Existujú
dva dôvody, prečo najnovšieho Noeho
(2014) neprijalo široké obecenstvo s nadšením. Po prvé, pri tomto filme
treba rozmýšľať, a diváci posledného Supermana
(2013), Transformerov (2007,
2009, 2011, 2014) a podobných megahitov poprepletaných grandióznymi
špeciálnymi efektami po tom absolútne netúžia. Po druhé, strhla sa ostrá
kritika z radov veriacich, že tento Noe sa nepridŕža biblickej pôvodiny.
Prvý dôvod komentovať nebudeme, ale ten druhý si pozornosť zaslúži. Háčik spočíva
v tom, že Noe Darrena Aronofského biblický je, dokonca – a o tom je
autor tohto príspevku, katolícky kňaz a študent teológie, presvedčený –
viac než Gibsonovo Umučenie Krista
(2004), nad ktorým sme sa už na tomto blogu zamýšľali.
Ak
sa obmedzíme na vyratúvanie detailov presným porovnaním knihy Genezis (5-9
kapitola) a filmového scenára, ktorý napísal sám režisér v spolupráci
s Ari Handelom, nájdeme rozdielov neúrekom. Takéto kritérium, ktorým by
sme opečiatkovali hocijaké dielo za biblické alebo nebiblické, je však
nesprávne. Poukazuje skôr na našu nedostatočnosť v spôsobe interpretácie Knihy
kníh. Je nutné zdôrazniť: faktografická a historická presnosť nie je jej
prednosťou a ani nechce byť. Biblia nie je učebnica dejepisu ani geografie
pre základné školy. Nepochybne má aj historický rozmer, ale tento je druhoradý,
sprievodný – v niektorých jej žánroch podstatný (evanjeliový Kristus naozaj žil,
zomrel a vstal), v iných takmer vôbec (napríklad v múdroslovnej poézii
Starého zákona). Prvoradým je, že táto kniha je knihou náboženskou, jej zámerom
je popísať príbeh vzťahu Boha a človeka a čitateľa vo vzťahu k Bohu
viesť. Problémom nie je (a pre rozprávanie o potope už vôbec nie), kto,
kedy, s kým, ako presne, koľko mal rokov, ako dlho, na akom mieste, za
akých okolností. Otázkou je, kto je Boh a kto je človek, ako sa Boh díva
na svet, ako rozlišuje medzi dobrom a zlom, a ako človek rozlišuje
medzi dobrom a zlom, ako človek poznáva Boha a jeho zámery, ako sa mu
znepáči a ako sa mu zapáči, aké miesto v Božích plánoch má príroda a zvieratá
a aký ma mať k nim vzťah človek. Kto chce objaviť vo filme Noe Bibliu, nech v ňom hľadá tento
druhý sled odpovedí (dajú sa nájsť v historických či zemepisných príručkách?).
Kamenní obri ani mladý hlavný hrdina (podľa knihy Genezis by mal mať 600 rokov!)
už až tak nevadia. Pamätajme ešte jedno, Aronofský nie je teológ, ale filmár.
Ak chceme Bibliu, siahnime po nej. Ak chceme teológiu, siahnime po Tomášovi
Akvinskom alebo po Benediktovi XVI. Ak chceme film, poďme do kina. No pri
hodnotení týchto troch rôznych prístupov nepoužívajme rovnaké kritéria!
Len
zopár postrehov:
Harmónia
života ľudí a zvierat je zobrazená neopakovateľne. Príroda nie je predstavená
ako modla, ktorej by sa človek klaňal (nie, toto nie je propaganda súčasných
ekologických hnutí), ani handra, ktorú má koruna tvorstva len použiť a zahodiť.
Príroda je stvorená, zvieratá sú stvoreniami a ich pôvodcom je Stvoriteľ.
Pravý vzťah k stvorenstvu pramení z pravého vzťahu k Nemu. Starý
Matuzalem (Antony Hopkins) vie rovnako ako Noe, že potopa je neodvratná, ale
neusiluje sa dobiť na koráb ako to robí vodca skazeného ľudstva. Pokojne sa v lese
prehrabuje v machu, kým sa konečne nedočká vytúženej jahody. S úsmevom
na tvári, vychutnávajúc si sladkú chuť, objíme obrovskú prílivovú vlnu. A krásny had
z rajskej záhrady, ktorý sa viackrát mihne divákom pred očami, sa vyzlečie
zo svojej krásnej kože a čierny sa podujme na pokušenie (vďaka Braňo).
Jeho koža je potom odovzdávaná z generácie na generáciu, aby sa pamätalo.
Boh
Noemovi nehovorí konkrétne, čo má robiť a čo nemá. Dokonca Biblia je v tomto
smere konkrétnejšia a v gýčových biblických spracovaniach takýto
dialóg nájdeme nejeden. Na Aronofského Noemovi leží bremeno vlastného
interpretovania Božej vôle. Nie je len robotom, ktorý Boh naprogramoval. Je slobodným
človekom, ktorý zápasí, hlboko premýšľa o tom, čo má spraviť, a ako si
božie sny vysvetliť. Najokatejšie to vidno na jeho pretrvávajúcej vôli zabiť
svoju prvorodenú vnučku, lebo podľa jeho mienky len mužský potomok môže prežiť a tak sa stať
posledným obyvateľom zeme, no napokon s dýkou v ruke namiesto
zmasakrovania dvojičiek ich pobozká a udelí požehnanie. Boh, ktorý povodňou
vyhubil hriešne ľudstvo a vďaka Noemovi zachránil spravodlivých a nevinných,
nemôže teraz od neho chcieť, aby prelial nevinnú krv.
Azda
viac než hlavný hrdina je vyprofilovaná postava jeho prostredného syna Cháma. V
ňom vidíme trpký boj medzi poslušnosťou otcovi a vlastnou túžbou po žene a po
rodine, v ňom sa sústredí boj medzi tým, čo je božie a tým čo je
ľudské či chlapské, je to on, ktorý hrá „judáša“, avšak nedopustí sa
otcovraždy, práve naopak, a je to on, ktorý necháva celému filmu otvorený
koniec svojím odchodom od rodiny už usadenej na súši. Motív spolužitia rodiny, medzigeneračných rozdielov a vzťahov rodičov a detí a partnerov detí stojí takisto za pozornosť.
A Boh
filmu je Bohom, ktorý stvoril nádherný svet, ale nepáči sa mu, čo sa vo svete
deje. Je to Boh mocný, ba hrozný, v žiadnom prípade nie sladký, milučký.
Je to Boh, ktorého signály smerom k nám môžeme hľadať aj v prejavoch prírodných
živlov, čo biblické naozaj je, a čo pretechnizovaný moderný svet zabudol –
v dobe, keď sa už nemusíme modliť za dobrú úrodu, lebo, ak sa neurodí nám,
kúpime si v supermarkete. Všetko, aj jahody v zime.
Posledná
poznámka sa týka kostýmov. Vidíme krátke rukávy, ženy v úzkych nohaviciach,
neznačkové ruksaky na chrbtoch. Efekt, ktorý tieto obrazy vyvolávajú, je
dôležitý. Netušíme, v ktorom časovom období histórie sa nachádzame – či dávno
kedysi, či omnoho neskôr, či kedy? Nečasovosť, nadčasovosť či všetkočasovosť je
takisto kľúčovým rámcom Biblie a teda aj jej príbehu o potope. Vždy, ale
hlavne tu a teraz! Nie je to história v jej modernom význame, nie je
to nereálne snenie ani prázdna ilúzia. Je to realita prítomná inak, než by sme
chceli svojimi fotoaparátmi a kamerami zachytiť.
Film
odporúčam kresťanským spoločenstvám. Okrem hlbokej meditácie o mieste človeka
vo svete a poznávaní Božej vôle ho môžu využiť aj ako vynikajúcu katechézu
o tom, ako treba čítať Písmo.
foto: internet
