Na prvej krížovej ceste v
tomto roku sa v severočeských Přichoviciach zišlo v podchladenom kostole do
tridsať chlapcov a dievčat spolu s niekoľkými kňazmi. Interdiecézne centrum
mládeže už takmer tridsať rokov privítava mladých zo všetkých kútov Čiech. V
piatok po sviatku sv. Valentína sa štrnásti dobrovoľníci odhodlali pripraviť
vlastné rozjímanie k jednotlivým zastaveniam. Pri desiatom si jeden sympatický
mladík zašpekuloval: „Prečo vojaci prejavili záujem o Kristove šaty? Veď boli
špinavé, zakrvavené, potrhané? Prichádzajú mi na um tri odpovede. Po prvé,
preto, aby odsúdeného ponížili. Po druhé, preto, aby sa splnilo Písmo. A po
tretie, preto, aby týmto spôsobom opovrhli Bohom a jeho mocou. Myslím si, že toto
– opovrhovanie Božou mocou – by sa robiť nemalo... Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa
nad nami, aj nad dušami v očistci.”
Takto môže znieť otázka do Pôstneho obdobia: Neopovrhujem Božou mocou? Nepodceňujem ho? Verím vôbec v jeho pôsobenie v dnešnom svete? Môže zasiahnuť aj do môjho života? K pozitívnym odpovediam nás má viesť aj vnútorné sústredenie sa na trpiaceho Ježiša. Tu je podstata pôstu. Vonkajšie formy odriekania sú dôležité a nedopusťme, aby sme na ne zabudli, ale najdôležitejší je vždy pohľad na Pána. Na Krista a jeho rany. Krvavý pot, falošný bozk, bičovanie, zloba davu, zbabelstvo predákov, pády, zapieranie najbližšími, tŕne, pľuvance, výsmech, kopia v boku, výdych. Toto nie je fascinácia bolesťou na spôsob hollywoodských sadistických hororov! Toto je fascinácia láskou, ktorá nepozná takú obetu, ktorú by nebola ochotná priniesť. Toto je pohľad na Boha, takého, aký je – milujúci do krajnosti. Toto je pohľad na človeka, takého, aký je – neexistujúci bez bolesti. Boží Syn sa necháva raniť, odhaľuje človeku svoje rany, aby ho tým naučil, že ani ľudská cesta nebude bez rán. A Božie rany neodstránia tie ľudské, lež dávajú im zmysel. Dávajú bytostne, ale z pohľadu človeka len natoľko, nakoľko sa do tých Kristových slobodne vloží svojim rozjímaním, modlitbou, obetou, životom.
V tom istom kostole, pri rovnakej príležitosti, len o pár rokov skôr, sa jeden mladý horlivec modlil takto: „Třetí stanice křížové cesty – první pád: Kdo, co...” Na jednej strane, o Ježišových pádoch nemal ani páru, azda sa tejto pobožnosti zúčastnil prvýkrát v živote. Okrem toho, nemožno mu poprieť znalosť pádov gramatických, teda tých, o ktorých sa učil na hodinách českého jazyka. No nevedomky vložil do tejto vážnej udalosti taký prvok, ktorý by nás – ktorí sme sa krížovú cestu modlili už miliónkrát a poznáme ju spredu i zozadu – ani vo sne nenapadol. Vložil do nej úsmev. Nie výsmech! Obyčajný, jednoduchý úsmev. Nie nad uboleným Kristom a nad zverstvami okolo jeho umučenia. Ale nad nami samými a nad naším utrpením. Nie až s úsmevom, s nadhľadom, so sebairóniou, ba s radosťou…, nie až práve s takouto výbavou sa nám podarí kráčať naplno v Ježišových šľapajach a prebrodiť sa aj najtemnejším údolím? Nie je humor ten dar od Boha, ktorý nám Všemohúci dal preto a hlavne preto, aby sme po ňom siahli vtedy, keď je najťažšie? Aj tu môžeme spoznávať, či a ako pohŕdame mocou Boha – špliechame okolo seba vulgarizmy, hlasno sa chechtáme z utrpenia druhých, s obľubou zosmiešňujeme kňazov a veci posvätné, no keď nás bolesť pritlačí k zemi, už sa usmiať nedokážeme. Neveríme, že takto môžeme Bohu prejaviť svoju lásku, že aj takto môžeme načerpať silu z jeho sily. Azda ani naša vlastná hanba nám to nechce dovoliť, akoby sme cítili, že túto neschopnosť úsmevu sme si zaslúžili za to, že sme sa často smiali nevhodne a neviazane.
„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ napomenie Ježiš v ôsmom zastavení Jeruzalemské ženy. Nám by možno povedal: „Nevysmievajte sa mne, ale sebe samým a svojmu utrpeniu. Každý sám, pousmejte sa nad svojimi ranami. A nepohŕdajte mocou Boha, lebo tým podceňujete aj svoje sily. S radosťou a s pevnou vierou pokračujte v ceste.“
Napísané pre časopis Adonai Farnosti Nižný Hrušov.
Takto môže znieť otázka do Pôstneho obdobia: Neopovrhujem Božou mocou? Nepodceňujem ho? Verím vôbec v jeho pôsobenie v dnešnom svete? Môže zasiahnuť aj do môjho života? K pozitívnym odpovediam nás má viesť aj vnútorné sústredenie sa na trpiaceho Ježiša. Tu je podstata pôstu. Vonkajšie formy odriekania sú dôležité a nedopusťme, aby sme na ne zabudli, ale najdôležitejší je vždy pohľad na Pána. Na Krista a jeho rany. Krvavý pot, falošný bozk, bičovanie, zloba davu, zbabelstvo predákov, pády, zapieranie najbližšími, tŕne, pľuvance, výsmech, kopia v boku, výdych. Toto nie je fascinácia bolesťou na spôsob hollywoodských sadistických hororov! Toto je fascinácia láskou, ktorá nepozná takú obetu, ktorú by nebola ochotná priniesť. Toto je pohľad na Boha, takého, aký je – milujúci do krajnosti. Toto je pohľad na človeka, takého, aký je – neexistujúci bez bolesti. Boží Syn sa necháva raniť, odhaľuje človeku svoje rany, aby ho tým naučil, že ani ľudská cesta nebude bez rán. A Božie rany neodstránia tie ľudské, lež dávajú im zmysel. Dávajú bytostne, ale z pohľadu človeka len natoľko, nakoľko sa do tých Kristových slobodne vloží svojim rozjímaním, modlitbou, obetou, životom.
V tom istom kostole, pri rovnakej príležitosti, len o pár rokov skôr, sa jeden mladý horlivec modlil takto: „Třetí stanice křížové cesty – první pád: Kdo, co...” Na jednej strane, o Ježišových pádoch nemal ani páru, azda sa tejto pobožnosti zúčastnil prvýkrát v živote. Okrem toho, nemožno mu poprieť znalosť pádov gramatických, teda tých, o ktorých sa učil na hodinách českého jazyka. No nevedomky vložil do tejto vážnej udalosti taký prvok, ktorý by nás – ktorí sme sa krížovú cestu modlili už miliónkrát a poznáme ju spredu i zozadu – ani vo sne nenapadol. Vložil do nej úsmev. Nie výsmech! Obyčajný, jednoduchý úsmev. Nie nad uboleným Kristom a nad zverstvami okolo jeho umučenia. Ale nad nami samými a nad naším utrpením. Nie až s úsmevom, s nadhľadom, so sebairóniou, ba s radosťou…, nie až práve s takouto výbavou sa nám podarí kráčať naplno v Ježišových šľapajach a prebrodiť sa aj najtemnejším údolím? Nie je humor ten dar od Boha, ktorý nám Všemohúci dal preto a hlavne preto, aby sme po ňom siahli vtedy, keď je najťažšie? Aj tu môžeme spoznávať, či a ako pohŕdame mocou Boha – špliechame okolo seba vulgarizmy, hlasno sa chechtáme z utrpenia druhých, s obľubou zosmiešňujeme kňazov a veci posvätné, no keď nás bolesť pritlačí k zemi, už sa usmiať nedokážeme. Neveríme, že takto môžeme Bohu prejaviť svoju lásku, že aj takto môžeme načerpať silu z jeho sily. Azda ani naša vlastná hanba nám to nechce dovoliť, akoby sme cítili, že túto neschopnosť úsmevu sme si zaslúžili za to, že sme sa často smiali nevhodne a neviazane.
„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ napomenie Ježiš v ôsmom zastavení Jeruzalemské ženy. Nám by možno povedal: „Nevysmievajte sa mne, ale sebe samým a svojmu utrpeniu. Každý sám, pousmejte sa nad svojimi ranami. A nepohŕdajte mocou Boha, lebo tým podceňujete aj svoje sily. S radosťou a s pevnou vierou pokračujte v ceste.“
Napísané pre časopis Adonai Farnosti Nižný Hrušov.
foto: http://500px.com/fogy
