Žobrák s menom

Zamyslenie na 26. nedeľu v roku C.

V prvom čítaní u proroka Ámosa Pán vo svojom výroku spomína dve skupiny ľudí, ale len tá druhá má meno. Tá prvá, bezmenná, to sú všetci, ktorí „bezstarostne žijú..., čo sa cítia bezpeční..., spávajú na posteliach zo slonoviny..., leňošia na pohovkách, jedávajú... vykŕmené teľatá zo stajne, vyspevujú si..., pijú víno zo širokých čiaš, natierajú sa najlepším olejom“.  Bezmedzné hodovanie predákov národa v kráľovských sieňach však nie je problémom samým v sebe. Pán im omnoho viac vyčíta ich zahľadenosť do seba, a tým zaslepenosť smerom von zo seba, k biednym – „nad skazou Jozefa sa netrápia“. Ale spravodlivosť ich neminie, „pôjdu na čele vyhnancov do zajatia a prestane hulákanie povaľačov“. Druhá skupina, Jozef a jeho dom, to sú všetci tí, ktorí nepoznajú bujarý život, ani záhaľčivosť na drahom nábytku, ani honosné hostenie sa a opíjanie. Poznajú len „skazu“, v lepšom preklade „podlomenie, zlomenie, skrachovanie“, teda priamy opak pohodlnej bezstarostnosti a neustáleho sviatkovania. Táto skupina nepozná blahobyt, ale Pán práve ju pozná po mene. Napokon, ako by sa hoci len Pánov pohľad mohol stretnúť s niektorým z prvej skupiny, keď tie sú zahľadené len do seba?

V evanjeliovom – výsostne lukášovskom – podobenstve Ježiš spomína dvoch ľudí, ale len ten druhý má meno. Ten prvý, „bohatý človek“, sa vyberane oblieka a dennodenne hoduje ako kráľ. Jeho životný štýl je len premietnutie životného štýlu šľachty z prvého čítania do konkrétnej postavy, hoci jeho druhá prosba Abrahámovi naznačuje, že jeho piati bratia sa od neho veľmi neodlišovali. „Veľká priepasť“ medzi posmrtným rajom a peklom je definitívnym spravodlivým obrátením „veľkej priepasti“, ktorú za života boháč stanovil medzi sebou a žobrákom. Ten „túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola“, ale nebolo mu to umožnené, „len psy prichádzali a lízali mu vredy“. Napriek tomu, že bol chudobný, bezdomovec, ktorý líhal pri bráne do boháčovho paláca, a chorý, „plný vredov“, Ježiš ho nenecháva v anonymite. Lukášov Lazár je vôbec jediná postava z podobenstiev označená menom. Keď zomrel, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona“.

To, čo Pán ohlásil ústami proroka – „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1), zrealizoval vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý „volá svoje ovce po mene“ (Jn 10, 3). Som pred ním skrytý v anonymnej skupine ľahostajných, alebo by vyslovil aj moje meno?

Tetovačky na Božej dlani

(kázeň pre mládež na Sviatok sv. Kríža, inšpirovaná exhortáciou Christus vivit)

Kedy sa v histórii prvýkrát objavilo tattoo? Ľadový muž Otzi, ktorý žil pred vyše 5000 rokmi – najstaršia múmia s tetovaním, objavená v Alpách v roku 1991 – ich má na tele 61, pravdepodobne z popola a sadze. Iste sa ľudia nechávali tetovať aj pred ním, ale kto bol prvý? 

Izaiáš nám dáva na vedomie, že to bol sám Boh: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou“ (49, 15-16). Pápež František v postsynodálnej exhortácii venovanej mládeži to opisuje slovami, že Boh sa nám ukazuje dokonca ako „zamilovaný, ktorý dospeje do takého bodu, že si milovanú osobu vytetuje na dlaň svojej ruky, aby mohol mať jej tvár vždy nablízku“ (ChV 114). Tattoológia rozlišuje rôzne druhy tetovania:  dekoratívne – nemá žiaden špecifický význam, slúži len ako ozdoba; symbolické – pre nositeľa má konkrétny špecifický význam; piktogramové – reprezentuje nejakú osobu alebo vec; alebo slúži jednoducho ako označkovanie jedinca. Akého druhu sú naše tetovania „na božej dlani“? Zaiste to nie je len ozdoba alebo nejaký symbol. Určite neriešme, aký atrament či techniku Boh pritom použil. „Do dlaní som si ŤA vryl“ znamená, že tam nie je zapísané len naše meno alebo nakreslená naša podobizeň. Sme tam my, v plnej svojej kráse. Či ošklivosti? Svätý Otec pokračuje: „Pre neho si skutočne vzácny, nie si bezvýznamný, si pre neho dôležitý, pretože si dielom jeho rúk“ (ChV 115). Milí mladí chlapci a dievčatá, za svoj život vďačíte vašim rodičom, ale nielen im. Z Božej vôle a z jeho rozhodnutia sme sa ocitli na tomto svete. Jeho ruky nás stvorili, do jeho rúk sme vrytí, jeho ruky nás teraz chránia, jeho ruky nás objímajú. On „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Na Sviatok svätého Kríža adorujeme jednorodeného božieho Syna, ktorý zahynul, aby sme nezahynuli my. Zomrel, aby sme žili. Opäť pápež František: „Jeho roztvorené ramená na kríži sú najcennejším dôkazom priateľa schopného dôjsť až do krajnosti“ (ChV 118). Keď sa nám veľmi nedarí predstaviť si, ako sme vrytí do Božích dlaní, môžeme sa zahľadieť na dlane Kristove – nie s nejakou tetovačkou, ale prebodnuté klincami, ako aj jeho nohy a bok. Koľkú bolesť musel zniesť, kým naposledy vydýchol, po tom, čo zvolal „Otče, do tvojich rúk...“ (Lk 23, 46). A „ten Kristus, ktorý nás spasil na kríži z našich hriechov, tou istou mocou svojho úplného darovania sa nás zachraňuje a vykupuje aj dnes“ (ChV 119). 

Svätý Otec každého mladého človeka napokon vyzýva: „Vždy pozeraj na roztvorenú náruč ukrižovaného Krista, nechaj sa zachrániť vždy nanovo“ (ChV 123). Teda, hoci niekedy obdivujeme nejaké vyšportované potetované telo niektorého zo slávnych futbalistov alebo obľúbených spevákov (sú novinári, ktorí to pravidelne skúmajú a prinášajú fanúšikom aktuálne zmeny), nenechajme bez nášho pohľadu kríž s korpusom Krista. Kumšt nie je v tom – presvedčiť rodičov, aby mi konečne dovolili tetovačku, alebo vymyslieť takú, akú nikto nemá, a všetci ma za ňu budú obdivovať a závidieť mi. Kumšt je v tomto – objaviť, pochopiť, prežiť, že ja som tetovačka v Božej dlani. V tomto zmysle Boh nielenže mal prvé tattoo, ale zároveň určite drží svetový rekord v ich počte. A Kristova roztvorená náruč na kríži je toho dôkazom.