Zajtra na nedeľnej omši čítame podobenstvo o
talentoch, o rozdieloch v rozdávaní zo strany Boha a o rozdieloch
v zúžitkovaní zo strany človeka. Väčšinou sa porovnávame s ostatnými
a ponosujeme sa, že sme dostali málo. Mne však dnes prichodí, že úprimnejší
prístup je tento – objaviť, že sme dostali príliš, a nie sme schopní ich
rozmnožiť, pretože svoju pozornosť zameriavame presne opačným smerom. Nemali by
sme sa modliť takto? – Pane, daj mi menej talentov, nedavaj mi tak veľa. Daj mi
len kúsok, máličko, „takúto malú vieru“, len toľko, koľko budem potrebovať
k spáse, a všetko ostatné, čo by som využíval len pre seba, alebo pre zlo,
mi zober, nechcem to. Svätá Faustína to pochopila, keď napísala: „Vidím, že
sama od seba som schopná len premárniť najväčšie milosti a zneužiť jeho
milosrdenstvo“ (List otcovi Michalovi Sopočkovi, 24. decembra 1937). Nechaj mi
len ten jeden talent, a nedovoľ mi zakopať ho.
Prišla vám niekedy na myseľ myšlienka, že pieseň,
ktorú práve počúvate, je najlepšia v dejinách? Že nič, čím ste kŕmili svoj
sluch doposiaľ, sa na túto skladbu nechytá? Mne áno a o tom bude reč.
Položme si najprv otázku, či je možné nájsť na
základe nejakých objektívnych kritérii takúto pieseň. Odpoveď je jasná, že nie.
Veď hudba nie je veda, nie je to matematika, a skúsenosť s ňou je
výsostne subjektívna. Preto existuje toľko žánrov a štýlov, preto sú
vypredané koncerty metalových kapiel a nie menej fanúšikov skáče do rytmu
elektronického techna. A je toľko krásy v hudbe, ktorá má podľa Pavla
Straussa neobmedzené možnosti a len málo z nich sa využije, že nás
budú vždy nanovo fascinovať noví skladatelia a interpreti. Mňa si v posledných
dvoch rokoch získala Nina Simone.
Keby sa ma niekto opýtal, čo považujem za vrchol
hudby, odpovedal by som azda podobne ako mnoho mojich kolegov kňazov: veľkonočný chválospev, ktorý zaznieva v našich
kostoloch na Veľkonočnú vigíliu. V tej pradávnej piesni je všetko, náš
život, naša minulosť, naša nádej, my. A Kristus. Na druhé miesto by som
dal Turíčnu sekvenciu o "hosťovi duše najsladšom" a na tretie
Veľkonočnú o stretnutí života a smrti. Táto trojica je pre mňa
stelesnením toho najkrajšieho a najvznešenejšieho, čo sa v dejinách ľudstva
vtlačilo do slov a melódie.
A keby sa ma niekto spýtal, aký je môj
rebríček troch piesní, ale mal by som abstrahovať od hudby náboženskej,
reagoval by som jednoznačne: anglické prevedenie tradičnej napolitánskej piesne Dicitencello vuoie, teda Just say I love
him od Niny. Neviem to vysvetliť a ani sa nepokúšam argumentovať a hľadať
dôvody, ale bolo to práve pri nej – keď som ju objavil a začal si ju
púšťať ako večerníček pri zaspávaní, nemohol som sa zbaviť pocitu, že TOTO je
hudba. Lebo v nej je všetko, čistota hlasu, nenápadná improvizácia,
precítenie, dynamika jemnosti a dôrazu. A láska, lebo text je o nej,
hoci ten na môj dojem vplýva až sekundárne.
Na druhé miesto kladiem Don’t explain od rovnakej speváčky, ktorú
prebrala od o trochu staršej džezovej divy Billy Holiday. Tu sú slová ešte
silnejšie. Milujúca osoba hovorí milovanej:
Ššš... Nevysvetľuj Len povedz, že ostaneš... A koľko toho láska znesie... Pretože som celá tvoja... Viem, že podvádzaš... Môj život patrí tebe, láska Nevysvetľuj Nemôžem tu nemyslieť na otca z podobenstva,
ktorému sa vrátil stratený syn, a otec nežiadal žiadne odprosenia ani
vysvetľovania. Čakal na priečelí, objal syna a začal spolu s celou domácnosťou
oslavovať.
Treťou je skladba Four women, čo sa týka textu a hudby tentoraz už z vlastnej dielne, o štyroch ženách, ktorá v slovách odráža boj
speváčky za práva černochov v Spojených štátoch v polovici minulého
storočia. Ale nie je potrebné rozumieť mu. Stačí sa nechať unášať hlbokým a dôrazným
ženským hlasom, v ktorom akoby sa samotná interprétka stratila a ostala
len hudba. Nie spievaná. Žitá.
A nemožno zabudnúť na klavír. Po jeho klávesoch tancovali prsty samotnej speváčky, ktorá vo svojej mladosti túžila stať sa "prvou interpretkou klasickej hudby čiernej pleti", čo sa jej pre neprijatie na prestížnu hudobnú školu nepodarilo. Džez - hoci sa všemožne bránila proti takémuto označovaniu svojej tvorby - bol pre ňu z núdze cnosť. Potrebovala zarábať... Aj pre svoju mnohočlennú rodinu, bola dcérou metodistickej pastorky. Kolotoč vystúpení a slávy a nahrávania a zmlúv ju stŕhol. Nemala šťastie na muža, prvý bol asociálnym alkoholikom, druhý agresívnym tyranom s bipolárnou poruchou... A ani ona sama nebola jednoduchou povahou na spoluprácu ani na spolužitie. Ale jej hudba je veľká, vďaka za ňu.
