Stál som pred vstupnou bránou do Baziliky sv. Petra a pozoroval dlhokánsky zástup, ktorý sa vinul celým námestím a vôbec z neho neubúdalo. Koľko ľudí sa tu dnes vystrieda, hádal som v duchu. A koľko sa ich natlačí na stredajšiu audienciu, keď mnohí musia zostať na protiľahlej ulici Via Conciliazione pre nedostatočnú kapacitu námestia? Nový pápež je ako magnet. Za prvých sto dní potifikátu síce ani raz nevycestoval mimo Talianska, ba ani mimo Ríma (keď nepočítame jeho stretnutie so svojím predchodcom Benediktom XVI. v blízkom sídle Castel Gandolfo), no na druhej strane nemožno povedať, že by bol „domased“. Práve naopak, svojou dynamickou a živou pastoráciou „mesta a sveta“ si získal srdcia mnohých veriacich i neveriacich.
Ako na pláži
Postával som tam na ostrom slnku, keď sa pri mne zhŕkla skupinka mladých dievčat. Slnečné okuliare, tielka s výstrihom, šortky či minisukne a žabky na nohách. Zo svojich kabeliek vyťahovali šatky a mikiny a pokúšali sa jedna druhú čo najviac zahaliť. Strážna služba ich totiž nevpustila dovnútra. Niet divu, podľa oblečenia si zjavnej pomýlili návštevu jedného z najposvätnejších chrámov kresťanstva s dovolenkou na pláži. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že im pomôžem, že sa pokúsim strážnika uhovoriť, moja taliančina bola hádam lepšia než tá ich. No hneď som cúvol, keď som začul ich vulgárne a nechutné nadávky na strážnika i na celý systém. Áno, boli to Slovenky. Odišiel som a či sa do Baziliky dostali, neviem. Ďalšia otázka, ktorá mi často príde na um pri pozorovaní davov vo Večnom meste, je: koľkí z týchto sú naozaj pútnikmi a koľkí sú len turistami či dovolenkármi? Medzi týmito kategóriami je obrovský rozdiel.
Cestujeme svetom „domov“
Dovolenkár si ide predovšetkým oddýchnuť. V hoteli sa hneď posťažuje na nedostatočnú klimatizáciu, alebo na hlučných susedov. Počas svojho pobytu mimo domova len je, pije a spí. Snaží sa zo seba vydať minimálne množstvo energie, prišiel predsa relaxovať. Turista je už o čosi aktívnejší. Vybavený fotoaparátom s veľkým objektívnom pobehuje po uliciach i po kostoloch, jednoducho všade, kam príde. Nemusí sa báť, že mu nevystačí film, dnešné digitálne prístroje umožňujú uložiť na kartu tisíce záberov. A preto cvaká a cvaká. Často ani poriadne netuší, kde sa nachádza, ale fotí. Sotva si niekedy nájde čas pozrieť, či ukázať niekomu všetky fotografie. Pútnik, teda človek hodný tohto pomenovania, je niekto úplne iný. V prvom rade si je vedomý, že život na zemi nie je len prázdnym užívaním si. Je púťou, prechodom na iné miesto, ktoré bude našim skutočným domovom. Na tejto „životnej púti“ sa potrebuje posilniť práve menšími púťami, a preto má namierené do posvätných miest, historických sanktuárií či mariánskych svätýň doma i v zahraničí. Na klimatizáciu sa hneď nesťažuje, lebo vie, že k púti patrí aj istá dávka obety. Ani s konzumovaním či spaním to nepreháňa, dokáže si privstať zavčasu a zúčastniť sa svätej omše či sviečkového sprievodu v nočných hodinách namiesto vysedávania v bare. Spraví aj zopár záberov do rodinného fotoalbumu, ale nepreháňa, lebo si uvedomuje, že omnoho dôležitejšie je jednotlivé udalosti vychutnávať vnútorne, teda fotografovať srdcom. A samozrejme, nezabudne na kultúru oblečenia. Pri mori sa slní v plavkách, ale pri vstupe do chrámu volí cudnejšie ošatenie.
Na začiatku letného obdobia mám jedno prianie: aby sa kresťania-pútnici neznižovali svojim správaním na obyčajných turistov a aby sa kresťania-dovolenkári modlitbou či nedeľnou návštevou kostola dokázali povýšiť na pútnikov.
Napísané pre Kuriér Krista Kráľa 2/2013. Viac na stránke sekcov.fara.sk.
