Banskobystrický samosprávny kraj si na 14. marca 2016 objednal vystúpenie Divadelného súboru Jána Chalupku
z Brezna „ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších
učiteľov kraja“. Hra Kováči však bola
zrušené počas svojho priebehu na podnet župana, ktorý bol prítomný v hľadisku.
V oficiálnom komuniké sa uvádza: „V predstavení sa od počiatku používali
krajne expresívne výrazy ako «nakopať riť», «rozbiť papuľu», alebo «kurva».
Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o
«srbských hovnách» a «slovanských lajnách». V tejto chvíli sa predseda BBSK
Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť.ˮ
Nešlo o ojedinelú cenzúru zo strany predsedu ĽS NS vo vzťahu
k umeleckej tvorbe.
V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali
v Moskve pred osemdesiatimi rokmi.
Dňa 26. januára 1936 sa generalissimus Sovietskeho zväzu J. V. Stalin,
v spoločnosti verných súdruhov Molotova, Mikojana a Ždanova,
zúčastnil na predstavení opery Lady
Macbeth Mcenského okresu v moskovskom Boľšoj teatr. Druhá opera ruského skladateľa Dimitrija
Dimitrijeviča Šostakoviča (1906-1975) mala už vtedy za sebou úspešnú dvojročnú
kariéru. Po takmer simultánnej premiére v Leningrade a Moskve
v januári 1934, s rozdielom len dvoch dní v prospech Leningradského malého operného divadla
(24. 1.), a nadšenom prijatí v domovskej krajine, sa rýchlo dostala
aj za hranice. Presne o rok neskôr ju začala hrať Metropolitná opera v New Yorku a Severence Hall v Clevelande. Na európskom kontinente ju 16.
novembra 1935 ako prvá uviedla Kráľovská
opera v Štokholme, za ktorou nasledovalo naše Slovenské národné divadlo o sedem dní neskôr. Pod taktovkou
Karla Nedbala bola v Bratislave divákom predstavená s názvom Ruská Lady Macbeth.
Ruský vodca, ako neskrývaný milovník umenia, si preto nemohol nechať ujsť
príležitosť pozrieť si toto medzinárodne preslávené dielo, považované oficiálnym
sovietskym periodikom o umení za „víťazstvo hudobného divadla“. Avšak
predstavenie nedopadlo najlepšie. Pre prítomnosť vzácnych divákov vo VIP lóži
vládla medzi hercami stiesnená atmosféra a orchester hral miestami
falošne, miestami príliš hlasno. Šostakovič opustil divadlo frustrovaný, „biely
ako papier“.
Najdôležitejší denník v krajine Pravda
uverejnil o dva dni neskôr nepodpísaný editoriál Chaos namiesto hudby. Uznávaná opera bola v ňom podrobená drsnej
kritike. Krátky text obsahoval viacero neodborných a nevyargumentovaných
fráz a obviňoval Šostakoviča z formalizmu a naturalizmu. Nešlo
však iba o negatívnu recenziu jedného nie veľmi vydareného predstavenia,
ale o otvorený útok voči Šostakovičovému dielu ako takému. „Toto je hudba
zámerne postavená na hlavu, aby sa v nej nič nepodobalo hudbe klasickej,
aby v nej nebolo nič spoločné so zvukmi symfónie, s jednoduchým
a prístupným hudobným prejavom... Toto je ľavičiarsky chaos namiesto
prirodzenej, ľudskej hudby.“ Historikom umenia sa dodnes nepodarilo bezpečne
vypátrať, kto je autorom týchto slov. Mnohí sú presvedčení, že ním bol sám
Stalin, alebo minimálne, že text vznikol na jeho objednávku a on ho na
záver vlastnoručne skorigoval.
Nemožno opomenúť, že opera bola napriek ohromnému úspechu kriticky
komentovaná niektorými recenzentmi už po svojej premiére v Spojených
štátoch. Šostakoviča vykresľovali ako „popredného skladateľa pornografickej
hudby v dejinách opery“. Zvlášť boli pohoršení posteľnou scénou hlavných
predstaviteľov Sergeja a Kataríny za sprievodu mohutného trombónu, čo vo
svojich reakciách nazvali „pornofóniou“. No táto kritika nemala také zdrvujúce
následky na Šostakovičovú tvorbu ako príspevok v sovietskom „centrálnom orgáne“
Pravda.
Kontroverzný článok Chaos namiesto
hudby, dnes už klasický príklad kultúrneho kriticizmu zo strany štátnej autority,
nasledovali ďalšie tvrdé útoky na skladateľa. Ten vzápätí upadol na čas do depresie.
Existujú svedectvá, že sa opíjal a nemal ďaleko k spáchaniu
samovraždy. Stalin sa vtedy zľakol. Nejedna umelecká figúra si pod tlakom
režimu vzala život, viď prípad Majakovskij (1893-1930), čo nebola pre neho
v ruskej spoločnosti dobrá reklama. Podobný pokus Šostakoviča by dokonca mohol
spôsobiť medzinárodný škandál a ochromenie vtedajšieho Stalinovho renomé
napríklad vo Francúzsku. Preto ho „rehabilitoval“ a dovolil mu produkovať,
no túto „amnestiu“ možno chápať jedine ako politický prostriedok
k upevneniu diktátorovej autority. Tentoraz už nešlo o slobodnú umeleckú
tvorbu, ale o trpké prispôsobenie sa umelca požiadavkám Stalina, aby
nemusel zanechať svoju vášeň k hudbe a aby mohol naďalej živiť svoju
rodinu.
Podobnosť medzi počínaním ruského diktátora a slovenského politika je
zrejmá. A je zároveň výstrahou. S oboma možno azda súhlasiť, že umenie
sa v mnohých svojich prejavoch skazilo. Zvulgárnelo. Pohoršuje. Karikuje
tradičné morálne hodnoty. Uráža. Znechucuje. Namiesto povznesenia človeka, ho
neraz dehonestuje... Ale toto je umenie. Či aj vtedy, keď začne urážať diváka
samého? Áno, aj vtedy a práve vtedy. Práve tento znak umenia, ktorý sa
nemusí všetkým páčiť, je dôkazom jeho slobody. Lebo umenie je umením, len ak je
slobodné. A tam, kde autorita začne obmedzovať slobodu umenia, prestáva
občianska sloboda ako taká. Nasledujúci krok je cenzúra slobody slova, teda
spisovateľskej tvorby, novinárskej činnosti či akéhokoľvek prejavu vôbec. Teda
totalita.
Je smutné, že stredoškolský pedagóg s dvoma vysokoškolskými titulmi
toto nevie rozlíšiť. A ešte smutnejšie je, že mu na to jeho zaslepení fanúšikovia
pritakávajú.
Nevídane citlivý prístup k slobode umenia a jeho dôsledky na
vytváranie vlastného svetonázoru nachádzame u MUDr. Pavla Straussa
(1912-1994). Rodený Lipták, pochádzajúci zo sekularizovanej židovskej rodiny,
počas svojich vysokoškolských štúdií v Prahe objavil čaro komunizmu.
Niekoľko rokov študoval diela jeho svetových prívržencov a aktívne pôsobil
v študentskom komunistickom hnutí. Vnútorná revolúcia v ňom nastala
v roku 1936, keď sa dopočul o Stalinovej cenzúre opery Lady Macbeth. „Až keď som sa dozvedel, že Stalinovi sa nepáčila
Šostakovičova opera a zakázal hrať jeho «kapitalistickú» hudbu, a ten človek
takmer dva roky nemohol nič robiť, len piť, čosi sa vo mne zlomilo,“ píše
v knihe Kolíska dôvery. V diele Človek pre nikoho pokračuje: „Reku, kde je takáto svojvoľná a násilná kultúrna
politika, tam sa to podobne musí odohrávať vo všetkých oblastiach, v
administratíve, v hospodárstve a v politickej oblasti. A tak sa mi z očú
strácal závoj jedinej správnej životnej koncepcie.“ S komunizmom sa vtedy Strauss
nadobro rozlúčil a odvtedy nepristúpil na žiaden kompromis
s totalitným režimom. Neskôr konvertoval a ako kresťan verejne sa hlásiaci
k svojej viere bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou a do zamatovej
revolúcie nemohol vydávať svoje knihy. Dnes sa v nich už čitateľ môže
slobodne kochať. Straussovú skúsenosť s totalitnou ideológiou možno
preformulovať takto: Povedz mi, aký máš vzťah k umeniu, a ja ti
poviem, kto si. Ak manipulatívny, potom pre slobodného človeka neprípustný. Áno, radšej nech som urážaný, ale predsa slobodný.
Nevzdávam sa nádeje, že Kotlebov
prístup k umeniu bude mať aspoň u niekoľkých jeho sympatizantov
podobnú odozvu, akú mal v Straussovom živote ten Stalinov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára