29. novembra 2010

Na Advent

V končiacom sa roku som dostal niekoľko darov, spomedzi ktorých si zvlášť vážim nástenné hodiny. A vážim si rodinu, od ktorej ich mám a ktorá je na nich podpísaná.


Hodiny boli vyrobené na požiadanie. Maliarka sa vyjadrila, že predtým nikdy nerobila náboženský motív, že tento je prvý. Na sklenenú štvorcovú tabuľu je farbami nanesený obraz Božského Srdca. Okolo neho sa nachádza zopár symbolov a farebných ornamentov. Umeleckú hodnotu nekomentujem, nepotrebujem. Z prostriedku Ježišovej hrude, tesne nad srdcom, sa krútia tri ručičky ukazujúce čas. Veľká a malá sú čierne, sekundová je červená a každý jej pohyb sprevádza hlasný tik. Hodiny visia na stene v mojom byte.

Prvé dni som v ich prítomnosti nemohol zaspať. Hlasné posuvy najtenšej ručičky šesťdesiatkrát za minútu bránili mojej mysli uvoľniť sa a zaspať. Keď sa to napokon podarilo, ich zvuk sa prenášal do mojich snov v podobe hlasnej pravidelnej sirény či klaksónu. Ale postupne som si zvykol.

Horším negatívom sa ukázalo, že tieto hodinky neukazujú čas. Vlastne ukazujú, ale farba ručičiek splýva s pozadím, preto je možné rozoznať ich presné postavenie maximálne zo vzdialenosti do dvoch metrov. Z opačnej strany izby – bez šance! Po pár dňoch som čelil pokušeniu zvesiť ich, odložiť a nahradiť inými, veď načo sú hodiny, na ktorých nevidno presný čas? A k tomu také hlučné. Kamarát sa mi núkal, že ich podsvieti diódami, no nedovolil som.

Nechal som ich na stene tak, už takmer pol roka. Pozerám na nich denne, miliónkrát. Hľadím na Ježiša a pýtam sa: „Kedy prídeš? Kedy je tvoj čas? Nezabudol si na nás?“ Zavše sa vo mne zrodí výčitka: „A ja som nezabudol na teba? Koľko sekúnd, minút, hodín, dnes a včera a tento týždeň či mesiac som prežil bez teba...“

„Vďaka ti za všetkých, ktorí sú mi svedectvom, že si, že si bol, že prídeš. Že si tu a teraz, že si bol vždy a všade, že prídeš vo chvíli, ktorú nemožno vymeniť za inú, ktorá jediná je tá správna, ktorá je pre mňa, pre každého, najlepšia.“

foto: autor

20. novembra 2010

Kráľ bez bontónu

Nedeľa Krista Kráľa

Svet obletela fotografia, na ktorej kráľ Juan Carlos bozkáva prsteň Benediktovi XVI. počas jeho nedávnej návštevy Španielska. Necelé dva mesiace predtým kráľovná Alžbeta II. privítala pápeža na Britských ostrovoch v rukavičkách, čo komentátori hodnotili ako vyjadrenie odstupu a nadradenosti.



Kristus Kráľ pri pozývaní do svojho kráľovstva si nenasadzuje rukavičky, ani nebozkáva ruky. Pri poslednej večeri umýva apoštolom nohy a o pár dní sa necháva pribiť na kríž. Drevené trámy sú jeho trónom – všetko môže, len nemohol by vládnuť odinakiaľ. Súčasne znázorňujú hranice jeho panstva. V predĺžení donekonečna dohora spoznávame, odkiaľ prišiel, že iba on „je obraz neviditeľného Boha“. Zarytie do zeme, do jej najhlbšej hĺbky, nám ukazuje, kam až zišiel a stal sa „prvorodeným z mŕtvych“. Horizontálne rozpätie brvien i jeho rúk na všetky strany a do najvzdialenejších kútov naznačujú, že „všetko v ňom spočíva“, že všetko objíma v nekonečnom objatí. Takto prekračuje všetky ľudské predstavy o Bohu, porušuje protokol. Nezahráva sa s nami v rukavičkách, lebo ešte menej bontónu dopraje sebe.

Na kríži – ako sudca na svojom stolci v súdnej sieni – nevynáša rozsudok smrti, ani trest, ba ani najmiernejšie napomenutie. Po prosbe „Otče, odpusť im, lebo nevedie, čo robia“ (jedna z najťažších otázok pre dogmatikov – môže Boh neodpustiť niekomu, za koho sa modlí jeho vlastný Syn, teda akoby on sám? A keď jeho obetu na kríži chápeme ako takúto modlitbu za všetkých...?) nastáva ticho. Dav stojí a mlčky sa díva. Ježiš je voči nemu ticho. Predáci sa mu posmievajú. Ježiš je voči nim ticho. Vojaci sa mu tiež hlasno posmievajú. Aj voči nim je Ježiš ticho. Zločinec takisto provokuje. Ježiš je voči nemu tiež ticho. Až po pokornom vyznaní druhého lotra Ježiš otvára ústa: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Ticho voči všetkým predchádzajúcim je šancou. Nie sú zavrhnutí, ani potrestaní, ešte stále môžu zmeniť svoj postoj, dokedy budú živí. Ticho je zároveň predzvesťou kapitálneho trestu, trestu všetkých trestov – absolútneho Božieho ticha („Boh, ktorého stratíme, je peklom.“ Von Balthasar).



Čo pre mňa znamená, ak sa mi zdá, že Ježiš je voči mne ticho? Nie je načase skoncovať so zaužívaným náboženským bontónom, s automatickými bezduchými frázami? Nemal by som konečne odhodiť všetky posmešky, drzé ohovárania i falošné predstavy o Bohu i Cirkvi? 

Ježišu, Kráľu na kríži, hľadím na teba nanovo, „spomeň si na mňa“.

foto: internet

6. novembra 2010

Hans Urs von Balthasar


„Boh, ku ktorému dospejeme, je nebom.
Boh, ktorého stratíme, je peklom.
Boh, ktorý nás očisťuje, je očistcom.“

In: (nepoznačil som si zdroj)

1. novembra 2010

Svätosť podľa mňa

1. november 2010: Slávnosť všetkých svätých

Na Sviatok všetkých svätých v roku 1940 bola pokrstená Švajčiarka Adriana von Speyrová vo veku 38 rokov. Dovtedy reformovaná protestantka pod duchovným vedením jezuitu Hansa urs von Balthasara konvertovala na katolicizmus. Teologická spolupráca oboch priniesla originálne ovocie. Von Balthasar je považovaný za jedeného z najvzdelanejších mysliteľov 20. storočia; kolega a blízky priateľ viacerých pápežov zomrel tesne predtým, ako mal od Jána Pavla II. prijať kardinálsky klobúk. Von Speyrová vyštudovala medicínu, ale pre svoje neobyčajné duchovné skúsenosti ju zaradzujeme do skupiny katolíckych mystikov.


Jedným z mnohých diel, ktoré ona nadiktovala a on zapísal, je Kniha všetkých svätých (1966, rok pred jej smrťou). Obsahuje katalóg približne 250 portrétov – kanonizovaných svätcov a svätíc (sv. Anton Paduánsky, sv. Katarína Sienská), novozákonné postavy (apoštoli), slávnych umelcov (Beethoven, Goethe) i takmer neznáme osobnosti (Maria de la Visitación). Von Speyrová neštudovala ich životopisy, o väčšine z nich „nemala žiadne poznanie alebo len chabú predstavu“ (von Balthasar). Postavy spočiatku opisovala samostatne pri náhodných príležitostiach. Neskôr jej von Balthasar, po krátkej modlitbe, predniesol meno osoby, ktorú mala charakterizovať. Nikdy sa nesústredila na prínos v teológii či v iných oblastiach. Centrom záujmu bola ich celková duchovná dispozícia a ich život modlitby. Museli byť už mŕtve, pretože za života by sa táto dispozícia ešte mohla meniť. Kniha všetkých svätých je knihou o obrovskej pestrosti foriem a intenzity modlitbového vzťahu k Bohu.

Výsostné postavenie patrí Márii. Von Speyrová raz svätých nazvala „vlakom Matky Božej“, čo znamená, že „všetka svätosť a všetka modlitba svätých vyžaruje z najvnútornejšieho centra mariánsko-ekleziálneho súhlasu s Božím slovom“ (Von Balthasar). Mária – ako dokonalá svätá – sa stáva mierou svätosti všetkých ostatných. V konfrontácii s ňou, nie všetci sa ukazujú ako rovnako svätí. Von Speyrová svojim neobyčajným vnútorným znakom dokonca odhaľuje podvody nekanonizovaných schizmatikov. Aj u kanonizovaných svätých neraz nachádza „chybičky krásy“, ktoré v ich biografiách nenájdeme. Niekoľko viet o sv. Tomášovi Akvinskom môže pre jeho vyznávačov pôsobiť až poburujúco: „Keď stojí pred Bohom, formuluje nové náhľady, ktoré sú posledným výsledkom jeho štúdia. Ale Boha nenechá rozprávať. Je to monológ... Boh je pre neho pojem, niečo, čo treba analyzovať, rozložiť a zložiť naspäť. Ale Duch, ktorý túto činnosť umožňuje, Láska, tam nie je. Všetko ostáva na intelektuálnej rovine...“ O sv. Martinovi sa zasa dočítame krásnu a jednoduchú charakteristiku: „Ako dieťa, ktoré chce všetko rozdeliť s ostatnými a ani nepočíta s možnosťou, žeby niekto mohol odmietnuť jeho ponuku podeliť sa... Nemusí sa vovádzať do modlitby alebo nechať sa voviesť; jeho celý život je modlitbou.“ Každý portrét je jedinečný, bez opakovaní či zovšeobecňujúcich fráz.

Kniha všetkých svätých je úžasným darom pre Cirkev, pretože nám ukazuje ako sa modlia svätí a pretože nás pozýva – takpovediac nákazlivo – modliť sa podľa seba“ (Von Balthasar). Nabáda nás nájsť odvahu nekopírovať duchovný život iných, neuspokojiť sa s vonkajšou podobnosťou mojej modlitby s modlitbou môjho ideálu, ale modliť sa tak, ako sa nikto iný nemodlí, pretože až keď je modlitba mojou vlastnou, až vtedy je modlitbou. Pápež Ján Pavol II. v rozhovore s André Frossardom naznačil svoju zvedavosť – ako by Adriana charakterizovala jeho život modlitby. Ako by charakterizovala môj život modlitby?

foto: ignatiusinsight.com