Otče náš za nás

25. júl 2010: 17. nedeľa v Cezročnom období

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno moje, príď kráľovstvo moje, buď vôľa moja ako v nebi tak i na zemi, chlieb môj každodenný daj mi dnes a odpusť mi moje viny, aj keď ja neodpúšťam svojim vinníkom, a neuveď ma do chudoby, ale zbav ma každej choroby. Amen.

Ako by vyzerala modlitba Otče náš, keby sme si ju naformulovali po svojom? Na čo myslíme vo svojom vnútri, keď Modlitbu Pána odriekame pri omši alebo doma pred spaním? Lukáš nám dnes predstavuje kratšiu verziu, než je Matúšova, ktorá sa stala hlavnou kresťanskou modlitbou.

Abraháma najprv prosí za Sodomčanov. Z päťdesiatich spravodlivých to patriarcha „stiahne“ na desiatich. Na prvý pohľad sa zdá, že Abrahám prehovára Boha, že akoby zmenil Božie rozhodnutie zničiť hriešne mestá. V skutočnosti však svojou pokornou a zároveň drzou modlitbou Boha nemení, ale spoznáva. Najvyšší Pán v jeho očiach prestáva byť zlostným trestajúcim sudcom, ktorý by kvôli zlým zahubil aj dobrých, ale odhaľuje sa ako milosrdný Otec, ktorý kvôli hŕstke spravodlivých uchráni aj tisícky hriešnych. Abrahám v modlitbe dosahuje po čom túži, pretože nepýta nič pre seba, ale modlí sa za ľud. Vieme, že Sodoma a okolité mestá budú nakoniec aj tak zničené po odchode Lota. Nenašlo sa tam ani tých desať či dokonca jeden spravodlivý?

Postup Ježišovej školy modlitby podľa evanjeliového úryvku je nasledovný: Najprv sa Ježiš modlí sám. Potom na žiadosť učeníkov im predstavuje znenie modlitby. Po tretie, uvádza príklad dvoch priateľov. A nakoniec, povzbudzuje k vytrvalosti. Minipríbeh o polnočnej návšteve nabáda nielen k neodbytnosti, ale predovšetkým nám predstavuje úmysel prosby. Priateľ žobrajúci o tri chleby ich nechce sám pre seba, ale pre tretieho, ktorému po únavnej ceste nemá čo ponúknuť. Aj Abrahám aj táto postava boli vypočutí, lebo nepýtali pre seba a nenechali sa odbiť. Modlitba, „ktorú nám Ježiš dal ako vzor každej modlitby“ nemohla byť formulovaná v jednotnom čísle. Tak by bola sebeckou, nehľadela by na potreby druhých a stala by sa „nevypočuteľnou“. Egoizmom nielenže si sotva niečo vymodlíme, ale dokonca blokujeme Božej milosti vstúpiť do svojho života.

Pri vyslovovaní Otče náša nenechajme našu myseľ blúdiť a už vôbec nech neuviazne v našom sebectve. Odovzdajme v nej potreby našich blížnych: Keď pýtam len pre seba, nedostane nikto. Keď pýtam pre druhého, dostane on aj ja.

Cigánske prvé sväté

O deviatej ráno som šiel do kostola. Tráva na farskom dvore bola vykosená ako na wimbledonských dvorcoch, nízke ovocné stromy práve kvitli. Stvoriteľ požehnal prvopríjimajúcim deťom jasným počasím, tak ako obdaroval birmovancov o týždeň neskôr hustým dažďom. Vždy, keď kráčam po zámkovej dlažbe z fary do sakristie a svieti slnko, kýchnem.

„Budze chviľa,“ poznamenal som nepamätám komu, kto ma sprevádzal. Takto sa odpradávna na východe reaguje na kýchnutie s doplnkom „somare kichaju“. Význam tohto úslovia je prostý – bude pekne. „Uvidíš ten lejak o tretej popoludní,“ ironicky som sa zahral na proroka.

Od viacerých som dostal pozvanie na obed, ale dohodol som sa s našim kantorom, u neho a s jeho rodinou sa dobre cítim, s nimi som zašiel do reštaurácie na opačnom konci mesta. Prekvapil ma otec nášho novšieho miništranta Jakuba. Spoznal som ho len v posledných mesiacoch a jeho manželku pri spovedi pred pár dňami. Aj on ma zavolal na hostinu a určite by som rezolútne odmietol, lebo jeden obed mi stačí a večer ma čakala ďalšia omša. Lenže do tejto rodinky musím zájsť, musím zažiť, ako sa hostia, u cigánoch som na prvom svätom ešte nebol. (Uprednostňujem pomenovanie „cigáni“, vidí sa mi, že je im vlastnejšie než oficiálne „Rómovia“.)

Kantorovej manželke ku dňu matiek i ich dcére Natálii k prvému svätému prijímaniu som odovzdal červenú ružičku odtrhnutú z kytice, ktorú som na záver slávnosti dostal od detí. Po hlavnom jedle pred kávou som túto milú partiu opustil, zaparkoval auto pri fare a peši sa vybral k druhej. Bolo okolo tretej, obloha sa strašidelne mračila, jemne kropilo, sídlisko akosi stíchlo, vonku minimum ľudí. Len kdesi z diaľky sa ozývala hudba. Čím viac som sa blížil k cieľu (je to presne tá adresa, kde býva náš kurátor Jožko, ktorého som streto pri nesení kríža), tým viac tóny silneli. Pochopil som. A o chvíľu som aj uvidel. Veselé melódie vyskakovali z balkóna bytu, do ktorého práve viedli moje kroky. Jakub sa so svojimi príbuznými hral vonku pred blokom. Keď ma zbadal, rozbehol sa ako strela ku vchodu, na mokrom chodníku dostal šmyk, vycapil sa na ňom, aký je dlhý, hoci je krátky. V zabltených nohaviciach vypálil hore schodmi, ja som využil výťah, v ktorom ma sprevádzal Jakubov bratranec zo Sniny.

V trojizbáku sa preplietalo zo dvadsať ľudí. Takmer všetci boli tmavej pleti, len kuchár nie. Ten bol biely, sused, ale tak medzi nich zapadol, tak si rozumeli, že o farebných rozdielnostiach nemalo zmysel premýšľať. S každým som si podal ruku, hneď ma posadili ku stolu a priniesli ryžu s hranolkami a dusenú kuracinu s broskyňou a syrom, nemohol som odmietnuť, hoci som pred pár minútami podobný chod dojedol. Hľadeli na mňa ako na zázrak. „Nemožem temu uveric, pan farar ku nam prišol,“ ozývalo sa z hociktorých úst, nechcelo sa mi im dávať prednášku o kňazských funkciách a o tom, že k farárstvu mám ešte ďaleko. Hľadel som na nich ako na zázrak – zažili ste už tú mäkkú dobrotu vychádzajúcu z cigánskych očí?

Samozrejme, že sa hneď obracali aj štamprlíky, bola pre nich pocta, že kňaz si s nimi štrngne a keď som niektorému dokonca ulial, šťastlivec to zobral ako vyznamenanie, ako milosť od samého Boha. Sedel som medzi chlapmi, Jakubovým otcom a jeho troma bratmi, z kraja nás mlčky pozoroval ich otec. Dozvedel som sa, že všetci pracujú a už viem, kde ktorý býva. Dvaja z nich sa podelili aj o svoje mystické zážitky, jednému sa zjavila Panna Mária, druhému sám Ježiš. Potykali sme si, neriešil som to. Po rómsky nepadlo ani slovo, v spisovnej slovenčine hádam niekoľko viet, väčšinou sme rozprávali po východniarsky a bolo by to barbarstvo, keby som upustil od pôvodného znenia:

„Peťu, povic mi, to co znamena, že Panna Maria še mi ukazala? To mam tam hore dajake očko...?“ smerovala na mňa opatrná otázka, očakávajúca cirkevné schválenie tohto zjavenia i potvrdenie božej priazne pre danú chlapskú dušu. Diplomaticky som zo seba vykoktal:

„Tak še hutori, že Panna Maria prichodzi k ľudzom, bo ich miluje, bo Boh ich miluje...“

Aj ja som využíval možnosť pýtať sa:

„A na Podskalke rodzinu mace?“ Podskalka je cigánska osada na okraji Humenného, ktorá patrí do našej farnosti. Krstíme tam novorodencov, učíme náboženstvo prvákov a druhákov majúcich od šesť do jedenásť rokov, a pochovávame ich zosnulých.

„Ta co ši! S tyma mi nemame nič spoločne!“ kývali a popierali viacerí naraz. „Najvecej nas štve, že bile nas šickich rucaju do jedneho vreca.“ Fíha, títo cigáni si uvedomujú, že už sú na vyššej životnej a sociálnej úrovni ako ich súkmeňovci. Akoby sa cítili byť k bielym bližšie než k čiernym. „My še tiš z daktorich ciganoch šmejeme jak vi...“

„Ic do motora po harmoniku,“ neustále súril pán domáci svojho brata, tak veľmi sa chcel predviesť, ako vedia spievať. Hudobníkovi to na harmonike išlo slabšie, ale keď zapol varhany, spustili megamix ľudoviek od výmyslu sveta, podotýkam, originál cigánskej piesne som sa nedočkal, ale A od Prešova som dostal na želanie.

„Ty še mi pačiš,“ chodila ku mne o dve hlavy nižšia cigánka v čiernom, hádal som jej po štyridsiatke, bola to matka môjho spoločníka z výťahu. Každú chvíľu ma vyhľadala svojim škuľavým pohľadom, ani neviem ako, už som s ňou tancoval. Párkrát som sa odtiahol, našla ma opäť, venoval som jej niekoľko tančekov. „Ty še mi pačiš,“ opakovala dôležito. Nikto si z toho nič nerobil, ani jej manžel, ani ja.

Vonku bubnoval dážď, trochu sme sa ocitli aj na balkóne, lebo aj fajčiari potrebovali svoju dávku, ale hneď sme museli dovnútra, ak sme nechceli zmoknúť.

„Peťu, a už kec ši tu, kebi ši še kus pomodlil nad našim ocom. Un už bars nehutori, ale buli bi sme bars radzi, kebi ši kus nad nim daco zrobil, šak ti znaš co, kec chceš, i mi tam budzeme s tebu, kec ne, možeš sam. Bo to znaš, un už stari, to už s nim češko, ale ti ši farar, dobre by bulo, žebi ši še nad nim pomodlil...,“ takúto výzvu som odmietnuť nemohol. Vychudnutý starček tam celý čas sedel a pozoroval svet naokolo. Keď sa najedol a bolo na ňom bádať únavu, úctivo ho odprevadili do vedľajšej izby. Išiel som tiež.

„Ocu, toto je pan farar a un še s tebu teraz porozprava,“ nepamätám si, či mu tykali alebo vykali, „to je ten farar, co spovedal našeho Jakuba, co mal Jakub u neho perše svate primane, možeš mu povedac, co chceš, ale lem toto, co chceš, nič vecej, kec ne, ta ne, ale kebi ši daco chcel, ta mu povic,“ divil som sa týmto slovám adresovaných starcovi, o ktorom všetci vedeli, že už zo seba vypustí len máločo. „Un še s tebu porozprava a pomodli še, mi idzeme vedľa a pridzeme.“ Jakubov otec dodal vo dverách: „Potom mu vymenim pľenku.“

Ostal som s ním v detskej izbe sám. Prisunul som si stoličku, poklepal ho po pleci, pokúšal som sa o rozhovor, dosiahol som len neisté hmkanie.

„Mace dobre dzeci, dobre sce ich vichovali...,“ hľadal som témy, akoby sa mu objavovali slzy v očiach. Pomodlil som sa nahlas niekoľko modlitieb, povzbudil som ho, nádejam sa, že všetkému rozumel.

Vrátil som sa do obývačky a zapojil sa do hrdelného energického spievania. Postupne som sa vzdal, nestíhal som tie výšky, ani som nechcel, čakala ma ešte jedna omša, hlas bolo potrebné šetriť.

Fľaša kolovala, už mi bolo trápne toľko odmietať, ale celkom ma rešpektovali. Počas jednej pauzy došlo aj k otázke, ktorú som čakal, až by ma prekvapilo, keby ju na mňa nikto nevytiahol.

„A to vi farare, vi fakt nemožece mac ženu?“

V sekunde som si spomenul na spolužiaka, na ktorého s podobnou otázkou vyrukovali cigánčatá na hodine náboženstva. Na jeho jasnú zápornú odpoveď začul v triede reakciu: „Dik, buzerant.“ A tomu som sa chcel vyhnúť. Mal som dovoliť, aby si aj o mne nedajbože pomysleli niečo podobné?

„Možeme, ale len potajme,“ vyšlo zo mňa a on mi ukázal vztýčený palec, akoby mi práve toto prial. „Paráda,“ uznanlivo prikývol, „to še mi pači.“

Po dvoch hodinách som sa rozlúčil. Dali mi fľašu ukrajinského červeného vína a tanierik farebných zákuskov prikrytý servítkou. Odchádzal som bez dáždnika, servítka v utíchajúcom daždi zmokla. Hlasný spev a elektronická hudba sa ešte dlho ozývali sídliskom, tak ako mnohokrát predtým pri podobných udalostiach v tejto cigánskej rodine. Dodnes som nezaregistroval, žeby sa na nich niekto sťažoval, a vždy sa poteším, keď ich zazriem v kostole. Najčastejšie tam stretávam Jakuba, hoci prvotná miništrantská horlivosť ho pomaly opúšťa. V sakristii do neho ktosi podpichol, že pri oltári vyzerá ako šachovnica – biele botasky, čierna sukňa, biela košieľka, čierna vestička, „biela“ tvár, čierne vlasy. Pravidlá šachu dovoľujú, aby sa aj biela figúrka postavila na čierne políčko a aj čierna na biele...

ilustračné foto: flickr

Boží Ítý III.

(vesmírno-apokalyptický úlet)

„Čo ak by som na niekoho zabudol? Čo by mi Boh povedal?“ povie si nahlas Ítý a vyskočí z dverí ako nadrozmerná blcha a preletí ponad mravenisko ľudských hláv až za posledného, vzdialeného na stovky kilometrov. Začne putovať prázdnymi púšťami, prázdnymi lesmi a prázdnymi mestami. Ani živú dušu nenájde na Times Square v New Yorku, ani Eifelovku neobdivuje žiaden turista, tisícové továrne na automobily mlčia, linky sú zastavené, vyľudnené banky a supermarkety sa tentoraz nepokúša nikto vylúpiť. Nebojí sa nahliadnuť ani do domácností (vie otvoriť hocaké dvere). V chladničkách sa kazí staré jedlo, v žiadnej spálni sa nikto nebozkáva ani neháda, dokonca ani pod posteľou či v tajných skrýšach na pôjdoch a v pivniciach sa mu nepodarí objaviť hoc len jediného zábudlivca.

Keď mu jeho mozgový počítač vyhodnotí, že skontroloval už 99,9 percent zemského povrchu, rozhodne sa pre návrat k ohrozenému ľudskému pokoleniu. Lenže Ítý má vynikajúci sluch, lepší než zrak. Začuje vrčanie motora. Znie veľmi jemne, prichádza ani nie zďaleka, ani nie zblízka. Vydá sa jeho smerom ako stopársky pes vedený svojím ňuchom. Oči si ide vypúliť, keď v zabudnutom stredozemí, medzi pestrofarebnými lesmi a sivými mestami, objaví malý kopec posiaty dokonalou zelenou trávou a tú trávu pokojne kosí hlučnou naftovou kosačkou posledný pozemšťan a na tom kopci stojí suchý starý strom bez jediného lístka či kvetu či kúsku ovocia.

Priskočí k nemu a on sa nevystraší. Vlastne, nie je isté, či to je on či ona, či mladý či starý, či zdravý alebo chorý. Otázka je jediná: Prečo sa tento človiečik takisto netlačí do kozmickej lode?

„Dobrý deň,“ začne Ítý zdvorilo.

„Dobrý.“

„Čo tu robíte?“

„Kosím trávu.“

„Vy sa nechcete zachrániť?!“

„Hm.“ Ítý nedokáže rozoznať, či ide o citoslovce súhlasu alebo záporu.

„Čoskoro začnem s nastupovaním na palubu, mali by ste sa poponáhľať k mojej lodi.“

„Ja ta nejdem,“ pokračuje pokojne kosec a vypne svoj hlučný stroj. „Ítý, pozri sa na tento kopec,“ (prečo všetci ľudia Ítýmu automaticky tykajú?) „a na ten vyschnutý strom uprostred. Pripomínajú mi iný vŕšok, volá sa Golgota, na ktorom bol vztýčený drevený kríž, na ktorom dokonal Ježiš. A on hovorieval také veci, že priateľ položí život za svojich priateľov alebo milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás a mnohé ďalšie. A ja jeho slová beriem vážne! Ako by som potom mohol spokojne sedieť v tvojom kozmickom korábe s myšlienkou, že zaberám miesto niekoho iného, že niekto iný, kto si to viac zaslúži, musí ostať na Zemi a je odsúdený na záhubu. Odprevadil som celú svoju rodinu, susedov i kamarátov. Ale ja ostávam tu. Nech majú ostatní väčšiu šancu na záchranu...“

Ítý preglgne a z jedného z jeho obrovských očí vypadne slza. Napadne mu, že prevezie celé ľudstvo na novú planétu a potom sa vráti naspäť k tomuto pozemšťankovi a do konca života budú spoločne kosiť trávu a hľadieť na zoschnutý strom uprostred. Zdrapí ho do svojich dlhokánskych rúk a unesie k mase všetkých ľudí, prederie sa dovnútra korábu a posadí prvého pasažiera na čestné miesto. Potom otvorí malé dvierka a po jednom začne vyberať ďalších.

Koho áno a koho nie?

ilustračné foto: internet

Aký trest je lepší?

Žena za volantom telefonuje, vyhodí smerovku a skrúti auto do ostrej pravotočivej zákruty. Okolo sa hemží množstvo ďalších vozidiel a chodcov. Ozve sa siréna, predbehne ju biela Kia so zeleným prúžkom a dáva jej signály, aby zastavila. Vystrašená rovno vypne motor a vystúpi. Blížiaci sa policajt na ňu vyčítavo krúti hlavou a spustí svoju pesničku:

„Pani vodička, viete akého dopravného priestupku ste sa dopustili?...“

Mobil počas šoférovania v ruke, ktorou zaradzujem rýchlosti – uvedomuje si svoj prečin, ale mlčí, iba prikývne. Strážca zákona cez okno nazrie na jej zadné sedadlá. V dvoch sedačkách sedia dvaja chlapci, jeden ročný, druhý troj. Namrzene hľadia zboka nabok.

„Uvedomujete si, aká ste nezodpovedná? Chcete svoje deti priviesť do hrobu? Si myslíte, že dopravné predpisy sú nadarmo? Čo keby vám niekto skočil do cesty? Čo keby sa stala nejaká nepredvídaná situácia? Ako by sa vám žilo s tým, že kvôli jednému hovoru, ktorý ste nemuseli zdvihnúť, sa vášmu dieťaťu niečo stalo?...“

Žena ani nedýcha. Otázky v nej prebudia paralyzujúce výčitky svedomia. Miliónovú pokutu nech mi vypíše, zaslúžim si, platím v hotovosti – čaká na rozsudok.

„Mali by ste prehodnotiť svoje vodičské návyky,“ podá jej doklady, „prajem príjemnú cestu.“

Nechápavo hľadí na policajtov odchádzajúci chrbát. Ani cent? Doslova spadne do svojho auta, zabuchne dvere a výbuchom sa rozplače, akoby už večnosť nevyronila ani slzu, akoby spáchala zločin na trest smrti, akoby dostala trest ešte horší, teda žiaden. Dlho sedí s trasúcimi sa prstami na volante. Až plač najmladšieho člena rodiny ju donúti opäť naštartovať a pokračovať domov.

Iná žena si kľakne ku kňazovi počas masovej spovede a vysype svoje hriechy za posledných neviem koľko rokov. Hovorí priamo, pomenovania situácií a skutkov sú presné, hovorí pokojne, ale ako keby s hnevom na seba samú. Svojou razantnosťou túži všetky svoje zlyhania priklincovať pred oltár, zbaviť sa ich. Postaršieho farára chce tak zasypať, tak šokovať, aby ju on potom zasypal nekonečnou pokutou, ktorou by sa mohla vykúpiť.

„Dobre, že ste po takom dlhom čase prišli. Máte dobré srdce. Pomodlite sa Zdravas. Ľutujte.“

„Hm? Iba toľko? Nič viac? Čo? Tak málo?“

Spovedník je prekvapený väčšmi než ona, jej koktanie doplní svojím:

„No, to je na vás, hm, podľa toho, ako cítite...,“ a začne rozhrešovať: „Milosrdný Boh Otec... i Syna i Ducha Svätého.“

„Amen,“ zapečatí hriešnica svoje vyznanie, ale zdá sa jej, akoby spoveď bola neúplná, akoby sa cítila ešte ťažšou, než vo chvíli, keď do kostola vstúpila, akoby sa jej kolená prilepili o kľakátko. Milión Zdravasov mala dostať ako zadosťučinenie, odriekla by ich hneď, jednorázovo, tak by odčinila svoje prečiny. Tak prečo len jeden? V lavici sedí dlho, stovky kajúcnikov sa okolo nej premelú. Až kostolník pri zamykaní k nej opatrne pristúpi a poklepká si po zápästí, kde niektorí ľudia nosia hodinky. Ako námesačná namieri von a domov.

Sú situácie, kedy prísny trest je pre človeka v skutočnosti odmenou. Ak ho ťažia pocity viny za svoje minulé skutky, vo svojom vnútri túži, aby bol potrestaný a tak by sa jeho výčitky svedomia upokojili. Lenže po tejto odmene – opätovnom nadobudnutí duševnej harmónie – je opäť náchylný vrátiť sa ku konaniu, ktoré mu ju opäť vezme. Trest ako falošná odmena sa stáva premárnenou príležitosťou. Ozajstný zmysel má iba ako satisfakcia a motivácia k náprave.

Úlohou spovedníka nie je len vždy a nanovo odľahčovať a hladiť svedomie kajúcnikov, hoci mnohí k sviatosti zmierenia pristupujú z tohto dôvodu („uľavilo sa mi na duši“). Túto útechu nadobúdajú mnohí práve prísnym trestom (jeden Otče náš nestačí) a príjemným pokecom s kňazom. Zo spovede sa stáva zabudnutie na minulosť a otvorenie dverí pre opakovanie minulosti. Avšak, umenie spovedníka spočíva v takom usmernení a potrestaní spovedajúceho sa, ktoré mu na jednej strane poskytne vnútornú úľavu, ale zároveň mu ponechá chrobáka vo svedomí, ktorý mu pomôže pri odolávaní budúcim pokušeniam. Rozhodujúci pocit pri odchode zo spovednice nemá byť vojna sa skončila, odteraz mám pokoj, ale nemám pokoj, odteraz mám zbrane.

ilustračné foto: internet

Boží Ítý II.

(vesmírno-apokalyptický úlet)

Kresťania prinesú Bibliu, moslimovia Korán, židia Tóru, budhisti Budhove výroky, Číňania Konfuciove spisy, mormóni dielo svojho zakladateľa a všetky ostatné náboženstvá a denominácie, ich odnože a vetvy predložia pred Ítýho svoje knihy a ten začne čítať. Netrvá mu to dlho. Keď si všímavejší všimnú, že ho zdržuje otáčanie stránok, navrhnú mu online verzie a Ítýho hltanie posvätných textov komisári zapíšu do Guinessovej knihy rekordov.

Ítý konečne odlepí oči a nasmeruje ich do kamier. Svet stíchne, aby si vypočul svoj ortieľ.

„Našiel som kritérium, podľa ktorého budem posudzovať, či niekto má právo vojsť do môjho korába alebo nie. Nachádza sa v Knihe, ktorú nazývate Biblia alebo Sväté písmo, v časti, ktorá nesie názov Jánovo evanjelium. V trinástej kapitole sú tam zaznamenané Ježišove slová: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Môžeme začať.“

Ítý svoj prejav prednesie vo svojom mimozemskom jazyku, ktorému žiaden človek nerozumie. A predsa si to žiaden človek nechce priznať, všetci sa zľaknú, že tí druhí to mohli pochopiť, preto sa všetci tvária, že vedia, o čo ide.

„My by sme mali byť zachránení ako prví,“ kričí katolícka cirkev na čele kresťanského tábora, „nám Boh zveril do rúk sväté tajomstvá, my sme ľudí viedli k svätosti!“

„Ale naša viera je čistejšia, nepošpinili sme si ju moderným životom,“ bránia sa predstavitelia islamu, „len my dokážeme udržať poriadok na novej planéte, my tam musíme ísť!“

Nemlčia ani ateisti. Tých je síce pramálo, no ich hlas prekričí aj väčšinu. Naučili sa výstižne poukazovať na hriechy veriacich...

Lenže Ítý nepozná rozdiel medzi katolíkom a židom. Hinduista, svedok Jehovov i akademický agnostik mu splývajú ako trojčatá. Nielen to, Ítý síce pozná všetky farby – vlastne viac než bežný smrteľník, ale to pochopia iba vyvolení, ktorých prevezie na svoju planétu -, no nikomu sa nepodarí vysvetliť mu, v čom je černoch iný od belocha. Nie je naprogramovaný, aby odlíšil Maďara od Slováka a Slováka od Róma. Bohatý a chudobný, minister a upratovačka, dôchodca a batoľa, modelka a kulturista, homosexuál a piatykrát vydatá herečka... – vo všetkých týchto a im podobných pároch Ítý vidí len bratov a sestry, jednu rodinu bez vonkajších rozdielov.

Miliardy z celej zemegule sa nahromadia k vesmírnej lodi. Jedni začnú podplácať druhých a kupčiť s tretími, aby sa dostali o krok bližšie. Ďalší usporadúvajú rôzne zápasy všelijakých bojových umení, kto vyhráva, postupuje ďalej ku korábu – tak zápasiaci ako aj stávkujúci. Členovia pouličných gangov i navoňavkovaní uhladení bossovia podsvetia vyvolajú nejednu prestrelku. Agresívni politickí vládcovia povolajú svoje armády a začnú sa navzájom predvádzať, aby zastrašili svojich susedov. Keď nepomôžu pyšné prehliadky, padnú prvé výstrely z tankov a rozpúta sa tretia svetová vojna. Jadrové hlavice sa nepoužijú zo strachu, že by poškodili záchrannú loď, no predsa zahynú milióny. Ítý v nej sedí stále osamelý a veľkými očami si premeriava ten chaos naokolo.

ilustračné foto: internet

Požehnaná hádka

9. máj 2010: 6. veľkonočná nedeľa

Pred dvoma týždňami sme v televízii videli zábery z ukrajinského parlamentu počas búrlivého schvaľovania istej ukrajinsko-ruskej zmluvy. Lietali vajíčka, dáždniky slúžili ako obrana, poslanci sa boxovali a štverali sa na stoličky a stoly, vybuchlo aj niekoľko dymovníc.

V prvotnej cirkvi v Antiochii takisto vznikol spor „a nie malá hádka“ medzi Pavlom, Barnabášom a „niektorými z Judey“. Otázka: Ak sa pohan chce stať kresťanom, má sa najprv stať Židom? Pavol a spoločníci odišli po odpoveď do Jeruzalema k Petrovi a apoštolom. Aj tam „nastala veľká hádka“. Peter a Jakub konflikt utíšili ráznou rečou. Rozuzlenie: Nie je nutné, aby sa pohania dávali najprv obrezať a úzkostlivo zachovávali Mojžišov zákon. Pre spásu je potrebné, aby sa dali pokrstiť a aby verili v Ježiša Krista. Jakubov zmierujúci návrh, aby kresťania obrátení z pohanstva aspoň v niečom brali ohľad na židokresťanov a vyhýbali sa tomu, čo ich najviac pohoršuje, sa dostal aj do listu apoštolov adresovanému antiochijskej cirkvi. „Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného...“ – písalo sa v liste, čo potvrdzuje, že rozhodnutie bolo dôsledkom spoločného rokovania vo viere vo vedenie Duchom Svätým.

Bolo by príliš domýšľavé, ak by sme v týchto zmienkach o konfliktoch v prvotnej cirkvi chceli vidieť zákerné intrigy a nenávistné boje. Na druhej strane, predsa nám odhaľujú, že na prvú generáciu kresťanov sa nemáme dívať príliš „ružovými okuliarmi“. Aj vtedy vznikali pálčivé problémy, ktorých riešenie nebolo samozrejmé a vyžiadalo si konfrontáciu, ba odvážnu vzburu. Ježiš to naznačuje u Matúša, keď akoby protirečil svojim dnešným evanjeliovým slovám o darovaní pokoja: „Nemyslíte si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč...“ Pretože niekedy je potrebné dostať sa „do sporu a nie malej hádky“, aj postaviť „syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“, ak to je cesta, ako spoznávať a uskutočňovať Boží plán. Takto sa hádka môže stať požehnaním pre hádajúcich sa.

Pravidlá pre požehnanú hádku:

• Hádam sa, ak mám na to vážny dôvod. (Nezmyselné a zbytočné zvady vznikajú náhle, na základe malicherností. Ich spúšťačom sú nízke neovládané pudy, ľudia nimi často len ventilujú vnútorné napätie. Hádky, ktoré sú naozaj potrebné, treba skôr vyvolať „umelo“.)
• Hádam sa s úctou voči druhému. (Priebeh nie je nenávistný, vzájomne sa urážajúci.)
• Hádam sa, aby som našiel pokoj. (Škriepka nie je cieľ, ale prostriedok.)
• Hádam sa pravdivo. (Usilujem o úprimnosť, som ochotný prijať nové nepríjemné argumenty, sledujem spoločné dobro, nielen egocentrické úmysly.)
• Hádam sa s Duchom Svätým. (Vtedy mám istotu, že vyhrám!)

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam,“ hovorí nám dnes Ježiš v evanjeliu a ešte raz budeme tieto slová počuť po Otče náši. Urobme z našich konfliktov požehnané hádky, aby sme tak mohli Ježišov pokoj prijímať aj odovzdávať druhým.

ilustračné foto: internet

Boží Ítý I.

(vesmírno-apokalyptický úlet)

Boh hľadí na zem a vidí, že život na nej vyhasína. Pitnej vody ubúda, vzduch sa znečisťuje, príroda kolabuje. Boh vie, že príde deň, keď už pre ľudstvo nebude možné v týchto podmienkach vydržať. Ťažko povedať, či sa to stane v roku 2012, či skôr či neskôr, to len on vie. Pre ľudí platí – bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodinu.

Boh človeka miluje, preto má pripravený záchranný plán. Na opačnom konci vesmíru stvorí novú planétu – nové nebo a novú zem – podobnú tej našej. Bude na nej dostatok vody, aj rastlín, nebude chýbať zemný plyn, ani zvieratá. Nebude to raj, aj tam budú sopky chrliť lávu a povrch sa miestami otrasie, aj tam budú blýskať blesky a hučať hromy. Ale táto planéta bude pre ľudstvo jedinou šancou.

Boh na nej stvorí prvého obyvateľa, ktorému dá meno Ítý. Keď sa tento tvor prebudí, začne pobehovať po lúkach a stepiach, začne brodiť a plávať v moriach, bude sa šplhať na vrchy i skúmať priepasti. Pretože sa bude radovať, že žije a zároveň bude smútiť, že žije sám. Zjaví sa mu Boh a povie:

„Ítý, postav obrovský kozmický koráb. V ňom poletíš vesmírom a pristaneš na malej modrej planéte v Slnečnej sústave. Tam nájdeš mnohých a budeš ich môcť previesť sem. Mám len jednu podmienku: do tvojej lode môžu nastúpiť iba učeníci môjho syna Ježiša.“

Ítý neotáľa, hneď sa pustí do práce. Dopravný prostriedok, ktorý vytvorí, má obrovitánske rozmery. Ítý túži priviezť čo najviac spoločníkov, nech zaplnia celú jeho planétu, nech už nikdy necíti tú bolestnú samotu, ktorá ho teraz tak zožiera. Keď je vesmírna loď na svete a chýba ju len naštartovať, náš samotár si k nej smutne sadne a ani sa nepohne. Boh sa mu zjaví druhý raz a spýta sa:

„Ítý, čo je? Prečo nevyrazíš? Na čo čakáš?“

„Pane, ale ako spoznám učeníkov tvojho syna? Ako si budem istý, že sú to oni? Nechcem ťa sklamať, nechcem tu poprivážať niekoho, kto by sa ti nepáčil...“

„Odpoveď nájdeš v Knihe, ktorú ti ukážu.“

Hneď vbehne do riadiacej kabíny, hneď vypáli rýchlosťou svetla, ba rýchlejšie, hneď jeho loď pristáva v atmosfére planéty Zem. Svet zostane taký šokovaný, že armády nestihnú pripraviť svoje zbrane, aby sa bránili proti vesmírnemu votrelcovi. Ešte v ten deň všetky televízie a rádia, milióny internetových stránok a novín a časopisov, vo všetkých jazykoch a časových pásmach ukážu vystrašeným pozemšťanom pokojného mimozemšťana s jeho posolstvom:

„Volám sa Ítý. Posiela ma k vám Boh. Vašu planétu ničíte a ona zanikne. Boh pre vás pripravil útočisko, ktoré sa nachádza veľmi ďaleko. Vaše ďalekohľady tam nedovidia a vaše raketoplány tam nedoletia. Iba ja vás na novú zem môžem previezť. Kto zostane, zahynie. Ukážte mi Knihu a ja podľa nej rozhodnem, kto do mojej lode môže vstúpiť.“

foto: wikipedia

Sviatok ľudských milých sŕdc

11. apríl 2010: Nedeľa Božieho milosrdenstva

Istý biskup spomína: Môj otec bol prísny, ale vždy sa náš chlapský rozhovor končil tým, že ma otcovsky objal. Rozprával som o tom na duchovných cvičeniach pre mladých. Po prednáške za mnou prišiel mladý muž, o hlavu vyšší než ja, a povedal mi, že onedlho sa chce oženiť a možno bude mať syna. Potom dodal: „Prosím, objímte ma tak, ako vás objal váš otec, aby som vedel, aké to je. Ja mám otca, ale on ma nikdy neobjal, a ja neviem, ako mám v budúcnosti objať svoje dieťa.“ Objal som ho tak, ako som to poznal z môjho detstva. Povedal mi „ďakujem“ a so slzami odišiel.

Nie každý dostal láskavé objatie od svojho otca, ani od mamy. Nie každý je potom „vyzbrojený“ do ďalšieho života na odovzdávanie objatia svojim deťom. Tých, ktorí takúto milosť mali, je v skutočnosti možno menej, než by sme hádali. Na druhej strane, máme považovať neobjímané deti za hendikepované a ich rodičov za nemilujúcich? Každá rodina má svoj vlastný rytmus. Tam, kde je veľa objatí, sa môže vyskytnúť aj nemálo faciek a tam, kde objatia chýbajú, môže vzniknúť až závideniahodný dôverný vzťah. Nútiť do objímania tam, kde to nie je zvykom, môže aj uškodiť – nerobme si hneď výčitky. Svedomie si spytujme vtedy, ak sa navzájom zanedbávame a ak si nedôverujeme.

Biskupov vzťah k svojmu otcovi môžeme použiť aj ako obraz vzťahu k Bohu. Boh je otec, ktorý každý rozhovor s nami (modlitba = rozhovor s Bohom!) končí objatím. Niekedy sú tieto dialógy kratučké. Inokedy musíme za objatím dlho čakať a debatovať s ním aj roky, kým nepochopíme jeho vôľu, kým uvoľníme svoje srdce. Záverečné slzy a „ďakujem“ z mladíkových úst predstavujú ľudskú odpoveď na Božie objatie. Hoci ma nikto nikdy ešte nepohladil, viem, dúfam, že raz sa tak stane a pocítim Božiu náruč.

Dnes Cirkev po desiaty raz slávi Nedeľu Božieho milosrdenstva na žiadosť samého Ježiša, ako nám to odovzdala poľská rehoľná sestra Faustína Kowalská. Božie milosrdenstvo je obrovská náruč, ktorá objíma všetkých ľudí sveta i každého človeka zvlášť. Tu niet „hendikepovaných“ ani zanedbávaných detí. Aj my hovoríme „ďakujem“, keď slávime eucharistiu (gr. vďaky vzdávanie), keď spolu s veriacim Tomášom vyznáme „Pán môj a Boh môj“ a so sv. Faustínou budeme opakovať nápis na obraze „Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti...“. Vo svojom Denníčku zaznamenala aj tieto Ježišove slová: „V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát... Sviatok Božieho milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra... Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva.“ (699) Ježiš ju ďalej vyzýval, aby deväť dní pred dnešným sviatkov v Novéne prinášala každý deň inú skupinu duší a aby ich „ponorila“ do „mora“, do „priepasti“ Božieho milosrdenstva. V tomto mori – akoby v objatí – nachádzame úľavu a posilnenie.

Z tohto prameňa dokáže človek čerpať vtedy, ak je sám milosrdný. K sláveniu sviatku a k prežívaniu Božieho milosrdenstvá patrí prejavovanie milosrdenstva v našich slovách a skutkoch. Nezabudli sme na objímanie svojich detí? Nepotrebujeme obnoviť dôveru v našich vzťahoch? Nie je čas pretrhnúť putá s nemilosrdným odsudzovaním či zatrpknutým správaním sa voči ľuďom, s ktorými sme si kedysi boli bližší? Prečo v sebe živíme negatívne predsudky, prečo nám hrdosť bráni povedať „prepáč“ alebo „ahoj“? Prečo sa tvárime spokojne, ale bránime sa pokoriť a urobiť krok k skutočnému pokoju v srdci?

Potrebujeme dnešný sviatok, aby Božie milosrdenstvo vstúpilo do ľudských „nemilých sŕdc“. Dívajme sa na obraz so slovami na perách „Ježišu, dôverujem ti“. Nemajme pochýb – on nám dôveruje, že na to máme.

foto: internet

Kríže na kríži

Zobral som sekeru a vybral som sa do lesa. Vyhliadol som si strom, z ktorého som chcel zhotoviť kríž. Mladý dub spĺňal všetky moje požiadavky. Kmeň mal od koreňov do štyroch metrov rovný, vrch bol pokrivený, čo by ho časom aj tak stalo život. Začal som rúbať a od prvých úderov som vedel, že som situáciu podcenil. Čepeľ bola ostrá, nepopieram, ale porisko krátke, drevo tvrdé, prístup neľahký. Strom nechcel spadnúť, akoby sa bránil. Akoby ma chcel zámerne potrápiť, zakliesnil sa do konárov svojich susedov. Peň hrubý ako starý stĺp som preťal naskrz, a on stojí. Zapriahol som sa doň povzbudzujúc sa miernymi nadávkami a stiahol ho k zemi. Preseknutie tenšieho konca bolo o čosi svižnejšie. Výsledné drúk som skotúľal do doliny.

Pokúsil som sa ho vydvihnúť na pravé plece, tak som ho plánoval preniesť na faru, ale ihneď som ho zo seba zhodil. Priťažký. Odoka som odmeral dĺžku obidvoch brvien a rozdvojil som ho. Niesť ich naraz sa nedalo, vzal som ťažšie a premiestnil ho hádam o dvesto metrov. Vrátil som sa po kratšie a sekeru a nechcelo sa mi týmto spôsobom nastokrát dopraviť svoj úlovok do cieľa. Na mobile som vyťukal svojho birmovného syna bývajúceho neďaleko, v nádeji, že je doma a príde podať pomocnú ruku. Stredoškolák, v piatok o pol desiatej. Nie, nebol v škole, ale na futbalovom turnaji, nemalo zmysel ho presviedčať. Ostatných Šimonov z Cyrény som nechal na pokoji. Kríž musím urobiť tu a niesť ho sám. Mravenčou prácou som do brvien vysekal jarčeky, aby sa mohli spojiť. Chýbali mi klince, nemal som ani žiaden povraz. Pomohli mi bazové liany – aspoň tak som si ich nazval – nimi som obidve klady previazal a kríž bol na svete. Dvojhodinová robota.

Sekeru som strčil do nohavíc a svoj výtvor som uchopil ako vidíme na obrázkoch krížovej cesty. A fungovalo to. Zohnutý pod ním som ho pyšne ťahal z lesa cez blatistú roľu. Pol kilometra som zvládol s dvoma prestávkami. Tá tretia bola krízovou zastávkou pred vstupom na cestu. Ostalo prejsť cez sídlisko. V piatok o pol jedenástej. Nechám ho na kraji a prídem autom? Ale do kufra sa mi nezmestí. Plán B neexistoval. Zachrániť ma musí Veronika. Zavolal som Petre, s ňou som to spískal. „Peťa, idem z lesa, mám kríž, potrebujem ho preniesť cez máj (tak voláme naše sídlisko, kedysi Sídlisko 1. mája), povzbuď ma, lebo neviem, ako na mňa budú ľudia zazerať...“ Smiala sa. Situáciu dramatizovali výstrely vzduchovej pušky mierené do blízkej dopravnej značky. Zrakom som prechádzal okno za oknom, balkón za balkónom, ale strelca sa mi vypátrať nepodarilo.

Špinavý, mokrý na kolenách i na čele, vyšťavený, neustále si kladúc otázku „si normálny?“ som vyrazil. Spočiatku mi kroky neprekrížil ani človiečik. Až keď som zbadal partiu debatujúcich na parkovisku, odpočinul som si. Cieľovú rovinku potajomky určite neprejdem, vedel som. Hneď na jej začiatku som naďabil na Jožka, člena našej farskej kurátorskej rady. Nosil do auta potrebné veci na zabíjačku. Zadivil sa. Chvíľu sme sa rozprávali. Zastavila sa pri nás malá tlupa detí z materskej škôlky s učiteľkou. Deti zízali, učiteľka vysvetľovala, a ja sám s mojim bremenom ďalej. Pred kostolom som už nevládal vyčkať na chodníku. Drzo som sa pustil na druhú stranu, tri autá museli pribrzdiť, neriešil som, čo si myslia, fakt som už mal toho kríža dosť. Avia za mojím chrbtom spomalila. Buď sa šofér len čudoval alebo mi chcel ponúknuť, že mi môj náklad zvezie na vlečke. Ale to už nebolo potrebné. Keď zbadal, ako otváram kostolnú bránku, pokračoval v jazde. Som doma, som v bezpečí.

Moje víťazoslávne povzdychy v kuchyni postrašili kaplána Jožka. „Nie si vo Vranove?“ „Nie som.“ „A kde si bol?“ „V lese?“ „Na čo?“ „Na kríž.“ „Na aký kríž?“ „Na dnešnú krížovú cestu...“ „???“ Zablatené topánky som vymenil za čisté tenisky. Na farskom dvore som ešte štyri konce trochu uhladil. Liany sa popretrhávali, v sklade som našiel hrubé klbko tenkej červenej šnúrky. Farba krvi, dokonalé. Kríž som oprel o plot a ďalšiu hodinu som preväzoval jeho dve brvná. Malými drevenými klinmi som spoj spevnil. Nakoniec som pätu kríža umyl od hliny.

Popoludní mi ho dvaja nudiaci sa chlapci pomohli preniesť cez okno a cez katechetickú miestnosť do kostola pred oltár na schody. Už som len kúpil špendlíky, nastrihal papiere a pripravil pár pier. Ľudia večer vchádzali do chrámu a pokukovali. Okrem môjho maxikríža sa tam nachádzalo aj zo dvadsať krížikov, ktoré v rámci domácej úlohy vyrobili deti na detskú omšu. Papierový, drevený, z gombíkov, kúpený, lepený, zo špiliek i zápaliek, proste všelijaké.

Pobožnosť krížovej cesty som začal slovami: „Budeme rozjímať o Ježišovi a jeho kríži a zároveň mu chceme predniesť tie svoje. Môžete prichádzať dopredu, na pripravené papieriky písať svoje kríže – problémy, trápenia, prosby – a pribíjať ich na tento veľký kríž. Nech ich nenesieme sami, nech si nanovo uvedomíme, že ich nesie s nami... Na všetky tieto úmysly obetujeme dnešnú krížovú cestu.“ A odvážlivci poskromne prichádzali, kľakali, spisovali a pripínali. Niekoľkí sa pridali až po svätej omši, iní aj počas nasledujúcich dní. Zopár pôstnych týždňov tam ten kríž ležal. Desiatky krížov niesol a zniesol by aj milióny. Tu je zopár bez gramatickej a obsahovej korektúry (vynechané sú len mená, prečiarknuté a nezrozumiteľné slová): 

Bože, ja sa už nechcem pozerať na trápenie svojich rodičov. Ja ťa chcem poprosiť o to aby si môj otec našiel prácu, aby sme mohli splatiť všetky dlhy, aby sme boli stále s tebou. Ďakujem.

Aby som mal so slovenčiny jednotku. Dávyd...

Bože daj aby sa zase mamka vrátila z Čiech k ockovi a k nám.

Pane Ježišu vsekto príbyjam na tvoj sv. kriš, moju rodinu veď ty vieš ake mám taškosti Odprosujem za moju rodinu za moje deti ze (?) za moju chorobu. Pribijam aj za našu vlasť za všetkych čo ťa urazaju Vdaka Ježiš za tvoj kris.

Pane Ježišu daj tak aby som už nikdy nerobila peklo v rodine. Ďakujem. Pán ježiž zomrel za naše hriechy na Kríži! Pane Ježišu daj tak aby (?) a súrodenci boli pri mame. Aj keď išla k starým rodičom do Košíc. Ďakujem!

- najsť si prácu, pokoj v rodine

Bože, viem, že som sa zhoršila vo všetkých predmetoch, ale neviem prečo. Viem neučím sa svedomite. Daj mi silu vedieť sa viac učiť. Aby som nesklamala učitelov, rodičov seba a teba. PS: prepáč mi to z AJ.

Pane Ježišu prosím Ťa za svoju rodinu daj aby moje deti nestratili vieru Aj za svojho manžela aby sa vyspovedal aby bol dobrým otcom a manželom. Pomôž nam niesť Kríž aby sme naň nereptali. Ďakujem.

Bože prosím ťa o to aby som bola lepšia a nech budú lepšie aj moje sestry. Nech sme celá rodina dobrá a nej milujeme teba aj seba navzájom. A nech si už neklameme a nech budeme radostný. Nech sa nám chce chodiť do kostola. A nech naša celá rodina raz príde k tebe do neba. Nech sa ti odovzdám celým srdcom a celou dušou. Ďakujem.

V tomto výbere sú väčšinou príspevky detí, v celkovom počte prevládali modlitby matiek. Najpápčivejšími problémami sú jednoznačne problémy rodiny – choroby, nezamestnanosť, pokazené vzťahy, rozdelenie, vlažná viera... Aj keď je týchto krížov viac než dosť, odhaľujú, že ich nositelia majú srdce stále na správnom mieste.

Dnes je už kríž rozobratý a uskladnený, pravdepodobne ho porežeme na kúsky a budeme ich používať pri opekačkách a grilovačkách. Do ohňa vhodím aj kôpku zožltnutých papierov s ich trpkými tajomstvami. Dym ich poroznáša po máji, ba čo viac, až do neba ich zanesie a rozptýli. Lebo žiadny kríž nestojí večne a o nijakej bolesti nemožno povedať, že nemá konca. Nekonečné je to, čo začína potom.

foto: archív autora

Oslovia Boží

Pápež Benedikt XVI. vo svojej autobiografii opisuje svoju biskupskú službu prirovnaním seba k „ťažnému oslovi“. Vychádza zo 73. žalmu „...pred tebou som bol ako nerozumné dobytča. Ale ja som stále pri tebe...“ a pomáha si výkladom sv. Augustína. Aj ten bol biskupom a práve obrazom osla niekoľkokrát písal o tomto poslaní. „Podobne, ako je ťažné zviera roľníkovi najbližšie a pracuje pre neho, tak je Augustín práve v tejto pokornej službe celkom blízko pri Bohu, celkom v jeho rukách, celkom jeho nástrojom – ani by nemohol byť bližšie ku svojmu Pánovi, ani by preň nemohol byť dôležitejším.“ Joseph Ratzinger si do svojho biskupského erbu vybral aj medveďa, ktorého spomína legenda o sv. Korbiniánovi, zakladateľovi Freisinského biskupstva, na ktorého stolec zasadol. „Naložený medveď, ktorý svätému Korbiniánovi nahradil koňa alebo skôr osla, sa stal jeho oslom – proti svojej vôli. Nebol tak a nie je obrazom toho, čo mám robiť a čím som?... ja som medzitým zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“ Takto končí životopisnú knihu Z môjho života napísanú pred nástupom na Petrov stolec.

Ježiš si pre svoj príchod do Jeruzalema vyberá „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“. „Pán ho potrebuje“, povie dvom poslom, aby to povedali majiteľom a týmito slovami zviera získajú, odviažu a privedú k Ježišovi. „Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať?“ spýta sa vyčítavo Ježiš na inom mieste Lukášovho evanjelia predstaveného synagógy, ktorý protestuje proti sobotňajšiemu uzdravovaniu. Sobota bola dňom odpočinku od práce aj pre ľudí, aj pre ťažný dobytok – vtedy nepracuje a ak ho odviažu, tak len preto, aby ho napojili. Tentoraz je oslík „oslobodený“ pre úplne novú „misiu“. Hoci si ju pripomíname na Kvetnú nedeľu, v skutočnosti sa s najväčšou pravdepodobnosťou odohrala v sobotu – sabat, siedmy deň židovského týždňa. „Pán ho potrebuje“, aby na ňom slávnostne vstúpil do Jeruzalema.

„Nehanbi sa za to, že si Božím ťažným zvieraťom: Budeš niesť Krista, nepoblúdiš; ideš po správnej ceste, to on na tebe sedí. Kiežby na nás sedel Pán a viedol nás, kam chce on: Sme jeho osedlaným zvieraťom a ideme do Jeruzalema. Ak na nás sedí on, nebudeme obťažení, ale povznesení. Ak nás vedie on nezablúdime.“ (sv. Augustín: Sermo 189)

Ak si Ježiš vybral apoštolov, aby pokračovali v jeho diele, ak rozposlal ďalších 72 učeníkov, ak boli potrební tí dvaja, ktorých dnes poslal do najbližšej dediny a ak sa nezaobišiel ani bez (hlúpeho) osliatka – nie je potom pochybné tvrdiť, že sa zaobíde aj bez nás? Pán potrebuje každého (a vyhnime sa filozofickej apológii Boha, ktorý vo svojej dokonalosti nepotrebuje nikoho a nič). Na druhom mieste, ak takí velikáni Cirkvi ako sv. Augustín či súčasný Svätý Otec hovoria o svojej službe Bohu ako o namáhavej práci ťažného osla, nemohli by sme si v tomto zvierati predstaviť aj seba? Keď sa Boží syn uponížil tak, že „podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“, nemá sa aj človek vžiť až do úlohy osla? Väčšou celebritou medzi biblickými zvieratami je ovečka, ktorú pastier vyhľadá, aj keď má ešte 99 ďalších, a vezme ju na plecia – neraz aj z nás boli stratené ovce. Teraz Pána berie na plecia „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“ a kiežby to platilo aj o nás, kiežby sme už na svoje ramená nevzali nikoho iného. Odviažu ho a naložia naň svätý náklad. Služba Bohu človeka oslobodzuje a zároveň zaťažuje – „moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké“ – ale nadovšetko zaručuje Pánovu blízkosť. Nezdráhajme sa ani my byť „ťažnými oslami“ pracujúcimi pre Pána a s ním.

foto: internet