18. marca 2016

Kotleba, malý slovenský Stalin



Banskobystrický samosprávny kraj si na 14. marca 2016 objednal vystúpenie Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna „ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších učiteľov kraja“. Hra Kováči však bola zrušené počas svojho priebehu na podnet župana, ktorý bol prítomný v hľadisku. V oficiálnom komuniké sa uvádza: „V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako «nakopať riť», «rozbiť papuľu», alebo «kurva». Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o «srbských hovnách» a «slovanských lajnách». V tejto chvíli sa predseda BBSK Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť.ˮ Nešlo o ojedinelú cenzúru zo strany predsedu ĽS NS vo vzťahu k umeleckej tvorbe.

V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali v Moskve pred osemdesiatimi rokmi.


Dňa 26. januára 1936 sa generalissimus Sovietskeho zväzu J. V. Stalin, v spoločnosti verných súdruhov Molotova, Mikojana a Ždanova, zúčastnil na predstavení opery Lady Macbeth Mcenského okresu v moskovskom Boľšoj teatr. Druhá opera ruského skladateľa Dimitrija Dimitrijeviča Šostakoviča (1906-1975) mala už vtedy za sebou úspešnú dvojročnú kariéru. Po takmer simultánnej premiére v Leningrade a Moskve v januári 1934, s rozdielom len dvoch dní v prospech Leningradského malého operného divadla (24. 1.), a nadšenom prijatí v domovskej krajine, sa rýchlo dostala aj za hranice. Presne o rok neskôr ju začala hrať Metropolitná opera v New Yorku a Severence Hall v Clevelande. Na európskom kontinente ju 16. novembra 1935 ako prvá uviedla Kráľovská opera v Štokholme, za ktorou nasledovalo naše Slovenské národné divadlo o sedem dní neskôr. Pod taktovkou Karla Nedbala bola v Bratislave divákom predstavená s názvom Ruská Lady Macbeth.

Ruský vodca, ako neskrývaný milovník umenia, si preto nemohol nechať ujsť príležitosť pozrieť si toto medzinárodne preslávené dielo, považované oficiálnym sovietskym periodikom o umení za „víťazstvo hudobného divadla“. Avšak predstavenie nedopadlo najlepšie. Pre prítomnosť vzácnych divákov vo VIP lóži vládla medzi hercami stiesnená atmosféra a orchester hral miestami falošne, miestami príliš hlasno. Šostakovič opustil divadlo frustrovaný, „biely ako papier“.

Najdôležitejší denník v krajine Pravda uverejnil o dva dni neskôr nepodpísaný editoriál Chaos namiesto hudby. Uznávaná opera bola v ňom podrobená drsnej kritike. Krátky text obsahoval viacero neodborných a nevyargumentovaných fráz a obviňoval Šostakoviča z formalizmu a naturalizmu. Nešlo však iba o negatívnu recenziu jedného nie veľmi vydareného predstavenia, ale o otvorený útok voči Šostakovičovému dielu ako takému. „Toto je hudba zámerne postavená na hlavu, aby sa v nej nič nepodobalo hudbe klasickej, aby v nej nebolo nič spoločné so zvukmi symfónie, s jednoduchým a prístupným hudobným prejavom... Toto je ľavičiarsky chaos namiesto prirodzenej, ľudskej hudby.“ Historikom umenia sa dodnes nepodarilo bezpečne vypátrať, kto je autorom týchto slov. Mnohí sú presvedčení, že ním bol sám Stalin, alebo minimálne, že text vznikol na jeho objednávku a on ho na záver vlastnoručne skorigoval.

Nemožno opomenúť, že opera bola napriek ohromnému úspechu kriticky komentovaná niektorými recenzentmi už po svojej premiére v Spojených štátoch. Šostakoviča vykresľovali ako „popredného skladateľa pornografickej hudby v dejinách opery“. Zvlášť boli pohoršení posteľnou scénou hlavných predstaviteľov Sergeja a Kataríny za sprievodu mohutného trombónu, čo vo svojich reakciách nazvali „pornofóniou“. No táto kritika nemala také zdrvujúce následky na Šostakovičovú tvorbu ako príspevok v sovietskom „centrálnom orgáne“ Pravda.

Kontroverzný článok Chaos namiesto hudby, dnes už klasický príklad kultúrneho kriticizmu zo strany štátnej autority, nasledovali ďalšie tvrdé útoky na skladateľa. Ten vzápätí upadol na čas do depresie. Existujú svedectvá, že sa opíjal a nemal ďaleko k spáchaniu samovraždy. Stalin sa vtedy zľakol. Nejedna umelecká figúra si pod tlakom režimu vzala život, viď prípad Majakovskij (1893-1930), čo nebola pre neho v ruskej spoločnosti dobrá reklama. Podobný pokus Šostakoviča by dokonca mohol spôsobiť medzinárodný škandál a ochromenie vtedajšieho Stalinovho renomé napríklad vo Francúzsku. Preto ho „rehabilitoval“ a dovolil mu produkovať, no túto „amnestiu“ možno chápať jedine ako politický prostriedok k upevneniu diktátorovej autority. Tentoraz už nešlo o slobodnú umeleckú tvorbu, ale o trpké prispôsobenie sa umelca požiadavkám Stalina, aby nemusel zanechať svoju vášeň k hudbe a aby mohol naďalej živiť svoju rodinu.

Podobnosť medzi počínaním ruského diktátora a slovenského politika je zrejmá. A je zároveň výstrahou. S oboma možno azda súhlasiť, že umenie sa v mnohých svojich prejavoch skazilo. Zvulgárnelo. Pohoršuje. Karikuje tradičné morálne hodnoty. Uráža. Znechucuje. Namiesto povznesenia človeka, ho neraz dehonestuje... Ale toto je umenie. Či aj vtedy, keď začne urážať diváka samého? Áno, aj vtedy a práve vtedy. Práve tento znak umenia, ktorý sa nemusí všetkým páčiť, je dôkazom jeho slobody. Lebo umenie je umením, len ak je slobodné. A tam, kde autorita začne obmedzovať slobodu umenia, prestáva občianska sloboda ako taká. Nasledujúci krok je cenzúra slobody slova, teda spisovateľskej tvorby, novinárskej činnosti či akéhokoľvek prejavu vôbec. Teda totalita.

Je smutné, že stredoškolský pedagóg s dvoma vysokoškolskými titulmi toto nevie rozlíšiť. A ešte smutnejšie je, že mu na to jeho zaslepení fanúšikovia pritakávajú.
Nevídane citlivý prístup k slobode umenia a jeho dôsledky na vytváranie vlastného svetonázoru nachádzame u MUDr. Pavla Straussa (1912-1994). Rodený Lipták, pochádzajúci zo sekularizovanej židovskej rodiny, počas svojich vysokoškolských štúdií v Prahe objavil čaro komunizmu. Niekoľko rokov študoval diela jeho svetových prívržencov a aktívne pôsobil v študentskom komunistickom hnutí. Vnútorná revolúcia v ňom nastala v roku 1936, keď sa dopočul o Stalinovej cenzúre opery Lady Macbeth. „Až keď som sa dozvedel, že Stalinovi sa nepáčila Šostakovičova opera a zakázal hrať jeho «kapitalistickú» hudbu, a ten človek takmer dva roky nemohol nič robiť, len piť, čosi sa vo mne zlomilo,“ píše v knihe Kolíska dôvery. V diele Človek pre nikoho pokračuje: „Reku, kde je takáto svojvoľná a násilná kultúrna politika, tam sa to podobne musí odohrávať vo všetkých oblastiach, v administratíve, v hospodárstve a v politickej oblasti. A tak sa mi z očú strácal závoj jedinej správnej životnej koncepcie.“ S komunizmom sa vtedy Strauss nadobro rozlúčil a odvtedy nepristúpil na žiaden kompromis s totalitným režimom. Neskôr konvertoval a ako kresťan verejne sa hlásiaci k svojej viere bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou a do zamatovej revolúcie nemohol vydávať svoje knihy. Dnes sa v nich už čitateľ môže slobodne kochať. Straussovú skúsenosť s totalitnou ideológiou možno preformulovať takto: Povedz mi, aký máš vzťah k umeniu, a ja ti poviem, kto si. Ak manipulatívny, potom pre slobodného človeka neprípustný. Áno, radšej nech som urážaný, ale predsa slobodný.

Nevzdávam sa nádeje, že Kotlebov prístup k umeniu bude mať aspoň u niekoľkých jeho sympatizantov podobnú odozvu, akú mal v Straussovom živote ten Stalinov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára