28. augusta 2010

Evanjelium potrebujú aj úspešní

29. august 2010: 22. nedeľa v Cezročnom období

Študent urobí obzvlášť ťažkú skúšku. Nielenže sa mu to podarí na prvýkrát, kým ostatní musia využiť opravné termíny, no dokonca dosiahne rekordný počet bodov. Tým si získa rešpekt u profesora i u spolužiakov a na internáte to patrične oslávia. Študent je veľmi šťastný, pretože danému predmetu venoval množstvo času a energie. Tento úspech je pre neho obrovským zadosťučinením a zároveň nebezpečenstvom.


Náš život sprevádzajú väčšie či menšie úspechy. Škola je jedným z miest, kde ich zakusujeme, ďalšie víťazstvá dosahujeme v športe, podobným zážitkom je povýšenie či zvýšenie platu v zamestnaní, takisto pri zábave s priateľmi sa vyskytnú situácie, kedy svojou šikovnosťou predbehneme iných a patrí nám „prvé miesto“. Keď sme si ho zaslúžili svedomite a bez podvodu, máme právo sa úprimne tešiť. Avšak, oslava a sláva nám môžu „stúpnuť do hlavy“. Práve tu sa skrýva nebezpečenstvo úspechu – necháme sa unášať vlastnou pýchou, uspokojíme sa s dosiahnutým, akoby už nič vznešenejšie na svete nebolo, moje postavenie, moje meno, moja funkcia či titul sa stanú zdrojom môjho sebavedomia, sebapresadzovania a sebectva.

Ježiš nás učí, ako sa v týchto situáciách máme zachovať správne: „kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený,“ „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. Jediným postojom, ktorý z nás po dosiahnutých víťazstvách nespraví ľudských netvorov, je pokora. Čím sme „väčší“, čím sme na vyššej stoličke, tým ju potrebujeme viac. „O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu,“ doplňuje Kniha Sirachovcova. Pokorný som, ak ostanem „pri zemi“. Pokorný som, ak nezabudnem kľaknúť a poďakovať Bohu, ak pamätám na tých, ktorí sa na mojom úspechu podieľali. Pokorný som, ak si uvedomím, že som len maličká čiastočka, a tak veľa je ešte potrebné urobiť. Pokorný som, ak si sadnem za vrch stola, lebo tam hostitelia dali moju menovku, ale milo sa prihovorím obsluhujúcemu čašníkovi a pri odchode poprajem vrátnikovi pokojnú službu. Pokorný som, ak ma posadia na chvost stola, ale nezávidím tým, ktorí sedia vpredu, neohováram ich, prijímam svoje a iným žičím ich miesto. Pokora znamená nevznášať sa vysoko, akoby vyššie, než sú Božie výšiny. Pokora znamená zostať ľudsky blízko tým, ktorí sú z hľadiska spoločenského postavenia nižšie.
„Nedostatok pokory u víťazov je poučný. Bol som na Stade de France, keď sa hralo finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1998, keď vyhrali Modrí. Bol som v dave pri štadióne medzi stovkami mladých. Chudobní a sociálne slabí z predmestia sa nevídane veselili so zásahovými jednotkami. Boli nalepení na policajných vozoch, na strechách, viseli na plotoch. Ten neporaziteľný francúzsky tím v roku 1998 bol úžasný. A päť rokov neskôr – pekný pád! Táto situácia je typická. Všetci sme ju mohli predvídať, videli sme, že chlapci z francúzskeho tímu už dočista stratili súdnosť. Robili reklamy na parfumy, oblečenie, elektroniku, nevynechali jedinú príležitosť, ako si namastiť peňaženku. Nechali sa zaslepiť slávou víťazov... A tak, na ďalších majstrovstvách, úplná katastrofa. Keby dokázali niesť svoje víťazstvo so skromnosťou, zdržanlivosťou a pokorne, iste by ich takýto neúspech nepostihol.“ (Guy Gilbert: Evanjelium podľa svätého lotra)
Postreh otca Gilberta môžeme aplikovať na nejedného športovca, speváčku či herca. A bulvár, ktorý tieto celebrity ospevuje, keď sú na vrchole, sa ešte viac vyžíva v prinášaní správ o ich skrachovaní. No, nepostihol podobný pád aj nás?

Usilujme o úspechy v našich podujatiach, ale pýcha nech z nich nespraví naše životné prehry. Najväčším osobným víťazstvom je prehĺbenie pokory a ľudskosti.

ilustračné foto: internet

22. augusta 2010

Láska, ktorá tresce

22. august 2010: 21. nedeľa v Cezročnom období

Neobvyklý výrok dnes čítame v Liste Hebrejom, ktorý cituje starozákonnú knihu Príslovia: „koho Pán miluje, toho tresce“. Kresťanstvo nás skôr učí o Bohu, ktorý miluje, a preto odpúšťa a aj najväčšiemu hriešnikovi zmýva vinu a dáva novú šancu. Ako zlúčiť obraz Boha odpúšťajúceho s Bohom trestajúcim? Ako môže milovať a trestať zároveň?


Pôvodný text Nového zákona nám odhaľuje, že slovenské sloveso „tresce“ je prekladom gréckeho „paideuo“, ktoré má spoločný koreň s podstatným meno „paideia“ nachádzajúcim sa o dva riadky vyššie: „nepohŕdaj Pánovou výchovou“. To isté slovo používa Pilát v Lukášovom evanjeliu pri súdnom procese s Ježišom, keď dvakrát navrhuje veľkňazom a rozvášnenému davu: „Potrestám ho a prepustím.“ Akoby to znamenalo – dám mu príučka, poučím ho, dám mu pár výchovných a môže ísť. Pavol zase v Jeruzaleme povie: „vychovaný som bol v tomto meste“. Ako tretí si pripomeňme List Títovi: „Veď sa zjavila Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí...“ V Apokalypse napokon čítame rovnako ako v dnešnom texte: „Ja karhám a trescem, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ Zisťujeme, že výchova v novozákonných spisoch v sebe zahŕňa prvok trestania. Formácia detí a mládeže sa bez odmeňovania za dobro a trestania za zlo nezaobíde, podobné pravidlá platia v Ježišovej škole viery. Brána do Božieho kráľovstva je úzka, vstup doň od nás vyžaduje disciplínu a obetu, nie dovolenkovú pohodlnosť.

Tu sa nám otvára nový pohľad na „Božie tresty“. Možno takto vnímam chorobu, ktorú mi prednedávnom diagnostikovali. Alebo prírodné či dopravné katastrofy chápem ako prejavy Božieho zdvihnutého prstu voči skazenému svetu. Vlastné neúspechy vo vzťahoch alebo v zamestnaní vo mne takisto môžu vzbudzovať pocit, že Boh je so mnou nespokojný a tak mi to dáva najavo. Ak je toto všetko Boží trest, nemal by som ho chápať ako výraz jeho lásky a výchovy, než jeho hnevu voči nám? Ak je súženie pochádza od Boha, nie je to „last call“ – posledný zúfalý pokus jeho lásky o pritiahnutie človeka k sebe? Ježiš nás varuje pred definitívnym trestom – „tam bude plač a škrípanie zubami“. Takto dobrý a odpúšťajúci Boh trestá vtedy, keď vyčerpá všetky možnosti. Nemali by sme niektoré negatívne skúsenosti nášho života vnímať ako snahu Boha vychovávať nás a privádzať nás k duchovnej dokonalosti?

Druhou témou, ktorá sa nám tu ponúka, je používanie trestov v ľudskej spoločnosti. Je trest smrti morálne prípustný alebo nie? A čo fyzické tresty – je potrebný ústavný zákon, ktorý by chránil deti pred bitkou a ubližovaním zo strany rodičov? Ak nemožno sankciovať telesne, ako to potom robiť? Nepôsobí psychický nátlak a vydieranie omnoho nepriaznivejšie na zdravú výchovu? Dostatok otázok pre psychológov, morálnych teológov a filozofov i pre politikov. Z hľadiska Božieho slova – berúc do úvahy našu výchovu predovšetkým v rodinách, školách a ďalších inštitúciách – povedzme jednu zásadu: Prv než sa pýtaš, či potrestať dieťa alebo nie (a ako ho potrestať), polož si otázku, či ho miluješ, či tento trest bude prejavom tvojej lásky a či bude dôležitý v jeho výchove. Netrestáme svoje deti len kvôli pokazenej nálade alebo únave, ktorú sme si priniesli z práce? Nekompenzujeme takto len svoj hnev, ktorý máme na seba, na manžela alebo na rodičov? Nie je naša prísnosť len znakom, že nemáme chuť sa im venovať? Nezabúdame pritom na dôležitejšiu dvojičku trestu, ktorou je odmena? Chyby sa dopúšťam vtedy, ak na jedno alebo druhé zabúdam, alebo ak nimi preháňam. Je potrebné nájsť súlad.

Ak sa nám v skutočnostiach, ktoré vnímame ako Božie tresty, podarí objavovať jeho vychovávajúcu lásku, viac sa s Bohom zblížime. Ak deťom prejavíme viac našej pozornosti a lásky namiesto bezhlavého trestania, vychováme z nich lepších ľudí.

ilustračné foto: internet

7. augusta 2010

(Ne)očakávaný šéf

8. august 2010: 19. nedeľa v Cezročnom období

Firmu kúpil nový majiteľ. Od prvých dňoch začal s prepúšťaním zamestnancov. Nikto nevie kedy, nikto nevie, kto je na rade. Starí harcovníci pracujúci na svojich pozíciách desaťročia, ktorí doteraz chodievali do zamestnania s pokojom, zrazu každé ráno prichádzajú nervózni. Pohodu pracovného miesta a istotu mzdy vystriedal strach z hroziacej nezamestnanosti. „Do roboty som sa vždy tešil,“ hovorí jeden päťdesiatnik, „ale teraz... To je poľovačka na ľudí! Každý deň môže byť môj posledný. A kto ma v mojom veku ešte zamestná?“


Príchod šéfa môže byť pre podriadeného riadne stresujúci. Ani spať v noci nemôže, keď sa bojí zajtrajšej zmeny, hoc ako by chcel. Evanjelista Lukáš hovorí o troch príchodoch – ani jeden z nich nemožno nájsť v „cestovnom poriadku“, nevedno ich presný čas. Sluhovia si túto noc veľmi neodpočinú, pán sa má vrátiť zo svadby. Hospodár musí vždy spať s jedným uchom otvoreným, aby ochránil hospodárstvo pred zlodejom. Správcovia musia s majetkom a sluhami nakladať zodpovedne a nesmú zabudnúť, že pán predsa len neodišiel navždy. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Nevieme kedy a ani ako, ale vieme kto a vieme, že príde. Veríme v Ježišov príchod na konci časov (čo môže byť o pár storočí či o pár rokov či o pár...), ale rovnako veríme v jeho príchod do našich starostí či všedných dní. Ak stratíme túto vieru, strácame svoju budúcnosť, strácame možnosti nášho lepšieho zajtrajška. Jeho návrat je nádejou, ktorá nám dáva silu. Nevzbudzuje v nás strach! Ak predstava Božej blízkosti je pre nás nočnou morou, znamená to, že sme sa mu odvrátili chrbtom, že sme ako sluha, ktorý začal „biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa...“, a vtedy nás čaká drsná konfrontácia tvárou tvár Bohu. Lenže on nie je šéf, ktorý nás chce vyhodiť. Viera v jeho príchod nás nemá desiť, ale práve naopak, dodáva nám odvahu a pokoj. Dnešná Ježišova výzva začína slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Nebeskému Otcovi sa zapáčilo dať nám kráľovstvo, dať nám svojho Syna, dať nám všetko, čo je dobré a len to, čo je dobré.
Americký profesor Martin Seligman, zakladateľ pozitívnej psychológie hovorí: „Ľudia sa stávajú pesimistami hlavne vďaka svojmu premýšľaniu o budúcnosti, ktorú vidia v tých najčernejších farbách. Samozrejme, že musíme byť realistami. Niektoré zlé situácie naozaj nemožno zmeniť. Ale i na väčšine z nich sa dá nájsť niečo nádejného. Niečo, na čom môžeme zapracovať, aby sa naša situácia opäť zlepšila. Dokázať na životných ťažkostiach objaviť to, čo je prechodné a časom zmeniteľné, to je kľúč k optimistickému pohľadu.“ (Psychologie dnes, 6/2010)
Možno sme v našom zamestnaní v nelichotivej situácií a bojíme sa prepustenia, možno nás sužuje nejaké stretnutie či udalosť v blízkej budúcnosti. Dajme si však pozor predovšetkým na najvyššieho Šéfa, tešme sa naňho, nečakane môže nanovo vstúpiť do nášho života, nie aby nás vyhostil, ale aby sa nám daroval a aby naša „radosť bola úplná“.

ilustračné foto: flickr

6. augusta 2010

Preklepy v spovednici

Spovedanie je záležitosť vážna, ale mnohokrát aj úsmevná. Nasledujúce formulky ľútosti moje ucho zachytilo z úst kajúcnikov. Jedna verzia je vzorová, ostatné poprekrúcané. Žiadna nie je mojim vlastným výmyslom, takto som ich naozaj počul! Nájdite rozdiely:


Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa ľutujem,
a preto veľmi milujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom sa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som sa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj položiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu ťa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem ťa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Amen.

Bože môj, celým srdcom ťa milujem,
a preto veľmi ľutujem,
že som ťa hriechmi urazil.
Chcem sa naozaj polepšiť,
hriechu sa chrániť.
Otče, odpusť mi pre krv krížovú. Amen.

Myslíme to s ľútosťou svojich hriechov naozaj vážne?

ilustračné foto: internet