Keď sa postíte, nebuďte zamračení

Na prvej krížovej ceste v tomto roku sa v severočeských Přichoviciach zišlo v podchladenom kostole do tridsať chlapcov a dievčat spolu s niekoľkými kňazmi. Interdiecézne centrum mládeže už takmer tridsať rokov privítava mladých zo všetkých kútov Čiech. V piatok po sviatku sv. Valentína sa štrnásti dobrovoľníci odhodlali pripraviť vlastné rozjímanie k jednotlivým zastaveniam. Pri desiatom si jeden sympatický mladík zašpekuloval: „Prečo vojaci prejavili záujem o Kristove šaty? Veď boli špinavé, zakrvavené, potrhané? Prichádzajú mi na um tri odpovede. Po prvé, preto, aby odsúdeného ponížili. Po druhé, preto, aby sa splnilo Písmo. A po tretie, preto, aby týmto spôsobom opovrhli Bohom a jeho mocou. Myslím si, že toto – opovrhovanie Božou mocou – by sa robiť nemalo... Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci.”

Takto môže znieť otázka do Pôstneho obdobia: Neopovrhujem Božou mocou? Nepodceňujem ho? Verím vôbec v jeho pôsobenie v dnešnom svete? Môže zasiahnuť aj do môjho života? K pozitívnym odpovediam nás má viesť aj vnútorné sústredenie sa na trpiaceho Ježiša. Tu je podstata pôstu. Vonkajšie formy odriekania sú dôležité a nedopusťme, aby sme na ne zabudli, ale najdôležitejší je vždy pohľad na Pána. Na Krista a jeho rany. Krvavý pot, falošný bozk, bičovanie, zloba davu, zbabelstvo predákov, pády, zapieranie najbližšími, tŕne, pľuvance, výsmech, kopia v boku, výdych. Toto nie je fascinácia bolesťou na spôsob hollywoodských sadistických hororov! Toto je fascinácia láskou, ktorá nepozná takú obetu, ktorú by nebola ochotná priniesť. Toto je pohľad na Boha, takého, aký je – milujúci do krajnosti. Toto je pohľad na človeka, takého, aký je – neexistujúci bez bolesti. Boží Syn sa necháva raniť, odhaľuje človeku svoje rany, aby ho tým naučil, že ani ľudská cesta nebude bez rán. A Božie rany neodstránia tie ľudské, lež dávajú im zmysel. Dávajú bytostne, ale z pohľadu človeka len natoľko, nakoľko sa do tých Kristových slobodne vloží svojim rozjímaním, modlitbou, obetou, životom.

V tom istom kostole, pri rovnakej príležitosti, len o pár rokov skôr, sa jeden mladý horlivec modlil takto: „Třetí stanice křížové cesty – první pád: Kdo, co...” Na jednej strane, o Ježišových pádoch nemal ani páru, azda sa tejto pobožnosti zúčastnil prvýkrát v živote. Okrem toho, nemožno mu poprieť znalosť pádov gramatických, teda tých, o ktorých sa učil na hodinách českého jazyka. No nevedomky vložil do tejto vážnej udalosti taký prvok, ktorý by nás – ktorí sme sa krížovú cestu modlili už miliónkrát a poznáme ju spredu i zozadu – ani vo sne nenapadol. Vložil do nej úsmev. Nie výsmech! Obyčajný, jednoduchý úsmev. Nie nad uboleným Kristom a nad zverstvami okolo jeho umučenia. Ale nad nami samými a nad naším utrpením. Nie až s úsmevom, s nadhľadom, so sebairóniou, ba s radosťou…, nie až práve s takouto výbavou sa nám podarí kráčať naplno v Ježišových šľapajach a prebrodiť sa aj najtemnejším údolím? Nie je humor ten dar od Boha, ktorý nám Všemohúci dal preto a hlavne preto, aby sme po ňom siahli vtedy, keď je najťažšie? Aj tu môžeme spoznávať, či a ako pohŕdame mocou Boha – špliechame okolo seba vulgarizmy, hlasno sa chechtáme z utrpenia druhých, s obľubou zosmiešňujeme kňazov a veci posvätné, no keď nás bolesť pritlačí k zemi, už sa usmiať nedokážeme. Neveríme, že takto môžeme Bohu prejaviť svoju lásku, že aj takto môžeme načerpať silu z jeho sily. Azda ani naša vlastná hanba nám to nechce dovoliť, akoby sme cítili, že túto neschopnosť úsmevu sme si zaslúžili za to, že sme sa často smiali nevhodne a neviazane.

„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ napomenie Ježiš v ôsmom zastavení Jeruzalemské ženy. Nám by možno povedal: „Nevysmievajte sa mne, ale sebe samým a svojmu utrpeniu. Každý sám, pousmejte sa nad svojimi ranami. A nepohŕdajte mocou Boha, lebo tým podceňujete aj svoje sily. S radosťou a s pevnou vierou pokračujte v ceste.“ 

Napísané pre časopis Adonai Farnosti Nižný Hrušov.

foto: http://500px.com/fogy

Oslobodení poslušnosťou

Kázeň na Štvrtú nedeľu v Cezročnom období "C" nájdete tu.

O siedmej matke

Stál som s Michalom na železničnej stanici Valle Aurelia, vracal som sa domov po poslednom dni semestra, on po skúške, oslávili sme to kinom. Pomedzi čakajúcich cestujúcich sa k nám blížil prívrženec orientálneho hnutia, ľahko rozpoznateľný sukňou kardinálskej farby, na nose a medzi očami mal nanesenú žltkastú farbu. Mladý chlapec. S dvoma knihami v rukách oslovoval posedávajúcich i postávajúcich, sem-tam odvracali zrak, sem-tam s ním prehodili pár slov.

„Hare Krišna,“ dorazil k nám.

„Hare Krišna,“ pozdravil som ho na znak chute do rozhovoru. Hej, viem, že takýto pozdrav do úst katolíka veľmi nepatrí.

Hneď som naňho s úsmevom spustil, že som si zopár ich kníh už kúpil, bolo to pred pár rokmi v Prešove pred supermarketom, a že som si z nich aj čítal.

„Prichádza vlak,“ poznamenal.

Nenechal som sa odbiť.

„Dočítal som sa, že každý človek má sedem matiek.“

Prikyvoval.

Trochu som si to pamätal, nebol však čas na bližší rozbor: 1. rodná matka, 2. guruova manželka, 3. manželka kňaza, 4. manželka kráľa, 5. zdravotná sestra, 6. zem a 7. krava. Logika poslednej položky v zozname je jednoduchá: Tak, ako nás kŕmi mliekom rodná matka, keď sme dojčatá, tak nás kŕmi mliekom krava, keď vyrastieme. Ako potom môžeme zabíjať a jesť hovädzie mäso? Veď tým by sme zabíjali vlastnú matku! Takouto argumentáciou obhajujú svoje vegetariánstvo stúpenci tohto hinduistického hnutia preneseného do západného sveta predovšetkým Jeho Svätosťou Bhaktivedantom Swami Prabhupadom (na obr.). V istej dedine v prešovskom okrese ich možno nájsť a dozvedieť sa viac. Sú veľmi priateľskí a prívetiví.

„Dočítal som sa, že krava je naša matka,“ pokračoval som smerom k usmievajúcemu sa mladíkovi.

„Áno, pre mňa je, ja tomu verím,“ cúval, pretože vlak už dorazil na nástupište, a smeroval k dverám. Zamrzelo ma, že práve vtedy talianski železničiari ukázali, že vedia byť aj presní.

„Hm, povero te...,“ dodal som s úsmevom, čím som chcel povedať, že mi ho je tak trochu ľúto. 

A on už len úsmevom odpovedal. Veľmi by ma zaujímala debata ďalej.

Z času na čas ku mne podobné knihy dorazia, aj Bhagavadgíta, aj Budhove odkazy, aj Dalajláma, nehovoriac o slovenskom nadšencovi Robertovi Bielikovi. Východné myslenie obohacuje, pomáha vidieť duchovné veci z úplne iných perspektív, a neraz aj z hlbšia než mnohé texty duchovnej literatúry od kresťanských autorov. Len škoda, že fascináciou orientu neraz popierame vlastnú identitu, že otrockou snahou o inakosť a vzdorom voči tradičným náboženským schémam západu, prehliadame bohatstvo, ktoré máme, ktoré je v nás.

Ak chceme ísť k Bohu, môžeme ísť cez východ, ale len vtedy, ak zostaneme verní západu. Kráčanie bez západu, alebo zámerne proti nemu, v snahe o dosiahnutie dokonalosti, je pochybné samo v sebe. Dalajláma to v Prahe podľa zápiskov Tomáša Halíka potvrdil, len zapálení poslucháči azda nechceli jeho slová práve počuť: Neexperimentujte s náboženskosťou, nesmerujte na východ, keď sa vám zdá, že je to v móde, zoberte vážne to, čo máte, v čom ste boli vychovaní, tu začnite cestu k Bohu... Vzájomný rešpekt a úcta áno, ešte viac snaha o pochopenie. Ale zrada seba samého, svojich predkov, svojej histórie, to nie.

Vystúpili sme na stanici La Giustiniana. Na nej zasa pravidelne postávajú bratia a sestry svedkovia so Strážnou vežou a s Prebuďte sa! v rukách. Nepredávajú, darujú. Pri nich sa mnohokrát zastavil Ľubo, len do teologických debát sa im po niekoľkých otázkach už veľmi nechcelo.

foto: internet

Klusáme

Poznáte nový český recept na výbornú muziku?

Vezmite Dalibora Jandu s jeho chrapľavým charizmatickým hlasom a romantickosťou (příliš krásná na to, aby znala vopravdový milování, příliš krásná na to, aby uschla na mých vlhkých dlaních) – a hoďte do hrnca.

Primiešajte trochu Karla Kryla s jeho presvedčeným (nielen presvedčivým!) výrazom, schopnosťou spievať o všetkých témach počnúc šifrovanou erotikou (Poprvé společně poslední dobou mlčíme zbytečně, když je to v obou tak silný, jak říkáš, tak silný, jak si přeju, když se k ránu voblíkáš a já se tomu směju.), pokračujúc modlitbou (Za co, Pane Bože, za co, trestáš tento prostý lid? Za co, Pane Bože, za co, nechals nás se napálit? Za co, Pane Bože, za co? Zas čtyři roky v prdeli. Za co, Pane Bože, za co? Omluv mě, že jsem tak smělý.) a končiac pranierovaním zvrátenej politiky (Tak si tu pomalu každý svůj život hnije, z úcty k tradici ruka ruku myje, upřímně řečeno trochu teskno mi je, že nám stačí DEMO-Demokracie.)  – a hoďte ho do hrnca.

Ochuťte Jaromírom Nohavicom a jeho dokonalými hravými rýmami (alejemi – ale je mi), metaforami, ktoré musia závidieť aj profesionálni básnici (Z hrdosti národ a z národu režim, za kopcem zakop' jsem o vlastní nohu, to za divou Bárou teď ke splavu běžím, běžím, co mohu.), a nekonečnou škálou chytľavých melódií, pochmúrnych i veselých – a vhoďte do hrnca.

Nezabudnite na Karla Gotta a jeho iskru v tvári, nemiznúcu počas dosiahnutia tridsiatich siedmych slávikov aj počas tých rokov pomedzi, možno najskôr s jeho mladíckou energiou z šesťdesiatych rokov - a vhoďte do hrnca tiež.

Prihoďte negáciu slovenských Majka Spirita a Rytmusa, teda vulgárnosť, narcisizmus, ploché recitovanie textov, ktoré ako rýchlo osloví, rovnako rýchlo sa zhnusí, megalomániu, lebo aj pojem pokora je v ich ústach iba nástrojom márnivosti..., - a primiešajte tiež.

Zamiešajte a ochutnajte a budete mať chuť ochutnávať a ochutnávať a nebudete sa chcieť zasýtiť. 

Zahryzli ste sa do posledného Českého slávika Tomáša Klusa. Sviežosť, sviežosť, sviežosť. Aj pri melancholických piesňach budete mať nutkanie usmievať sa, pri tanečných sa zasnívate a nebudete mať chuť pohnúť sa, lebo bude tancovať váš duch. Nanovo uveríte, že nie, hudba nám ešte nepovedala všetko. Nie, svet nás ešte tak neubil, aby sme sa nemohli nanovo nadýchnuť poskakujúc so slúchadlami na ušiach cestou do práce...

Je nemožné vybrať jednu reprezentatívnu skladbu, ktorá by zhŕňala bohatstvo troch albumov či niekoľkých bonusov (duet Miluješ nemiluješ s Janou Kirschner alebo najnovšia Nebudu vám lhát). Čistota. Radosť. Krása. Jednoduchosť... Vďačnosť.

Veríme v peklo

Kázeň na 33. nedeľu v Cezročnom období "B" nájdete tu.

Za deti v tričkách

Pane, Bože detí,

odpusť nám, že naše ratolesti

obliekame do takých nemožných tričiek.

Hope or nope?

Do našej budúcnosti,

do ich života

volíme takých vládcov,

ktorí podporujú ich nechcenie.

Chceme pre nich ešte svet?

Bijeme ich,

ani sa nenadýchnu,

mrežujeme,

len čo sa pohnú,

vykopneme na ulicu,

keď si s nimi nevieme rady.

Osloboď ich z nášho sebectva.

Osloboď ich z nášho nezáujmu.

Z našej ležérnosti.

Lakomstva.

Krátkozrakosti.

Osloboď ich od nás.

foto: http://500px.com/photo/15611679

Láska, ktorá opúšťa

Homíliu na Dvadsiatu siedmu nedeľu v Cezročnom období "B" nájdete tu.

Aké veľké je srdce?

Kázeň na Piatu Veľkonočnú nedeľu nájdete tu.

Hľadá sa superkňaz

Príde doba, keď si každá farnosť bude môcť vybrať kňaza podľa vlastných predstáv. Prijímacie konanie sa bude konať na spôsob medializovaných speváckych či talentových súťaží. 

Do kožených kresiel poroty si zasadne pastoračná rada. Jej úlohou bude určiť základné podmienky pre kandidátov a odporúčiť do užšieho výberu najvhodnejších z nich. Konečné rozhodnutie padne na plecia každého farníka, ktorý svojho favorita bude môcť podporiť neobmedzeným počtom SMS-iek.

Nádejní farári absolvujú niekoľko súťažných kôl. V prvom sa prehodnotí ich imidž. Nádej na úspech budú mať len fešáci – dokonale oholení a ostrihaní, typy príjemné na pohľad pre ženy, no nie príliš zženštilé z pohľadu mužov. Detailné požiadavky sa budú klášť na topánky. Vznikne manuál, ktorý stanoví presné limity – len taká a taká farba, cena od do, presné množstvo použitého boxu, aby nevyzerali ako obuv bezdomovca, no zároveň aby sa neleskli ako mokasíny boháčov. Podobné normy sa budú vzťahovať na oblečenie.

Ako druhé kandidáti predvedú svoje spevácke nadanie. Veriaci nebudú akceptovať hlasy falošné, ktoré by im neskôr len znepríjemňovali bohoslužby. Neprejdú ani vycibrení umelci, ktorých výkony by zaváňali narcistickým predvádzaním sa. Od víťaza sa bude vyžadovať záruka, že spievať bude len pri slávnostiach a v nedeľu, no nie vo všedný deň, kedy by omšu len zbytočne predĺžoval.

Treťou disciplínou bude homília. Dôraz sa položí na spisovnú slovenčinu, bez závanov ľudového nárečia. Z formálneho hľadiska sa ešte bude pozorovať intenzita hlasu – príliš tichí ani príliš urkričaní nepochodia. Čo sa týka obsahu, ten bude musieť zaujať čo najväčší rozsah poslucháčov. Keď sa pri prejave kandidáta začnú deti hrať alebo babky zaspávať, bude automaticky vylúčený. Špeciálny záujem bude venovaný citlivosti, s akou dokáže rozprávať o nasledovných témach: hriech, trest, peklo či prikázania (zvlášť druhé, tretie, šieste a siedme). Bude absolútne neprípustné, aby sa hoci len implicitne vyjadril k politickej situácii.

Neodmysliteľná skúška bude spočívať v odolnosti pracovať napriek nedostatku spánku. Uchádzač bude musieť preukázať svoju permanetnú pripravenosť posluhovať potrebám farníkov. Dostane napríklad otázku: Kedy by ste mali na fare úradné hodiny? Ak povie, že len po večernej omši, bude zle. Ak stanoví viachodinové intervaly každý deň dopoludnia i popoludní, bude lepšie. Ideálna odpoveď však znie takto: „Na fare nesmú byť úradné hodiny. Budem tu pre ľudí 24 hodín denne 7 dní v týždni. Ak prídete nahlásiť krst aj o jednej v noci, ochotne vás privítam. Voľné dni ani dovolenku mávať nebudem. Kňaz nemá právo na oddych!“

V piatom kole kandidáti predstavia svoj plán financovania farnosti. Vopred sa vylúči možnosť, aby vyhlasovali zbierky. Zvonček na správu kostola sa zachová len v nedeľu, no pastoračná rada bude mať právo obmedziť aj to. Zručnosť v písaní projektov na získanie peňazí z rôznych fondov a známosti na vysokých miestach či u vplyvných podnikateľov nebudú môcť chýbať. Víťaz sa písomne zaviaže, že všetok svoj súkromný majetok zverí pod dohľad ekonomickej rady. Tá mu určí napríklad presný typ auta a počet kilometrov, ktoré bude môcť za rok nabehať. Satelit či kábelová televízia na fare neprichádzajú do úvahy.

A tak ďalej a tak ďalej. Na konkurze iste nebude chýbať dišputa o celibáte a priateľských vzťahoch. Tu vzniknú extrémy. Konzervatívne cirkevné oblasti budú požadovať namontovanie kamier vo farskej budove, evidovanie hostí v knihe návštev a ďalšie opatrenia na zaistenie bezúhonnosti a dôveryhodnosti svojho dušpastiera. Liberálne farnosti zase kandidáta ubezpečia, že bude mať dostatok súkromia, že fara je postavená na odľahlom mieste a nevidieť jej do okien, že si tam bude môcť vodiť koho chce, kedy chce. „Viete to vy aj my, niektoré zákony Cirkvi netreba brať až tak vážne..., v našom meste žije toľko krásnych žien... aj mužov...,“ prednesie predseda pastoračnej rady a veľavravne žmurkne do kamery, za čím bude nasledovať smiech a mohutný aplauz divákov.

Výberové konania sa budú diať často, stanú sa samozrejmosťou spoločenského života. Farári vo svojich funkciách dlho nevydržia. Po prvotnom nadšenom prijatí v danej komunite bude nasledovať takzvané „prekuknutie“. Veriacich postupne začne nudiť počúvať kázne nového duchovného otca a spustia kritiku na jeho aj tie najčistejšie iniciatívy. Máloktorí toto obdobie vzdoru zvládnu a následne rezignujú. Z celoživotného povolania sa stane prechodné zamestnanie na dva-tri roky. Kňazi budú bezbrannými panáčikmi v rukách veriacich... 

Ten čas je blízko, ba už je tu. A trochu potrvá.

Po ňom sa vrátime k pôvodnému modelu. Pastierov duší si nebudú vyberať ľudia ale Boh. Nebudú spĺňať kritéria ľudské ale Božie. Nebudú supermanmi, skôr budú superslabí. Svojim výzorom budú pohoršovať alebo vzbudzovať ľútosť. Ich spev či kázne budú miestami nepočuvateľné. Niekedy ich na fare nenájdete a na vaše požiadavky neraz neprívetivo odvrknú. Vyjadria sa aj k voľbám, lebo ináč by neboli verní všeobjímajúcej pravde, ktorú hlásajú. Aj k nekonečným zbierkam budú opakovane vyzývať. Ich neresti a zlyhania vás mnohokrát podnietia ku kritike a opovrhnutiu. Ale iní nebudú. Budú to však muži, ktorí dajú samých seba Bohu, takých, akí sú. Táto ochota ich robí kňazmi. Cez nich, aj s ich škvrnami, bude Boh naďalej žehnať zem. 

A ľudia budú naďalej túžiť po pastieroch dokonalých, toto právo sa im zo srdca nikdy nevytratí. Nesmie. Svoje sklamanie z nenaplnených ideálov však nebudú riešiť opľúvaním alebo vykričaným odchodom z Cirkvi. Radšej sa pomodlia a podporia. Zintenzívnia svoje duchovné vnímanie a tí múdrejší sa nechajú inšpirovať aj judášmi... Aj táto doba príde a Bože chráň, aby v nás vymrela nádej, aby sme prestali snívať o takej verzii budúcnosti, v ktorej katolícke kňazstvo má svoje pevné miesto, ba pevnejšie než doteraz. Ako nedoceniteľný poklad v hlinených nádobách.

Štvrtá veľkonočná nedeľa je dňom modlitieb za duchovné povolania. Nezabudnime pridať aj tú svoju.