Tomáša Klusa. Sviežosť, sviežosť, sviežosť. Aj pri melancholických
piesňach budete mať nutkanie usmievať sa, pri tanečných sa zasnívate a nebudete
mať chuť pohnúť sa, lebo bude tancovať váš duch. Nanovo uveríte, že nie, hudba nám ešte
nepovedala všetko. Nie, svet nás ešte tak neubil, aby sme sa nemohli nanovo nadýchnuť
poskakujúc so slúchadlami na ušiach cestou do práce...
Je nemožné vybrať jednu
reprezentatívnu skladbu, ktorá by zhŕňala bohatstvo troch albumov či
niekoľkých bonusov (duet Miluješ
nemiluješ s Janou Kirschner alebo najnovšia Nebudu vám lhát). Čistota. Radosť. Krása. Jednoduchosť... Vďačnosť.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)