Drahá omša

„Koľko stojí omša?“ zvykne sa z času na čas spýtať niektorý veriaci, keď v sakristii či farskej kancelárii dáva zapísať svoj úmysel. „Milión...,“ mám chuť odvetiť a sem-tam tak aj poviem, „je málo!“

Po prechode na euro slovenskí biskupi potvrdili dovtedajšiu výšku milodaru. Sto korún sa prepočítalo konverzným kurzom na 3,32 eur s kánonickým dodatkom, že „veriaci môže dobrovoľne obetovať vyšší alebo nižší milodar, než je určený“. Hneď sa ozvali pochmúrne hlasy o zbabelosti našich biskupov – vraj že sa boja. Boja sa stanoviť vyššiu sumu, aby nevzniklo verejné pohoršenie, aby nedali hneď médiám príležitosť na ďalší útok, aby neodradili veriacich, ktorí sú tak bytostne antipatickí voči cirkevnej finančno-ekonomickej agende. Následok ich rozhodnutia bol rôznorodý. Vo farnostiach, kde ľudia dovtedy obetovali na omšu po dvesto korún, začali dávať sedem, prípadne päť eur. Tam, kde boli zvyknutí na stokorunovú intenciu, prichádzali za kňazmi – a dodnes prichádzajú – s 3,50 alebo 4 alebo 3 eurami. A naozaj, sú aj prípady, keď veriaci zo svojej peňaženky vydoluje presne 3 eurá 32 centov a nimi svojmu kňazovi poďakuje za odslúženie Eucharistie.

Po dvoch rokoch biskupi svoje rozhodnutie prehodnotili. To, čo mnohí nazvali strach, možno označiť skôr za opatrnosť. Výška daru za svätú omšu je od polovice roka 2011 posunutá na 5 eur s rovnakým dodatkom o možnosti túto sumu zvýšiť či znížiť. Internetové diskusie sa rozbehli – Katolícka cirkev na Slovensku zo seba opäť urobila fackovacieho pajáca, do ktorého si každý neprajník môže udrieť. Nevadí, má bohaté skúsenosti! A dosah dekrétov podpísaných biskupmi na provinčnej úrovni na prax vo farnostiach bude opäť rôznorodá a podmienená mnohými faktormi.

Najprv vysvetlenie: Suma 5 eur je v prvom rade bič na kňaza – nesmie žiadať viac. Môže viac prijať, ale nesmie žiadať. Na druhej strane, môže žiadať toľko, ale nesmie odmietnuť menej. Ak kňaz odmietne slúžiť omšu za nižší milodar (alebo ak vyžaduje vyšší), nech sa o ňom píše na internetových fórach, nech ho právom ľudia kritizujú a nech sa o jeho počínaní dozvie dekan či ordinár, ktorých povinnosťou je intervenovať. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že či vo farnostiach, kde ľudia dávajú po 7 eur, tak robia na základe vymáhania od správcu farnosti alebo na základe všeobecného konsenzu a ustáleného zvyku. Ak ide o druhý prípad, nemožno za to viniť kňaza, hoci ten na otázku „koľko stojí omša“, odpovie pohotovo „sedem eur“ (napr. ak na fare stojí rad dvadsiatich ľudí, ktorí prišli zapísať svoj úmysel a kvôli nedostatku času na podrobné vysvetľovanie dostanú veriaci túto stručnú odpoveď, pretože toľko zvyknú ľudia dávať).

Po druhé, mzdová štatistika: O celej kauze možno premýšľať aj z pohľadu postupného nárastu priemerného zárobku. V roku 1991 sa na Slovensku v priemere nezarábalo ani 4000 Kčs, na prelome tisícročí toto číslo vyskočilo nad 11 000 Sk a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni okolo 750 eur. V osemdesiatych rokoch ľudia dávali za omšu 10 – 20 korún, v deväťdesiatych 50 – 100 a v súčasnosti oferujú 3 – 7 eur. Podrobnejšia analýza by odhalila viac o „devalvácii“ či „revalorizácii“ hodnoty svätej omše. Takáto štúdia by mohla byť užitočná, no rovnako zradná. Pomohla by odôvodniť najnovšie rozhodnutie biskupov, avšak obmedziť túto argumentáciu na číselný vývoj peňažno-hospodárskych pomerov by bolo nedostatočné.

Napokon, evanjelium. Kým „všetci dávali zo svojho nadbytku“, chudobná vdova „pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“, hoc do chrámovej pokladnice vhodila len dve drobné mince (Lk 21,1n). Podstatná otázka nikdy neznie, „koľko stojí omša“ či „koľko dávajú ľudia“, ale „koľko som ochotný obetovať“, resp. „koľko si dokážem odrieknuť na znak svojej vďačnosti“. Svätá omša je „sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho (Kristovej) jedinej obety v liturgii Cirkvi“ (KKC 1362), teda „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ (KKC 1368). Ak má byť účasť veriacich na eucharistickej bohoslužbe účasťou na Kristovej obete, ako to možno dosiahnuť bez konkrétneho zrieknutia? A ak je táto slávnosť zároveň cirkevným „vzdávaním vďaky“ Bohu Otcovi za vykupiteľské dielo jeho Syna, ako možno prejaviť vďačnosť bez vonkajšieho daru? Nie je opravdivou obetou aj zrieknutie sa kritiky voči Cirkvi, i napriek vnútornému podráždeniu z niektorých jej pravidiel? Alebo ešte – ako nízko sme to klesli, že Božiu milosť, ktorá nám je daná skrze odslúženú svätú omšu, ohraničujeme nálepkou „drahá“, majúc na mysli päť eur!? Aj tu možno pozorovať pokrivenú túžbu súčasného človeka získať to najdrahšie za najlacnejšiu cenu.

„Koľko stojí omša?“ je otázka, ktorú si niektorí veriaci ani nekladú. So slzami v očiach spomínajú na svojich zosnulých rodičov pri výročných pohrebných omšiach a úprimne sa modlia za ich nesmrteľné duše. Alebo s úžasom a radosťou oslavujú dvadsaťpäť či štyridsaťročnice života či manželstva a nepočítajú milodar, lebo sa to nedá, lebo žiaden by nebol dostačujúci. Tak, ako „cena omše“ odhaľuje zlosť a vnútornú nevyrovnanosť u jedných, umožňuje vidieť aj obrovskú nábožnosť, štedrosť a lásku u druhých. Tí druhí predstavujú pre kňaza vzpruhu, aby s elánom a nádejou vykročil k oltáru, keď je znechutený zlomyseľnými útokmi tých prvých.

ilustračné foto: internet