O nádeji pre náročných

Tomáš Halík: Stromu zbývá naděje. Krize jako šance, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2009.

„Ale ja neverím preto, že viera je k niečomu dobrá, ale jednoducho preto, lebo som presvedčený, že to, čomu verím, je pravda. Odmietam rozprávať o viere ako obchodník vychvaľujúci výhody kúpy vecí, ktoré ponúka.“ Takto sa vyznáva Tomáš Halík vo svoje minuloročnej knihe. „Možno by bez viery... bol naopak môj život v mnohom ľahší, jednoduchší, nekomplikovanejší a atraktívnejší...“

Keby sme týmto „halíkovským sitom“ preosiali nedávne evanjelizačné produkty, ako je knižný bestseller Chatrč či film Vzoprieť sa obrom a ďalšie, neostalo by nám veľa toho, čo prináša reklamu na kresťanskú vieru preto, že jej obsahom je pravda. Obmedzili sa na zdôvodnenie: ver, lebo je to prospešné. Ver a podarí sa ti vymotať sa z problémov. Ver a nájdeš pokoj odpustenia. Ver a dosiahneš úspech vo vzťahoch i v kariére. Ver a opäť sa budeš tešiť zo života. Viera je takto predstavovaná len ako prostriedok k realizovaniu svojich túžob a plánov. Ale ona „sama barličkou však nie je, je skôr náročnou cestou, zahrňujúcou občas strmé výstupy a zostupy,“ dodáva autor, „...ani Boh rozhodne nie je barličkou.“

Boh je pravda, viera v Boha je viera v pravdu, kresťanstvo je žitie tejto pravdy. Preto je presvedčený, že „náboženstvo, ktorému verí, je pravdivé.“ No zároveň priznáva, že „je schopný povedať úprimné verím k rade viet kresťanského Vyznania viery iba tak, že toto moje znamená dúfam v to; t. j. vzťahujem sa k tomu nie plným poznaním a plným pochopením, ale nádejou...“ Tu by bolo možné s autorom hneď polemizovať, či viera naozaj je a v akom význame plné(!) poznanie(!) a plné(!) pochopenie(!). Užitočnejšia cesta však bude akceptovať jeho jazyk a snažiť o chápanie jeho chápania pojmov. Lacnej (ale nielen) kritiky sa mu dostáva viac než dosť. Recenzenti Halíkových kníh siahajú až po vyrátavanie jeho vyjadrení zameraných na seba či dokonca hľadanie nepresností v spellingu anglických mien. Serióznejšie výčitky sa týkajú jeho miestami kolážovitej argumentácie, voľného striedaniu štýlov a hermeneutických prístupov i spomínané predefinovanie pojmov (pre vlastnú potrebu). Otázkou zostáva, či v Halíkovom tematickom výbere i viacodborovom prepojení, pamätajúc na diametrálne intelektuálne i kultúrne odlišnosti u adresátov, je možné ináč.

Po prečítaní knihy sotvakto radostne vykríkne „Konečne mám nádej!“. Skôr si uvedomí, že jeho doterajšie nádeje i pochybnosti možno opäť spochybňovať a obhajovať, a v poctivom hľadaní sa vždy ukážu ako nedostatočné. A azda tu je miesto pre odkrytie „mojej nádeje“, tak ako kniha predstavuje svedectvo o (kresťanskej) nádeji jej autora. Nádeji, ktorá je u človeka priestorom pre Boha a to o Bohu, svete a sebe, čomu rozum nerozumie a viera sa bráni.

foto: halik.cz

Pliaga ľahostajnosť

26. september 2010: 26. nedeľa v Cezročnom období

„Keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31) a vyrozprával by nám, čo videl za bránou smrti, uverili by sme a zmenili svoj život? Abrahám v Ježišovom obraze o posmrtnom živote tvrdí, že nie, že kto nepočúva „Mojžiša a Prorokov“, neprijme ani posolstvo zmŕtvychvstalého. Kresťanstvo postavené na pevnom pilieri Ježišovho vzkriesenia sa usiluje o oboje – ostať verným Písmu a žiť zo svedectva Zmŕtvychvstalého. Ježiš sa spoza konečnej brány vrátil, ba čo viac, on už počas svojho pozemského života o „neviditeľnom“ svete vedel a zvestoval nám to, čo „videl u Otca“ (Jn 8,38). Dnes sa už nemôžeme vyhovárať na ono „keby“, ktorým operuje boháč v pekle v záujme o záchranu svojich príbuzných.

Súčasná literatúra je čím ďalej bohatšia na príbehy ľudí, ktorí „vstali z mŕtvych“ – prežili klinickú smrť. Skúsenosti tohto druhu dostali názov „zážitky blízke smrti“ (near death experience – NDE). Vo svete existuje mnoho inštitútov, ktoré sa zaoberajú výpoveďami ľudí, ktorí boli vyhlásení za mŕtvych, a predsa ožili. Jeden z najslávnejších príbehov rozpráva Dr. George Ritchie (včera by mal 87. narodeniny, druhýkrát a bez návratu zomrel v roku 2007). V roku 1943, keď sa prihlásil do americkej armády, zomrel prvý raz na zápal pľúc. Lekár ho dvakrát vyhlásil za mŕtveho, avšak ešte mu vstrekol adrenalínovú injekciu priamo do srdca a ono sa po deviatich minútach opäť rozbúšilo. A Dr. Ritchie priniesol podivuhodné rozprávanie:

Opustil svoje telo a vidí ho ležať na posteli. Vyjde na chodbu a ozve sa k protiidúcemu vojakovi, lenže ten nereaguje a prejdú cez seba. Zrazu sa ocitne vo vzduchu, ako letí do mesta Richmond. Sám nechápe, ako získal tieto schopnosti. V Richmonde pozoruje, že jeho telo je transparentné, nie pevné. Vráti sa naspäť a v márnici nájde svoje mŕtve telo. Zrazu sa miestnosť rozžiari jasným svetlom a George ako na filmovom páse v sekunde pozoruje celý svoj život. Postava Ježiša sa ho opýta: „Ako si žil?“ Uvedomuje si, že Ježiš ho nesúdi, že on sám sa súdi. Ježiš ho následne sprevádza po posmrtných dimenziách. Najprv ho zavedie do továrne k robotníkom, kde vidí ducha mŕtvej ženy, ako sa zúfalo snaží od jedného z nich získať cigaretu. Ale robotníci nemajú potuchy o jej prítomnosti. Táto žena zomrela v ťažkej závislosti na cigaretách. Potom George vidí ducha chlapca, ktorý kráča za žijúcim dievčaťom a prosí o odpustenie, ale dievča nereaguje. Ježiš mu vysvetľuje, že tento chlapec spáchal samovraždu a musí niesť dôsledky svojich činov. Na to sa ocitnú v bare, kde sa nachádza mnoho podnapitých námorníkov. Medzi nimi duchovia sa snažia získať alkohol alebo zabrániť v pití. Sú to duchovia alkoholikov. Ježiš Georga zoberie do ďalšej dimenzie, kde sú duchovia uzamknutí v pästiarskom súboji a snažia sa navzájom si ubližovať. Nadávajú. Niektorí sa márne usilujú dosiahnuť od druhých sexuálne uspokojenie. Iní sa hádajú o náboženských a politických témach a pokúšajú sa zabiť tých, ktorí s nimi nesúhlasia. Uvedomuje si, že vidí peklo. Sú tam duchovia uväznení v svojich pozemských túžbach, ktoré nemožno uspokojiť. Nakoniec sa George dostane do vzdialeného žiarivého mesta, ktoré mu pripomína Nebeský Jeruzalem z Knihy zjavenia apoštola Jána. Tam je centrálnym životným záujmom láska. Uvedomuje si, že nazerá do neba, len mu nie je dovolené vstúpiť. Ježiš mu ešte ukáže budúcnosť zeme a potom ho vráti do pozemského tela.

„Smrť nie je nič viac než brána – niečo, cez čo prejdete,“ konštatuje Dr. Ritchie. Práve jeho svedectvo o dvadsaťdva rokov neskôr zaujalo študenta Raymonda A. Moodyho, ktorý sa zážitkom blízkym smrti začal venovať systematicky a v roku 1975 mu vyšla priekopnícka kniha Život po živote.

Zaiste, svedectvá tohto druhu nemožno považovať za presný opis druhého sveta. Medzi veriacimi je populárna kniha Stála som pri bráne neba a pekla od Glorie Polo a video Záblesk večnosti Iana McCormacka. Treba pripomenúť, že Boh predsa len „prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 6,16). Na pováženie však je, že mnohí, ktorí veria v Boha a usilujú sa o poctivý život, sa týmito výpoveďami nechávajú motivovať k ešte lepšiemu životu, kým ľudia ľahostajní k Písmu i k viere zostávajú ľahostajní aj k týmto svedectvám. „Neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ A práve ľahostajnosť je dnešná Ježišova výčitka. Boháč sa neocitá v pekle kvôli bohatstvu, ale kvôli nevšímaniu si žobráka a jeho potrieb. Jeho súrodenci dopadnú podobne, ak zostanú apatickí k Písmu.

Čo pohne ľahostajným človekom, teda tým, ktorým doteraz nepohlo nič?

foto: internet

Keď slnko tancuje

Počas dávnejšej návštevy Medžugoria do mňa v preplnenom kostole štuchla nízka Kórejčanka a ukázala mi displej na svojom fotoaparáte. Tlačili sme sa vzadu pri dverách. Čerstvá fotka zachytávala zvláštne zoskupenie svetelných lúčov vytvárajúce akoby nové žiariace teleso nad oltárom, ktoré voľným okom nebolo možné pozorovať. Nič som nerozumel jej reči, ale jej užasnutý pohľad nasvedčoval, že vidí zázrak.

Pred pár mesiacmi pri púti na rovnaké miesto ku mne pristúpil Poliak a natlačil mi do ruky obrázok Jerzyho Popieluszka, kňaza umučeného komunistickým režimom. Veľkolepo mi začal opisovať prazvláštny úkaz na slnku, ktorý videl 6. júna tohto roku počas omše blahorečenia vo Varšave. Okolo slnečnej gule sa utvoril obal, ktorý ju rozširoval, a to bol zázrak. Aj mi vysvetľoval význam tohto Božieho zásahu do prírodných zákonov, ale už som mu veľmi nerozumel, ani nevenoval pozornosť.

Pred dvoma týždňami pri večernej svätej omši na vonkajšom oltári si talianska skupina všimla červené nebo pri zapadaní slnka. Hneď odvrátili oči od kňaza a zabudli na bohoslužbu, vybrali fotoaparáty, híkali, veľavravne kývali hlavami, že Panna Mária im dáva znamenie. Kedysi dávnejšie zase, keď sa stmievalo a na protiľahlom Vrchu zjavenia (Podbrdo) sa zasvietili desiatky svetiel, veriaci z Talianska padali na zem, vykrikovali, ba dostávali sa až do vytrženia. Nevedeli, že prednedávnom tam nainštalovali nízke lampy, aby mohli pútnici aj v noci vystupovať a modliť sa.

V Medžugorí sa uskutočnil nejeden „tanec slnka“. Videlo ich tisíce pútnikov, medzi nimi aj františkánsky kňaz prof. Ljudevit Rupcic, ktorý o jednom z nich napísal: „Bol tak neobyčajný a zrejmý, že každý bez výnimky ho označil za zázrak. Nikto z prítomných neostal ľahostajný, o čom som sa presvedčil vypočúvaním ostatných. Radosť, slzy, výpovede prítomných ho silno potvrdili. Z ich slov možno vidieť, že ho pochopili ako prejav potvrdenia autentickosti zjavení...“ Ak neveríte, pozrite si amatérske záznamy na youtube.com.

A ja som po desiatykrát navštívil túto čarovnú dedinu v Bosne a Hercegovine, a zase nič. Slnko mi nezatancovalo svoje tango, prírodné úkazy mi neukázali svoju neprirodzenú tvár. Nemrzí ma to. Som vďačný, že k prehĺbeniu svojej viery nič podobné nepotrebujem. Teším sa z každého triezveho pútnika, ktorý túži zažiť zázrak, lež nie na oblohe, ale vo svojom srdci.

foto: internet

Dobré vzťahy nad zlato

19. september 2010: 25. nedeľa v Cezročnom období

„Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím,“ povie správca majetku, keď má pánovi priniesť záverečné vyúčtovanie pred prepustením zo zamestnania. V tejto krátkej vete zhŕňa svoju tragickú situáciu. Nie je schopný pracovať fyzicky – môžeme len hádať, či pre vyšší vek alebo pre telesnú disproporciu („nevládzem“). Zároveň priznáva svoju psychickú slabosť („hanbím sa“). Ako a z čoho bude odteraz žiť? „Viem, čo urobím...“ Keď odpustí dvom dlžníkom (ako správca ešte stále má na to právo!) a tak svojho pána pripraví o ďalší majetok, predsa od neho dostane pochvalu, lebo „si opatrne počínal“. Chceli by sme protestovať proti Ježišovmu vyzdvihnutiu tohto konania. Správca, ktorý premárnil majetok, teraz mrhá ďalším – za to má byť pochválený? Takéto vysvetlenie by bolo mylné. Nepoctivému správcovi – synovi „tohto sveta“ – sa dostáva uznania preto, lebo sa aj v zúfalej situácii dokáže vynájsť, je „predvídavejší ako synovia svetla“. Chytá sa poslednej slamky. Stráca prácu, nie je schopný si naďalej zabezpečiť živobytie, ale predsa ešte nachádza dvoch priateľov, ktorí sa mu v budúcnosti stanú útočiskom.

Exegeticky nie je jednoduché pochopiť, čo znamená „robte si priateľov z nespravodlivej mamony“. Máme sa skamarátiť s mamonou? S nespravodlivou? Teda s peniazmi a bohatstvom, nečestne získaným? Grécke filos ("priateľ") v textoch Svätého Písma vždy označuje ľudských druhov a predložka ek („z“) ma význam aj „prostredníctvom“, „cez“, „s“ alebo „za pomoci“. Nespravodlivá mamona sa tak nemá stať mojim priateľom, ale prostriedkom, ktorým si priateľov nájdem. Podobenstvo toto chápanie len potvrdzuje. Mamona predstavuje komplex majetku a peňazí – kupovanie a predaj, požičiavania a vracanie, dlžoby a odpúšťanie, zisky a straty a pod. Podľa Josepha A. Fitzmyera je „nespravodlivá“ nie sama osebe, ale preto, že môže „zviesť k nečestnosti“, ukrýva v sebe „zlovestnú náklonnosť zotročiť tých, ktorí sa o ňu snažia“ a môže dospieť k „nečestným formám“.

Človek pohybujúci sa vo svete hospodárenia sa má usilovať o dobré vzťahy. Ich vytváranie sa však nesmie uskutočňovať podlými cestami. Je nutné byť poctivý a „verný v malom“ a „v cudzom“. Vtedy bohatstvo nie je modlou (Mamon - boh peňazí), nestáva sa konkurentom úcty k pravému Bohu. Vtedy nekonám egoisticky, „nehrabem“ len sám pre seba. Vtedy priateľstvá medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a Bohom sú opravdivé, nie iba dočasné či vypočítavé. Ako kresťania sme povolaní k čestnosti v ekonomickej sfére aj napriek výhovorkám typu „všetci kradnú“, „všade klamú“, „len si trochu prilepším“ či „s poctivosťou ďaleko nezájdeš“. Aj v ekonomickej sfére je potrebné utvárať nezištné vzťahy, ktoré sú zároveň dôkazom našej férovosti, nesebeckosti a vernosti Bohu.

„Ak sa zisk stane výlučným cieľom, ak nie je správne dosiahnutý a nemá za posledný cieľ spoločné dobro, hrozí nebezpečenstvo, že zničí bohatstvo a vytvorí chudobu.“ (Benedikt XVI.: Caritas in Veritate, 21)

„...ekonomický, sociálny a politický rozvoj, ak chce byť autenticky humánny, potrebuje, aby sa vytvoril priestor na princíp nezištnosti ako výrazu bratstva.“ (34)

„Bez vnútorných foriem solidarity a vzájomnej dôvery trh nemôže plne vykonávať svoju ekonomickú funkciu. Dnes sa vytratila práve táto dôvera a strata dôvery je skutočne vážna strata.“ (35)

„...v obchodných vzťahoch môže a má mať v normálnej ekonomickej činnosti svoje miesto aj princíp nezištnosti a logika daru...“ (36)

Ak by sa zodpovedne aplikovalo dnešné evanjelium v čo najširšom merítku, ustúpila by korupcia na úradoch, prestal by prekvitať čierny trh, umenšila by sa nenávisť medzi bohatými a chudobnými, robotníkom by nechýbala zaslúžená mzda,... otvorila by sa cesty k zdravšej ekonomike a lepším medziľudským vzťahom.

ilustračné foto: internet