Kristus

„Poďme sa hrať na Jozefa a Máriu,“ vyrukovala na mňa Chiara v minibuse na ceste z Košíc do Budapešte.

„Už zase?“ protestoval som. Jednak na hranie v deväťmiestnom vozidle plnom cudzích ľudí neboli vhodné podmienky a jednak mi z tej hry už rástli rohy na hlave – celý december sme ju doma opakovali od rána do večera.

Teda nie úplne celý, Chiaru mi bývalá manželka priviedla pred Mikulášom a presne dvadsiatehoštvrtého som ju viezol naspäť k nej do talianskeho Milána. Nevedeli sme sa dohodnúť, u koho bude na sviatky, preto sme za dátum výmeny stanovili práve Štedrý deň.

„Áno, póďme,“ prosíkala ma.

„Tak dobre,“ privolil som.

„Ty budeš Jozef a ja Mária,“ začala svoju otrepanú pesničku. „Budeme cestovať do Betlehema, kde sa nám narodí Kisus.“ Samozrejme, meno Božieho syna vyslovovala, ako sa jej svojím nevycibreným hláskom podarilo. Raz „kistus“, inokedy „klistus“ alebo „kitus“. „Ježiškovi“ alebo „Ježišovi“ sa vyhýbala, na zmäkčeniny jej hlasivky ešte stavané neboli.

Sedela pripútaná v sedačke za holohlavým šoférom, ja vedľa nej. Po mojej pravici mĺčky čítala knihu namejkapovaná blondína s odporne smutným výrazom v očiach. Vedľa šoféra si dvaja mladí zaľúbenci vyznávali lásku, akoby tu boli sami, a vzadu sa bez jedinej prestávky celé tri hodiny prekrikovali traja Maďari.

„Ale nemáme somára,“ naznačil som Chiare. „Ako sa dostaneme do Betlehema?“

Doma sme používali plyšového, ktorého vyhrala na detskej mikulášskej omši za vzorné správanie. Začala so sebou vrtieť, mozog jej pracoval naplno, až sa napokon naklonila pred seba a celou silou švorročného dievčatka pľasla šoféra po plešine.

„Ty budeš náš somárik!“

Nestihol som ani zmrznúť od strápnenia sa, šofér zakymácal volantom a všetkých nás zopár krát zatriaslo napravo i naľavo.

„Chcete nás pozabíjať?!“ vykríkla smerom k nemu blondína.

„Pane, strážte si svoje dieťa,“ osopil sa na mňa chrapľavým hlasom. „Nech sa to neopakuje!“

„Vidíš, Chiara, tu sa nemôžeme hrať. Ani somára nemáme.“

„Ja nie som Chiara ale Mária!“ nedala sa. „Jozef!“

V skutočnosti sa volám ináč, ale svoje meno v obľube veľmi nemám. Najkrajšie ma volala manželka, a to zdrobneniny neznášam: Milenko. Dnes ma už neoslovuje nijako. Je neuveriteľné, ako sa romantická predmanželská harmónia zmení po svadbe za dvanásť mesiacov na krvilačnú vojnu na život a na smrť. Rozviedli sme sa v deň prvých narodenín našej jedinej dcéry.

„Prepáč, Mária. Už sa to nezopakuje.“

„Načo nám je somárik, keď ideme autom?“ zapichla svoj rozhodný pohľad do môjho v rozpakoch. „Hm, Jozef?“

„Jasné, veď my žiadne zviera nepotrebujeme, veď my sa vezieme. A omnoho rýchlejšie, Mária.“

„Hi-hi-hi,“ reagoval cestujúci za mnou, neviem, či na našu hru, či na ich nekonečnú debatu. „He-he-he... ha-ha-ha...“ Pri smiechu vystriedal všetky samohlásky a podskakoval,  až sa šofér musel prísnejšie pozrieť do spätného zrkadla.

***

Ku Chiare sa načiahla zozadu ženská ruka držiaca červené lízatko v tvare srdca. Sprievodnému maďarskému komentáru som nerozumel.

„Ďakujem,“ odpovedala poslušne a vložila si ho do kengurieho vrecka na mikine. Ja som sa usmial na obéznu pani s červenými lícami a kučeravou frizúrou.

„Jozef?“ pokračovala samozvaná matka Božieho syna.

„Áno, Mária.“

„Ešte sa mi ani Kitus nenarodil a už mu prvý pastier priniesol dar. Dala som ho tu na bruško, aby sa mal na čo tešiť, keď z neho vyjde.“

„Ho-ho-ho..., hi-hi-hi..., hu-hu-hu...“

„A ešte koľko musíme čakať?“

„Hm... Dvadsať mesiacov!“

„Dvadsať? Nemýliš sa, Mária.“

„Keď ti hovorím, že dvadsať, tak dvadsať!“

„Ha-ha-ha...,“ smejúci sa opäť vystriedal všetky samohláskové zvuky, až sa napokon len triasol a chechtavo zvonil, ako keď Santa Klaus za čvendžania rolničiek prichádza na koňoch.

Zahľadel som sa na svoju dcéru a bolo mi jasné: Malo zmysel sa zamilovať a oženiť. Malo zmysel sa hádať a biť a kritizovať. Malo zmysel kúpiť dom na hypotéku a zadĺžiť sa a zariadiť ho novým nábytkom a do dvoch rokov ho predať pod cenu. Malo zmysel opustiť kvôli sťahovaniu dobre platenú prácu a stráviť niekoľko mesiacov ako nezamestnaný. Malo zmysel behať po súdoch a podplácať rozvodových právnikov, ktorí mi vôbec nepomohli. Malo zmysel znášať výčitky od rodičov... Všetko malo zmysel len preto, aby na svet prišlo toto malé stvorenie, ktoré dávalo zabrať mojím ideálom o výchove.

„Jozef, ale keď sa narodí, lízatko mu nedám, aby ho hneď neboleli zuby.“

„Ale Ježiško ešte nebude mať zuby, keď príde na svet, Mária. Tie mu narastú až postupne. Pamätáš , ako si ty plakala, keď ti rástli?“

„Aha.“ Keď jej niečo bolo patrične vysvetlené, pokorne prikývla.

„O pätnásť minút vystupujeme,“ oznámil stroho šofér.

„V Betleheme?“ vykríkla Chiara.

„V Budapešti,“ rovnako sucho reagoval. „Na letisku.“

„Jozef? A do Betlehema pôjdeme lietadlom?“

„Áno. Kedysi sa chodilo peši alebo na somároch, ale dnes sa tam cestuje lietadlom.“

„Ha-ha-ha..., hu-hu-hu...“

Pri vystupovaní z auta dala ruky v bok, zadívala sa na zapadajúce sĺnko a s potešením skonštatovala svojim sekavým hláskom:

„O chvíľu výjdu hviezdy. Aspoň králi budú vedieť, kde sa mi narodí.“

„Keď sú všetky deti takéto, chcem ich mať aspoň sto,“ pošepla dievčina z predného sedadla svojmu frajerovi, aby som ju aj ja počul, načo si on blahodarne vzdychol: „Fúúú.“

„Dovidenia.“

„Šťastnú cestu.“

„Ahoj.“

„Dovi.“

***

Na palube preplneného Boeingu sme už zasa boli medzi inými. Kde všetcí ľudia dokážu dnes cestovať? Práve dnes! Nemali by v tejto chvíli sedieť okolo stola s rodinami a odomykať dvere do obývačky, kde ich pod stromčekom čakajú zabalené prekvapenia? Mal som chuť meditovať alebo opýtať sa každučkého jedného, spoznať jeho príbeh, usmiať sa na neho takým úsmevom, ktorý im nahradí všetkých chýbajúcich blízkych i všetky darčeky, ale Chiara mi to nedovolila.

„Chcem kakať,“ obrátila sa na mňa, keď som sa lepil o operadlo a predýchaval počiatočné zmeny tlaku a náklony lietadla po štarte.

„Ešte koľko mesiacov, aby sa nám narodil, Mária?“ snažil som sa ju zahovoriť.

„Už iba deväť, Jozef.“

„Chválabohu, už nie veľa.“

„Kde sa mám vykakať?...“ hučala čosi do mňa, ale nerozumel som ani slovo. Zaľahlo mi v ušiach.

„Blááá..., blááá...,“ moje ušné bubienky prebil až jej plač.

„Ideme,“ odopol som ju hneď, ako nám to zvukový signál a rozsvietené kontrolky nad hlavami dovolili. V sekunde stíchla.

V uličke kráčala predo mnou. Pristavila sa pri chlapcovi v jej veku, ktorý tam vyvádzal a jeho talianska mama v snahe upokojiť ho vyvádzala ešte viac.

„Asi chce kakať,“ povedala jej Chiara.

„Eee?!“ nechápavo zareagovala matka.

Štuchol som do dcéry, aby pokračovala. V záchode sme sa zamkli.

„Otoč sa, Jozef!“

Tváril som sa, že nič nevidím, no v zrkadle som nenápadne pozoroval, čo robí. Odtrhla kúsok toaletného papiera a poutierala ním krúživým pohybom sedaciu dosku. Zrazu si ľahla bruchom na misu a začala búšiť päsťou do zeme.

„To je len pavúk, nebojím sa ho. Nastav ruku, Jozef.“

„Áno, Mária,“ natiahol som za seba ľavicu s otvorenou dlaňou a ona mi do nej vložila použitý papier a rozmliaždeného pavúka.

Zľakla sa, keď spláchla a namiesto vody len tlakový vysávač pohltil obsah záchodovej misy. Prekvapene zdvihla obočie a rozpažila ruky ako kňaz počas bohoslužby:

„Kde je moje hovno?“

„Mária!“ napomenul som ju zvýšeným hlasom. „Ježišova matka predsa takto nerozpráva!“

„Mária je Mária!“ trucovito odvrkla, poctivo si umyla ruky a usušila v sušičke. „Aj ona chodí kakať. A môže si hovoriť, čo chce.“

Po tejto lekcii z mariológie som sa naozaj cítil ako svätý Jozef. Koľkokrát musel cúvnuť pred svojim nevlastným synom. Koľkokrát jeho rozum nechápal zázrak, ktorý mu rastie pred očami, a predsa ho choval. Mal som dojem, že som nevlastným otcom svojej jedinej dcéry. Odmalička mi dávala tvrdo najavo, že je moja, ale že sa mi zároveň vymyká. Veru, ako Ježišov otčim.

***

„Hovno, hovno, hovno,“ nekričala na mňa, keď vychádzala z toalety, len mi pokojne oznamovala. Do cesty sa jej postavila letuška:

„Ciao, piccola,“ spustila na ňu.

„Pani teta upratovačka,“ odpovedala jej Chiara po slovensky. „Práve som bola kakať,“ ukázala na mňa všetkými desiatimi prstami oboch rúk ako navigátor pri pristávaní lietadla, „a keď som spláchla, hovno zmizlo. Neviete, kde je?“

„Umyla si si rúčky, však? Toto je veľké lietadlo, máme tu aj záchod, aj vodu, mydlo...“ pokračovala taliansky.

„Kde išlo moje hovno, pani teta upratovačka?“

Letuška rezignovala a Chiara sa opäť zastavila pri vystrájajúcom chlapcovi. Z vrecka na bruchu vytiahla lízatko a podala mu ho. Hneď zmĺkol, rozbalil ho a dal do úst.

„Grazie,“ poďakovala mi (!) jeho mama.

„Mária,“ začal som, keď som jej pripínal bezpečnostný pás na sedadle, „prečo si dala lízatku tomu neposlušnému chlapcovi? Vôbec si ho nezaslúžil. Nepočúva mamu, plače, kričí, a ty mu ho len tak daruješ. Veď malo patriť Ježiškovi, keď sa narodí.“

„Vieš,“ odpovedala pohotovo, „ono to je dobré – dávať.“

„Aj cudzím? Aj keď si to nezaslúžia?“

„Áno, Jozef, je dobré, keď dávame hocikomu. A aj tak ešte prídu králi a Kistusovi prinesú ďalšie darčeky.“

„A kedy sa narodí?“

Zamyslela sa.

„Už, práve teraz!“ zvískla.

„Teraz? Veď ešte nie sme v Betleheme!“

Zase sa zadumala.

„Teraz!“

„V lietadle?“

„V lietadle!“

„Pozri, Jozef, naozaj ešte nemá zuby,“ dívala sa so sklonenou hlavou na svoje otvorené dlane a predstierala, že v nich kolíše bábätko. „Kristus sa nám narodil. Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ zakričala refrén piesne, ktorú som jej doma púšťaval. Keď si ju pospevovala, vždy a jedine vtedy vyslovila meno Božieho syna správne. „Kristus sa nám narodil. Sláva Bohu...“

„Zabaľ ho do plienok, aby neochorel, Mária.“

„Už som, Jozef.“

„Pozri, pristávame.“

„Budeme musieť utiecť do Egypta, lebo zlý kráľ chce dieťa zabiť.“

„Najprv sa musíme vyspať, lebo mne anjel vo sne povie, že kedy,“ snažil som sa držať scenár podľa detskej biblie, s ktorou sme doma líhavali do postele.

„Aha.“

Z lietadla vystupovala s rukami predpaženými ako vysokozdvižný vozík. Zohla sa ku nej „pani teta upratovačka“ a tentoraz to skúšala angličtinou. Určite netušila, že Chiara nesie v náručí Krista. Dieťa chytilo jej menovku pripnutú na hrudi, pozrelo na fotografiu, skontrolovalo, či korešponduje s tvárou, pozrelo na nápis Irena Kravicevic, stewardess, akoby ho dokázalo prečítať, suverénne vyrieklo „v poriadku“, predpažilo obe ruky a pokračovalo. Ohúrená zamestnankyňa aerolínii zostala čupieť pod schodami k predným dverám lietadla. Dieťa sa k nej vrátilo so slovami „prepáč, zabudla som,“ dalo jej krížik na čelo a zakončilo omšovým pozdravom „pokoj s tebou“. 

 ***

Samootváracie posuvné dvere nás pustili do čakacej haly príletového terminálu na letisku Bergamo severovýchodne od Milána. Ľudia s kuframi sa zvítavali so svojimi blízkymi alebo zoznamovali s ľuďmi držiacimi v rukách tabuľky s menami. Chiara s predpaženými rukami sa zastavila. Z prostriedku toho chaosu sa vynorila postava jej mamy, mojej exmanželky. Naša dcéra spustila ruky, čaptajucími snehuľami sa rozbehla k nej a skočila jej do náručia. Bozkali sa navzájom na všetky kútky tváre, akoby sa predbiehali, kto dá viac bozkov tej druhej.

Chiara ani nemukla, kým Tereza jej šepkala všemožné vyznania lásky a zdrobneniny.

„Ty moja milenka milenučká...“

Dcéra jej celou silou stískala krk, okoby s ňou túžila v tom momente zrásť, splynúť v jedno. Zbadala ma cez plece svojími rozžiarenými očami, no nezmohla sa ani na slovo.

Zdalo sa mi, že tam stojíme večnosť.

„Oci, pozri, kto tu je,“ boli prvé jej slová.

Hneď som ju chcel napomenúť, že ja nie som jej otec, ale Jozef, tak ako ma napomenula za posledné dni ona azda stokrát. No len som sa na ne díval a uvažoval, ako razom zabudla na našu hru, na Betlehem, na Krista, na troch kráľov s darmi i na zlého kráľa Herodesa. A bolo to prvýkrát počas našej cesty, keď mi povedala „oci“ – to ma dojalo najviac.

Speváčka histórie

Dočítal som biografiu od Davida Brun-Lamberta Nina Simone: Una vita a zaradzujem sa medzi tých, ktorí sa stotožňujú s názvom jednej piesne tejto speváčky, o ktorej sa Elton John po jej smrti vyjadril: „,Myslím si, že Nina Simone ako hudobníčka a tvorkyňa bola najväčším umelcom dvadsiateho storočia.“ Oná pieseň nesie titul I Put a Spell on You. Presne tento dojem mám, donekonečna si denne počúvajúc jej nezameniteľný spev – akoby na mňa uvalila kliatbu.

Prišiel som ku nej takto. Pred šiestimi rokmi Martin Chodúr zaspieval v Československo hľadá superstar pieseň Feeling Good v snahe verne reprodukovať jedno vystúpenie Michaela Buble. Keď som si potom napočuvával tohto kanadsko-talianského speváka, vždy som sa vracal iba k tejto piesni, ostatné ma neoslovovali.

Pred tromi rokmi ma v kine zaujala hudba vo francúzskom filme Nedotknuteľní, hneď som si kúpil soundtrack a ústredná melódia od Ludovica Einaudiho mi dlho vyhrávala ako zvonenie na mobile. Vo filme a potom aj na CD sa objavila aj Feeling Good, ale už v podaní Niny Simone, hoci ani ona nie je jej autorkou, a dnes možno nájsť desiatky interpretov, ktorí ju prebrali.

Sú to už takmer tri roky, čo Ninu počúvam denne. Najnovšie ma chytila Fodder in Her Wings z albumu Fodder in My Wings. Ponúkam jedno vystúpenie z polovice osemdesiatych rokov v Londýne, kde ju sprevádza iba bubeník (Paul Robinson). Jediný to s ňou v tej dobe vydržal. Mimochodom, s hudobníkmi, s ktorými stála či sedela na pódiu, nikdy predtým nenacvičovala. Neraz ani netušili, aká pieseň bude nasledovať. Z ich strany išlo o absolútnu sprievodnú hudbu, bez prípravy, v plnom nasadení prispôsobovať sa vedeniu Niny a improvizovať. Zvládli to len tí, ktorým hudba kolovala v žilách, tak ako jej.

Súčasťou tohto, jedného z posledných štúdiových albumov, je aj I Was Just a Stupid Dog to Them, a tu ma čakalo prekvapenie. Najprv som napínal uši, potom som vyhľadával na internete lyrics (a nebolo to ľahké, skúste to), a môj sluch mal nakoniec pravdu. Nina tu spomína Bratislavu. V popise piesne je aj text.

Vraj že koncom sedemdesiatych rokov navštívila naše hlavné mesto a mala vystúpiť na Bratislavskej lýre, lenže bola tak opitá, že ju nechali prespať, nasadili ju na lietadlo a poslali späť. Po prečítaní jej autobiografie ma táto správa neprekvapuje. Podobných výstrelkov, ba, omnoho väčších, bolo v jej živote omnoho viac. Koľko utrpenia a nervov a zúfalstva a samoty a patológie a sklamania a šialenstva... za týmto géniom!

Ako tretiu vám ponúkam legendárnu Mississippi Goddam. Zatiaľ sa mi nepodarilo objaviť štúdiovú nahrávku tejto piesne. Na druhej strane, existujú desiatky záznamov z koncertov. A nikdy nie je zaspievaná rovnako a vždy je dokonalá. V priebehu desaťročí badať ako z počiatočnej dynamiky postupne ubúda a neskoršie predstavenia sú pomalšie a smutnejšie. Ale krásne.

Poctivá biografia od francúzskeho novinára a hudobného producenta končí slovami: „Nech odpočíva v pokoji.“ Pridávam sa k tejto modlitbe.

Boh? Niet ho tu

Veľkonočnú kázeň nájdete tu.

Literárna lahôdka pre holanofilov

Dlhodobá korešpondencia dvoch citlivých mužských duší – takto by som pozmenil podtitul Korespondence básníků Vladimíra Holana a Stanislava Zedníčka knihy, ktorá vyšla v českom vydavateľstve Pulchra pred troma rokmi pod názvom Směju se a sténám. 

Druhý z dvojice sa začiatkom roka 1940 odváži napísať krátky list vtedy už známemu českému básnikovi. Holan spočiatku odpovedá len zdvorilo, postupne sa frekvencia listov zrýchľuje, vrchol dosiahne začiatkom päťdesiatych rokov, kedy Zedníček Holana navštevuje a začnú si tykať, potom sa opäť zriedi a definitívne ju preruší Holanova smrť v roku 1980. Bola to doba, keď Zedníček na listy či pohľadnice pod meno Vladimír Holan písal „Básnik“. Na prvý pohľad, nič zvláštne. Vymieňanie kníh, komplimentov o vzájomnej tvorbe, úctivé pozdravy k narodeninám či sviatkom, alebo aj bezdôvodne. Ale pre obdivovateľov Holana, krása nad krásu, ďalšie okienko do jeho duše.

Motto knihy od Johna Henryho Newmana azda nemohlo byť výstižnejšie: „Opravdový život člověka je v jeho dopisech. Vydávat korespondenci je správné nejenom v zájmu biografie, ale již proto, abychom pronikli až k věci. Životopisci nanášejí barvu, přisuzují pohnutky, dohadují se citů..., ale autentické dopisy, to je skutečnost...“ Teda, nie je to nič iné, nič viac, „iba“ autentické obyčajné dopisy dvoch citlivých mužských duší.

Sem-tam sa v nich ako meteorit objaví verš či myšlienka, ktorá milovníkom poezie otrasie. Príklady:

Až dosud jsem trpěl. Bylo to utrpení.
Však teprve nyní smím bolestí to zvát.
Dost toužil jsem umřít za to, co není,
nyní však pro bolest žil bych rád!

Snad budu žít! Bůh dopřeje mi,
byť hříšníkovi, abych směl
vyříci na té zbědované zemi,
co neměl jsem a co jsem chtěl!

Neměl jsem nic: ni ženu, ni ženy
a byl jsem do zoufalství sám.
Však Bohem a poesií pokořený
teď dítě, děvenku malou mám! 

Nemiloval jsem dosud sebe v době noční i denní,
a tedy ani blížního jsem neměl rád.
Až dosud jsem trpěl... Bylo to utrpení...
Však teprve nyní smím bolestí to zvát...
(VH 20. 6. 1949) 

Je možné, aby bolest čirá
tím volněj vcházela, čím víc se uzavírá
srdce, jež už ji nechce nést?
Je možná taková lest?
Taková milost možná jest...
(VH 27. 12. 1950)

Holan sa ťažko zmieroval s tým, že jeho jediná dcéra sa narodila s Downovým syndrómom, a vo svojich listoch o nej mlčí. Zedníček ju naopak málokedy opomenie (napr: „pohlaď po vláskách svého trpělivého Kaťabáčka za bručivého hlineckého strejdu“). Nebola by to osobná korešpondencia, keby nepomohla vniknúť do rodinných a priateľských vzťahov oboch protagonistov.

Vydavateľ si zaslúži pochvalu za bohatý fotografický materiál, predovšetkým z rodinnej pozostalosti Vladimíra Holana. Oku ulahodia aj skeny pohľadníc a listov, niekedy aj so Zedníčkovými karikatúrami.

Jedno prianie na záver: Ako rád by som uvítal podobný literárny počin na slovenskej pôde, a to vzájomnú korešpondenciu Pavla Straussa (1912-1990) a Júliusa Rybáka (1933).