V končiacom sa roku som dostal niekoľko darov, spomedzi ktorých si zvlášť vážim nástenné hodiny. A vážim si rodinu, od ktorej ich mám a ktorá je na nich podpísaná.
Hodiny boli vyrobené na požiadanie. Maliarka sa vyjadrila, že predtým nikdy nerobila náboženský motív, že tento je prvý. Na sklenenú štvorcovú tabuľu je farbami nanesený obraz Božského Srdca. Okolo neho sa nachádza zopár symbolov a farebných ornamentov. Umeleckú hodnotu nekomentujem, nepotrebujem. Z prostriedku Ježišovej hrude, tesne nad srdcom, sa krútia tri ručičky ukazujúce čas. Veľká a malá sú čierne, sekundová je červená a každý jej pohyb sprevádza hlasný tik. Hodiny visia na stene v mojom byte.
Prvé dni som v ich prítomnosti nemohol zaspať. Hlasné posuvy najtenšej ručičky šesťdesiatkrát za minútu bránili mojej mysli uvoľniť sa a zaspať. Keď sa to napokon podarilo, ich zvuk sa prenášal do mojich snov v podobe hlasnej pravidelnej sirény či klaksónu. Ale postupne som si zvykol.
Horším negatívom sa ukázalo, že tieto hodinky neukazujú čas. Vlastne ukazujú, ale farba ručičiek splýva s pozadím, preto je možné rozoznať ich presné postavenie maximálne zo vzdialenosti do dvoch metrov. Z opačnej strany izby – bez šance! Po pár dňoch som čelil pokušeniu zvesiť ich, odložiť a nahradiť inými, veď načo sú hodiny, na ktorých nevidno presný čas? A k tomu také hlučné. Kamarát sa mi núkal, že ich podsvieti diódami, no nedovolil som.
Nechal som ich na stene tak, už takmer pol roka. Pozerám na nich denne, miliónkrát. Hľadím na Ježiša a pýtam sa: „Kedy prídeš? Kedy je tvoj čas? Nezabudol si na nás?“ Zavše sa vo mne zrodí výčitka: „A ja som nezabudol na teba? Koľko sekúnd, minút, hodín, dnes a včera a tento týždeň či mesiac som prežil bez teba...“
„Vďaka ti za všetkých, ktorí sú mi svedectvom, že si, že si bol, že prídeš. Že si tu a teraz, že si bol vždy a všade, že prídeš vo chvíli, ktorú nemožno vymeniť za inú, ktorá jediná je tá správna, ktorá je pre mňa, pre každého, najlepšia.“
foto: autor
29. novembra 2010
20. novembra 2010
Kráľ bez bontónu
Nedeľa Krista Kráľa
Svet obletela fotografia, na ktorej kráľ Juan Carlos bozkáva prsteň Benediktovi XVI. počas jeho nedávnej návštevy Španielska. Necelé dva mesiace predtým kráľovná Alžbeta II. privítala pápeža na Britských ostrovoch v rukavičkách, čo komentátori hodnotili ako vyjadrenie odstupu a nadradenosti.
Kristus Kráľ pri pozývaní do svojho kráľovstva si nenasadzuje rukavičky, ani nebozkáva ruky. Pri poslednej večeri umýva apoštolom nohy a o pár dní sa necháva pribiť na kríž. Drevené trámy sú jeho trónom – všetko môže, len nemohol by vládnuť odinakiaľ. Súčasne znázorňujú hranice jeho panstva. V predĺžení donekonečna dohora spoznávame, odkiaľ prišiel, že iba on „je obraz neviditeľného Boha“. Zarytie do zeme, do jej najhlbšej hĺbky, nám ukazuje, kam až zišiel a stal sa „prvorodeným z mŕtvych“. Horizontálne rozpätie brvien i jeho rúk na všetky strany a do najvzdialenejších kútov naznačujú, že „všetko v ňom spočíva“, že všetko objíma v nekonečnom objatí. Takto prekračuje všetky ľudské predstavy o Bohu, porušuje protokol. Nezahráva sa s nami v rukavičkách, lebo ešte menej bontónu dopraje sebe.
Na kríži – ako sudca na svojom stolci v súdnej sieni – nevynáša rozsudok smrti, ani trest, ba ani najmiernejšie napomenutie. Po prosbe „Otče, odpusť im, lebo nevedie, čo robia“ (jedna z najťažších otázok pre dogmatikov – môže Boh neodpustiť niekomu, za koho sa modlí jeho vlastný Syn, teda akoby on sám? A keď jeho obetu na kríži chápeme ako takúto modlitbu za všetkých...?) nastáva ticho. Dav stojí a mlčky sa díva. Ježiš je voči nemu ticho. Predáci sa mu posmievajú. Ježiš je voči nim ticho. Vojaci sa mu tiež hlasno posmievajú. Aj voči nim je Ježiš ticho. Zločinec takisto provokuje. Ježiš je voči nemu tiež ticho. Až po pokornom vyznaní druhého lotra Ježiš otvára ústa: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Ticho voči všetkým predchádzajúcim je šancou. Nie sú zavrhnutí, ani potrestaní, ešte stále môžu zmeniť svoj postoj, dokedy budú živí. Ticho je zároveň predzvesťou kapitálneho trestu, trestu všetkých trestov – absolútneho Božieho ticha („Boh, ktorého stratíme, je peklom.“ Von Balthasar).
Čo pre mňa znamená, ak sa mi zdá, že Ježiš je voči mne ticho? Nie je načase skoncovať so zaužívaným náboženským bontónom, s automatickými bezduchými frázami? Nemal by som konečne odhodiť všetky posmešky, drzé ohovárania i falošné predstavy o Bohu i Cirkvi?
Ježišu, Kráľu na kríži, hľadím na teba nanovo, „spomeň si na mňa“.
Čo pre mňa znamená, ak sa mi zdá, že Ježiš je voči mne ticho? Nie je načase skoncovať so zaužívaným náboženským bontónom, s automatickými bezduchými frázami? Nemal by som konečne odhodiť všetky posmešky, drzé ohovárania i falošné predstavy o Bohu i Cirkvi?
Ježišu, Kráľu na kríži, hľadím na teba nanovo, „spomeň si na mňa“.
foto: internet
6. novembra 2010
Hans Urs von Balthasar
„Boh, ku ktorému dospejeme, je nebom.
Boh, ktorého stratíme, je peklom.
Boh, ktorý nás očisťuje, je očistcom.“
In: (nepoznačil som si zdroj)
1. novembra 2010
Svätosť podľa mňa
1. november 2010: Slávnosť všetkých svätých
Na Sviatok všetkých svätých v roku 1940 bola pokrstená Švajčiarka Adriana von Speyrová vo veku 38 rokov. Dovtedy reformovaná protestantka pod duchovným vedením jezuitu Hansa urs von Balthasara konvertovala na katolicizmus. Teologická spolupráca oboch priniesla originálne ovocie. Von Balthasar je považovaný za jedeného z najvzdelanejších mysliteľov 20. storočia; kolega a blízky priateľ viacerých pápežov zomrel tesne predtým, ako mal od Jána Pavla II. prijať kardinálsky klobúk. Von Speyrová vyštudovala medicínu, ale pre svoje neobyčajné duchovné skúsenosti ju zaradzujeme do skupiny katolíckych mystikov.
Jedným z mnohých diel, ktoré ona nadiktovala a on zapísal, je Kniha všetkých svätých (1966, rok pred jej smrťou). Obsahuje katalóg približne 250 portrétov – kanonizovaných svätcov a svätíc (sv. Anton Paduánsky, sv. Katarína Sienská), novozákonné postavy (apoštoli), slávnych umelcov (Beethoven, Goethe) i takmer neznáme osobnosti (Maria de la Visitación). Von Speyrová neštudovala ich životopisy, o väčšine z nich „nemala žiadne poznanie alebo len chabú predstavu“ (von Balthasar). Postavy spočiatku opisovala samostatne pri náhodných príležitostiach. Neskôr jej von Balthasar, po krátkej modlitbe, predniesol meno osoby, ktorú mala charakterizovať. Nikdy sa nesústredila na prínos v teológii či v iných oblastiach. Centrom záujmu bola ich celková duchovná dispozícia a ich život modlitby. Museli byť už mŕtve, pretože za života by sa táto dispozícia ešte mohla meniť. Kniha všetkých svätých je knihou o obrovskej pestrosti foriem a intenzity modlitbového vzťahu k Bohu.
Výsostné postavenie patrí Márii. Von Speyrová raz svätých nazvala „vlakom Matky Božej“, čo znamená, že „všetka svätosť a všetka modlitba svätých vyžaruje z najvnútornejšieho centra mariánsko-ekleziálneho súhlasu s Božím slovom“ (Von Balthasar). Mária – ako dokonalá svätá – sa stáva mierou svätosti všetkých ostatných. V konfrontácii s ňou, nie všetci sa ukazujú ako rovnako svätí. Von Speyrová svojim neobyčajným vnútorným znakom dokonca odhaľuje podvody nekanonizovaných schizmatikov. Aj u kanonizovaných svätých neraz nachádza „chybičky krásy“, ktoré v ich biografiách nenájdeme. Niekoľko viet o sv. Tomášovi Akvinskom môže pre jeho vyznávačov pôsobiť až poburujúco: „Keď stojí pred Bohom, formuluje nové náhľady, ktoré sú posledným výsledkom jeho štúdia. Ale Boha nenechá rozprávať. Je to monológ... Boh je pre neho pojem, niečo, čo treba analyzovať, rozložiť a zložiť naspäť. Ale Duch, ktorý túto činnosť umožňuje, Láska, tam nie je. Všetko ostáva na intelektuálnej rovine...“ O sv. Martinovi sa zasa dočítame krásnu a jednoduchú charakteristiku: „Ako dieťa, ktoré chce všetko rozdeliť s ostatnými a ani nepočíta s možnosťou, žeby niekto mohol odmietnuť jeho ponuku podeliť sa... Nemusí sa vovádzať do modlitby alebo nechať sa voviesť; jeho celý život je modlitbou.“ Každý portrét je jedinečný, bez opakovaní či zovšeobecňujúcich fráz.
„Kniha všetkých svätých je úžasným darom pre Cirkev, pretože nám ukazuje ako sa modlia svätí a pretože nás pozýva – takpovediac nákazlivo – modliť sa podľa seba“ (Von Balthasar). Nabáda nás nájsť odvahu nekopírovať duchovný život iných, neuspokojiť sa s vonkajšou podobnosťou mojej modlitby s modlitbou môjho ideálu, ale modliť sa tak, ako sa nikto iný nemodlí, pretože až keď je modlitba mojou vlastnou, až vtedy je modlitbou. Pápež Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom naznačil svoju zvedavosť – ako by Adriana charakterizovala jeho život modlitby. Ako by charakterizovala môj život modlitby?
foto: ignatiusinsight.com
Na Sviatok všetkých svätých v roku 1940 bola pokrstená Švajčiarka Adriana von Speyrová vo veku 38 rokov. Dovtedy reformovaná protestantka pod duchovným vedením jezuitu Hansa urs von Balthasara konvertovala na katolicizmus. Teologická spolupráca oboch priniesla originálne ovocie. Von Balthasar je považovaný za jedeného z najvzdelanejších mysliteľov 20. storočia; kolega a blízky priateľ viacerých pápežov zomrel tesne predtým, ako mal od Jána Pavla II. prijať kardinálsky klobúk. Von Speyrová vyštudovala medicínu, ale pre svoje neobyčajné duchovné skúsenosti ju zaradzujeme do skupiny katolíckych mystikov.
Jedným z mnohých diel, ktoré ona nadiktovala a on zapísal, je Kniha všetkých svätých (1966, rok pred jej smrťou). Obsahuje katalóg približne 250 portrétov – kanonizovaných svätcov a svätíc (sv. Anton Paduánsky, sv. Katarína Sienská), novozákonné postavy (apoštoli), slávnych umelcov (Beethoven, Goethe) i takmer neznáme osobnosti (Maria de la Visitación). Von Speyrová neštudovala ich životopisy, o väčšine z nich „nemala žiadne poznanie alebo len chabú predstavu“ (von Balthasar). Postavy spočiatku opisovala samostatne pri náhodných príležitostiach. Neskôr jej von Balthasar, po krátkej modlitbe, predniesol meno osoby, ktorú mala charakterizovať. Nikdy sa nesústredila na prínos v teológii či v iných oblastiach. Centrom záujmu bola ich celková duchovná dispozícia a ich život modlitby. Museli byť už mŕtve, pretože za života by sa táto dispozícia ešte mohla meniť. Kniha všetkých svätých je knihou o obrovskej pestrosti foriem a intenzity modlitbového vzťahu k Bohu.
Výsostné postavenie patrí Márii. Von Speyrová raz svätých nazvala „vlakom Matky Božej“, čo znamená, že „všetka svätosť a všetka modlitba svätých vyžaruje z najvnútornejšieho centra mariánsko-ekleziálneho súhlasu s Božím slovom“ (Von Balthasar). Mária – ako dokonalá svätá – sa stáva mierou svätosti všetkých ostatných. V konfrontácii s ňou, nie všetci sa ukazujú ako rovnako svätí. Von Speyrová svojim neobyčajným vnútorným znakom dokonca odhaľuje podvody nekanonizovaných schizmatikov. Aj u kanonizovaných svätých neraz nachádza „chybičky krásy“, ktoré v ich biografiách nenájdeme. Niekoľko viet o sv. Tomášovi Akvinskom môže pre jeho vyznávačov pôsobiť až poburujúco: „Keď stojí pred Bohom, formuluje nové náhľady, ktoré sú posledným výsledkom jeho štúdia. Ale Boha nenechá rozprávať. Je to monológ... Boh je pre neho pojem, niečo, čo treba analyzovať, rozložiť a zložiť naspäť. Ale Duch, ktorý túto činnosť umožňuje, Láska, tam nie je. Všetko ostáva na intelektuálnej rovine...“ O sv. Martinovi sa zasa dočítame krásnu a jednoduchú charakteristiku: „Ako dieťa, ktoré chce všetko rozdeliť s ostatnými a ani nepočíta s možnosťou, žeby niekto mohol odmietnuť jeho ponuku podeliť sa... Nemusí sa vovádzať do modlitby alebo nechať sa voviesť; jeho celý život je modlitbou.“ Každý portrét je jedinečný, bez opakovaní či zovšeobecňujúcich fráz.
„Kniha všetkých svätých je úžasným darom pre Cirkev, pretože nám ukazuje ako sa modlia svätí a pretože nás pozýva – takpovediac nákazlivo – modliť sa podľa seba“ (Von Balthasar). Nabáda nás nájsť odvahu nekopírovať duchovný život iných, neuspokojiť sa s vonkajšou podobnosťou mojej modlitby s modlitbou môjho ideálu, ale modliť sa tak, ako sa nikto iný nemodlí, pretože až keď je modlitba mojou vlastnou, až vtedy je modlitbou. Pápež Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom naznačil svoju zvedavosť – ako by Adriana charakterizovala jeho život modlitby. Ako by charakterizovala môj život modlitby?
foto: ignatiusinsight.com
30. októbra 2010
Svätá ťava, oroduj
31. október 2010: 31. nedeľa v Cerzočnom období
Homíliu na poslednú októbrovú nedeľu nájdete tu:
http://postoy.sk/svata_tava_oroduj
Homíliu na poslednú októbrovú nedeľu nájdete tu:
http://postoy.sk/svata_tava_oroduj
24. októbra 2010
Najlepšia najhoršia pieseň
„Kde miznú naše slová,
modlitby, čo búšia do mrakov...?
Len pieseň Mojžišova,
modlitba, je plná zázrakov,
je z Božej hrude.“
Druhá pieseň na druhom albume gospelovej skupiny Kerygma má zo všetkých dvanástich najhorší text. Nemôžem nájsť vhodnejšie slovo – najhorší. Boh sa díva z oblohy na ľudí („svoje obete“), ktorým sa ťažko žije vo svete a tohto boha kŕčovito prosím o pomoc. Pesimistický pohľad na svet a ešte pesimistickejší na Boha. Nezrozumiteľný názov Pieseň Mojžišova (evokujúca víťaznú pieseň Izraelitov po prechode cez Červené more) podľa refrénu naznačuje čosi jediné pozitívne. Aj autor textu Vlado Štefanič sa vyjadril o svojej nespokojnosti s vlastným dielom. Bol by radšej, keby jej Pavol Jenčo nedal hudobný šat a ostala by kdesi v zásuvke. A práve táto pieseň, práve tento refrén vo mne pri prvom počutí (a pri nasledovných opakovaniach) zanechal najsilnejší dojem a pre moje vnútorné ucho znamená vrchol celého albumu. Najhoršia pieseň je najlepšia. Asi sa aj takto napĺňa hlavný motív – ocitnúť sa v protismere...
Blahoželám kňazskej partii k vydarenému albumu! Ale neprestanem čakať na ďalší, ktorý bude hudobne aj textovo opäť o kúsok ľahší a sviežejší.
foto: kerygma.sk
modlitby, čo búšia do mrakov...?
Len pieseň Mojžišova,
modlitba, je plná zázrakov,
je z Božej hrude.“
Druhá pieseň na druhom albume gospelovej skupiny Kerygma má zo všetkých dvanástich najhorší text. Nemôžem nájsť vhodnejšie slovo – najhorší. Boh sa díva z oblohy na ľudí („svoje obete“), ktorým sa ťažko žije vo svete a tohto boha kŕčovito prosím o pomoc. Pesimistický pohľad na svet a ešte pesimistickejší na Boha. Nezrozumiteľný názov Pieseň Mojžišova (evokujúca víťaznú pieseň Izraelitov po prechode cez Červené more) podľa refrénu naznačuje čosi jediné pozitívne. Aj autor textu Vlado Štefanič sa vyjadril o svojej nespokojnosti s vlastným dielom. Bol by radšej, keby jej Pavol Jenčo nedal hudobný šat a ostala by kdesi v zásuvke. A práve táto pieseň, práve tento refrén vo mne pri prvom počutí (a pri nasledovných opakovaniach) zanechal najsilnejší dojem a pre moje vnútorné ucho znamená vrchol celého albumu. Najhoršia pieseň je najlepšia. Asi sa aj takto napĺňa hlavný motív – ocitnúť sa v protismere...
Blahoželám kňazskej partii k vydarenému albumu! Ale neprestanem čakať na ďalší, ktorý bude hudobne aj textovo opäť o kúsok ľahší a sviežejší.
foto: kerygma.sk
18. októbra 2010
Henri J. M. Nouwen
- hlboká jazva na povrchu našej existencie,
ktorá sa stala nevyčerpateľným zdrojom
krásy a pochopenia seba samého.“
In: Ranený uzdravovateľ
13. októbra 2010
Boh ako štvorica
Na detskej svätej omši sme si na mušku zobrali „ústredné tajomstvo kresťanskej viery a kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 234), teda Najsvätejšiu Trojicu. Dobrovoľníkom som nenápadne vhadzoval kúsky ľadu za krk, pozorovali sme, ako sa pevné skupenstvo H2O mení na tekutinu a rýchlovarná kanvica nám ukázala tretiu tvár vody, teda paru stúpajúcu do neba. Premýšľanie o fyzikálnych javoch nás môže povzniesť k rozjímaniu o skutočnostiach neviditeľných. Tajomstvo troch osôb v jednom Bohu – tak fascinujúce a zároveň nepochopiteľné pre ľudského ducha – je stále výzvou. Každý obraz či snaha k jeho pochopeniu sú dobré i nedostatočné zároveň...
Deti dostali domácu úlohu: Nakresliť, nájsť, vystrihnúť, priniesť symbol či vyobrazenie Najsvätejšej Trojice. Na papieroch sme o týždeň našli klasické obrazy Otca ako sivého starčeka, Ježiša s krížom a Ducha svätého v podobe holubice. Nechýbal zelený trojlístok, trojuholník s okom vo vnútri, trojruža s jednou stonkou či dokonca trojzubá vidlica. A medzi odpoveďami sa objavila aj táto kresba:
Nie je k nej žiaden komentár ani podpis. Trojicu zobrazuje ako štyri postavy – ženu s nápisom BOH, muža s nápisom OTEC, malého chlapca s nápisom SIN a vyššieho chlapca s nápisom DUCH SVATÝ. Vysvetlenie obrázku môže byť všelijaké:
1. Dieťa má značný problém s chápaním náboženských právd.
2. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, jeho očividnou slabinou je matematika (a slovenčina).
3. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, ani s matematikou. Kresbou chcelo poukázať na trojičnú teologickú rovnicu 1=1+1+1 a medzi jednotlivé osoby zabudlo vpísať znamienka. Traja z mužského pokolenia sa nápadne podobajú (rovnaký úsmev či strih vlasov). Azda oni predstavujú trojicu, ktorá ako jedno zoskupenie sa rovná jednej žene označenej slovkom BOH. Žeby už v takomto rannom veku sa rodil u detí feministický odboj voči teológii Boha v mužskom rode?
4. Dieťa nemá problém s náboženstvom, ani s matematikou a nič nezabudlo dopísať, ani dokresliť. Svojim pochopením najväčšieho spomedzi tajomstiev nám jednoducho dáva lekciu: Vy hlúpučkí, ak o Bohu hovoríte ako o troch osobách v jednej prirodzenosti, nemyslite si, že už ste ho pochopili, že poznáte podstatu najsvätejšej bytosti – vaše dogmatické poučky nie sú platné o nič viac než táto kresba. Pred Bohom sme stále maličkí...
5. A čo si myslíte vy? Prečo je Boh v očiach jedného neznámeho žiačika štvoricou so ženou na čele?
foto: autor
Deti dostali domácu úlohu: Nakresliť, nájsť, vystrihnúť, priniesť symbol či vyobrazenie Najsvätejšej Trojice. Na papieroch sme o týždeň našli klasické obrazy Otca ako sivého starčeka, Ježiša s krížom a Ducha svätého v podobe holubice. Nechýbal zelený trojlístok, trojuholník s okom vo vnútri, trojruža s jednou stonkou či dokonca trojzubá vidlica. A medzi odpoveďami sa objavila aj táto kresba:
Nie je k nej žiaden komentár ani podpis. Trojicu zobrazuje ako štyri postavy – ženu s nápisom BOH, muža s nápisom OTEC, malého chlapca s nápisom SIN a vyššieho chlapca s nápisom DUCH SVATÝ. Vysvetlenie obrázku môže byť všelijaké:
1. Dieťa má značný problém s chápaním náboženských právd.
2. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, jeho očividnou slabinou je matematika (a slovenčina).
3. Dieťa nemá problém s chápaním náboženských právd, ani s matematikou. Kresbou chcelo poukázať na trojičnú teologickú rovnicu 1=1+1+1 a medzi jednotlivé osoby zabudlo vpísať znamienka. Traja z mužského pokolenia sa nápadne podobajú (rovnaký úsmev či strih vlasov). Azda oni predstavujú trojicu, ktorá ako jedno zoskupenie sa rovná jednej žene označenej slovkom BOH. Žeby už v takomto rannom veku sa rodil u detí feministický odboj voči teológii Boha v mužskom rode?
4. Dieťa nemá problém s náboženstvom, ani s matematikou a nič nezabudlo dopísať, ani dokresliť. Svojim pochopením najväčšieho spomedzi tajomstiev nám jednoducho dáva lekciu: Vy hlúpučkí, ak o Bohu hovoríte ako o troch osobách v jednej prirodzenosti, nemyslite si, že už ste ho pochopili, že poznáte podstatu najsvätejšej bytosti – vaše dogmatické poučky nie sú platné o nič viac než táto kresba. Pred Bohom sme stále maličkí...
5. A čo si myslíte vy? Prečo je Boh v očiach jedného neznámeho žiačika štvoricou so ženou na čele?
foto: autor
10. októbra 2010
„Viera jedenásteho malomocného“
10. októbra 2010: 28. nedeľa v Cezročnom období
Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?
Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?
Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?
Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?
Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.
Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.
foto: thebiblerevival.com
Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?
Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?
Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?
Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?
Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.
Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.
foto: thebiblerevival.com
5. októbra 2010
Pavol Strauss I.
„Človeče, miluj ľudstvo ako seba samého
a mysli si, že si ho ty pokazil.
Áno, povedzme si každý:
Ja, ja som svet zničil a pokazil, len ja...
Stále si to uvedomujme.
V tomto sebapoznaní je jediná spása...“
In: Všetko je rovnako blízke i ďaleké
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)


