Kenneth McAll: Uzdravenie rodových koreňov, Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava 2010
Kniha anglického anglikánskeho psychiatra sa v slovenských kresťanských kníhkupectvách stala jedným z najpredávanejších titulov roka 2010. Healing the Family Tree (doslovne „uzdravenie rodostromu“) má už takmer tridsaťročnú históriu, no jej ideový rámec v našich náboženských kruhoch postupne získava na popularite až v súčasnosti. Podobnú obľubu medzi veriacimi čitateľmi požíva bestseller medzi krížovými cestami Krížová cesta uzdravenia rodu autorky Márie Vicenovej (Oáza Michala Archanjela, 2010).
Východiskom Kennetha McAlla je utrpenie človeka (A) – duševné (či duchovné?), no majúce vplyv aj na telesné prežívanie. Ak sa chceme tohto utrpenia zbaviť, musíme nájsť jeho príčinu (X). Ak objavíme príčinu, potrebujeme ešte nájsť spôsob odstránenia tejto príčiny (teda príčinu, ktorá vylieči príčinu utrpenia – Y). Ak je tento liek spoľahlivý, dosiahneme uzdravenie (B). Autor ponúka nasledujúcu terapiu. Za X dosadzuje negatívne zviazanie s mŕtvym predkom. Ako Y navrhuje láskyplné odovzdanie zosnulého Ježišovi Kristovi v modlitbe a slávení Eucharistie. Desiatkami prípadov dosvedčuje, ako sa takýmto spôsobom A zmenilo na B. Jeden za všetky:
„U Molly, zdravej, inteligentnej, vyrovnanej tridsaťdvaročnej ženy, sa prejavovalo niečo, čo sama označovala ako „novú a smiešnu fóbiu“: paralyzujúci strach z cesty kamkoľvek k vode, hoci aj na krátky čas. Jej dve deti sa minulé leto takmer utopili, keď na veľmi bezpečnom rybníku vypadli z loďky do vody. Psychiatrická liečba fóbiu nezlepšila, a tak poslali Molly ku mne. Nemuseli sme v jej rodokmeni ísť ďaleko do minulosti, aby sme zistili, že jej strýko sa utopil pri skaze Titaniku. Rodina si nespomínala, že by ho bol niekto niekedy poručil Pánovi, preto sme sa rozhodli sláviť za neho Eucharistiu. Slávenie Eucharistie, kde je Pán vždy prítomný, je centrálnym aktom v procese vyslobodenia a uzdravenia. Molly sa zúčastnila na slávení Eucharistie a odvtedy sa cítila úplne oslobodená od svojej fóbie. Hoci sa zdalo, že treba slúžiť Eucharistiu iba za utopeného strýka, duchovný život Molly sa odvtedy veľmi prehĺbil.“ (str. 25)
Skutočné príbehy čitateľa ohúria, no predsa vyvstáva mnoho nejasností. Na štyri z nich poukazuje Vojtěch Kodet v Predhovore. Ponajprv, nemožno prijať „naordinovanie“ presného počtu svätých omší za svoj rod, aby sa dosiahlo uzdravenie. Takéto praktiky prechádzajú do mágie, čo si autor knihy uvedomuje. Nie počet je podstatný, všetko závisí „od toho, koľko lásky mŕtvy potrebuje a koľko lásky sú mu živí schopní dať“ (str. 48). Po druhé, český karmelitán upozorňuje na riziko, že z takejto modlitebnej praxe sa stáva len momentálna móda, alebo len faktické bádanie v archívoch a zostavovanie rodostromov. Treťou, „ešte závažnejšou chybou však je, keď sa omša za uzdravenie rodu prezentuje ako všeliek, ktorý vyrieši všetky druhy problémov a vyrieši ich sám“ (str. 13). Štvrtým nebezpečenstvom knihy je očakávanie ľudí, „že svätá omša za predkov má za účel vyriešiť problémy živých členov rodiny“ (str. 14), a toto sa protiví katolíckej praxi.
Posledné dva Kodetové výčitky možno rozšíriť. Hoci na prvý pohľad sa zdá, že autor zdôrazňuje silu Eucharistie, v skutočnosti sa deje opak. Prezentuje ju ako účinný liek na všetky ľudské bolesti a tým ju degraduje na medicínsku úroveň. Akoby jej zmyslom bolo jediné – uľahčiť človeku, doviesť ho k duševnej pohode. Vďakyvzdávanie Bohu za dar Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo a spolu s ním odovzdávanie seba Bohu v záujme spásy človeka, teda podstata kresťanskej liturgie, je postavená do úzadia. Psychické, fyzické či psychicko-fyzické uzdravenie môže slúžiť ako motivácia k svätej omši. Môže byť aj výsledkom jej slávenia, no vždy len ako sprievodný jav (nezaslúžene daný Bohom), nikdy nie ako hlavný účel či merítko. „Naša kresťanská služba nespočíva v našej interpretácii toho, čo sa deje, ale v evidentných výsledkoch uzdravenia“ (str. 103), tvrdí autor, a nemožno s ním súhlasiť. Kresťanskú lásku nemožno merať dosiahnutými uzdraveniami! Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že „keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je... choroba..., vykonal mesiášske znamenia. Neprišiel však preto, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva, z otroctva hriechu“ (čl. 549). Čitateľ musí byť riadne pozorný, ba domýšľavý, aby v knihe objavil tento rozmer vzťahu Boha k človeku prostredníctvom Eucharistie a modlitby.
Téza, že tajuplná zlá moc môjho predka – pretože je neodovzdaný Ježišovi Kristovi vo svätej omši – je jedinou (!) príčinou môjho utrpenia, neobstojí ani z vedeckého hľadiska. Prehliadajú sa dokázateľnejšie kauzálne vplyvy, zvlášť individuálna životná skúsenosť, psychosomatické danosti a pod. Najhoršia odpoveď na otázku o ľudskom utrpení je odpoveď jednostranná, ignorujúca iné variácie, a práve takúto kniha prináša. Zároveň škoda, že sa autor nezmieňuje o „neúspešných pokusoch“, teda o prípadoch, ktoré sa nezdarili. Zastáva názor, že „hlavnou príčinou (neuzdravenia) je nedostatok podporujúcej lásky v kresťanskom spoločenstve, ale niekedy je to jednoducho preto, že nenačúvame dostatočne pozorne, aby sme poznali Boží plán“ (str. 54). Ako to však vysvetliť človeku, ktorý podľa svojho svedomia podstúpil všetko, a predsa sa uzdravenie nedostavilo?
Rovnako treba potvrdiť Kodetov posledný „nešvár“ knihy. Ak slúžime omše za mŕtvych, ide o nich, nie o nás. Ak by šlo o nás, vzniká sebectvo, ak pôjde o nich, realizujeme službu lásky. McAll v poslednej kapitole dosvedčuje biblickými textami, cirkevnými otcami, liturgickou tradíciou i modernými teológmi, že modlitba za zosnulých má v kresťanstve pevné miesto. Túto prax obhájil, lenže vnútorné uzdravenie žijúcich ako jej hlavný dôvod nie! Takto motivovaná modlitba za mŕtvych je čosi nové.
Medzi ďalšie slabiny knihy je nutné uviesť devalváciu sviatosti krstu. „Umožňuje deťom vstúpiť do spoločenstva Cirkvi“ (str. 61), „krstom sme údmi Kristovho tela“, „je taký mocný, že stiera rozdiely medzi Židom a Grékom, mužom a ženou, otrokom a pánom“ (str. 104) – toto sú všetky autorove vyjadrenia o prvej a najdôležitejšej sviatosti. Na očistenie od hriechov – osobných, ale predovšetkým dedičného – a znovuzrodenie z Ducha Svätého ako na spásonosnú krstnú milosť sa zabudlo. A keďže „niektorí ľudia vnímajú, že aj pokrstené deti potrebujú modlitbu za oslobodenie od zla, s ktorým sa mohli stretnúť ešte v lone matky“ (str. 61), je nevyhnutné tak učiniť. Zásadný dogmatický problém knihy môžeme formulovať takto: Nie je autorovo chápanie Eucharistie ako lieku na uzdravenie choroby spôsobenej(?) predkom len nedôslednou aplikáciou katolíckeho konceptu krstu ako sviatostného prostriedku na očistenie z dedičnej viny?
Spomeňme ešte tri komplikované pasáže. 1. „Niektorí ľudia veria, že všetky deti idú po smrti priamo k Bohu. Je to skutočne tak, ak boli na zemi milované a niekto sa za ne modlil. Bol som svedkom vyše šesťsto prípadov zomrelých detí, ktoré ďalej vyrastali rovnakým tempom, akým by rástli zaživa.“ (str. 72) A ak tie deti milované neboli, idú kam? O akých šesťsto prípadoch tu autor hovorí?! O posmrtnom osude detí podľa náuky Cirkvi nemáme neochvejnú istotu ale nádej. 2. „Ježišova prvá Eucharistia neuzdravila Judáša, ktorý zradil svojho Pána, ani Petra, ktorý ho zaprel.“ (str. 49) Spočíva uzdravujúca sila Eucharistie v tom, že človek už nikdy nezhreší? Autorovi tu možno vytknúť metodologické prehrešky. 3. „Satan sa môže prejavovať trýznením našich mŕtvych príbuzných, ľudským násilím a zločinmi, ako aj v emocionálnych či telesných poruchách...“ (str. 36). Kde v kresťanskej tradícii či dokumentoch Magistéria môžeme nájsť argumenty podopierajúce tieto tvrdenia?
Pred teológmi ale aj kňazmi v pastorácii je neľahká úloha – napomáhať ľuďom v budovaní vzťahu s Bohom a v sprostredkovaní vnútorného uzdravenia, no zároveň očisťovať používané metódy od prvkov protirečiacich kresťanskej tradícii a učeniu Cirkvi. Na danú problematiku reagovali konferencie biskupov vo Francúzsku a Čechách vo vyhláseniach, ktoré sú aplikovateľné aj na slovenské pomery.
ilustračné foto: internet
