Študent urobí obzvlášť ťažkú skúšku. Nielenže sa mu to podarí na prvýkrát, kým ostatní musia využiť opravné termíny, no dokonca dosiahne rekordný počet bodov. Tým si získa rešpekt u profesora i u spolužiakov a na internáte to patrične oslávia. Študent je veľmi šťastný, pretože danému predmetu venoval množstvo času a energie. Tento úspech je pre neho obrovským zadosťučinením a zároveň nebezpečenstvom.
Náš život sprevádzajú väčšie či menšie úspechy. Škola je jedným z miest, kde ich zakusujeme, ďalšie víťazstvá dosahujeme v športe, podobným zážitkom je povýšenie či zvýšenie platu v zamestnaní, takisto pri zábave s priateľmi sa vyskytnú situácie, kedy svojou šikovnosťou predbehneme iných a patrí nám „prvé miesto“. Keď sme si ho zaslúžili svedomite a bez podvodu, máme právo sa úprimne tešiť. Avšak, oslava a sláva nám môžu „stúpnuť do hlavy“. Práve tu sa skrýva nebezpečenstvo úspechu – necháme sa unášať vlastnou pýchou, uspokojíme sa s dosiahnutým, akoby už nič vznešenejšie na svete nebolo, moje postavenie, moje meno, moja funkcia či titul sa stanú zdrojom môjho sebavedomia, sebapresadzovania a sebectva.
Ježiš nás učí, ako sa v týchto situáciách máme zachovať správne: „kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený,“ „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. Jediným postojom, ktorý z nás po dosiahnutých víťazstvách nespraví ľudských netvorov, je pokora. Čím sme „väčší“, čím sme na vyššej stoličke, tým ju potrebujeme viac. „O koľko si väčší, o toľko sa uponižuj vo všetkom, a budeš milý Bohu,“ doplňuje Kniha Sirachovcova. Pokorný som, ak ostanem „pri zemi“. Pokorný som, ak nezabudnem kľaknúť a poďakovať Bohu, ak pamätám na tých, ktorí sa na mojom úspechu podieľali. Pokorný som, ak si uvedomím, že som len maličká čiastočka, a tak veľa je ešte potrebné urobiť. Pokorný som, ak si sadnem za vrch stola, lebo tam hostitelia dali moju menovku, ale milo sa prihovorím obsluhujúcemu čašníkovi a pri odchode poprajem vrátnikovi pokojnú službu. Pokorný som, ak ma posadia na chvost stola, ale nezávidím tým, ktorí sedia vpredu, neohováram ich, prijímam svoje a iným žičím ich miesto. Pokora znamená nevznášať sa vysoko, akoby vyššie, než sú Božie výšiny. Pokora znamená zostať ľudsky blízko tým, ktorí sú z hľadiska spoločenského postavenia nižšie.
„Nedostatok pokory u víťazov je poučný. Bol som na Stade de France, keď sa hralo finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1998, keď vyhrali Modrí. Bol som v dave pri štadióne medzi stovkami mladých. Chudobní a sociálne slabí z predmestia sa nevídane veselili so zásahovými jednotkami. Boli nalepení na policajných vozoch, na strechách, viseli na plotoch. Ten neporaziteľný francúzsky tím v roku 1998 bol úžasný. A päť rokov neskôr – pekný pád! Táto situácia je typická. Všetci sme ju mohli predvídať, videli sme, že chlapci z francúzskeho tímu už dočista stratili súdnosť. Robili reklamy na parfumy, oblečenie, elektroniku, nevynechali jedinú príležitosť, ako si namastiť peňaženku. Nechali sa zaslepiť slávou víťazov... A tak, na ďalších majstrovstvách, úplná katastrofa. Keby dokázali niesť svoje víťazstvo so skromnosťou, zdržanlivosťou a pokorne, iste by ich takýto neúspech nepostihol.“ (Guy Gilbert: Evanjelium podľa svätého lotra)
Usilujme o úspechy v našich podujatiach, ale pýcha nech z nich nespraví naše životné prehry. Najväčším osobným víťazstvom je prehĺbenie pokory a ľudskosti.
ilustračné foto: internet
