Keď Ježiš štrajkuje

Kázeň na Tretiu pôstnu nedeľu v roku "B" nájtete tu.

Božie žmurkanie

Pred týždňom som sa v jednom e-maili posťažoval, že mi tu už haraši z toho učenia, a to mám skúšky ešte len pred sebou, že celé dni sedieť v škole alebo pri počítači alebo nad knihami, to by som radšej sneh odhrabával, keby tu nejaký bol. Z Prešova mi prišla odpoveď, že mám si nájsť aspoň nejaký piesok a poprehadzovať ho z kopy na kopu. „Ja presúvam veci v skriniach a na policiach, keď už neviem, čo so sebou.“  

V pondelok som v inom e-maili dostal otázku, ako sa mi darí. Do Banskej Bystrice som odpovedal, ze „posli mi tu, prosim ta, trochu zimy, objavil som v sebe taku chorobu – akutny nedostatok snehu:)“. Reakcia prišla hneď: keby sa to dalo, „tak ti hned poslem minus desat stupnov, nam tu uz teploty idu do minus dvadsat, co je super na lyze a korcule, ale niekedy privela na nosy :-)“. Len som si povzdychol. Kolega, ktorý v Ríme žije už vyše desaťročie, ma viackrát ubezpečoval, že sneh tu túto zimu neuvidím. 

V piatok ráno som vyrazil do školy na svoju prvú skúšku v talianskom jazyku. Pozriem vonku – sneh. Taký jemný prášok. Nechcelo sa mi prezúvať do zimných topánok, veď moje nové talianske poltopánky to zvládnu. Plán bol jednoduchý: do školy prídem o pol deviatej, dám si kapučíno v bufete, o deviatej vojdem k profesorovi na skúšku, o štvrť na desať školu opustím, trochu sa prejdem a do jedenástej som doma. Potom trochu predýcham a budem sa učiť ďalej. Hovorím, plán. Zo Zemplína mi v noci prišla esemeska, že vraj ja mám k Bohu bližšie, že mám vybaviť stretko. Chcel som povzbudiť smutnú dušu, tak som cestou vlakom do mobilu naťukal: „Nam dnes napadal prvy sneh, beriem to ako zmurknutie bozieho oka:) Kukni okolo seba a hladaj, ako zmurka na teba.“ 

Pokračoval som podľa plánu. O pol deviatej som si dal kapučíno, môj profesor stál vedľa, ale nerušil som jeho ranný rituál, zdal sa mi akýsi unavený. O deviatej vyšiel z učebne: „Cominciamo!“ Bol som prvý v zozname, vstúpil som. „Desať minút, ďakujem, som spokojný,“ uzavrel náš pokec. Aj ja som mu poďakoval za vynikajúci kurz. O dvadsať minút som si už vykračoval rímskymi ulicami, poprchávalo. O desiatej som dorazil na železničnú stanicu Valle Aurelia, do hodiny som doma, myslel som si.  

Lenže o hodinu som bol stále tam. Svetelná tabuľa postupne ukazovala odchody vlakov podľa pravidelného cestovného priadku a postupne ich nahrádzala nasledujúcimi. Čas som zabíjal Eliasom Vellom, počúval som jeho prednášky z letných duchovných cvičení v Dolnom Smokovci. Letné topánky ma začali zrádzať, začal som sa prechádzať. Chvíľkami som vošiel v opačnom smere na eskalátor, aby som sa pohybom trochu zohrial. Stanica plná, ľudia prichádzali, odchádzali, ale nie vlakmi. Odbilo dvanásť, začali poletovať obrovské vločky. Vyšiel som vonku hľadať taxík, nepodarilo sa. Zišiel som na metro, že sa odveziem na konečnú, v nádeji, že tam bude nejaké zhromaždište taxíkov, že nasadnem a odveziem sa za dvadsať-tridsať eur domov. Nebolo. Okoloidúci taxikári mi len zakývali, všimol som si pneuservis, v ktorom si jeden po druhom išli vymeniť pneumatiky. Na cestu taxíkom som sa ešte potreboval pripraviť, ale tu musím najprv odbočiť.  

Doteraz som tento spôsob dopravy využil v Ríme dvakrát. A dostal som dve lekcie. Prvýkrát sme šli do odľahlej časti mesta na slávnosť prijatia sľubov sestier Matky Terezy. Meškali sme a ani sme nevedeli, kam vlastne ideme, preto sme nasadli do taxíka a chlapíkovi povedali názov kostola. Naštartoval, prešiel dvadsať metrov, zastal a začal hľadať na navigačnom, potom na mape, a my sme na taxametri pozorovali, ako cena našej jazdy postupne rastie. Pochopil som to ako divadlo. Prvé ponaučenie znie – ak sa chceš odviesť na nejaké menej známe miesto, hneď ho taxikárovi ukáž na mape. Ináč ťa povodí po svojom. Druhá skúsenosť bola s mladým tridsiatnikom, ktorý ma odhalil: „Si kňaz?“ To tak na mne vidno aj bez kolárika či na to prišiel vďaka tomu, že ma viezol na istý liturgický inštitút? Zlatý bol, počkal ma, viezol ďalej, podebatili sme. „Ty si taký mladý kňaz, čo ty vieš o živote? Čo ty vieš, ako ľudia žijú, ako sa milujú a nenávidia, čo ty im môžeš povedať?“ Posmešne i láskavo na mňa čumel do zrkadla. Hej, asi som z Marsu, dumal som. Že aj jeho strýko je kňaz, jezuita, krstný jeho detí, ale že ten keď príde na návštevu, len sadne za stôl a žerie jak prasa, proste kňazi sú rôzni. Čo hovorí na nového premiéra Montiho, zaujímalo ma. „Vy cudzinci nikdy nepochopíte Taliansko.“ Rozumel som mu každé druhé slovo, ale rozprával sympaticky a vľúdne. „Sú tri veci typické pre našu kultúru, ktoré tu vždy boli, sú a budú. Každá krajina má niečo svoje, my máme toto – mafiu, prostitúciu a drogy. Toto je niečo, čo nikto z nás nevykorení...“ Nechápal som súvislosť s Montim, ale moja taliančina má ešte rezervy. Keď som dorazil do cieľa, taxameter ukazoval niečo vyše dvanásť eur. Dal som dvadsiatku a on že nemá vydať. Peňaženku mal plnú päťdesiateuroviek. Začal prehľadávať všetky vrecká, našiel asi euro štyridsať v drobných. Dal mi ich so slovami: „Buon Natale!“ Nemohol som sa nesmiať, došlo mi. „Buon Natale, buon Natale,“ opätoval som mu a vystúpil som, nemal som v tej pohode náladu na hádku, a ako by som aj pochodil? Hm, nechal som mu tringelt asi šesť eur a to bola druhá lekcia – keď nasadáš do taxíka, maj pripravené drobné. Spomenul som si na túto skúsenosť, vtedy, na konečnej stanici metra, tak som si dal minipizzu a zaplatil päťdesiatkou, nech mi rozmení, nech ma už ďalší taxikár neošklbe.  

Vrátil som sa na Valle Auréliu, a tam nič nové. Tí istí ľudia, ten istý problém. Vyšiel som von a kýval som na taxíky. Mnohí ma ignorovali, až sa jeden na semafore na červenej zľutoval. „Ale kam ideš?“ Prijal moju adresu, nasadol som, a postupne mi odhaľoval pravdu. Že už sa vracia domov ku svojej rodine a že nevie, či sa nám podarí do cieľa dostať. Sem tam zabrzdil na šmykľavej ceste a ukazoval mi, ako mu funguje ABS a aké je šoférovanie nebezpečné. A potom rezignoval. Že on sa bojí takto ďalej cestovať, že ideme na jednu autobusovú stanicu, že on tam odparkuje a pôjde domov autobusom a že aj ja mám ísť. A že mi dá zľavu. Keď bolo na taxametri 8,00, vypol ho, a to bola hádam iba polovica cesty. Nakoniec odo mňa vzal len päťku, neštval som sa. Horšie bolo, že na tej stanici autobusy len odpočívali, ľudia nadávali, hneď som vedel, že tudy cesta nevede. Dal som si pohár koňaku v bare, trochu ma zahrialo. Nasadol som na električku, odviezla ma na Piazza di Popolo, presadol som na metro a opäť som sa ocitol na zakliatej Valle Aurélii.  

Na opačnej koľaji stál vlak, nabehol som tam, že sa odveziem na San Pietro a pôjdem hľadať taxík ku Námestiu sv. Petra, tam ich je poväčšine milión. Keď som do toho vlaku vstúpil, zrazu pozerám, že na opačnú koľaj prichádza vlak, teda v tom smere, ktorým bežne cestujem domov. Prázdne vozne len preleteli okolo, ľudia na seba mĺkvo pozerali, nadávali, smiali sa a tak ďalej. Došiel som k Námestiu sv. Petra, a taxík žiaden. Snežilo husto, na zemi čapavka, taliani takýto výraz nemajú. Obe topánky som mal premočené, akoby som chodil po vode. Začal som tam pobehovať hore-dole, vyhľadávať taxíky, kýval som na nich, ignorovali ma jeden po druhom. Konečne sa jeden zľutoval a zastavil a spýtal, že kam to bude. Keď som mu to vyjavil, zatiahol okno a kývajúc hlavou mi zúfalo odkázal: „Tutto è bloccato...“ Tam ma nikto nevezme. Fú, čo teraz?

Idem hľadať hotel. Normálne si popýtam jednoposteľovú izbu s vaňou a prespím tam. Už mi bola zima, bál som sa, že prechladnem. Nakoniec mi bliklo, že môžem navštíviť dve rehoľné sestry u kardinála Tomka. Jedna bola doma, prichýlila ma na dve hodiny, obschol som. Trochu sme telefonovali, pozerali na internet, stránky o počasí v Ríme nechcelo načítať, ukazovalo, že „too many connections“. Kolega, ktorý tu žije už vyše desaťročie, mi volá, že už je doma. Neveril som. Jediný vlak počas dňa išiel okolo pol štvrtej, a on ho vystihol. Hneď som utekal hore na stanicu, hlava-nehlava, mláka-nemláka. Tam to už vrelo. Vymrznutí ľudia sa hádali s políciou a rušňovodičom, že prečo nechce odísť. Skandovali, kričali, nadávali. Do zoznamu talianskych nadávok pribudla nedávno táto: „Schettino!“ Na peróne som ju počul tak často ako „píííp“. Schettino je meno neslávneho kapitána lode Costa Concordia. Veta, ktorú mu adresoval člen pobrežnej hliadky počas potápania sa obrovského plavidla pred mesiacom „vada a bordo, píííp“, odteraz k talianskej kultúre a histórii patrí tak ako pizza, Fontána di Trevi či Giuseppe Verdi. Na tej stanici sme sa vtedy natlačili do vlaku stojaceho na koľaji v opačnom smere. Ako sardinky sme už ani dýchať nemohli, a ľudia predsa nastupovali. Skoro polhodiny. Tie výkriky, telefonáty, hádky! Iní vyťahovali svoje mobily a kamerovali, fotili, proste zážitok. Jedna tetka sa naštvala, vybehla vonku zistiť, čo sa deje a vrátila sa s tým, že vlak sa nemôže pohnúť, pretože niektoré dvere sú zablokované. Začal som mať pochybnosti. Všetko nasvedčovalo tomu, že ten vlak, v ktorom sme sa tlačili, to bolo len také divadlo, aby zaujalo na chvíľu ľudí. Potom prišiel druhý a všetci sme vybehli von a prestúpili. Cesta, ktorá bežne trvá pol hodinu, tentoraz trvala hodinu a štvrť. Okolo pol ôsmej som dorazil do Kolégia, sadli sme k stolu a vymieňali si zážitky. Titulky na domácich internetových stránkach: „Taliansko na kolenách. Chaos v Ríme. Alarmujúci stav...“ A obrovský snehuliak na našom dvore. Pohľad z okna, na ktorý tu ľudia nepamätajú. Pred mesiacom som pri telke slintal pri slovenských správach zo zasnežených Kysúc...

Spomenul som si na poručíka Dana vo Forrestovi Gumpovi po neúspešných lovoch na krevety vo vynikajúcom čestkom dabingu:

Poručík Dan Forrestovi: „Kde je ten tvůj pánbíček?“  

Forrest: Bylo zvláštní, že to poručík řekl, protože hned potom se Bůh ukázal.
Poručík Dan na sťažni lode v búrke: „Tuhle loď nikdy nepotopíš!“
Forrest: Tedy já jsem se bál. Poručík Dan, ten byl bez sebe...
Poručík Dan: „Tomuhle ty říkáš bouřka? Foukej pořádně, mizero! Tak dělej! Teď si to rozdáme, ty a já. Tady mě máš! Pojď si pro mě! Tuhle loď nikdy nepotopíš!“
Správy v TV: Hurikán Carmen se včera přehnal touto oblastí a zlikvidoval vše, co mu stálo v cestě. Stejně jako v ostatních městech na pobřeží, v Bayou La Batre ochromil lov krevet a zanechal ho v troskách. Ve skutečnosti odolala pouze jediná loď.

Veru, Boh žmurkol. A poriadne.

foto: Tomáš Molnár

Najnepravdepodobnejší prorok

Kázeň na Tretiu nedeľu v Cezročnom období "B" nájdete tu.

Legenda o štvrtom "T"

 Starnúci majster duchovného života dal svojim najbystrejším učňom poslednú úlohu. Mali sa pokúsiť nájsť slovíčko, ktoré by dokonale zodpovedalo otázku: Čo mám hovoriť pri modlitbe, aby som našiel pokoj? Pomôcka znela – začína sa na písmeno „T“.

Každý vliezol do svojej cely a pohrúžil sa do rozjímania. Po dlhom čase sa pred mudrca na smrteľnej posteli odvážil predstúpiť prvý žiak. Slovo, s ktorým vyrukoval, bolo TERAZ.

„V modlitbe je dôležité, aby sme sa netrápili nad minulými nezdarmi,“ argumentoval, „a takisto, aby sme svoju myseľ nesužovali problémami, ktoré nám hrozia zajtra. Podstata je prítomnosť, len nad ňou máme moc. Ustavične opakujme TERAZ, a dosiahneme vnútornú rovnováhu. Veď len TERAZ skutočne žijeme, len TERAZ rozhodujeme o svojej budúcnosti...“

Ešte neskončil a učiteľ ani nestihol otvoriť ústa, keď dobehol ďalší.

„TU! TU je to slovo!“ spustil nadšene, „Mnohí zatvrdilo veria, že šťastní by boli niekde inde. V poriadnej rodine, medzi láskavejšími ľuďmi, preč od všetkých oplanov, za výhodnejších životných podmienok... Vytvoria si ideál, ktorý nikdy nedosiahnu, a tak nevdojak umocňujú svoj smútok. V modlitbe treba prestať snívať. Dookola hovorme TU a nechajme sa ním unášať a zavládne v nás mier.“

Šedivý starec bez pohybu počúval, akoby ani nedýchal. Obaja učni sa na jeho tvári snažili vyčítať aspoň náznak spokojnosti či nesúhlasu, no nedalo sa. Do ticha izby vbehol tretí.

„Prišiel som na to! Pri modlitbe netreba vravieť nič. Stačí mlčať. TICHO je slovo, ktoré hľadáme. Vtedy získame duševné naplnenie, keď prestaneme bľabotať naše nekonečné prosby a odriekavať naučené frázy, keď prestaneme svoju myseľ zamestnávať akýmikoľvek myšlienkami, a zostaneme TICHO. Navonok aj vnútri. TICHO.“

Víťazoslávne sa vypol pred majstrom, lebo sa zazdalo, že konečne chce niečo povedať. Kŕčovito sa mu zodvihla horná pera a namiesto hlasu sa ozval chrapľavý zdĺhavý posledný výdych. Všetci traja v tom napätí akoby zamrzli a až na druhý deň sa začali hádať, kto mal pravdu.

Neboli by na to prišli do smrti, keby sa počas pohrebu milovaného učiteľa nestala podivuhodná udalosť. Len čo sa rozlúčili s mŕtvym telom a zakrývajúc slzy spoločne pozdvihli oči k nebu, očarila ich neobyčajná hviezda. Šokovalo ich, že sa hýbe. Neváhali ani okamih, vykročili a predlhé dni a noci putovali na západ.

Zastavili sa až pri horskej jaskynke, v ktorej neznáma žena chovala v náručí svoje prvé dieťa. Hviezda sa stratila a oni pochopili, že sú v cieli. Zahľadeli sa na chlapca a pochopili, že každý z nich mal kúsok pravdy, ale žiaden ju nevystihol celú. Strhli si prikrývky z hláv, padli na kolená a vedno vyriekli jediné slovíčko: TY.

Prvýkrát uverejnené v časopise Boromeo 2/2005. 

Ilustračné foto: inetrnet

Máme sa fajn

Vynorila sa mi v mysli jedna spomienka z detstva. Mal som hádam do desať rokov a práve som sa vrátil domov z pionierskeho tábora. Nespomínam si z ktorého, či z Bardejovských Kúpeľov alebo z Kysaku – Brezie alebo dokonca zo Sniny – Vihorlat. Pravdepodobne som tam bol so svojou staršou sestrou. Do táborov sme chodievali takmer každé leto. Trvali dva týždne. Na žiadnom turnuse nesmeli chýbať dva rituály spájajúce deti a rodičov. Tým prvým bola návšteva, na ktorú sme sa ohromne tešili. Otec a mama nás prišli skontrolovať, prihodili nejaké sladkosti a vreckové. Uistilo nás to, že k nim ešte patríme. Keď nás opäť opúšťali, v očiach sa nám zaligotala aj nejedná slza. Druhý rituál spočíval v poslaní pohľadnice alebo listu. Telefonovať sme netelefonovali, pretože sme doma nemali telefón. Teda, ešte raz: Odišli sme do tábora na dva týždne. Po siedmych dňoch nás prišli pozrieť. O dva-tri dni neskôr sme odoslali poštu, ktorá domov dorazila o ďalšie dva-tri dni a o ďalšie dva-tri dni sme domov dorazili my.

Nebudem tu z hĺbky svojej pamäte vyťahovať všetky zážitky. Ako sme varili na otvorenom ohni zeleninovú polievku. Ako ani jeden deň nezačal bez spoločnej rannej rozcvičky. Ako sme zažívali prvé letné lásky. Ako sme pravidelne absolvovali jednodňový výlet na Duklu a do Tokajíka. Ako som si za pár halierov kúpil gofry so šľahačkou alebo hranolky s kečupom a považoval som to za vrchol stravy. Ako sme si donekonečna pospevovali donekonečna hranú pieseň z táborového rozhlasu „Fero, o, o, o, náš spolužiak Fero-o-o-o...“. Ako sme mrzli vo vode v šťastí, že sa kúpeme. Ako sme sa fotili a horlivo zbierali podpisy od členov svojho oddielu. Ako sme si aj adresy povymieňali a potom sme si dopisovali. Veru, mal som zopár takýchto priateľov na diaľku. Ale nechcem to tu všetko rozvádzať, len pripomeniem, že dvadsať rokov dozadu poslanie listu čosi znamenalo, čosi, čo ani sto esemesiek, erpečiek či imejlov nikdy nenahradí.

Práve listu sa týka táto moja spomienka. Vrátili sme sa domov a oco sa vypytoval, ako bolo. Mal v rukách dopis, ktorý sme mu poslali, ktorý prišiel také dva-tri dni pred nami. V ňom bola jedna veta: „Máme sa tu dobre.“ (Alebo: „Mám sa tu dobre.“ Zase tú pamäť až takú dokonalú nemám.) A práve túto vetu mi oco vyčítal. Že vraj prečo som to napísal takto, že čo to vlastne znamená, že dá sa to aj inými slovami, pestrejšie, konkrétnejšie, proste spustil taký meditatívno-náučný prejav. Napríklad „máme sa fajn“ sme podľa neho mohli napísať, doslova túto alternatívu navrhoval. Presne si pamätám, že som veľmi dobre rozumel, čo tým mieni, a trochu ma mrzelo, že som nedokázal byť originálnejší. Tu spomienka končí a som za ňu svojmu podvedomiu vďačný. Až teraz som si uvedomil, že práve otec mi dal prvú lekciu kreatívneho písania!

Pred polrokom ma šokoval jeden spolužiak zo základnej školy na ročníkovom stretnutí. „Chýba mi tvoj oco,“ takto ku mne prehovoril medzi štyrmi očami. A hneď aj vysvetlil: „Vieš, vždy, keď som ho stretol a rozprávali sme sa, a ja som niečo povedal, napríklad, že dačo sa mi nepáči lebo to a to, on vždy zareagoval, že dobre, ale keď sa na to pozrieme z druhej strany, tak...“ Teda, môj spolužiak spomínal na môjho otca ako na niekoho, kto mu stále ukazoval iný pohľad na vec. Znenazdania mi pomenoval čosi, čo som sám tušil, čo sám prežívam a o čo sa vytrvalo pokúšam, čo ma fascinuje a napĺňa až do tej miery, že mi niekedy dokonca škodí, no nikdy som si neuvedomil súvislosť s výchovou či génmi po svojom otcovi.

Dnes by sa dožil 62 rokov. Verím, že ten iný svet už našiel.

Terapia tmou

Kázeň na Prvú adventnú nedeľu liturgického roka "B" nájdete tu: http://www.postoy.sk/terapia_tmou

Film modlitbou

Slová „mních“ a „terorista“ majú v arabčine rovnaký slovný koreň so základným významom „strach, báť sa“. Prvé z nich označuje muža, ktorý žije v bázni a údive pred všemohúcim Bohom. Ten druhý zase svojou samozvanou všemocnosťou navodzuje hrôzu a obavy u ostatných. Zápasu medzi týmito dvoma skupinami sa venuje francúzsky film O bohoch a ľuďoch (2010).

Vyhrajú teroristi, pretože v závere vedú nemohúcich Božích mužov na popravu. Je to ten druh filmu, o ktorom divák vie, o čom bude a ako skončí. Scenár odráža skutočné udalosti z trapistického kláštora v Alžírsku počas občianskej vojny v polovici deväťdesiatych rokov. Dve hodiny na plátne predstavujú posledné týždne života rehoľníkov. Po neustálom vyhrocovaní nebezpečenstva smrti sa medzi nimi objavia nápady na útek späť do vlasti, teda do Francúzska, k čomu ich náležite povzbudzuje aj spriaznená duša v osobe miestneho úradníka. No práve tento konflikt medzi prirodzeným úsilím zachrániť sa a posvätnou túžbou zostať verný svojmu povolaniu tvorí centrálnu dramatickú líniu príbehu. „Zvolili sme ťa, aby si rozhodol za nás, ale nie bez nás,“ zaznie na adresu predstaveného kláštora pri jednej z mnohých debát za spoločným stolom. Takéto protestovanie je na dnešnú dobu šokujúce! Mnísi zastávajú rôzne, až protikladné názory, každý vyjadrí ten svoj, avšak to ich nedoženie k vzbure či rozdeleniu. Svoj ľudský nepokoj dopĺňajú božskou posilou, ktorá smeruje k narastajúcej harmónii, vnútornej individuálnej i komunitnej. Vzájomné rozhovory o pochybnosti vo viere striedajú trpké modlitby, po predlhých minútach ticha a mlčanlivých gest nasledujú sakrálne spevy počas liturgických bohoslužieb.

Deviati muži sa nachádzajú ďaleko od bezpečnej domoviny, no od života ľudí nie. Aj táto skutočnosť umocňuje ich odôvodnenie pre zotrvanie v dedine. Ich prítomnosť je akoby znakom ochrany miestnych obyvateľov. Jeden zo starších bratov im slúži ako lekár na všetky neduhy. Obrábajú záhradu, pestujú, dorábajú si med, ktorý potom predávajú na trhu. Žijú len z toho. Žijú mimo ľudí, no zároveň s nimi a pre nich. Žijú vo vzťahoch s ľuďmi, ale nie do tej miery, aby sa nimi nechali ovládnuť. Ich vzťahy medzi sebou navzájom sú mocnejšie, a ich prilipnutie k Bohu ešte viac. Je dojímavo-komické vidieť najstaršieho mnícha masírovať plecia vydesenému mladšiemu spolubratovi. Divákom otrasie aj mužský hlas, ktorý počas prebdených nocí plných strachu o život zvoláva k Bohu „...milujem ťa... objím ma...“. Sú to bytosti krehké, aj ich viera je krehká. Ale ich chlapské priateľstvo je pevné, bez akéhokoľvek náznaku čohosi neprístojného. Aj ich vernosť svojmu rehoľnému povolaniu sa nepodlomí. Áno, títo mnísi žijú celibát, chudobu i poslušnosť, nie sú režisérom karikovaní, ako sa to v súčasných médiach a filmoch stalo bežným, práve naopak – sú atraktívni.

Iba najstarší člen sa zachráni, keď sa v osudnú noc útoku na kláštor skryje pod posteľ. Ostatných ponižujúco odvlečú, ich hlasy ako rukojemníkov použijú na nahrávku v snahe oslobodiť svojich väznených druhov, a za chladného sneženia ich napokon odvedú na smrť. Vrcholom filmu však zostáva posledné hlasovanie a posledná večera, pri ktorej bez slov no plní protikladných emócií popíjajú víno a počúvajú Čajkovského. Nasledovné minúty s diplomatickým komentárom – v duchu neprípustnosti násilia z náboženských motívov, no obhajoby náboženstva samotného, v tomto prípade islamu – pôsobia trochu povinne a umelo, ale bez nich by mohlo posolstvo filmu v dnešných spoločenských podmienkach pôsobiť skôr deštruktívne. Dôležitejšie je však rozpoznať  diametrálny rozdiel medzi mučeníctvom a (samo)vražedným terorizmom. Prehra sa tak stáva víťazstvom a víťazstvo prehrou.

„Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho. Vy tiež pomriete ako ostatní ľudia, padnete ako hociktoré knieža.“ Žalm 82 citovaný v úvode nezaškodí pripomenúť na záver a cez prizmu týchto veršov premeditovať príbeh ešte raz. Toto je dnes nevídané – pozeranie filmu premenené na modlitbu.

foto: internet

Blízki a Vzdialení

Na začiatku sme sa všetci volali Blízki a boli sme spolu. Sedeli sme v kruhu na lúke, zhovárali sa medzi sebou a boli sme spokojní. Zrazu jeden z nás odišiel a ostatných zachvátil doteraz nepoznaný pocit. Chýbal nám. Vtedy sme ho nazvali Vzdialeným. Poslali sme za ním ďalšieho s posolstvom. Po dlhej dobe sa vrátil s odpoveďou a nás to neobyčajne potešilo. Hneď sme napísali ďalší list a vyrazil druhýkrát. A tak sme mu dali meno Poštár.

 Pomaly sa začalo diať to, čo si nikto z nás neprial ani v tých najstrašnejších snoch. Odchádzali ďalší a ďalší. Vzdialených pribúdalo a nakoniec ostal len jediný Blízky a jeho meno tak stratilo svoj význam, preto si ho tiež zmenil. Aj komunikácia prostredníctvom Poštára nám už nestačila. Bola zdĺhavá, nespoľahlivá a pravdu povediac – nepohodlná. Preto sme sa pospájali rúrkami a boli sme schopní rozprávať sa na diaľku. Každý s každým. Tam, kde sa práve nachádzal. Potrubie sme postupne vymenili za drôty, ktoré dokázali prenášať naše slová a tak vznikol Telefón. Keď sme chceli počuť hlas hociktorého Vzdialeného, stačilo vytočiť jeho číslo. 

No niekedy sa stávalo, že ten druhý práve nebol doma. Nemohli sme ho zastihnúť, keď sme ho potrebovali a to nás deprimovalo.  Dlho sme si lámali hlavy, až sme napokon objavili hovoriace Tehly. Tie sme všetci nosili vo svojich vreckách. Ak nám bolo smutno, nebol problém sa s niekým spojiť; vedeli sme, že nech je náš druh kdekoľvek, stačí dať k uchu Tehlu a budeme s ním. Nemohli sme si pozrieť navzájom do očí, nemohli sme sa pohladiť, a jednak sme si boli na dosah a cítili sme sa ako jedna rodina. Opäť sme si zmenili mená na Blízkych a boli sme spokojní.

Na zadnú stranu nášho najväčšieho vynálezu sme veľkými písmenami napísali: "Nie je dôležité o čom – hlavne, že sa rozprávame." A my sme sa rozprávali stále viac a viac. O zhnitých slivkách, o smradľavých ponožkách, o deravých hrncoch, o umývaní podlahy, o počúvaní toho istého rádia, o zhasnutých svetlách na aute počas dňa a rozsvietených v noci. Dokonca, keď sme aj niekoho stretli, ani sme sa nepozdravili, lebo každý mal väčšinou práve na linke niekoho iného. Boli sme teda tu a súčasne tam, ale to druhé bolo podstatnejšie. Tehly nám totiž prirástli k rukám, stali sa súčasťou nás samých. Život bez nich sme si nedokázali predstaviť.

Takto sme sa túlali po svete a ten sa neúprosnou rýchlosťou zmenšoval. Nikto z nás si neuvedomil, že sme sa zrazu všetci do jedného ocitli na mieste, kde sme sa kedysi zdržiavali pospolu. Na tej istej lúke a v tom istom kruhu. Vlastne, sme si to ani nemohli všimnúť. Nehľadeli sme totiž dovnútra ale vonku. Každý bol síce tu, no v skutočnosti bol tam. Ak náhodou práve nehovoril, určite vypisoval nekonečné odkazy alebo minimálne sa rozptyľoval tým, že vyvolával ostatným a zložil prv, než stihli zodvihnúť. Boli sme od seba len na pár krokov, a predsa to nikto nepostrehol.

Toto je stav, v ktorom sa nachádzame dnes. 

Poštárovi, Telefónu, ale hlavne Tehle vďačíme za to, že sme sa napriek obrovskej odlúčenosti stali opäť Blízkymi. A vďačíme jej aj za to, že sme sa k sebe obrátili chrbtom.

ilustračné foto: internet

Uverejnené v časopise Boromeo 1/2003.

Mexiko v Ríme

Do Ríma som prišiel pred mesiacom. Mám za sebou prvú nádchu, prvé poblúdenia pri nasadnutí na nesprávny autobus, prvé dni v škole, prvé vyprázdnenia peňaženky pri nákupe povinnej literatúry, prvé chvíľky vyčerpania po dňoch cestovania a študovania a cestovania a študovania, prvé uzretie Svätého Otca z maličkej vzdialenosti pri ohromnom koncerte, a spomeniem ešte prvú búrku, ktorá vo večnom meste paralyzovala dopravu, nadobro nás premočila a potom sme celé dopoludnie na prednáškach sedeli v zmoknutých topánkach a nohaviciach. Akademický rok sa rozbehol.

Niektoré rána vyzerajú takto. Cestou na univerzitu prechádzam okolo Španielskych schodov. Nikto na nich ešte nesedí, žiaden turista ešte nevyliezol z postele. Zastavím sa v kostole minoritov. Je zasvätený sv. Ondrejovi. Obdivujem tri megaobrazy zobrazujúce tohto apoštola, ako ho vešajú na „ixovitý“ kríž, ako na ňom zomiera a ako ho z neho skladajú. Prehodím krátku modlitbu k patrónovi Košickej arcidiecézy, aby nad ňou bdel, keďže tento rok mu patrí viac než minulé, ale prosím ho ešte, aby nezabúdal ani na tých jej synov, ktorí sú roztratení po svete, napríklad na štúdiách v Ríme. Prejdem ešte popri Fontáne di Trevi, aj tu je prázdno. Zamestnanci mestských služieb ju vysávajú a tou istou vodou zároveň umývajú kamene, na ktoré si každý deň sadnú tisícky návštevníkov. O pár metrov vstúpim na pôdu Pápežskej Gregoriánskej univerzity.

Zo štyridsať štyri študentov môjho odboru len dvaja nie sú kňazi, jeden je diakon, druhý seminarista. Zo štyridsiatich štyroch sme len niekoľkí Európania – po jednom z Kosova, Chorvátska a Rakúska, traja Taliani a ja. Ázijčanov je len zopár, Afričanov viac, no väčšina pochádza z Latinskej Ameriky, najpočetnejšiu skupinku tvorí dvanásťčlenná  „mexická mafia“. Keď sme sa predstavovali, bežná fráza týchto chlapíkov vyzerala takto: „Pochádzam z malej rodiny, mám štyroch súrodencov.“ Nebola v tom irónia ani pokus o žart. Nejeden zase narátal aj trinásť či pätnásť bratov a sestier. Vtedy obecenstvo uznanlivo híklo a usmialo sa. Treba byť veľmi opatrný pri zovšeobecňovaní a plošnom hodnotení, ale záver som si urobil takýto: Mexiko je krajina, kde je päť-šesťčlenná rodina malá.

Popoludní sa už nevraciam rovnakou trasou. Okolo slávnej fontány sa hemží taká masa ľudí, že sa cez nich treba prebíjať ako cez preplnené metro. Hovoria všetkými jazykmi a kamerujú a fotia na všetky strany. Ocitnete sa na desiatkach záberov na desiatkach foto či videoalbumov. To isté vás čaká na Španielskom námestí. Niekedy sa až človek čuduje, že posedenie na kamennom schodíku predstavuje pre návštevníka tohto prastarého mesta tak obrovský zážitok.

Podzemný vlak funguje výborne, horšie to je s pohyblivými schodmi, každé druhé sú odstavené. Treba sledovať správy, niet kedy a dopravcovia vyhlásia „sciopero“, teda štrajk, a vtedy je najlepšie ostať doma, alebo rátať s nekonečným čakaním na staniciach a zastávkach všetkých typov dopravy.

Raz som v sobotu vyrazil z nášho kolégia pred šiestou, pretože sme sa chystali odslúžiť rannú omšu pri hrobke sv. Petra v útrobách baziliky. Autobusy sa nejako neobjavovali, začal som stopovať, veď áut tam prechádzalo neúrekom. Ten kilometer-dva na najbližšiu stanicu ma hádam niekto vezme. A vzal. Rehoľné sestry kamiliánky. Štyri sedeli vo svojom pick-upe, a našlo sa miesto aj pre mňa. Zase sa mi potvrdilo staré stopárske pravidlo – treba stopovať aj tie najnepravdepodobnejšie autá – aj tie preplnené, aj staré, aj hasičské, aj neviem aké. O týždeň sa mi to opäť potvrdilo, keď som sa omylom tridsaťjednotkou odviezol nie na železničnú stanicu ale do najbližšej dediny. Ešteže sa našla jedna dobrá duša. Pol hodiny som meškal na kurz, nevadilo, prednášajúci prišiel až päť minút po mne. Tiež cestoval.

Raz sa na chodbe ozvalo nástojčivé zvolanie: „Poďte sem! Rýchlo! Letenka je za osem eur.“ Domov je nám bližšie, než by človek povedal. Internetové telefonovanie tomu tiež napomáha, cez tenkú stenu nechcene počujem komunikáciu môjho suseda so svojou rodinou. I pútnici z našej domoviny sa tu sem-tam objavia a zisťujeme, že svet je dnes už naozaj malý, že vzdialenosti priestorové, ani časové, ani finančné už tak nevadia, a že naopak, akoby boli našou výhodou.

ilustračné foto: internet