Na pár rokov som dostal možnosť študovať vo večnom meste a to ma učí premýšľať o Cirkvi z novej perspektívy. Ponúkam dva postrehy.
Za pontifikátu Jána Pavla II. prichádzali na
Námestie svätého Petra v Ríme pútnici z celého sveta, aby videli
charizmatického pápeža. Aj za Benediktom XVI. chodievali, hoci sa im
nedostávalo emociálneho zážitku podobného stretnutiam s jeho predchodcom. Prichádzali
„k hrobom apoštolov“, aby videli Nástupcu svätého Petra, Námestníka Krista na
zemi, bez ohľadu na to, či tento človek priťahuje alebo nie. Toto porovnanie je
zaiste nadnesené a relatívne, predsa však trochu naznačuje, že v Cirkvi sa veci
často majú presne naopak, než ako sa javia. V tomto prípade: to, čo mnohí
kritici nemeckému pápežovi vyčítajú, bola v skutočnosti jeho sila. Práve tým,
aký bol, posunul loďku, ktorá mu bola na osem rokov zverená, omnoho ďalej. Ak
nie omnoho, tak určite smerom správnym a isto.
Čím dlhšie žijem „v srdci Cirkvi“, tým viac si zároveň
uvedomujem, že takéto meno sa jej nehodí. Tu je skôr hlava tela, neupierajúc
tento titul Kristovi, Hlave mystického tela, Cirkvi. No na ľudskej úrovni je
jej hlavou Vatikán, teda Rímsky biskup nemysliteľný bez pomoci kuriálneho
aparátu. Ale jej srdce je iné. Je všade tam, kde kňaz bozkáva oltár, kde
kajúcnik kľaká do spovednice, kde sa babky modlia ruženec, kde si rodina zapáli
sviečku a číta z Písma, kde biskupi navštevujú farností a udeľujú birmovanie,
kde sa veriaci trápia s rekonštrukciou chrámu, kde deti koktajú prvé
modlitbičky, kde mladí s gitarou pri ohni spievajú Vďaka, Ježiš, kde sa v piatok jedia lokše a pije mlieko, kde človek
ešte neprestal veriť v pravdu, kde zabúda na seba v službe inému, kde trpiaci
nereptá, ale stíska v rukách kríž, kde... Všade tam je srdce Cirkvi.
Jedno si potrebujeme nanovo uvedomovať a hlásať: Tvár
Cirkvi, jej pôsobenie a vplyv v dnešnom svete, závisí omnoho viac od tlkotu jej
srdca než od výkonu jej hlavy. Kým budem v Ríme stretávať úprimných pútnikov,
nielen senzáciechtivých turistov, a kým budem spoznávať pokoru a oddanosť v
ľuďoch, ktorí sem nikdy nemali možnosť prísť, dovtedy budem optimistom a o
budúcnosť Cirkvi sa nebudem báť.
Text bol napísaný pre časopis Boromeo (1/2013), http://boromeo.kske.sk/.
