Literárna lahôdka pre holanofilov

Dlhodobá korešpondencia dvoch citlivých mužských duší – takto by som pozmenil podtitul Korespondence básníků Vladimíra Holana a Stanislava Zedníčka knihy, ktorá vyšla v českom vydavateľstve Pulchra pred troma rokmi pod názvom Směju se a sténám. 

Druhý z dvojice sa začiatkom roka 1940 odváži napísať krátky list vtedy už známemu českému básnikovi. Holan spočiatku odpovedá len zdvorilo, postupne sa frekvencia listov zrýchľuje, vrchol dosiahne začiatkom päťdesiatych rokov, kedy Zedníček Holana navštevuje a začnú si tykať, potom sa opäť zriedi a definitívne ju preruší Holanova smrť v roku 1980. Bola to doba, keď Zedníček na listy či pohľadnice pod meno Vladimír Holan písal „Básnik“. Na prvý pohľad, nič zvláštne. Vymieňanie kníh, komplimentov o vzájomnej tvorbe, úctivé pozdravy k narodeninám či sviatkom, alebo aj bezdôvodne. Ale pre obdivovateľov Holana, krása nad krásu, ďalšie okienko do jeho duše.

Motto knihy od Johna Henryho Newmana azda nemohlo byť výstižnejšie: „Opravdový život člověka je v jeho dopisech. Vydávat korespondenci je správné nejenom v zájmu biografie, ale již proto, abychom pronikli až k věci. Životopisci nanášejí barvu, přisuzují pohnutky, dohadují se citů..., ale autentické dopisy, to je skutečnost...“ Teda, nie je to nič iné, nič viac, „iba“ autentické obyčajné dopisy dvoch citlivých mužských duší.

Sem-tam sa v nich ako meteorit objaví verš či myšlienka, ktorá milovníkom poezie otrasie. Príklady:

Až dosud jsem trpěl. Bylo to utrpení.
Však teprve nyní smím bolestí to zvát.
Dost toužil jsem umřít za to, co není,
nyní však pro bolest žil bych rád!

Snad budu žít! Bůh dopřeje mi,
byť hříšníkovi, abych směl
vyříci na té zbědované zemi,
co neměl jsem a co jsem chtěl!

Neměl jsem nic: ni ženu, ni ženy
a byl jsem do zoufalství sám.
Však Bohem a poesií pokořený
teď dítě, děvenku malou mám! 

Nemiloval jsem dosud sebe v době noční i denní,
a tedy ani blížního jsem neměl rád.
Až dosud jsem trpěl... Bylo to utrpení...
Však teprve nyní smím bolestí to zvát...
(VH 20. 6. 1949) 

Je možné, aby bolest čirá
tím volněj vcházela, čím víc se uzavírá
srdce, jež už ji nechce nést?
Je možná taková lest?
Taková milost možná jest...
(VH 27. 12. 1950)

Holan sa ťažko zmieroval s tým, že jeho jediná dcéra sa narodila s Downovým syndrómom, a vo svojich listoch o nej mlčí. Zedníček ju naopak málokedy opomenie (napr: „pohlaď po vláskách svého trpělivého Kaťabáčka za bručivého hlineckého strejdu“). Nebola by to osobná korešpondencia, keby nepomohla vniknúť do rodinných a priateľských vzťahov oboch protagonistov.

Vydavateľ si zaslúži pochvalu za bohatý fotografický materiál, predovšetkým z rodinnej pozostalosti Vladimíra Holana. Oku ulahodia aj skeny pohľadníc a listov, niekedy aj so Zedníčkovými karikatúrami.

Jedno prianie na záver: Ako rád by som uvítal podobný literárny počin na slovenskej pôde, a to vzájomnú korešpondenciu Pavla Straussa (1912-1990) a Júliusa Rybáka (1933).

Vyskočilo srdce

Vyskočilo srdce

z Ježišovej hrude,

keď mu stotník

kopijou otvoril dvere,

a vydalo sa

na potulky svetom,

lebo zmôže všetko,

len nie dotĺcť.

Nevšimli si

Mária,

Magdaléna

so Šimonom,

že snímajú,

vinia

a chovajú

telo bez neho.

Dodnes putuje

z krajiny

do ďalšej,

od človeka

k druhému,

a nemá kde

biť.

Hľadá, kto

by mu náruč rozopol,

ba, svoju

hruď.

Svoje by vybral

a vymenil sa

s ním.

Koľko pokolení

sa vystrieda,

aby prišlo,

ktoré zrodí

tohto syna

alebo túto dcéru?

A čo bude

so svetom,

s ľudstvom,

s ním, Kristovým srdcom

najsvätejším,

keď ho omrzí

hľadanie

a čakanie

a raz navždy príjme,

že musí cúvnuť

a naspäť vyskočiť

do koša,

z ktorého vyšlo,

lež toho už niet?

(foto: autor)

Na omši s rímskym Farárom

Tento text venujem svojej rodine a svojim priateľom, hlavne všetkým, ktorí ma pravidelne žiadajú, aby som od nich pozdravil Svätého Otca. Konečne sa mi to podarilo.

Stal som v neveľkom zástupe šťastlivcov, ktorí po jednom prichádzali k pápežovi Františkovi a podavali mu ruku, a v mysli som hľadal talianskú vetu, ktorú mu za tých pár sekúnd budem môcť povedať. „Modlím sa za vás?“ „Cirkev na Slovensku má Svätého Otca vo veľkej úcte?“ Keď na mňa prišiel rad, pobozkal som mu ruku a vypustil z mosta doprosta: „Pozdravuje vás moja rodina a moji priatelia – stále ma prosia, aby som to urobil, tak konečne. Všetci sa za vás modlíme a sme s vami.“ Pápež sa milo usmieval a hneď som prepúšťal miesto ďalšiemu. Koľko takýchto pozdravov denne počuje, koľko tvári sa mu mihne pred očami, na koľko tém reaguje počas rozhovorov...

Stalo sa to po dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme, otec Ľubomír Majtán, dostal kladnú odpoveď na oficiálnu žiadosť. Spolu nás bolo 25 Slovákov, momentálne žijúcich vo večnom meste, medzi nimi kňazi, rehoľné sestry, bohoslovci, študenti a pracujúci. Okrem nás sa bohoslužby zúčastnilo ešte zo dvadsať ďalších veriacich, predpokladám, že Talianov. Keď Svätý Otec kaplnku opúšťal, kľakol si na pár minút a v tichu sa modlil. Zdalo sa mi, že dlho, škvrkalo mi v žalúdku, keďže sme vstávali o piatej a na raňajky nebolo času.

Počas omše pôsobil pokojne a prirodzene, vôbec nie unavene, ako by sa dalo čakať, keďže má za sebou náročnú apoštolskú cestu. Prihováral sa k nám priateľsky, akoby sme boli jeho farníkmi, ktorých má pred sebou každé ráno. Obdivujem jeho schopnosť ohlasovať Božie slovo jednoduchým a príťažlivým štýlom pred masami ľudí. O to viac ma tentoraz potešila kázeň ponúkajúca aj hlboký teologicko-dogmatický vhľad na Ježiša. Zástupy za ním chodievali. On uzdravoval, ale uzdravovanie nebolo najdôležitejšie. On učil, ale učenie nebolo najdôležitejšie. To, čo bolo a je najdôležitejšie, nám naznačilo prvé čítanie z Listu Hebrejom: Ježiš dáva spásu a prihovára sa. Tieto dve slová Svätý Otec zdôraznil v homílii – salva e intercede. Nielen kedysi, ale aj dnes – dáva nám spásu a prihovára sa u Otca za nás, neustále. Za ambónom to argentínskemu Pápežovi ide, vidno, že sa tam cíti vo svojej koži, vie, čo chce povedať, a je presvedčený o tom, čo hovorí.

Pred úvodným požehnaním privítal prítomných Slovákov na čele s o. Ľubomírom a pripomenul, že vie o súčasnej situácii v našej krajine, kedy sa snažíme zdôrazňovať hodnotu rodiny v spoločnosti. Poprial nám k tomu coraggio, teda odvahu.

Zo sakristie vyšiel o 7.00, bez miništranta, bez sprievodu, sám, v jednoduchom zelenom ornáte a bielom solideu na hlave.

Takže, moji milí, ja som ho pozdravil. A vám odkazuje: odvahu!

(Foto je ilustračné, z internetu. Počas omše bolo zakázané fotografovať, chvála Bohu.)

Láska bez lásky

S heslom spoločenského odboja proti násiliu, v reakcii na vyvraždenie novinárov francúzskeho "nezodpovedného časopisu" Charlie Hebdo, sa stotožnili milióny ľudí z celého sveta: Je suis Charlie (ja som Charlie). 

Ja nemôžem. Lebo nerozumiem jednej veci. 

Druhý slogan masových pochodov v Paríži je L'amour plus fort que la haine (láska je silnejšia ako nenávisť). Často sa vyskytuje na stránkach uvedeného časopisu, napríklad ako nápis nad kresbou bozkávajúceho sa žida s moslimom. Pôvodne som tu plánoval publikovať niektoré z karikatúr, ale nemám na to žalúdok. Hlava štátu Holland s roztvoreným rázporkom, z ktorého vytŕča jeho pohlavný úd hovoriaci "ja, prezident". Politička Le Pennová, holiaca si svoje prirodzenie s nápisom, ktorý som sa ani nepokúšal preložiť. Pápež Benedikt XVI. po svojej rezignácii, ako sa bozkáva so strážnikom zo Švajčiarskej gardy. Najsvätejšia Trojica v karikatúre, prepytujem, skupinového sexu... 

Tomuto nerozumiem: Predstavujem si, že by som prišiel k niekomu, kto v niečo verí, alebo má nejaký politický názor, alebo vyznáva nejaké hodnoty, ukázal by som mu najvulgárnejšiu kresbu zneucťujúcu jeho vieru či hodnoty, naširoko by som sa na neho usmial a vypustil zo seba: "Láska je silnejšia ako nenávisť." Ty ma miluj tak, že rešpektuj môj výsmech, ja ťa milujem tak, že si z teba usieram. 

Nie, nie som Charlie, lebo nerozumiem jeho konceptu lásky. Toto je najhoršie posolstvo francúzskej a medzinárodnej davovej psychózy. Darmo tam niesli transparenty No fear, proklamujúce odvahu. Práve naopak. Toto bola prezentácia strachu najvyššieho kalibru. Nie strachu z teroristov či náboženského fundamentalizmu či celosvetovému multikulturalizmu. Je to strach bytostný, nepomenovateľný, lebo je v podstate absenciou lásky. Toto slovíčko je už tak vyprázdnené od svojho pravého významu, a preto ľahko umožňuje tú paradoxnú vetu "láska je silnejšia ako nenávisť" nad karikatúrou ako nízkym prejavením neúcty.

Opakujem: najprimitívnejšie dehonestovanie druhého človeka vo forme perverznej kresby je tu implicitne považované za lásku. Bože môj!

Známy slovenský karikaturista v nedávnom rozhovore uviedol, že "zmysel vidí v tom, že útočí na idiotov, pre ktorých je láska k rôznym ideám a imaginárnym bytostiam viac ako ľudský život". Z tohto tvrdenia vyplýva (v kontexte ďalších názorov karikaturistu), že každý, kto vyznáva nejaké náboženstvo, je idiot. 

Idiocia, nie ako nadávka, ale v psychologickom význame ako "hlboká duševná zaostalosť", je skôr toto: nechápanie, že pre niekoho je "láska k rôznym ideám a imaginárnym bytostiam" naozaj viac ako ľudský život. Idiocia dnešného sekularizmu.

Spoločenská idiocia ako všeobecná hlboká duševná zaostalosť v láske.

Nie, tento text nemá happy end.

Betlehemské dnes

Včera

sa dieťaťu narodila

matka,

akú jedinú si zaslúži,

aby sme

zajtra

spoznali Božiu moc

v sebe

splodiť svojich

rodičov.

Gayovia pri jasličkách

Zamyslenie ku Sviatku Zjavenia Pána nájdete tu.

Vianočný vinš 2014

Ja som maly vinčovačik,

kec mi nedace kolačik,

vinšovac še nebudze.

Ale vy sce dobre ľudze,

tak vam žičím zdrave, šcesce,

krásne chvíle všadzi, dze sce,

na stole vždy pastu, pizzu,

halušky i kapustnicu,

nech nechýba vínečko,

nech poceši šerdečko.

A Jezuliatko

nech vás žehná, nech vás hreje,

dá radosci i nádeje,

nech še na vás furt ľem šmeje.

Pochváľeny buc Ježiš Kristus.