Nariadenie (poviedka)

Nastúpil som do električky ako každé ráno. Automaticky som sa chcel posadiť a prečítať si rannú tlač. Nervózne som sa rozhliadal okolo seba, no nemohol som nájsť čo i len jednu voľnú sedačku. A to som bol jediný, kto zostal stáť. Keď som viackrát dôkladne zmapoval celé dopravné vozidlo a uistil som sa, že je to naozaj tak, nespokojne som svoj pohľad uprel priamo pred seba. Nehľadel som von oknom, pretože som príliš vysoký a to by som sa v tých našich starých strojoch musel poriadne zohnúť. Môj zrak spočinul na krátkom nápise, ktorý už tisíckrát predtým vyvolal na mojej tvári spontánny úsmev a potvrdil mi tézu môjho starého otca, že slovenčina je najkrajší jazyk na svete. Pripomínam, že hoci čítať vedel, spisovnú slovenčinu nepoužíval dokonca ani v spovednici (to mi na jeho kare pošepol do ucha pán farár).

Cestujúci sú povinní za jazdy sa držať.

 

Nie som žiadny jazykovedec ani literárny kritik (a ten, kto túto vetičku sformuloval, už vôbec nie), no o skromnú analýzu sa pokúsiť môžem. Po prvé, je to nariadenie ukladajúce adresátovi určitú povinnosť. Po druhé, adresátom je každá osoba nachádzajúca sa v danom dopravnom prostriedku za jazdy, teda aj sediaci – ten, čo sa držať, zdá sa, nepotrebuje. Po tretie, predpis uvá­dza tri informácie: kto, čo a kedy. Jeho všeobecnosť však mlčí o ďalších otázkach. Čoho alebo koho? Prípadne čím, ako a hlavne prečo sú cestujúci povinní sa držať?

Roky som sa snažil čo najpresnejšie vyjadriť svoje cestovateľské úvahy, no až prednedávnom sa mi ich podarilo vtesnať do týchto troch bodov. A som na nich pyšný. Jeden čas som dokonca intenzívne pracoval na alternatívnych zneniach, ktoré by presnejšie vyjadrili povinnosť cestujúcich. Bol som odhodlaný, že pôjdem na vedenie podniku a podám im svoje návrhy a takto sa budem podieľať na zlepšení kultúry cestovania v našom meste. Sníval som o tom, že ma budú na rukách nosiť, keď im predostriem svoje argumenty v prospech inovácie, že zarobím neviem koľko peňazí, ale hlavne potom, keď odstránia staré tabuľky a na ich miesto pripevnia nápis, ktorý som ja vymyslel, že sa budem môcť pochváliť každému spolucestujúcemu a rozpovedať mu celý príbeh a to budem robiť až do smrti, po ktorej v deň môjho pohrebu v celom meste na moju počesť zastavia presne na obed mestskú dopravu. No nikdy k tomu nedošlo. Nikto nič nevie o mojich zámeroch, s nikým som sa o svoj objav nepodelil. Dnes mi stačí hrejivý pocit vlastného uspokojenia a nadradenosti nad ostatnými, ktorí sa nad touto tabuľkou vôbec nepoza­sta­vujú.

Na vine je mladý revízor, ktorý do roboty nastúpil len prednedávnom a denne behá po tých električkách ako vyšinutý. Určite ho nechala frajerka. Kvôli nemu si už vyše mesiaca kupujem ráno spolu s novinami aj cestovné lístky. Naposledy som tak urobil pred troma rokmi, keď zdra­želi na dvanásť korún. Kúpil som presne osem lístkov a na nich som jazdil, hovorím, od posled­ných komunálnych volieb. Totižto, do zamestnania cestujem iba jedenástkou a už dávno som si všimol, že tie električky sú stále tie isté, len sa striedajú. Napočítal som ich dovedna osem, každá má svoje číslo (napr. 712 003), ktorým je označená na viacerých miestach vonkajšej karosé­rie. Zo starej peňaženky som si urobil také maličké puzdro s ôsmimi priečinkami. Každý má svoje číslo (napr. 712 003) a v každom je zasunutý jeden lístoček. Keď som do električky nastupoval, len som vybral lístok z toho pravého priečinku. Bol už síce predierkovaný, ale ja som ho vložil do stroj­čeka a potiahol som – išlo to ľahko, bez trhnutia, tie kódy sa nikdy nemenili. Keď potom prišiel náhodou kontrolór, ukázal som mu lístok a bolo to. Ak mi ho náhodou vrátil preškrtnutý alebo pretrhnutý, jednoducho som si ho dokúpil. Takto som dennodenne chodil do zamestnania a naspäť už, poviem vám, dosť rokov. Nikto mi na to neprišiel. Ja som sa tým ani nikomu nechválil. To by ešte chýbalo, aby sa to roznieslo a postupne by tak začali cestovať všetci! Tak to nie. Na tento vynález som bol takisto nesmierne hrdý, ale chcel som si ho odniesť až do hrobu. Vo vnútornom vrecku na saku – tam, kde som ho nosieval vždycky. Nebyť toho fagana.

Stalo sa to začiatkom minulého mesiaca. Zaspal som. Chodník od nášho paneláku až po zastávku bol pokrytý ľadom. Nestíhal som. Dvakrát som aj spadol, len len že som dobehol do zatvárajúcich sa dvier. Zadychčane som si sadol a dlaňami si masíroval boľavé koleno.

„Revízia cestovných lístkov!“ na ten štipľavý hlas nezabudnem. Aj dýchať som na pár sekúnd prestal. V tom zhone som si zabudol všimnúť číslo na električke. Som v kaši, pomyslel som si a rozhliadal som sa po stenách, či nebude nastriekané či nalepené hádam aj tu, hoci som už dávno mal všetko dôkladne pre­skúmané a vedel som, že nie.

„Moment…,“ začul som svoju neistú reakciu a štuchal som pravicou do vrecka na saku, „to je ale poľa­dovica, ešte šťastie, že električky jazdia po koľajniciach, nemusíme sa báť, že sa šmyk­neme niekde do priekopy, čo poviete?“ pokúšal som sa zľahčovať situáciu.

„Ukážete mi váš cestovný lístok?“ odpoveď bola nekompromisná.

„Áno, áno, moment, vydržte…“ habkal som. Sám sa tomu dnes čudujem, že som dovtedy nere­zignoval. Ešte raz som sa okolo seba rozhliadol a zrazu mi blysol hlavou nápad. Mám to! Veď to nemôže byť iná električka, než moja obľúbená stará sedem-jedna-dva-nula-nula-trojka. Ostatné som si trochu mýlil, ale túto nie, tú som poznal ako vlastnú dlaň, určite je to ona. Lístok som vytiahol bez toho, aby som vybral aj moje tajné puzdro (to by ma mohol revízor prekuknúť), bol hneď v prvom priečinku, to som vedel bezpečne.

„Nech sa páči,“ vydýchol som si, som zachránený. Prekvapene, nie, šokovane naň pozrel, overil si ho a ja som tušil, že také jednoduché to zasa nebude.

„To nie je možné…,“ krútil hlavou, „to nie je možné…“ Prezeral si ten lístok ako nejaký draho­kam až nakoniec vyriekol ortieľ: „Zaplatíte pokutu 1200 slovenských korún za používanie mestského hromad­ného prostriedku bez platného označeného lístka…“ recitoval ako z vyhlášky.

„Ako to?! Ja nič platiť nebudem. Lístok mám, označený je, tak čo odo mňa chcete?“ protestoval som.

„Neviem, ako je to možné, že máte tento lístok, no odkedy ste nastúpili do električky, vás pozo­rujem, no nevšimol som si, aby ste ho štikli. Zaplatíte pokutu.“

A hádka bola na svete. Vymýšľal som všetko možné, no nič nezabralo. A ja, cholerik starý, keď som sa nakoniec vzdal a vyberal som občiansky preukaz, spolu s nim som vytiahol aj moje (do tej chvíle) tajné puzdro. Zvyšok si už môžete domyslieť. Od tohto incidentu ide z môjho denného rozpočtu 24 korún na dopravu. K tomu ešte tá pokuta, joj.

Takže takto som zarobil na dopravnom podniku. Môj hnev bol taký silný, že som zaraz potrhal a povyhadzoval všetky svoje návrhy na zmenu nápisu v električkách a bolo po sláve.

Hľadel som teda na tú tabuľku a kútikmi úst sa usmieval. Predstavil som si, že by som pristúpil k hociktorému z cestujúcich a chytil ho za ruku. Aby som počúvol príkaz. Druhou rukou by som sa lapil niekoho iného a už by sme boli traja. Oni by zase pokračovali. Svoje voľné ruky by natiahli najbližšie sto­jacim či sediacim a tak by to pokračovalo, kým by sme sa nedržali všetci. Nezáleží na tom, či sa poznáme či nie, či sme si sympatickí, či sa budeme aj zhovárať, či sa ešte niekedy uvidíme. Nie, záleží len na tom, aby sme sa navzájom držali – jeden druhého a tým všetci vospolok. Skúmal som tváre ľudí a v duchu hádal, ako by reagovali.

Hneď nato som si uvedomil, že by sme sa mali držať nielen v električke ale aj vonku, keď vystúpime. A nielen na zastávke, ale aj potom. Všetci by sme sa mali pochytať za ruky aj v práci, doma, na ulici, v krčme, u kaderníka, na hokeji, v divadle, aj na dovolenke pri mori, proste vždy všade všetci. Celý svet. Držať sa. Veď cestujúcimi sme stále, nielen vtedy, keď sa práve nachá­dzame v nejakom dopravnom pros­triedku. Sme nimi od začiatku do konca. Musíme sa držať. Pre nás je to nevyhnutné na riadenie – len tak sa udržíme na nohách idúc správnym smerom.

Prvýkrát som sa prestal cítiť ako skrytý vynálezca, ktorému nebolo umožnené prejaviť sa. Viem, že pravý milovník múdrosti to nikdy neprizná, no zo mňa sa v tej chvíli stal snívajúci filozof – maličké ohnivko na obrovskej reťazi, ktoré pochopilo, prečo sú všetky navzájom pospájané. Áno, vtedy som to pochopil. Všetko. V jednom momente. Neboli to moje myšlienky, pretože na také niečo som sa nikdy nezmohol. Bol to dotyk zhora, myslite si, čo chcete. Pochopil som, že som sa svojou vnútornou kritikou nesmierne mýlil. Ten nápis nemôže byť výstižnejší! Vyjadruje to, čo má a ešte oveľa viac. Určite to netušil ani jeho navrhovateľ.

„Kzzzzzzzzz…!“ zrazu električka prudko zabrzdila. Práve som si oboma rukami rozopínal zimný kožuch, pri tých úvahách som aj na chlad okolo seba zabudol. Trhlo so mnou, reflexívne som urobil krok vbok, viac som v tej rýchlosti nedokázal. Aký som dlhý, padal som na zem s tichým ale o to vystrašenej­ším výkrikom. V mysli som už cítil bolesť chrbta, ktorá má zachváti, keď sa nebudem môcť zodvihnúť zo zeme. Keď som už krivil tvár v očakávaní tvrdého nárazu, moje vydesenie sa náhle zmenilo na neskrývaný údiv. Tesne nad podlahou ma zachytili dve mocné ruky. Spadol som ako do perín.

„Pozooor…,“ varoval ma ktosi, sám vedel, že neskoro. Jeho hlas sa mi hneď zdal akýsi pove­domý. Električka už stála nehybne, počul som nadávky, ľudia krútili hlavami. Zízali dopredu snažiac sa dopát­rať, čo sa vlastne stalo. Mimochodom, ja to neviem dodnes.        

„Keby na to bol nejaký predpis, dám vám pokutu za to, že ste nedodržali príkaz, ktorý je tu hore napí­saný, aha,“ mykol k nemu hlavou môj záchranca, dvíhal ma, hneď som mu kukol do tváre. „Nabudúce musíte dávať väčší pozor a vidíte, že dodržiavať predpisy sa oplatí, ba čo (!), je to nutné.“

Úplne dezorientovaný som čumel raz na neho, raz na dlážku (či mi niečo nevypadlo) a nebolo možné vtedy vypustiť z úst iné.

„Ďakujem,“ podal som mu ruku, čo som v tom momente vnímal ako najdokonalejší prejav odpustenia. Aj on si ma pamätal. Tak teplo na srdci mi dávno nebolo. Šok, úľava, znechutenie i radosť zároveň.

„A držte sa,“ opäť veľavravne kývol hlavou smerom k  tabuľke a keď som sa už konečne začínal spa­mätávať a chcel som sa prihovoriť, odišiel. „Idem sa pozrieť, čo sa tu vlastne stalo. Dovidenia.“

O pár minút sa električka pohla. Zopár sedadiel sa uvoľnilo, lebo viacerí vybehli von, no ja som zostal stáť na svojom mieste a zadumane som čítal odpredu dozadu a naopak ten osudný nápis. Chvíľa osviete­nia sa zavŕšila. Získal som odpoveď na poslednú otázku, na tú najpodstatnejšiu. Aj Shakespeare by musel uznať, že jeho veľdiela sú v porovnaní s touto sedemslovnou vetou prebytočným literárnym žonglér­stvom.

Na konečnej predo mnou nemotorne vystupovala moja kolegyňa na vysokých podpätkoch. Chytil som ju za rameno bez toho, aby ma zbadala. Obzrela sa a keď ma identifikovala, na jej tvári sa zmiešal údiv s úsmevom. Už som ju nepustil. Podotýkam, že predtým som to nikdy nerobil. Poznala ma ako „patolo­gického samotára“ (to sú, prosím pekne, jej slová). Môj skutok ju prekvapil, no nič sa nespýtala, nekomentovala ho. Pochválil som jej nový kožuch, ona sa rozho­vorila o svojom nedávno narodivšom prvom vnukovi a takto sme vedno kráčali ruka v ruke až do firmy.

***

ilustračné foto: internet

***

Napísané v roku 2003.

Modlitba zvonov (poviedka, dokončenie)

Kruda si nakoniec zvolil druhý rad. Jeden tím bežal pred traktorom a odhadzoval spod kolies zemiaky. Ďalší rozbehol rýchlozber posledného šoru, aby hneď mohol vyorávať ten vedľajší. Poltucet detí odbehol doprostred poľa, aby nemuseli počúvať nerozhodné rozhodnutia dospelých.

„Toto je malá bandurka? Toto? Ešte dva rovnaké a máš obed!“ kričala na svojho syna stryná.

„A tie mechy viažte poriadne!“

„To ten Američan. V tej Amerike nevidel mech desať rokov. Ha-ha-ha.“

„Ale príliš zhnité alebo rozpoltené nechajte tak!“

„Nie! Všetko, všetko do vedier! Svine to zožerú!“

„Už si vyber, aké chceš zbierať a nemotaj sa ako námesačný!“

„Len sa neplašte, pomaly, pomaly.“

„Čo pomaly? Dokedy tu budeme?“

Kruda na traktore lietal hore dole. My sme v nevypočítateľných smeroch a intervaloch brázdili pole za ním. Otec do seba vlial prvé pivo a s fľašou slivovice a umelým pohárikom pobehoval a ponúkal a riadil a potil sa ako kôň.

S klesajúcim pracovným nasadením z minúty na minútu a z hodiny na hodinu úmerne rástla nervozita. Jedna z tiet sa počas potýčky cez desiatu tak naštvala, že vzala svoje tri detváky a krížom cez kukuričné pole zdrhla preč. Jej dom bol vzdialený minimálne tri kilometre. Samozrejme, témou škriepky boli vzájomné výčitky, keď každý každému tvrdil, že „ja driem ako otrok, a ty sa ulievaš“. Odchod tety situáciu na chvíľočku upokojil, ale len čo sme pokračovali v zbere, slovné útoky sa ešte vyhrotili.

„Toho roku dostaneš len dva mechy, viac si nezaslúžiš!“

„Hej, zato, že za teba všetko odrobia deti!“

„Moje aspoň robia, ale tvoji galgani len pokukujú po susedových dcérach.“ Na vedľajšom poli sa totiž v bikinách špacírovali dospievajúce dvojičky.

„Hej! Američan! Sú v tej Amerike krajšie baby ako naše?“

„A našiel si si nejakú?“

„Nechajte ho! Je to jeho vec. A radšej zbierajte!“

Vydýchol som si, že nemusím odpovedať. Debata sa vrátila naspäť. Pozastavil som sa a rozhliadal vôkol seba.

„No čo, už nevládzeš?“ vytkol mi bratranec. Nereagoval som. Neznášam, keď na mňa niekto zvaľuje svoju lenivosť.

A v tom rozčúlení, v tej vrave a hluku, v tom chaose, pri pozorovaní toho obrovského mraveniska, v ktorého strede som sa našiel, v nostalgii za starými zlatými časmi sa mi v mysli vynorila spásonosná spomienka.

***

Najvzácnejší okamih počas zberu zemiakov pre mňa odjakživa predstavovalo pravé poludnie. Vtedy na kilometre vzdialené kostoly spoza kopcov zo všetkých svetových strán spúšťali svoju pradávnu symfóniu. Na roli sa na pár minút zastavil čas. Odhodili sme motyky i vedrá a postavili sme sa do pozoru. Hurhaj utíchol a motory zmĺkli. Chlapi si zložili čiapky z hláv. Niektoré rodinky sa zlúčili v malé klbká. Celé pole ako jeden organizmus utíchlo, pretože zvonili na Anjel Pána. Jedni nahlas v skupinkách, iní mrmlúc si popod nos, ďalší s privretými očami bez pohybu – všetci vedno odriekali tú istú modlitbu.

A práve týmto ma zber zemiakov najväčšmi fascinoval. Babky ruženčiarky, ktoré navštevujú omšu deň čo deň, sa modlili spolu s odpornými ožranmi, ktorí počas nedeľných bohoslužieb podopierali zvonka kostolný múr. Dokonca aj všeobecne známi nepriatelia cirkvi či zaťatí komunisti tu mlčky prejavili svoju spolupatričnosť. Nejeden takto zo seba vydal jedinkú modlitbu počas roka. Tam, na jesennom poli. Za odpustenie, že nikdy viac a s vďakou, že predsa, že práve teraz. Len zopár minút. So všetkými a za všetkých, ktorí tam boli i ktorí nie. Vo chvíli mocnejšej než akákoľvek iná.

***

„Ujo! ujo!“ potiahlo ma za rukáv malé dievčatko. „Môj ocko vás volá.“

„Tak mi ho ukáž,“ pozrel som na ňu a videl som Vlastu v materskej škôlke.

„Aha,“ namierila prstom a zbadal som svojho najvernejšieho druha z detstva.

„Jaro!“ skríkol som a on mi zamával. Dievčatko ma chytilo za ruku a viedlo k svojmu ockovi. Pozrel som sa na hodinky.

„Počkaj!“ zvreskol som, až som sa sám zľakol a moja spoločníčka s plačom odbehla, „veď je presne dvanásť!“

V nádeji som sa otočil smerom k svojej famílii, ale tá horlivo pracovala a vadila sa ako dovtedy. Očami som začal hľadať po celom poli. Vari si nikto nevšimol, že práve odbilo poludnie? A zvony, ako to, že nezvonia zvony? Ako divoká šelma som nastražil svoje uši. Musia sa ozvať, veď som ich nečul dvanásť rokov! V tom vypätí sa mi zazdalo, že kdesi v diaľave sa ozýva ich buchot. Bol však taký slabý, že som nedokázal rozlíšiť, či nejde len o môj prelud. Babka, dedo, kde ste?! Začnite Anjel Pána, prosím, prosíkal som pre seba.

„Nazdar starec,“ zdráhavo ma oslovil Jaro zo vzdialenosti niekoľkých krokov, „čo je, čo ti je?“

„Prečo nebijú kostolné zvony? Veď je obed!“ vypálil som na neho ako nepríčetný. Totálne nechápal, ale pohotovo odpovedal.

„Ešte ti nepovedali? Nový farár ich vymenil za zvonkohru,“ hneď som si spomenul na otcovu „kauzu zvonov“, „a tá vyhráva každú hodinu, ale počuť ju len v dedine. Je oveľa tichšia.“

„Ľuboš! Ľubo! Neulievaj sa!“ všimol si moju dlhšiu záhaľku otec.

„Kde je Vlasta?“ vystrelil som na Jara druhýkrát.

„Choď ku ocovi,“ vyhol sa tentoraz odpovedi a obrátil sa mi chrbtom. Troma skokmi som ho dohonil a stiahol za plece.

„Tak kde je?! Hovor, kde je!“

„Nechaj ma!“ snažil sa vyslobodiť z môjho zovretia.

„Nepovolím, kým mi nepovieš,“ nástojil som na svojom, ale vtom som sa akosi spamätal a pustil ho. Rázne odkráčal, zatiaľ čo ja som zostal stáť prikovaný ako stĺp. Pozoroval som ho, kam ide, no Vlasty nikde.

„Dokedy tam budeš postávať?!“ prehovoril jeden zo strýkov.

„Nechaj ho!“ brzdila ho manželka, „pozri sa na seba, že kto tu postáva!“

„Keby ste nepracovali jazykmi ale rukami, už dávno sme doma,“ pridala sa ktorási sesternica.

„Hó, tá pravá sa ozvala,“ osopil sa na ňu snúbenec, „keby sme nemuseli za tebou robiť dozber…“

„Mandolííínka pásavááá…,“ snažil sa upokojiť situáciu Dušan.

„Nepi už toľko! Zoberte mu tú fľašu!“

„Načo, veď aj tak sa tu len moce…“

Prestal som vnímať hlasy a zvuky okolo seba. Zohol som sa a začal hádzať zemiačky do vedier. Hundranie a hádanie sa stupňovalo naďalej a radšej ani nespomínam, ako večer skončilo. (Len tak na okraj, je až na neuverenie, že keď sme sa o šiestej vracali z poľa, zvonkohra nás privítala inštrumentálnym prevedením Bernsteinovej skladby America z muzikálu West Side Story.)

„Žere larva, žere bandurky…“

Započúval som sa do ozveny zvonov, ktoré tichučko sprevádzali údery môjho srdca. Veril som, že kdesi v diaľke stále bijú. A popadla ma obava, že už nik, že už iba tie zvony sa za nás modlia. 

„…až po korinky, až po korinky!“

***

ilustračné foto: internet

***
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.

Modlitba zvonov (poviedka, 3. časť)

„Mandolííínka pásavááá prilecéééla z úesááá. Mandolííínka pásavááá…,“ zobudil ma v deň „D“ Dušanov tenor. Pred piatou ráno sa vkradol do mojej izbietky a spustil našu tradičnú bandurkovú hymnu. Ani viečka som poriadne neodlepil, no hneď som sa pridal svojím rozospatým hlasom:

„Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. 

Každé slovíčko piesne ma prepichovalo ako nikdy predtým. S bratom sme sa vystískali, vybuchnátovali a vyšantili ako zamlada.

„Hybaj ty Američan, uvidíme, či si v tej Amerike nezlenivel.“

„Ja nie som Američan,“ podráždene som sa bránil, „som Slovák!“ Netušil som, že oslovenie „Američan“ a frázu „v tej Amerike“ budem do večera počuť ešte najmenej stokrát.

Na dvore ma už čakala celučká rodina. Teda, len spočiatku som sa nazdával, že je celá, mal som problém identifikovať tváre a oživovať v pamäti mená. Postupne som zistil, že takmer polovica sa nedostavila a až neskôr som sa podozvedal dôvody absencie – samé primitívne výhovorky a hádky a zaneprázdnenia a tak ďalej. Každopádne, tí, čo prišli, prišli tak zavčasu kvôli mne.

„Tak dnes si už nebudeme rozdeľovať doláre. Američan sa nám vrátil,“ privítala ma teta. Jej široký (priam americký) úsmev prezrádzal skôr nespokojnosť než šťastie. Rovnaký úškrnok som vyčítal na viacerých tvárach a hneď som si domyslel, že príčinou neprítomnosti ostatných mohla byť práve moja prítomnosť. A hoci som celou svojou bytosťou prežíval radosť z dnešného dňa, na ktorý som sa tak neskonale tešil, predsa som si ju nedokázal vychutnať. Podobne som sa kedysi cítil s Vlastou počas našich vrcholných tancovačiek, keď ma začala tlačiť topánka.

„Vôbec si sa nezmenil,“ pokračovala teta vo frázičkách.

„Ale ba, pochudol,“ oponoval ujo. „Nohavice na ňom len tak visia. Takto si ho nepamätám.“

„No na tvári pribral,“ vyštípala mi líca ďalšia teta, „pozrite, aký je bacuľatý!“

„Mne sa zdá, že zostarol,“ zapojila sa moja najmladšia sestra.

„Dobre vyzeráš,“ objal som sa s prostrednou sestrou.

„A zmužnel,“ šepol jej do ucha neviem kto.

„Len pohľad má nejaký vážny,“ pokračovala analýza môjho výzoru.

„Ale nafúknuté brucho od hamburgerov sa mu skryť nepodarí."

Pripadal som si ako atrakcia v cirkuse, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Zvítavanie za brieždenia trvalo asi hodinu. Po úvodnom ošiali sme do kufrov áut začali nakladať plechové i umelé vedrá, skrútené mechy, motúzy na viazanie, motyky, debničky s pivom, bochníky čerstvého chleba, bok slaniny, salámu, rezne v alobale, makové rožky, orechovú štrúdľu, čerstvé paradajky, plechovky koly, papriku, uhorky, milión druhou cukríkov a sladkostí, jablká, termosky s kávou, iné so zmrzlinou, skladacie stoličky, slnečník, dokonca prenosný stolík, poväčšine dievčenské šaty na prezlečenie, fľaše sudového vína, krémy na opaľovanie, bandasku vody na umývanie… Dostával som dojem, že odchádzame na dvojtýždňovú dovolenku.

„Lepšie si si kúpiť nemohol? Čo si v tej Amerike nič nezarobil?“ spustil na mňa Dušan, keď sme nasadali do môjho nového auta. Kedysi sme na pole putovali peši, pri najlepšom jedno vozidlo viezlo potraviny. Dnes sme z dvora vyšli ako prezidentská kolóna na šiestich limuzínach. A na kraji zemiakovej role nás čakal hotový autosalón. Moja čerstvá nablýskaná škodovka sa tam doslova strácala. Mal som problém nájsť voľné miesto medzi všetkými možnými typmi áut všetkých možných svetových značiek. Do očí bil kolosálny Hummer, terénny Jeep a predovšetkým prízemný Jaguár kabriolet. Nerozumel som. Ich majitelia sa zaiste nepotrebujú mordovať so zemiakmi! Prečo tu prišli? Vlastne, aj ja na takéto auto mám. Ale nekúpil som si ho – azda z rovnakého dôvodu z akého oni áno. Zaskočený som vybehol von a nechal brata zaparkovať. Zazdalo sa mi, ako ma pri tanci bolia obe päty.

Upokojil ma pohľad na pole. Nezmenilo sa. Ako mravce sa na ňom hemžili desiatky ľudí. Automaticky zbierali zemiaky do vedier a vysypávali do vriec, kričali na seba i posmievali sa, deti sa ohadzovali, starejší pofajčievali, traktory vrčali a ranné slnko nad nimi rozprestieralo svoju žiarivú náruč. Dostal som chuť ľahnúť si na zem, vryť sa do hliny, splynúť s ňou. Zhlboka som sa nadýchol prachu, keď okolo prefrčala domácky vyrobená motorka. Tá vôňa! Ešte raz, ešte! Rozkýchal som sa. Padol som na kolená, prstami nabral rozoranú pôdu a vyhodil nad seba s radostným výkrikom. Bože môj! Čo to je?! V tak nečakanej chvíli! Blaženosť.

„Blázon! Vstávaj!“ zvreskol na mňa otec, „Kruda nám už vyoráva!“

Vtedy som zočil dvadsaťtri členov našej výpravy, ako ovešaní všetkými potrebami šprintujú za motorkou. Dobehli sme k našej parcele a veru, prvý šor zemiakov bol už vyoraný. Keďže sme patrili medzi najväčšie rodiny v dedine, pravidelne sme mávali najviac radov. Tentoraz som ich napočítal trinásť, zatiaľ čo susedom z ľavej strany postačili štyri a z pravej osem.

„Fú…,“ pretrel som si čelo zápästím.

„Mandolííínka pásavááá…,“ burcoval sa do roboty zadychčaný strýko.

„No, Američan, ukáž, či si v tej Amerike nezabudol, ako sa zbierajú bandurky,“ zreval mi ktosi do ucha a bezhlavo sme sa hromadne vrhli do práce.

„Rýchlo, rýchlo, žeby nám Kruda mohol hneď vyorať ďalšie.“

„Hanka, ty choď s Martou a deťmi dopredu a zbierajte veľké, my ostatní sa postaráme o ostatné,“ zavelil otec.

„Nech polovica z nás ide zbierať z opačného konca, budeme rýchlejší!“ podotkol strýko a už sa jedna skupinka rozbehla podľa jeho návrhu.

„Prvú triedu sypeme do nových mechov, sadenice a malé alebo nahnité do starých!“

„Aha, Kruda už ide naspäť, nepostávajte, deti!“ Pri spiatočnej ceste vyoral posledný rad zemiakov. Na kraji poľa otvoril dvere traktora.

„Dobre, dobre, za radom, všetko, len sa čiň!“ povzbudzoval ho otec.

„Nie! Veď popučí tie, čo sú už vyorané! Musí počkať!“

„On tu čakať, moja milá, nebude. Zavolajú ho iní, a potom budeme za ním čakať my. Len or!“

„Tak, skoro ich vyzbierajme, alebo aspoň odhádžme spod kolies!“

„Vyor prostredný šor, my zatiaľ pozbierame z prvého a keď pôjdeš naspäť…“

„To nestihneme, niektoré miesta treba ešte prekopať motykou. Čert niektoré bandurky zanecháva v zemi.“ (Čertom nazývajú vrtuľový vyorávač.)

„Kde je dedo?“ spýtal som sa v tom zmätku mamy v nádeji, že najstarší rodinný príslušník rozhodne, ako budeme postupovať.

„On tu už nechodí…,“ smutne nado mnou vyriekla rozsudok smrti. Moju jarosť začalo nadobro nahrádzať znechutenie. Ba na moment ma zachvátila trpká túžba odísť, zutekať čím skôr, kade ľahšie a čo najďalej.

ilustračné foto: internet

Modlitba zvonov (poviedka, 2. časť)

Zobudil som sa zavčasu. Aj napriek podporným prostriedkom v podobe domácej liehoviny sa mi do ranných hodín nedarilo zaspať. Sedemhodinový časový posun spravil svoje. Po silnej slovenskej tureckej káve, na akú som už prisám veru zabudol, som sa vybral vlakom do mesta. Tie žlto-červené predpotopné špinavé vozne mi tiež takmer vypadli z pamäti. Tridsaťdvakilometrovú vzdialenosť urazili za necelú hodinu. V Amerike som vlakom necestoval ani raz, poväčšine lietadlom. Za rovnakú dobu sa dalo dostať na miesto v desaťnásobne väčšej diaľke. Uľútostilo sa mi za stredoškolskými rokmi, keď som dennodenne dochádzal na tejto „hornošarišskej strele“ (ako sme ju volali) na gymnázium. Sedadlá a chodbičky vtedy bývali do špiku preplnené. Tentoraz zívali prázdnotou. Celú cestu som ako prilepený na okne dychtivo mapoval a obdivoval rodný kraj.

V okresnom mestečku som sa nechal taxíkom odviesť do najbližšej predajne áut. Bez váhania som kúpil najpredávanejší súčasný model škodovky. Nerobilo mi problém zaplatiť aj za najluxusnejšie vozidlo na trhu, no rozhodol som sa pre šedý – a hlavne najmenej provokatívny – priemer. Nechcel som u ľudí burcovať závisť a pocity menejcennosti.

Motor mi na každej druhej križovatke zdochol. Načisto som odvykol od manuálnej prevodovky. Ako som sa trápil v tej rýchlej a dravej premávke, pochopil som, prečo už nik nejazdí vlakom. Domov som dorazil vyčerpaný na smrť ale šťastný.

„Lepší si si kúpiť nemohol?“ kričal na mňa otec otvárajúc mi bránu. „Taký má každý…“

***

Piatok som strávil v pivnici. Otec mi dal za úlohu pripraviť miesto pre nové zemiaky. Vo vedrách som vynášal zostatky z minuloročných, zatiaľ čo mi Dúfus pobehoval pomedzi nohy. Bol to biely špic. Skuvíňal, brechal, išlo ho roztrhnúť, keď svojim ňufákom zacítil myši či potkany či iných obyvateľov nášho podzemia.

V detstve som sa sem chodieval hrávať s jeho matkou Šony a mojim najlepším kamarátom Jarom. Plamienkami zo sviečok sme vypaľovali všadeprítomné pavučiny a ich zmätených majiteľov popadaných na zemi sme mumifikovali voskom.

Keď sa mi tieto obrazy začali vynárať v mysli, nemohol som nepreskúmať kompletný povrch nízkeho plafónu. Dymom zo sviečok sme ho celý počmárali všakovakými nápismi a kresbičkami. Jasne som rozoznal Heavy metal, Sylvester Stalone, Nike s nepodareným znakom športovej firmy či stíhačku s vystrelenými raketami na mapku s označením Irak. Pristavil som sa v najtmavšom rohu pivnice. Ten sme špeciálne venovali našim detským láskam. Vynímala sa v ňom rovnica V + L = VL a popri nej obrovské srdce s nápisom Vlasta. Prudko mi zovrelo hruď, musel som sa oprieť o regál.

***

Do Vlasty som sa zaľúbil v materskej škole. Ustavične plakala, keď tam prišla, aj keď odchádzala. Škôlku neznášala očividne, partia chlapcov si z nej jednostaj uťahovala. Hlavnými iniciátormi bol Jaro a ročníkový rebel Kruda. Ja som sa k nim votrel zámerne. Neskutočnú radosť mi spôsobovalo, keď som do nej mohol štuchnúť alebo skryť jej obľúbenú bábiku.

Postupne som sa dozvedal, že ani doma nemala ružový svet. Z jej otca sa vykľul vodca dedinských alkoholikov. Keď ju ráno vodil do škôlky, cestou sa zastavili v obchode. Dodnes mi zostal v pamäti obraz, ako ona mlčky sedí na zábradlí a líže lízanku, kým sa on v kruhu svojich kumpánov hlasne rehoce a popíja z fľaše, ktorá medzi nimi koluje. Všimla si ma, naše pohľady sa stretli a na sekundu sme obaja zamrzli. Od toho okamihu som ju začal pri šikanovaní šetriť. Ostatní to nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč (pre jej vlasy po pás sme jej vymysleli prezývku Vlasata), len som simuloval prudké pohyby a vrčal ako naježený kocúr, ale neublížil som jej ani zamak. Postrehla to ihneď a zdalo sa mi, akoby sa odvtedy na moje „šikanovanie“ tešila. Dokonca, keď to Kruda niekedy preháňal, hneď som ho šiel vystriedať. Nikdy sme sa nerozprávali, navonok som bol jej nepriateľom – všetci to môžu dosvedčiť, ale u oboch z nás rástlo čosi neznáme a hrejúce.

Za tri roky v materskej škole mi povedala jedinú vetu. Stalo sa to počas poobedňajšieho spánku. O pol druhej sme si ľahli do rozkladacích postelí tak ako každučký deň. Dievčatá si ustlali na jednom konci izby a my na opačnom. Nemohol som zaspať. Strašne ma trápilo, ako si celé dopoludnie opäť strieľali z Vlasty a ja som to nestačil mierniť. Keď učiteľka odišla v domnienke, že všetci spia, posadil som sa. Zasyčal som, no nik nereagoval. Po štyroch som sa preplazil k Vlastinej posteli a usadil sa vedľa nej, priamo do jej pohľadu. Vôbec ma neprekvapilo, že ani ona nezažmúrila oči. Ešte stále sa červenali od sĺz. Bez slova a bez pohybu sme sa do seba zahľadeli. Zrazu sa otvorili dvere. Učiteľku sme ignorovali.

„Ľúbim ťa,“ šepla Vlasta.

„Ľubomír!“ skríkla súdružka.

Hneď ma schmatli dve ruky a preniesli na moju posteľ. Veľmi ma netrápilo, že som dostal aj pár na zadok.

Naša láska zostala platonická do strednej školy, keď sme sa obaja stretli na konkurze do vychýreného folklórneho súboru. Ľudovky som miloval odjakživa, ale až Vlasta vo mne prebudila ozajstnú vášeň k tancu a tanec s ňou vášeň k nej. Postupne sme sa prepracovali na prvých sólistov. Tanec z nás spravil jedno. Keď sme to na parkete či javisku roztočili, svet prestával existovať. Nikdy a nikde inde som necítil takú moc.

Vďaka tanečnému súboru sme sa dostali aj do Spojených štátov. V tej dobe bolo takmer nemožné dostať turistické víza. Preto sme sa radovali ako zmyslov zbavení, že sa nám podarilo vybaviť prezentačné turné pre amerických Slovákov. V plnom počte štyridsiatich siedmych členov sme sa koncom deväťdesiateho tretieho vybrali na skusy za veľkú mláku. Dva týždne sme nezišli z pódia, ľudia nás žrali. Amerika sa nám stala zdrojom absolútneho opojenia a slávy. V tomto tranze vznikol neočakávaný problém – návrat domov. Veď ostaňme dlhšie, budeme si zarábať tancom, keď nás to omrzí, môžeme robiť hocičo, veď kedy budeme mať ďalšiu šancu sem prísť, doma nemáme prácu, ekonomika sa zhoršuje, privyrobme si trochu a potom sa vrátime… Táto myšlienka ma nadchla, no Vlastu, žiaľbohu, nie. Dodnes som nepochopil, čo ju ťahalo späť do vlasti. Otca mala pijaka, často sa na neho sťažovala, aj rodina ju trápila, že je rozbitá, peniaze im chýbajú, chcela ísť na výšku, no nemala za čo, striedala jedno zamestnanie za druhým, a vždy len s mizivým zárobkom… Mňa takéto problémy nesužovali, a beztak som sa vrátiť nechcel.

Rozišli sme sa mlčky. Nikdy sme toho veľa nenahovorili, hlavne nie vo chvíľach naplnených takým citovým pnutím ako vtedy. Nič sme si nesľubovali, akoby sme tušili, že naše spoločné blaho bolo príliš rozprávkové na to, aby pokračovalo. Keď sme sa lúčili, mala oči uplakané ako v ten deň v materskej škôlke.

Na Slovensko sa vrátili necelé dve tretiny z nás. Súbor sa podarilo zachrániť len horko ťažko, ale už nikdy nedosiahol úroveň spred amerického turné.

S ostatnými odpadlíkmi som sa usadil v Pittsburghu. Po niekoľkých týždňoch sme prestali tancovať a do štvrťroka si každý našiel minimálne jeden džob. A keď sme si postupne začali všímať, že jedným sa darí viac než iným, že častejšie menia autá a bývajú v drahšej štvrti, závisť naše priateľstvo úplne rozbila. Do roka sme sa roztratili po celom východnom pobreží. Páriky sa osamostatnili a samotári ako ja hľadali pomoc predovšetkým u Poliakov. Mimochodom, po tých dvanástich rokoch rozprávam dokonalou poľštinou, čo o angličtine povedať vonkoncom nemôžem.

***

„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.

„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.

„Chyť ten regál, posunieme ho,“ nadhodil a zvyšok dňa som plnil jeho rozkazy. Robota ma vôbec neunavovala, ba naopak, akoby som pri nej načerpával silu. Ako mi bolo dobre na duši, len Pán Boh vie! Prečo človek nachádza šťastie v najnečakanejších situáciách? Zatúžil som, aby táto vigília rodinného rituálu trvala večne.

ilustračné foto: internet

Modlitba zvonov (poviedka, 1. časť)

Amerika sa mi zunovala, preto som zutekal domov. Na slovenskú pôdu som vkročil s väčšou nádejou, než som mal pred dvanástimi rokmi, keď som ju opustil.

Rodičia zažili šok, keďže som im svoj príchod vopred neoznámil. Otec mi vo dverách pevne stisol ruku a spoza skrine vytiahol už načatú fľašu domácej pálenej. Mamu som zastihol pri hnetení cesta. Zalapala po dychu aj po stoličke, bezmocne si sadla a ešte bezmocnejšie sa rozvzlykala. Nedokázala povedať ani slovo, len miestami kŕčovito zastonala. V lone jej viseli otvorené zamúčené dlane, ktorými si chvíľkami pretierala viečka. Jednou z nich mi ukázala na dvere do vedľajšej izby. Opatrne som ich pootvoril a načrel dnu.

„Dušan! Chvála Bohu, že si tu,“ povzdychol si dedo, keď odlepil oči od novín, ktoré preskúmaval veľkou lupou za stolom. „Koncom týždňa musíme ku bandurkom. Zase ostaneme na hanbu celej dedine. Všetci už vyorali! Chvála Bohu, že si tu, Dušan!“

Ešte čosi zahundral a nerušene pokračoval v čítaní blahoprajných inzerátov. Prisadol som si a zasnene premeriavajúc profil jeho zvráskavenej tváre som ho ľavačkou objal okolo pliec. Hotová blahozvesť! Pri pomyslení na zber zemiakov ma na srdci neskutočne zahrialo. Netušil som prečo.

„Ľuboš! Ľubo! Tak kde si?!“ prerušil moje zadumanie mohutný hlas z kuchyne. Dvere sa rozleteli a dovnútra rázne vstúpil otec s pálenkou a dvoma štamprlíkmi. „Tak oslavujeme či nie? Apo! Ľuboš vám z Ameriky prišiel domov, aha, váš vnuk, vypime si…“ A hneď sme obrátili prvý.

„Veď hej,“ obrátil sa ku mne dedo, „vidím, vidím, v sobotu ho brigáda neminie.“ Hovoril ku mne uvoľnene, akoby som sa vrátil z každodennej šichty. Stopercentne som vedel, že ma na prvý pohľad spoznal, hoci ma oslovil menom môjho mladšieho brata. Toho som doma nenašiel, no určite sa zvítame pri zemiakoch, na ktoré som sa začal nesmierne tešiť.

***

Bol to náš každoročný rodinný rituál. Stretávali sme sa na ňom všetci, od nášho chorobne prácechtivého deda až po najmladšie deťúrence, ktoré neraz celý deň preplakali v kočíkoch odstavených na kraji poľa. Zúčastniť sa musel každý člen našej bohato rozvetvenej rodiny. Ospravedlniť mohol len závažný dôvod. Pravidelná účastníčka – teta Julka zo severnej Moravy – prvýkrát chýbala v roku osamostatnenia sa našich republík. Poštou nám zaslala videokazetu nakrútenú jej manželom, strýkom Vincom. Za vyše dve hodiny sme si na nej mohli kompletne prezrieť zeleninový trh v ich meste. Najdôležitejšie posolstvo predstavovali detailné zábery cenoviek ponúkaného tovaru, predovšetkým brambor. Sprevádzal ich tetin vyčerpávajúci komentár o tom, ako toho roku prudko zlacneli, a keďže benzín naopak zdražel, neoplatí sa jej cestovať na východ, že by ju to niekoľkonásobne viac stálo, že radšej si brambory kúpi, že ju to mrzí, ale určite budeme mať pochopenie, všetkých nás bozkáva… Neskôr sme sa dozvedeli, že ceny na Čechách zďaleka nešli dole, len sa hneď prejavil rozdiel medzi českou a slovenskou korunou. Tetu, ktorá žila pri štátnych hraniciach a bežne nakupovala i na opačnej strane, táto novota riadne zmiatla. Začala ešte viac prepočítavať a účtovať a šetriť a – čo nás dodnes bolí – už nikdy sa začiatkom jesene nedostavila na náš rodinný zber.

Dozvedel som sa to z listov, ktoré mi do Ameriky po každučkej zemiakovej brigáde posielala babka. Dopodrobna v nich opisovala nielen priebeh celého dňa ale aj uplynulého roka. Po tete Julke a strýkovi Vincovi som sa totiž stal tretím rodinným zradcom. No mne to dokázali prepáčiť skôr. Jednak preto, že oco donekonečna všetkým omieľal, že ja by som rád prišiel, ale nemôžem, lebo nemám víza a naspäť by sa mi určite nepodarilo dostať, a mne je tam dobre. Druhým dôvodom bol mastný šek, ktorý som na zemiakovú akciu pravidelne posielal. Nikto sa ma neodvážil ohovárať, lebo nikto nezostal bez svojho podielu. Rozdeľovanie dolárov sa tak stalo hlavnou témou nášho rodinného rituálu. Aj táto informácia ma našla len vďaka babkiným rodinným ročenkám. Poslednú som dostal pred rokom, tohto leta som sa vrátil domov a babka sa ho už nedožila.

***

„Vitaj doma, Ľuboš,“ namieril na mňa otec pohárikom, „na zdravie, na tvoje.“

Dedo nás pred televíznymi novinami vyhnal do kuchyne. Mama dopiekla orechovú štrúdľu, narezala nám a konečne otvorila ústa:

„Usteliem ti v tvojej detskej. Nebuďte dlho. Oddýchni si po ceste.“ O pár minút som začul, ako sa vkráda do spálne. Nehrozilo, aby sa v tú noc pokojne vyspala, bola príliš rozrušená.

S otcom sme do neskorej noci sedeli nad fľašou čerešňovice či hruškovice či čo to bolo. Niežeby som sa netešil jeho prítomnosti a nadšenému vyprávaniu, no omnoho viac ma zachvátila myšlienka zberu zemiakov, ktorý sa mal uskutočniť o tri dni. Z otcovho predlhého monológu som zachytil len máločo. Rozprával doslova o všetkom, čo sa v našej rodine, dedine, doline a celej krajine udialo „v poslednom čase“. Udalosti z minulého týždňa sa v chaotických kombináciách miešali s tými spred niekoľkých rokov. Ba dokonca, keď si otec už trochu upil, vylíčil mi zopár príhod, ktoré sa odohrali ešte pred mojím odchodom.

Zo snenia o zemiakoch ma vyrušila napríklad správa o novom farárovi. Nezachytil som, ako sa volá ani kedy do dediny prišiel. V ušiach mi ostala len informácia, že práve on má na svedomí akúsi „kauzu zvonov“, ale nevenoval som jej väčšiu pozornosť.

ilustračné foto: internet

Keď cirkev zomiera

Homíliu na 21. nedeľu v Cezročnom období "A" nájdete tu:

http://www.postoy.sk/ked_cirkev_zomiera

Na svätého Krištofa

„Na to, že žiadny Krištof neexistoval, to bola pozoruhodná ceremónia,“ pošepol mi do ucha spolubrat, keď sme v kňazskom húfe vstupovali do kostola na záver svätokrištofskej procesie. „Prosím? Neexistoval? Potom aký má toto všetko zmysel?“ pýtal som sa sám seba, keďže na teologické polemiky uprostred hymnu na oslavu miestneho patróna neboli vhodné podmienky.

Traduje sa, že zomrel mučeníckou smrťou uprostred tretieho storočia za Diokleciánovho prenasledovania. Najprv ho bili palicou, potom prebodli kópiou, vhodili do ohňa a nakoniec sťali. Leggenda Aurea z ôsmeho storočia ho predstavuje ako siláka túžiaceho slúžiť Bohu. Na odporúčanie istého pustovníka sa zabýval v blízkosti rieky, kde sa pripravoval na krst. Súčasťou katechumenátu malo byť pomáhanie cestujúcim prejsť z jedného brehu na druhý. Raz v noci ho prebudil malý chlapec žiadajúci prepravu cez vodný živel. Svätec zobral tento živý náklad na svoje pravé plece. Vstúpil do rieky a čím ďalej kráčal, tým väčšiu ťarchu cítil. Opieral sa pritom o hrubú palicu, bez ktorej by sotva na druhú stranu došiel. „Zdalo sa mi, že nesiem celý svet,“ priznal sa chlapčekovi. „Ty si niesol Stvoriteľa sveta,“ znela odpoveď. V dieťati spoznal Ježiša, ktorý mu následne predpovedal mučenícku smrť. A palica zázračne rozkvitla.

V príbehu nachádzame vysvetlenie mena, ktoré prijal až neskôr pri krste – „ten, ktorý nesie Krista“. Z tohto dôvodu bol už od raného stredoveku uctievaný ako patrón cestujúcich a pútnikov. Dnes je vzývaný ako ochranca šoférov, turistov, poštárov, športovcov či dokonca astronautov. Vďaka rozkvitnutej palici je považovaný aj za patróna ovocinárov. Patrí do zoznamu štrnástich pomocníkov v núdzi.

Za svojho patróna ho považujú mnohé mestá, vrátane Urbanie v srdci Talianska. Z jej histórie je dôležitý predovšetkým dátum 30. apríl 1472, kedy kardinál Giovanni Bessarione daroval miestnemu kostolu relikviu sv. Krištofa. Ide o plecnú kosť veľkosti zemiaku uloženú v strieborno-zlatom relikviári. Práve na tomto kĺbe podľa legendy sedel Ježiško pri prechode cez rieku. Dôležité miesto v chráme i v srdciach farníkov má ešte socha svätca v životnej veľkosti z figového dreva, omaľovaná žiarivými lesklými farbami a podsvietená žiarivkami. Sochu a relikviu vynášajú každý rok v nedeľu po 25. júli do ulíc mesta, kedy sú požehnávané autá, motocykle, mopedy a všetky dopravné prostriedky. „Odpust motoristov“ sa slávi každoročne od roku 1926, aby svätec, ktorý je „bezpečím na ceste“ ochraňoval všetkých, ktorí nesedia doma. Sviatok apoštola Jakuba sa v urbanskej farnosti slávi o dva dni neskôr.

Aj moje auto bolo na tohtoročnej slávnosti zaparkované vedľa kostola na farskom parkovisku čakajúc na požehnanie, hoci pár hodín predtým som ním pri cúvaní nechtiac štuchol nárazníkom do striebornej audiny. Po troch rokoch, odkedy ho mám, po prvýkrát práve v tento deň!

Procesia, počas ktorej môj kolega utrúsil onú poznámku, sa konala týždeň predtým. Svätú omšu o štvrť na deväť večer celebroval biskup. Po nej sme sa v sprievode vybrali do uličiek mesta. Dychovka na čele vyhrávala pochodové piesne, ktoré sa striedali s modlitbami zvučiacimi medzi domami prostredníctvom prenosných reproduktorov. Za hudobníkmi sme kráčali my, kňazi. Posledný z nás, miestny výpomocný duchovný, černoch Giacomo, ktorého voláme Einstein, niesol relikviu. Dvaja diakoni mu pridržiavali pluviál. Tváril sa vážne, prejavoval patričnú úctu, pot sa mu neustále leskol na veľkom čele. Za ním sa viacerí chlapi striedali pod nosidlami s mohutným Krištofom. Žiarovka, pripevnená na rozkvitnutej palici a svietiaca mu do tváre, počas procesie vyhasla. Svetlo nám dopĺňali stovky sviečok na zemi a v oknách predznamenávajúce našu trasu. Prešli sme aj okolo niekoľkých barov, v ktorých si zákazníci veselo pofajčievali a popíjali, nevšímajúc si hluk za oknom. Sestry klaristky zasa trpezlivo čakali vo svojom kostolíku, kedy na pár minút opustili klauzúru a privítali vzácnu návštevu. Einstein k ním vstúpil a požehnal ich. Pán farár zohrával úlohu hlavného technika, manažéra, predmodlievača i usporiadateľa. Svätým dojmom pôsobí tento štíhly päťdesiatnik, akoby v jeho žilách ani nekolovala tá divoká krv, ktorá odlišuje Talianov od ostatných Európanov. Mali by ste vidieť priebeh tejto slávnosti! Pobehujú, pokrikujú na seba, iní sa tvária, akoby nič, jeden nás vyzýva kráčať, druhý nás brzdí, spievajú, modlia sa, vykukujú z okien... Nemôžem si pomôcť, ale tento rituál musí kňazovi zo Slovenska viac pripomínať pohreb v cigánskej osade než oltáriky na Božie telo vo farskom kostole. Môj spolupútnik Michal, ktorý rok vykonával úlohu biskupského ceremonára, len kýval hlavou: „A ja som sa trápil, keď niečo na našich slávnostiach neklapalo!“

Pohľad na ťažkú osvetlenú sochu vniesol svetlo do môjho uvažovania. „Má toto dielko nejakú umeleckú hodnotu? Alebo to je len bezcenný gýč?“ opýtal som sa sám pre seba a hneď som si odpovedal, že sa pýtam zle, že sa pýtam zbytočne. Toto nie je umenie. Toto nie je gýč. Toto je výraz viery. Týmto ľuďom to je jedno. Týmto ľuďom je hádam jedno, či svätý Krištof vôbec kedy existoval. Títo ľudia si nekladú otázky, ktoré si kladú skeptickí teológovia analyzujúci vieru ako chemik nebezpečný vírus. Títo ľudia len žijú. Ich viera je pevnou súčasťou života. Načo hneď hodnotiť, či sa v nich aj pozitívne prejavuje alebo nie? Ona proste je. Je samozrejmosťou. Dýchajú, jedia, pijú, zabávajú sa, hádajú, veria. Viera akoby tlkot srdca. Viera, ktorá potrebuje spev, tak ako život potrebuje spev. Potrebuje kráčať v procesii a zabudnúť na starosti, pretože bez nej sa človek strachuje nadmerne a bezdôvodne. Viera, ktorú treba žiť, a nie skúmať. Lebo kedy sme bližšie pri srdci skutočnosti – keď donekonečna pátrame a rozoberáme a špekulujeme, alebo keď proste žijeme s otáznikom na pleci, bez snahy zhodiť ho zo seba, keď sa nám zdá priťažký? Keď Krištofovo plece bolo schopné preniesť malého Ježiša s ťažobou celého stvorenstva, akú ťarchu dokáže udržať to moje? Koľko toho človek unesie? Koľko kňaz? Cesta svätosti vskutku nie je iná, než kráčanie pod ťarchou až po hranice svojich síl, s permanentným rizikom vlastného skántrenia, v službe, v láske, v obete.

„Nemám problém s tým, aj keby žiaden Krištof nebol. Veď neuctievame ani tak osoby svätých, ako ich vlastnosti, čnosti...,“ doplnil môj spolubrat na vysvetlenie pri večeri. A Einstein by len veľavýznamne zakončil: „San Cristoforo, il nostro grande protettore e patrone, prega per noi!“

foto: neznámy autor, internet