Evanjelium potrebujú aj úspešní

29. august 2010: 22. nedeľa v Cezročnom období

Študent urobí obzvlášť ťažkú skúšku. Nielenže sa mu to podarí na prvýkrát, kým ostatní musia využiť opravné termíny, no dokonca dosiahne rekordný počet bodov. Tým si získa rešpekt u profesora i u spolužiakov a na internáte to patrične oslávia. Študent je veľmi šťastný, pretože danému predmetu venoval množstvo času a energie. Tento úspech je pre neho obrovským zadosťučinením a zároveň nebezpečenstvom.

Náš život sprevádzajú väčšie či menšie úspechy. Škola je jedným z miest, kde ich zakusujeme, ďalšie víťazstvá dosahujeme v športe, podobným zážitkom je povýšenie či zvýšenie platu v zamestnaní, takisto pri zábave s priateľmi sa vyskytnú situácie, kedy svojou šikovnosťou predbehneme iných a patrí nám „prvé miesto“. Keď sme si ho zaslúžili svedomite a bez podvodu, máme právo sa úprimne tešiť. Avšak, oslava a sláva nám môžu „stúpnuť do hlavy“. Práve tu sa skrýva nebezpečenstvo úspechu – necháme sa unášať vlastnou pýchou, uspokojíme sa s dosiahnutým, akoby už nič vznešenejšie na svete nebolo, moje postavenie, moje meno, moja funkcia či titul sa stanú zdrojom môjho sebavedomia, sebapresadzovania a sebectva.

Ježiš nás učí, ako sa v týchto situáciách máme zachovať správne: „kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený,“ „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. Jediným postojom, ktorý z nás po dosiahnutých víťazstvách nespraví ľudských netvorov, je pokora. Čím sme „väčší“, čím sme na vyššej stoličke, tým ju potrebujeme viac. „O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu,“ doplňuje Kniha Sirachovcova. Pokorný som, ak ostanem „pri zemi“. Pokorný som, ak nezabudnem kľaknúť a poďakovať Bohu, ak pamätám na tých, ktorí sa na mojom úspechu podieľali. Pokorný som, ak si uvedomím, že som len maličká čiastočka, a tak veľa je ešte potrebné urobiť. Pokorný som, ak si sadnem za vrch stola, lebo tam hostitelia dali moju menovku, ale milo sa prihovorím obsluhujúcemu čašníkovi a pri odchode poprajem vrátnikovi pokojnú službu. Pokorný som, ak ma posadia na chvost stola, ale nezávidím tým, ktorí sedia vpredu, neohováram ich, prijímam svoje a iným žičím ich miesto. Pokora znamená nevznášať sa vysoko, akoby vyššie, než sú Božie výšiny. Pokora znamená zostať ľudsky blízko tým, ktorí sú z hľadiska spoločenského postavenia nižšie.

„Nedostatok pokory u víťazov je poučný. Bol som na Stade de France, keď sa hralo finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1998, keď vyhrali Modrí. Bol som v dave pri štadióne medzi stovkami mladých. Chudobní a sociálne slabí z predmestia sa nevídane veselili so zásahovými jednotkami. Boli nalepení na policajných vozoch, na strechách, viseli na plotoch. Ten neporaziteľný francúzsky tím v roku 1998 bol úžasný. A päť rokov neskôr – pekný pád! Táto situácia je typická. Všetci sme ju mohli predvídať, videli sme, že chlapci z francúzskeho tímu už dočista stratili súdnosť. Robili reklamy na parfumy, oblečenie, elektroniku, nevynechali jedinú príležitosť, ako si namastiť peňaženku. Nechali sa zaslepiť slávou víťazov... A tak, na ďalších majstrovstvách, úplná katastrofa. Keby dokázali niesť svoje víťazstvo so skromnosťou, zdržanlivosťou a pokorne, iste by ich takýto neúspech nepostihol.“ (Guy Gilbert: Evanjelium podľa svätého lotra)

Postreh otca Gilberta môžeme aplikovať na nejedného športovca, speváčku či herca. A bulvár, ktorý tieto celebrity ospevuje, keď sú na vrchole, sa ešte viac vyžíva v prinášaní správ o ich skrachovaní. No, nepostihol podobný pád aj nás?

Usilujme o úspechy v našich podujatiach, ale pýcha nech z nich nespraví naše životné prehry. Najväčším osobným víťazstvom je prehĺbenie pokory a ľudskosti.

ilustračné foto: internet

Láska, ktorá tresce

22. august 2010: 21. nedeľa v Cezročnom období

Neobvyklý výrok dnes čítame v Liste Hebrejom, ktorý cituje starozákonnú knihu Príslovia: „koho Pán miluje, toho tresce“. Kresťanstvo nás skôr učí o Bohu, ktorý miluje, a preto odpúšťa a aj najväčšiemu hriešnikovi zmýva vinu a dáva novú šancu. Ako zlúčiť obraz Boha odpúšťajúceho s Bohom trestajúcim? Ako môže milovať a trestať zároveň?

Pôvodný text Nového zákona nám odhaľuje, že slovenské sloveso „tresce“ je prekladom gréckeho „paideuo“, ktoré má spoločný koreň s podstatným meno „paideia“ nachádzajúcim sa o dva riadky vyššie: „nepohŕdaj Pánovou výchovou“. To isté slovo používa Pilát v Lukášovom evanjeliu pri súdnom procese s Ježišom, keď dvakrát navrhuje veľkňazom a rozvášnenému davu: „Potrestám ho a prepustím.“ Akoby to znamenalo – dám mu príučka, poučím ho, dám mu pár výchovných a môže ísť. Pavol zase v Jeruzaleme povie: „vychovaný som bol v tomto meste“. Ako tretí si pripomeňme List Títovi: „Veď sa zjavila Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí...“ V Apokalypse napokon čítame rovnako ako v dnešnom texte: „Ja karhám a trescem, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ Zisťujeme, že výchova v novozákonných spisoch v sebe zahŕňa prvok trestania. Formácia detí a mládeže sa bez odmeňovania za dobro a trestania za zlo nezaobíde, podobné pravidlá platia v Ježišovej škole viery. Brána do Božieho kráľovstva je úzka, vstup doň od nás vyžaduje disciplínu a obetu, nie dovolenkovú pohodlnosť.

Tu sa nám otvára nový pohľad na „Božie tresty“. Možno takto vnímam chorobu, ktorú mi prednedávnom diagnostikovali. Alebo prírodné či dopravné katastrofy chápem ako prejavy Božieho zdvihnutého prstu voči skazenému svetu. Vlastné neúspechy vo vzťahoch alebo v zamestnaní vo mne takisto môžu vzbudzovať pocit, že Boh je so mnou nespokojný a tak mi to dáva najavo. Ak je toto všetko Boží trest, nemal by som ho chápať ako výraz jeho lásky a výchovy, než jeho hnevu voči nám? Ak je súženie pochádza od Boha, nie je to „last call“ – posledný zúfalý pokus jeho lásky o pritiahnutie človeka k sebe? Ježiš nás varuje pred definitívnym trestom – „tam bude plač a škrípanie zubami“. Takto dobrý a odpúšťajúci Boh trestá vtedy, keď vyčerpá všetky možnosti. Nemali by sme niektoré negatívne skúsenosti nášho života vnímať ako snahu Boha vychovávať nás a privádzať nás k duchovnej dokonalosti?

Druhou témou, ktorá sa nám tu ponúka, je používanie trestov v ľudskej spoločnosti. Je trest smrti morálne prípustný alebo nie? A čo fyzické tresty – je potrebný ústavný zákon, ktorý by chránil deti pred bitkou a ubližovaním zo strany rodičov? Ak nemožno sankciovať telesne, ako to potom robiť? Nepôsobí psychický nátlak a vydieranie omnoho nepriaznivejšie na zdravú výchovu? Dostatok otázok pre psychológov, morálnych teológov a filozofov i pre politikov. Z hľadiska Božieho slova – berúc do úvahy našu výchovu predovšetkým v rodinách, školách a ďalších inštitúciách – povedzme jednu zásadu: Prv než sa pýtaš, či potrestať dieťa alebo nie (a ako ho potrestať), polož si otázku, či ho miluješ, či tento trest bude prejavom tvojej lásky a či bude dôležitý v jeho výchove. Netrestáme svoje deti len kvôli pokazenej nálade alebo únave, ktorú sme si priniesli z práce? Nekompenzujeme takto len svoj hnev, ktorý máme na seba, na manžela alebo na rodičov? Nie je naša prísnosť len znakom, že nemáme chuť sa im venovať? Nezabúdame pritom na dôležitejšiu dvojičku trestu, ktorou je odmena? Chyby sa dopúšťam vtedy, ak na jedno alebo druhé zabúdam, alebo ak nimi preháňam. Je potrebné nájsť súlad.

Ak sa nám v skutočnostiach, ktoré vnímame ako Božie tresty, podarí objavovať jeho vychovávajúcu lásku, viac sa s Bohom zblížime. Ak deťom prejavíme viac našej pozornosti a lásky namiesto bezhlavého trestania, vychováme z nich lepších ľudí.

ilustračné foto: internet

(Ne)očakávaný šéf

8. august 2010: 19. nedeľa v Cezročnom období

Firmu kúpil nový majiteľ. Od prvých dňoch začal s prepúšťaním zamestnancov. Nikto nevie kedy, nikto nevie, kto je na rade. Starí harcovníci pracujúci na svojich pozíciách desaťročia, ktorí doteraz chodievali do zamestnania s pokojom, zrazu každé ráno prichádzajú nervózni. Pohodu pracovného miesta a istotu mzdy vystriedal strach z hroziacej nezamestnanosti. „Do roboty som sa vždy tešil,“ hovorí jeden päťdesiatnik, „ale teraz... To je poľovačka na ľudí! Každý deň môže byť môj posledný. A kto ma v mojom veku ešte zamestná?“

Príchod šéfa môže byť pre podriadeného riadne stresujúci. Ani spať v noci nemôže, keď sa bojí zajtrajšej zmeny, hoc ako by chcel. Evanjelista Lukáš hovorí o troch príchodoch – ani jeden z nich nemožno nájsť v „cestovnom poriadku“, nevedno ich presný čas. Sluhovia si túto noc veľmi neodpočinú, pán sa má vrátiť zo svadby. Hospodár musí vždy spať s jedným uchom otvoreným, aby ochránil hospodárstvo pred zlodejom. Správcovia musia s majetkom a sluhami nakladať zodpovedne a nesmú zabudnúť, že pán predsa len neodišiel navždy. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Nevieme kedy a ani ako, ale vieme kto a vieme, že príde. Veríme v Ježišov príchod na konci časov (čo môže byť o pár storočí či o pár rokov či o pár...), ale rovnako veríme v jeho príchod do našich starostí či všedných dní. Ak stratíme túto vieru, strácame svoju budúcnosť, strácame možnosti nášho lepšieho zajtrajška. Jeho návrat je nádejou, ktorá nám dáva silu. Nevzbudzuje v nás strach! Ak predstava Božej blízkosti je pre nás nočnou morou, znamená to, že sme sa mu odvrátili chrbtom, že sme ako sluha, ktorý začal „biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa...“, a vtedy nás čaká drsná konfrontácia tvárou tvár Bohu. Lenže on nie je šéf, ktorý nás chce vyhodiť. Viera v jeho príchod nás nemá desiť, ale práve naopak, dodáva nám odvahu a pokoj. Dnešná Ježišova výzva začína slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Nebeskému Otcovi sa zapáčilo dať nám kráľovstvo, dať nám svojho Syna, dať nám všetko, čo je dobré a len to, čo je dobré.

Americký profesor Martin Seligman, zakladateľ pozitívnej psychológie hovorí: „Ľudia sa stávajú pesimistami hlavne vďaka svojmu premýšľaniu o budúcnosti, ktorú vidia v tých najčernejších farbách. Samozrejme, že musíme byť realistami. Niektoré zlé situácie naozaj nemožno zmeniť. Ale i na väčšine z nich sa dá nájsť niečo nádejného. Niečo, na čom môžeme zapracovať, aby sa naša situácia opäť zlepšila. Dokázať na životných ťažkostiach objaviť to, čo je prechodné a časom zmeniteľné, to je kľúč k optimistickému pohľadu.“ (Psychologie dnes, 6/2010)

Možno sme v našom zamestnaní v nelichotivej situácií a bojíme sa prepustenia, možno nás sužuje nejaké stretnutie či udalosť v blízkej budúcnosti. Dajme si však pozor predovšetkým na najvyššieho Šéfa, tešme sa naňho, nečakane môže nanovo vstúpiť do nášho života, nie aby nás vyhostil, ale aby sa nám daroval a aby naša „radosť bola úplná“.

ilustračné foto: flickr

Preklepy v spovednici

Spovedanie je záležitosť vážna, ale mnohokrát aj úsmevná. Nasledujúce formulky ľútosti moje ucho zachytilo z úst kajúcnikov. Jedna verzia je vzorová, ostatné poprekrúcané. Žiadna nie je mojim vlastným výmyslom, takto som ich naozaj počul! Nájdite rozdiely:

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa ľutujem,

a preto veľmi milujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj polepšiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom sa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj polepšiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som sa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj polepšiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj položiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj polepšiť,

hriechu ťa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem ťa naozaj polepšiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,

a preto veľmi ľutujem,

že som ťa hriechmi urazil.

Chcem sa naozaj polepšiť,

hriechu sa chrániť.

Otče, odpusť mi pre krv krížovú. Amen.

Myslíme to s ľútosťou svojich hriechov naozaj vážne?

ilustračné foto: internet

Otče náš za nás

25. júl 2010: 17. nedeľa v Cezročnom období

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno moje, príď kráľovstvo moje, buď vôľa moja ako v nebi tak i na zemi, chlieb môj každodenný daj mi dnes a odpusť mi moje viny, aj keď ja neodpúšťam svojim vinníkom, a neuveď ma do chudoby, ale zbav ma každej choroby. Amen.

Ako by vyzerala modlitba Otče náš, keby sme si ju naformulovali po svojom? Na čo myslíme vo svojom vnútri, keď Modlitbu Pána odriekame pri omši alebo doma pred spaním? Lukáš nám dnes predstavuje kratšiu verziu, než je Matúšova, ktorá sa stala hlavnou kresťanskou modlitbou.

Abraháma najprv prosí za Sodomčanov. Z päťdesiatich spravodlivých to patriarcha „stiahne“ na desiatich. Na prvý pohľad sa zdá, že Abrahám prehovára Boha, že akoby zmenil Božie rozhodnutie zničiť hriešne mestá. V skutočnosti však svojou pokornou a zároveň drzou modlitbou Boha nemení, ale spoznáva. Najvyšší Pán v jeho očiach prestáva byť zlostným trestajúcim sudcom, ktorý by kvôli zlým zahubil aj dobrých, ale odhaľuje sa ako milosrdný Otec, ktorý kvôli hŕstke spravodlivých uchráni aj tisícky hriešnych. Abrahám v modlitbe dosahuje po čom túži, pretože nepýta nič pre seba, ale modlí sa za ľud. Vieme, že Sodoma a okolité mestá budú nakoniec aj tak zničené po odchode Lota. Nenašlo sa tam ani tých desať či dokonca jeden spravodlivý?

Postup Ježišovej školy modlitby podľa evanjeliového úryvku je nasledovný: Najprv sa Ježiš modlí sám. Potom na žiadosť učeníkov im predstavuje znenie modlitby. Po tretie, uvádza príklad dvoch priateľov. A nakoniec, povzbudzuje k vytrvalosti. Minipríbeh o polnočnej návšteve nabáda nielen k neodbytnosti, ale predovšetkým nám predstavuje úmysel prosby. Priateľ žobrajúci o tri chleby ich nechce sám pre seba, ale pre tretieho, ktorému po únavnej ceste nemá čo ponúknuť. Aj Abrahám aj táto postava boli vypočutí, lebo nepýtali pre seba a nenechali sa odbiť. Modlitba, „ktorú nám Ježiš dal ako vzor každej modlitby“ nemohla byť formulovaná v jednotnom čísle. Tak by bola sebeckou, nehľadela by na potreby druhých a stala by sa „nevypočuteľnou“. Egoizmom nielenže si sotva niečo vymodlíme, ale dokonca blokujeme Božej milosti vstúpiť do svojho života.

Pri vyslovovaní Otče náša nenechajme našu myseľ blúdiť a už vôbec nech neuviazne v našom sebectve. Odovzdajme v nej potreby našich blížnych: Keď pýtam len pre seba, nedostane nikto. Keď pýtam pre druhého, dostane on aj ja.

Cigánske prvé sväté

O deviatej ráno som šiel do kostola. Tráva na farskom dvore bola vykosená ako na wimbledonských dvorcoch, nízke ovocné stromy práve kvitli. Stvoriteľ požehnal prvopríjimajúcim deťom jasným počasím, tak ako obdaroval birmovancov o týždeň neskôr hustým dažďom. Vždy, keď kráčam po zámkovej dlažbe z fary do sakristie a svieti slnko, kýchnem.

„Budze chviľa,“ poznamenal som nepamätám komu, kto ma sprevádzal. Takto sa odpradávna na východe reaguje na kýchnutie s doplnkom „somare kichaju“. Význam tohto úslovia je prostý – bude pekne. „Uvidíš ten lejak o tretej popoludní,“ ironicky som sa zahral na proroka.

Od viacerých som dostal pozvanie na obed, ale dohodol som sa s našim kantorom, u neho a s jeho rodinou sa dobre cítim, s nimi som zašiel do reštaurácie na opačnom konci mesta. Prekvapil ma otec nášho novšieho miništranta Jakuba. Spoznal som ho len v posledných mesiacoch a jeho manželku pri spovedi pred pár dňami. Aj on ma zavolal na hostinu a určite by som rezolútne odmietol, lebo jeden obed mi stačí a večer ma čakala ďalšia omša. Lenže do tejto rodinky musím zájsť, musím zažiť, ako sa hostia, u cigánoch som na prvom svätom ešte nebol. (Uprednostňujem pomenovanie „cigáni“, vidí sa mi, že je im vlastnejšie než oficiálne „Rómovia“.)

Kantorovej manželke ku dňu matiek i ich dcére Natálii k prvému svätému prijímaniu som odovzdal červenú ružičku odtrhnutú z kytice, ktorú som na záver slávnosti dostal od detí. Po hlavnom jedle pred kávou som túto milú partiu opustil, zaparkoval auto pri fare a peši sa vybral k druhej. Bolo okolo tretej, obloha sa strašidelne mračila, jemne kropilo, sídlisko akosi stíchlo, vonku minimum ľudí. Len kdesi z diaľky sa ozývala hudba. Čím viac som sa blížil k cieľu (je to presne tá adresa, kde býva náš kurátor Jožko, ktorého som streto pri nesení kríža), tým viac tóny silneli. Pochopil som. A o chvíľu som aj uvidel. Veselé melódie vyskakovali z balkóna bytu, do ktorého práve viedli moje kroky. Jakub sa so svojimi príbuznými hral vonku pred blokom. Keď ma zbadal, rozbehol sa ako strela ku vchodu, na mokrom chodníku dostal šmyk, vycapil sa na ňom, aký je dlhý, hoci je krátky. V zabltených nohaviciach vypálil hore schodmi, ja som využil výťah, v ktorom ma sprevádzal Jakubov bratranec zo Sniny.

V trojizbáku sa preplietalo zo dvadsať ľudí. Takmer všetci boli tmavej pleti, len kuchár nie. Ten bol biely, sused, ale tak medzi nich zapadol, tak si rozumeli, že o farebných rozdielnostiach nemalo zmysel premýšľať. S každým som si podal ruku, hneď ma posadili ku stolu a priniesli ryžu s hranolkami a dusenú kuracinu s broskyňou a syrom, nemohol som odmietnuť, hoci som pred pár minútami podobný chod dojedol. Hľadeli na mňa ako na zázrak. „Nemožem temu uveric, pan farar ku nam prišol,“ ozývalo sa z hociktorých úst, nechcelo sa mi im dávať prednášku o kňazských funkciách a o tom, že k farárstvu mám ešte ďaleko. Hľadel som na nich ako na zázrak – zažili ste už tú mäkkú dobrotu vychádzajúcu z cigánskych očí?

Samozrejme, že sa hneď obracali aj štamprlíky, bola pre nich pocta, že kňaz si s nimi štrngne a keď som niektorému dokonca ulial, šťastlivec to zobral ako vyznamenanie, ako milosť od samého Boha. Sedel som medzi chlapmi, Jakubovým otcom a jeho troma bratmi, z kraja nás mlčky pozoroval ich otec. Dozvedel som sa, že všetci pracujú a už viem, kde ktorý býva. Dvaja z nich sa podelili aj o svoje mystické zážitky, jednému sa zjavila Panna Mária, druhému sám Ježiš. Potykali sme si, neriešil som to. Po rómsky nepadlo ani slovo, v spisovnej slovenčine hádam niekoľko viet, väčšinou sme rozprávali po východniarsky a bolo by to barbarstvo, keby som upustil od pôvodného znenia:

„Peťu, povic mi, to co znamena, že Panna Maria še mi ukazala? To mam tam hore dajake očko...?“ smerovala na mňa opatrná otázka, očakávajúca cirkevné schválenie tohto zjavenia i potvrdenie božej priazne pre danú chlapskú dušu. Diplomaticky som zo seba vykoktal:

„Tak še hutori, že Panna Maria prichodzi k ľudzom, bo ich miluje, bo Boh ich miluje...“

Aj ja som využíval možnosť pýtať sa:

„A na Podskalke rodzinu mace?“ Podskalka je cigánska osada na okraji Humenného, ktorá patrí do našej farnosti. Krstíme tam novorodencov, učíme náboženstvo prvákov a druhákov majúcich od šesť do jedenásť rokov, a pochovávame ich zosnulých.

„Ta co ši! S tyma mi nemame nič spoločne!“ kývali a popierali viacerí naraz. „Najvecej nas štve, že bile nas šickich rucaju do jedneho vreca.“ Fíha, títo cigáni si uvedomujú, že už sú na vyššej životnej a sociálnej úrovni ako ich súkmeňovci. Akoby sa cítili byť k bielym bližšie než k čiernym. „My še tiš z daktorich ciganoch šmejeme jak vi...“

„Ic do motora po harmoniku,“ neustále súril pán domáci svojho brata, tak veľmi sa chcel predviesť, ako vedia spievať. Hudobníkovi to na harmonike išlo slabšie, ale keď zapol varhany, spustili megamix ľudoviek od výmyslu sveta, podotýkam, originál cigánskej piesne som sa nedočkal, ale A od Prešova som dostal na želanie.

„Ty še mi pačiš,“ chodila ku mne o dve hlavy nižšia cigánka v čiernom, hádal som jej po štyridsiatke, bola to matka môjho spoločníka z výťahu. Každú chvíľu ma vyhľadala svojim škuľavým pohľadom, ani neviem ako, už som s ňou tancoval. Párkrát som sa odtiahol, našla ma opäť, venoval som jej niekoľko tančekov. „Ty še mi pačiš,“ opakovala dôležito. Nikto si z toho nič nerobil, ani jej manžel, ani ja.

Vonku bubnoval dážď, trochu sme sa ocitli aj na balkóne, lebo aj fajčiari potrebovali svoju dávku, ale hneď sme museli dovnútra, ak sme nechceli zmoknúť.

„Peťu, a už kec ši tu, kebi ši še kus pomodlil nad našim ocom. Un už bars nehutori, ale buli bi sme bars radzi, kebi ši kus nad nim daco zrobil, šak ti znaš co, kec chceš, i mi tam budzeme s tebu, kec ne, možeš sam. Bo to znaš, un už stari, to už s nim češko, ale ti ši farar, dobre by bulo, žebi ši še nad nim pomodlil...,“ takúto výzvu som odmietnuť nemohol. Vychudnutý starček tam celý čas sedel a pozoroval svet naokolo. Keď sa najedol a bolo na ňom bádať únavu, úctivo ho odprevadili do vedľajšej izby. Išiel som tiež.

„Ocu, toto je pan farar a un še s tebu teraz porozprava,“ nepamätám si, či mu tykali alebo vykali, „to je ten farar, co spovedal našeho Jakuba, co mal Jakub u neho perše svate primane, možeš mu povedac, co chceš, ale lem toto, co chceš, nič vecej, kec ne, ta ne, ale kebi ši daco chcel, ta mu povic,“ divil som sa týmto slovám adresovaných starcovi, o ktorom všetci vedeli, že už zo seba vypustí len máločo. „Un še s tebu porozprava a pomodli še, mi idzeme vedľa a pridzeme.“ Jakubov otec dodal vo dverách: „Potom mu vymenim pľenku.“

Ostal som s ním v detskej izbe sám. Prisunul som si stoličku, poklepal ho po pleci, pokúšal som sa o rozhovor, dosiahol som len neisté hmkanie.

„Mace dobre dzeci, dobre sce ich vichovali...,“ hľadal som témy, akoby sa mu objavovali slzy v očiach. Pomodlil som sa nahlas niekoľko modlitieb, povzbudil som ho, nádejam sa, že všetkému rozumel.

Vrátil som sa do obývačky a zapojil sa do hrdelného energického spievania. Postupne som sa vzdal, nestíhal som tie výšky, ani som nechcel, čakala ma ešte jedna omša, hlas bolo potrebné šetriť.

Fľaša kolovala, už mi bolo trápne toľko odmietať, ale celkom ma rešpektovali. Počas jednej pauzy došlo aj k otázke, ktorú som čakal, až by ma prekvapilo, keby ju na mňa nikto nevytiahol.

„A to vi farare, vi fakt nemožece mac ženu?“

V sekunde som si spomenul na spolužiaka, na ktorého s podobnou otázkou vyrukovali cigánčatá na hodine náboženstva. Na jeho jasnú zápornú odpoveď začul v triede reakciu: „Dik, buzerant.“ A tomu som sa chcel vyhnúť. Mal som dovoliť, aby si aj o mne nedajbože pomysleli niečo podobné?

„Možeme, ale len potajme,“ vyšlo zo mňa a on mi ukázal vztýčený palec, akoby mi práve toto prial. „Paráda,“ uznanlivo prikývol, „to še mi pači.“

Po dvoch hodinách som sa rozlúčil. Dali mi fľašu ukrajinského červeného vína a tanierik farebných zákuskov prikrytý servítkou. Odchádzal som bez dáždnika, servítka v utíchajúcom daždi zmokla. Hlasný spev a elektronická hudba sa ešte dlho ozývali sídliskom, tak ako mnohokrát predtým pri podobných udalostiach v tejto cigánskej rodine. Dodnes som nezaregistroval, žeby sa na nich niekto sťažoval, a vždy sa poteším, keď ich zazriem v kostole. Najčastejšie tam stretávam Jakuba, hoci prvotná miništrantská horlivosť ho pomaly opúšťa. V sakristii do neho ktosi podpichol, že pri oltári vyzerá ako šachovnica – biele botasky, čierna sukňa, biela košieľka, čierna vestička, „biela“ tvár, čierne vlasy. Pravidlá šachu dovoľujú, aby sa aj biela figúrka postavila na čierne políčko a aj čierna na biele...

ilustračné foto: flickr

Boží Ítý III.

(vesmírno-apokalyptický úlet)

„Čo ak by som na niekoho zabudol? Čo by mi Boh povedal?“ povie si nahlas Ítý a vyskočí z dverí ako nadrozmerná blcha a preletí ponad mravenisko ľudských hláv až za posledného, vzdialeného na stovky kilometrov. Začne putovať prázdnymi púšťami, prázdnymi lesmi a prázdnymi mestami. Ani živú dušu nenájde na Times Square v New Yorku, ani Eifelovku neobdivuje žiaden turista, tisícové továrne na automobily mlčia, linky sú zastavené, vyľudnené banky a supermarkety sa tentoraz nepokúša nikto vylúpiť. Nebojí sa nahliadnuť ani do domácností (vie otvoriť hocaké dvere). V chladničkách sa kazí staré jedlo, v žiadnej spálni sa nikto nebozkáva ani neháda, dokonca ani pod posteľou či v tajných skrýšach na pôjdoch a v pivniciach sa mu nepodarí objaviť hoc len jediného zábudlivca.

Keď mu jeho mozgový počítač vyhodnotí, že skontroloval už 99,9 percent zemského povrchu, rozhodne sa pre návrat k ohrozenému ľudskému pokoleniu. Lenže Ítý má vynikajúci sluch, lepší než zrak. Začuje vrčanie motora. Znie veľmi jemne, prichádza ani nie zďaleka, ani nie zblízka. Vydá sa jeho smerom ako stopársky pes vedený svojím ňuchom. Oči si ide vypúliť, keď v zabudnutom stredozemí, medzi pestrofarebnými lesmi a sivými mestami, objaví malý kopec posiaty dokonalou zelenou trávou a tú trávu pokojne kosí hlučnou naftovou kosačkou posledný pozemšťan a na tom kopci stojí suchý starý strom bez jediného lístka či kvetu či kúsku ovocia.

Priskočí k nemu a on sa nevystraší. Vlastne, nie je isté, či to je on či ona, či mladý či starý, či zdravý alebo chorý. Otázka je jediná: Prečo sa tento človiečik takisto netlačí do kozmickej lode?

„Dobrý deň,“ začne Ítý zdvorilo.

„Dobrý.“

„Čo tu robíte?“

„Kosím trávu.“

„Vy sa nechcete zachrániť?!“

„Hm.“ Ítý nedokáže rozoznať, či ide o citoslovce súhlasu alebo záporu.

„Čoskoro začnem s nastupovaním na palubu, mali by ste sa poponáhľať k mojej lodi.“

„Ja ta nejdem,“ pokračuje pokojne kosec a vypne svoj hlučný stroj. „Ítý, pozri sa na tento kopec,“ (prečo všetci ľudia Ítýmu automaticky tykajú?) „a na ten vyschnutý strom uprostred. Pripomínajú mi iný vŕšok, volá sa Golgota, na ktorom bol vztýčený drevený kríž, na ktorom dokonal Ježiš. A on hovorieval také veci, že priateľ položí život za svojich priateľov alebo milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás a mnohé ďalšie. A ja jeho slová beriem vážne! Ako by som potom mohol spokojne sedieť v tvojom kozmickom korábe s myšlienkou, že zaberám miesto niekoho iného, že niekto iný, kto si to viac zaslúži, musí ostať na Zemi a je odsúdený na záhubu. Odprevadil som celú svoju rodinu, susedov i kamarátov. Ale ja ostávam tu. Nech majú ostatní väčšiu šancu na záchranu...“

Ítý preglgne a z jedného z jeho obrovských očí vypadne slza. Napadne mu, že prevezie celé ľudstvo na novú planétu a potom sa vráti naspäť k tomuto pozemšťankovi a do konca života budú spoločne kosiť trávu a hľadieť na zoschnutý strom uprostred. Zdrapí ho do svojich dlhokánskych rúk a unesie k mase všetkých ľudí, prederie sa dovnútra korábu a posadí prvého pasažiera na čestné miesto. Potom otvorí malé dvierka a po jednom začne vyberať ďalších.

Koho áno a koho nie?

ilustračné foto: internet

Aký trest je lepší?

Žena za volantom telefonuje, vyhodí smerovku a skrúti auto do ostrej pravotočivej zákruty. Okolo sa hemží množstvo ďalších vozidiel a chodcov. Ozve sa siréna, predbehne ju biela Kia so zeleným prúžkom a dáva jej signály, aby zastavila. Vystrašená rovno vypne motor a vystúpi. Blížiaci sa policajt na ňu vyčítavo krúti hlavou a spustí svoju pesničku:

„Pani vodička, viete akého dopravného priestupku ste sa dopustili?...“

Mobil počas šoférovania v ruke, ktorou zaradzujem rýchlosti – uvedomuje si svoj prečin, ale mlčí, iba prikývne. Strážca zákona cez okno nazrie na jej zadné sedadlá. V dvoch sedačkách sedia dvaja chlapci, jeden ročný, druhý troj. Namrzene hľadia zboka nabok.

„Uvedomujete si, aká ste nezodpovedná? Chcete svoje deti priviesť do hrobu? Si myslíte, že dopravné predpisy sú nadarmo? Čo keby vám niekto skočil do cesty? Čo keby sa stala nejaká nepredvídaná situácia? Ako by sa vám žilo s tým, že kvôli jednému hovoru, ktorý ste nemuseli zdvihnúť, sa vášmu dieťaťu niečo stalo?...“

Žena ani nedýcha. Otázky v nej prebudia paralyzujúce výčitky svedomia. Miliónovú pokutu nech mi vypíše, zaslúžim si, platím v hotovosti – čaká na rozsudok.

„Mali by ste prehodnotiť svoje vodičské návyky,“ podá jej doklady, „prajem príjemnú cestu.“

Nechápavo hľadí na policajtov odchádzajúci chrbát. Ani cent? Doslova spadne do svojho auta, zabuchne dvere a výbuchom sa rozplače, akoby už večnosť nevyronila ani slzu, akoby spáchala zločin na trest smrti, akoby dostala trest ešte horší, teda žiaden. Dlho sedí s trasúcimi sa prstami na volante. Až plač najmladšieho člena rodiny ju donúti opäť naštartovať a pokračovať domov.

Iná žena si kľakne ku kňazovi počas masovej spovede a vysype svoje hriechy za posledných neviem koľko rokov. Hovorí priamo, pomenovania situácií a skutkov sú presné, hovorí pokojne, ale ako keby s hnevom na seba samú. Svojou razantnosťou túži všetky svoje zlyhania priklincovať pred oltár, zbaviť sa ich. Postaršieho farára chce tak zasypať, tak šokovať, aby ju on potom zasypal nekonečnou pokutou, ktorou by sa mohla vykúpiť.

„Dobre, že ste po takom dlhom čase prišli. Máte dobré srdce. Pomodlite sa Zdravas. Ľutujte.“

„Hm? Iba toľko? Nič viac? Čo? Tak málo?“

Spovedník je prekvapený väčšmi než ona, jej koktanie doplní svojím:

„No, to je na vás, hm, podľa toho, ako cítite...,“ a začne rozhrešovať: „Milosrdný Boh Otec... i Syna i Ducha Svätého.“

„Amen,“ zapečatí hriešnica svoje vyznanie, ale zdá sa jej, akoby spoveď bola neúplná, akoby sa cítila ešte ťažšou, než vo chvíli, keď do kostola vstúpila, akoby sa jej kolená prilepili o kľakátko. Milión Zdravasov mala dostať ako zadosťučinenie, odriekla by ich hneď, jednorázovo, tak by odčinila svoje prečiny. Tak prečo len jeden? V lavici sedí dlho, stovky kajúcnikov sa okolo nej premelú. Až kostolník pri zamykaní k nej opatrne pristúpi a poklepká si po zápästí, kde niektorí ľudia nosia hodinky. Ako námesačná namieri von a domov.

Sú situácie, kedy prísny trest je pre človeka v skutočnosti odmenou. Ak ho ťažia pocity viny za svoje minulé skutky, vo svojom vnútri túži, aby bol potrestaný a tak by sa jeho výčitky svedomia upokojili. Lenže po tejto odmene – opätovnom nadobudnutí duševnej harmónie – je opäť náchylný vrátiť sa ku konaniu, ktoré mu ju opäť vezme. Trest ako falošná odmena sa stáva premárnenou príležitosťou. Ozajstný zmysel má iba ako satisfakcia a motivácia k náprave.

Úlohou spovedníka nie je len vždy a nanovo odľahčovať a hladiť svedomie kajúcnikov, hoci mnohí k sviatosti zmierenia pristupujú z tohto dôvodu („uľavilo sa mi na duši“). Túto útechu nadobúdajú mnohí práve prísnym trestom (jeden Otče náš nestačí) a príjemným pokecom s kňazom. Zo spovede sa stáva zabudnutie na minulosť a otvorenie dverí pre opakovanie minulosti. Avšak, umenie spovedníka spočíva v takom usmernení a potrestaní spovedajúceho sa, ktoré mu na jednej strane poskytne vnútornú úľavu, ale zároveň mu ponechá chrobáka vo svedomí, ktorý mu pomôže pri odolávaní budúcim pokušeniam. Rozhodujúci pocit pri odchode zo spovednice nemá byť vojna sa skončila, odteraz mám pokoj, ale nemám pokoj, odteraz mám zbrane.

ilustračné foto: internet

Boží Ítý II.

(vesmírno-apokalyptický úlet)

Kresťania prinesú Bibliu, moslimovia Korán, židia Tóru, budhisti Budhove výroky, Číňania Konfuciove spisy, mormóni dielo svojho zakladateľa a všetky ostatné náboženstvá a denominácie, ich odnože a vetvy predložia pred Ítýho svoje knihy a ten začne čítať. Netrvá mu to dlho. Keď si všímavejší všimnú, že ho zdržuje otáčanie stránok, navrhnú mu online verzie a Ítýho hltanie posvätných textov komisári zapíšu do Guinessovej knihy rekordov.

Ítý konečne odlepí oči a nasmeruje ich do kamier. Svet stíchne, aby si vypočul svoj ortieľ.

„Našiel som kritérium, podľa ktorého budem posudzovať, či niekto má právo vojsť do môjho korába alebo nie. Nachádza sa v Knihe, ktorú nazývate Biblia alebo Sväté písmo, v časti, ktorá nesie názov Jánovo evanjelium. V trinástej kapitole sú tam zaznamenané Ježišove slová: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Môžeme začať.“

Ítý svoj prejav prednesie vo svojom mimozemskom jazyku, ktorému žiaden človek nerozumie. A predsa si to žiaden človek nechce priznať, všetci sa zľaknú, že tí druhí to mohli pochopiť, preto sa všetci tvária, že vedia, o čo ide.

„My by sme mali byť zachránení ako prví,“ kričí katolícka cirkev na čele kresťanského tábora, „nám Boh zveril do rúk sväté tajomstvá, my sme ľudí viedli k svätosti!“

„Ale naša viera je čistejšia, nepošpinili sme si ju moderným životom,“ bránia sa predstavitelia islamu, „len my dokážeme udržať poriadok na novej planéte, my tam musíme ísť!“

Nemlčia ani ateisti. Tých je síce pramálo, no ich hlas prekričí aj väčšinu. Naučili sa výstižne poukazovať na hriechy veriacich...

Lenže Ítý nepozná rozdiel medzi katolíkom a židom. Hinduista, svedok Jehovov i akademický agnostik mu splývajú ako trojčatá. Nielen to, Ítý síce pozná všetky farby – vlastne viac než bežný smrteľník, ale to pochopia iba vyvolení, ktorých prevezie na svoju planétu -, no nikomu sa nepodarí vysvetliť mu, v čom je černoch iný od belocha. Nie je naprogramovaný, aby odlíšil Maďara od Slováka a Slováka od Róma. Bohatý a chudobný, minister a upratovačka, dôchodca a batoľa, modelka a kulturista, homosexuál a piatykrát vydatá herečka... – vo všetkých týchto a im podobných pároch Ítý vidí len bratov a sestry, jednu rodinu bez vonkajších rozdielov.

Miliardy z celej zemegule sa nahromadia k vesmírnej lodi. Jedni začnú podplácať druhých a kupčiť s tretími, aby sa dostali o krok bližšie. Ďalší usporadúvajú rôzne zápasy všelijakých bojových umení, kto vyhráva, postupuje ďalej ku korábu – tak zápasiaci ako aj stávkujúci. Členovia pouličných gangov i navoňavkovaní uhladení bossovia podsvetia vyvolajú nejednu prestrelku. Agresívni politickí vládcovia povolajú svoje armády a začnú sa navzájom predvádzať, aby zastrašili svojich susedov. Keď nepomôžu pyšné prehliadky, padnú prvé výstrely z tankov a rozpúta sa tretia svetová vojna. Jadrové hlavice sa nepoužijú zo strachu, že by poškodili záchrannú loď, no predsa zahynú milióny. Ítý v nej sedí stále osamelý a veľkými očami si premeriava ten chaos naokolo.

ilustračné foto: internet

Požehnaná hádka

9. máj 2010: 6. veľkonočná nedeľa

Pred dvoma týždňami sme v televízii videli zábery z ukrajinského parlamentu počas búrlivého schvaľovania istej ukrajinsko-ruskej zmluvy. Lietali vajíčka, dáždniky slúžili ako obrana, poslanci sa boxovali a štverali sa na stoličky a stoly, vybuchlo aj niekoľko dymovníc.

V prvotnej cirkvi v Antiochii takisto vznikol spor „a nie malá hádka“ medzi Pavlom, Barnabášom a „niektorými z Judey“. Otázka: Ak sa pohan chce stať kresťanom, má sa najprv stať Židom? Pavol a spoločníci odišli po odpoveď do Jeruzalema k Petrovi a apoštolom. Aj tam „nastala veľká hádka“. Peter a Jakub konflikt utíšili ráznou rečou. Rozuzlenie: Nie je nutné, aby sa pohania dávali najprv obrezať a úzkostlivo zachovávali Mojžišov zákon. Pre spásu je potrebné, aby sa dali pokrstiť a aby verili v Ježiša Krista. Jakubov zmierujúci návrh, aby kresťania obrátení z pohanstva aspoň v niečom brali ohľad na židokresťanov a vyhýbali sa tomu, čo ich najviac pohoršuje, sa dostal aj do listu apoštolov adresovanému antiochijskej cirkvi. „Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného...“ – písalo sa v liste, čo potvrdzuje, že rozhodnutie bolo dôsledkom spoločného rokovania vo viere vo vedenie Duchom Svätým.

Bolo by príliš domýšľavé, ak by sme v týchto zmienkach o konfliktoch v prvotnej cirkvi chceli vidieť zákerné intrigy a nenávistné boje. Na druhej strane, predsa nám odhaľujú, že na prvú generáciu kresťanov sa nemáme dívať príliš „ružovými okuliarmi“. Aj vtedy vznikali pálčivé problémy, ktorých riešenie nebolo samozrejmé a vyžiadalo si konfrontáciu, ba odvážnu vzburu. Ježiš to naznačuje u Matúša, keď akoby protirečil svojim dnešným evanjeliovým slovám o darovaní pokoja: „Nemyslíte si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč...“ Pretože niekedy je potrebné dostať sa „do sporu a nie malej hádky“, aj postaviť „syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“, ak to je cesta, ako spoznávať a uskutočňovať Boží plán. Takto sa hádka môže stať požehnaním pre hádajúcich sa.

Pravidlá pre požehnanú hádku:

• Hádam sa, ak mám na to vážny dôvod. (Nezmyselné a zbytočné zvady vznikajú náhle, na základe malicherností. Ich spúšťačom sú nízke neovládané pudy, ľudia nimi často len ventilujú vnútorné napätie. Hádky, ktoré sú naozaj potrebné, treba skôr vyvolať „umelo“.)
• Hádam sa s úctou voči druhému. (Priebeh nie je nenávistný, vzájomne sa urážajúci.)
• Hádam sa, aby som našiel pokoj. (Škriepka nie je cieľ, ale prostriedok.)
• Hádam sa pravdivo. (Usilujem o úprimnosť, som ochotný prijať nové nepríjemné argumenty, sledujem spoločné dobro, nielen egocentrické úmysly.)
• Hádam sa s Duchom Svätým. (Vtedy mám istotu, že vyhrám!)

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam,“ hovorí nám dnes Ježiš v evanjeliu a ešte raz budeme tieto slová počuť po Otče náši. Urobme z našich konfliktov požehnané hádky, aby sme tak mohli Ježišov pokoj prijímať aj odovzdávať druhým.

ilustračné foto: internet