29. októbra 2019

Sonet z Buenos Aires



Poézia v pápežských dokumentoch nie je veľmi bežná, preto stojí za pozornosť báseň, ktorú Svätý Otec František zakomponoval do svojej poslednej exhortácie Christus vivit. Pochádza z pera argentínskeho básnika žijúceho od októbra 1900 do októbra 1978. V tridsiatom siedmom vydal v Buenos Aires zbierku Cielo de tierra, ktorá obsahuje aj tento nádherný Sonet. Pápežovi Františkovi môžeme len ďakovať, že sa týchto pár veršov autora Francisco Luis Bernárdez dostalo aj k nám. Človeka normálne mrzí, že neovláda španielčinu (preklad je môj pokus).

Ak na záchranu toho, čo som zachránil,
som musel najprv stratiť to, čo som stratil,
ak na získanie toho, čo som získal,
som musel znášať to, čo som znášal,

ak nato, aby som bol teraz zamilovaný,
som musel byť zranený,
považujem za správne, že som vytrpel to, čo som vytrpel,
považujem za správne, že som oplakal to, čo som oplakal.

Lebo napokon som zakúsil,
že radosť nevzíde z potešenia,
za ktoré sme netrpeli.

Lebo napokon som pochopil,
že čo na strome kvitne,
žije z toho, čo pochoval pod zem.

26. októbra 2019

Strata bodu za správnu odpoveď


Odpustová slávnosť sv. Šimona a Júdu v Tulčíku, 27. októbra 2019.


Vo Farnosti Všetkých svätých v Humennom je už tretí mesiac kvôli rozsiahlej interiérovej rekonštrukcii zatvorený kostol. Omše slúžime cez týždeň v nemocničnej kaplnke a u saleziánov, v nedeľu zase vo veľkej zasadačke na Mestskom úrade. Farníci využívajú aj možnosti v ďalších dvoch humenských farnostiach, no predsa sa nám kňazom neraz prihovoria slovami: „Kedy sa už vrátime domov? Do nášho kostola. Cítime sa ako bezdomovci.“ A všetci sa nemôžu dočkať na piatkový odpust Všetkých svätých, ktorý už budeme sláviť „doma“. Aj takto sa prejavuje prirodzená túžba človeka niekam patriť, nielen ľudsky, ale aj duchovne.

Ježiš ako človek žil najprv svoj tzv. skrytý život v rodine pri matke Márii a jej ženíchovi Jozefovi v Nazarete. Keď dospel a začal svoje verejné účinkovanie, opäť neostal sám, ale „začlenil k sebe“ dvanástich, medzi ktorými sú aj naši Šimon a Júda. Dvanásť apoštolov je symbolické nadviazanie na minulých dvanásť kmeňov Izraela a zároveň predzvesť budúceho nebeského Jeruzalema, ktorého hradby budú mať „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21, 14). Pri dnešnej slávnosti nás povzbudzuje ďalší apoštol, ktorý k pôvodným dvanástim nepatril, ale predsa mu nemožno tento titul uprieť: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 20-22). Peter, Ján, Matúš, Šimon, Júda..., teda prví dvanásti povolaní sú symbolom príslušnosti všetkých veriacich do jedného spoločenstva Božieho ľudu. Preto Pavol povzbudzuje: „už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Odpust je na jednej strane oslavou svätých patrónov, no zároveň je stretnutím nášho farského spoločenstva, verejným priznaním sa k tejto duchovnej rodine, v ktorej žijeme.

Tretiačke Nikole som tento týždeň na písomke z náboženstva odoprel bod za odpoveď, že v krste „sa stávam členom rodiny“, keďže katechizmová odpoveď znie „členom Cirkvi“. Jej dvojička Amy napísala, že „stávam sa členom neba“, čo som tiež preškrtol. Aspoň od sebe neopisovali a v podstate, obe mali pravdu. V krste sa stávame členmi rodiny rodín, Cirkvi, a tým sme „spoluobčania svätých“ a teda „jednou nohou“ sme už akoby v nebi.

Túžba patriť niekam je na deťoch najviditeľnejšia a najnaliehavejšia. Výchovní psychológovia zdôrazňujú istú citovú základňu (secure base), ako nutnosť pre zdravý rozvoj identity dieťaťa. V „hniezde“, do ktorého sa dieťa môže stále vrátiť, nachádza bezpečie, tu získava útechu, povzbudenie, odpustenie, prijatie, tu môže prejaviť aj svoje negatívne emócie, ktoré sa vonku učí kontrolovať. Ideál takejto základne je v láskavom náručí rodičov. Učitelia môžu na túto tému písať romány – ak dieťa žije v nepriaznivom domácom prostredí, ak podstupuje tzv. striedavú výchovu (a pritom sa lepšie cíti u babky alebo u kamaráta), ak jednoducho nevie, kde skutočne patrí, lebo patrí všade ale všade len dočasu a provizórne, vtedy to bádať na jeho neistote, nekontrolovateľnej rebélii či na jeho smutných očiach.

Sociológ Zygmunt Bauman už dávnejšie opísal život súčasného človeka pomocou štyroch typov, spomedzi ktorých jednému dal meno „tulák“. Ten „«žije na zastávke», pretože každú situáciu, v ktorej sa nachádza, chápe ako útulok, v ktorom sa dlho nezdrží, ktorý čoskoro opustí, aby prešiel na iné miesto, ktoré nebude ničím iným než dočasným útulkom“ (Úvahy o postmodernej dobe). Cestujeme za prácou, bývame v podnájmoch, stále s inými ľuďmi, často meníme zamestnania a tým aj kolegov, bývame v anonymných štvrtiach..., patríme vôbec niekam? V živote viery si taktiež vyberáme, čo nám práve vyhovuje a kedy nám to vyhovuje. Bývame na území jednej farnosti, ale v nedele sa radšej prevezieme inam, za milším kazateľom, za teplejším kostolom v zime a chladnejším v lete. Máme ešte ako kresťania vôbec povedomie, že niekam patríme? Máme duchovnú rodinu? Cesta od tuláka k bezdomovcovi môže byť rýchla a od duchovného tuláka k duchovnému bezdomovcovi ešte rýchlejšia.

Niekoľkí veriaci v Humennom sú pre mňa znamením, že duchovnými bezdomovcami byť nechceme, hoci by som túžbu zaradiť sa viditeľne a vedome do konkrétnej časti Božieho ľudu (= farnosti) viac prial aj mladej a strednej generácii. A mám nádej, že stratu bodu pri písomke Boh mojim žiačkam môže odplatiť práve tým, že sa budú v Cirkvi - vďaka farnosti - naozaj cítiť ako doma.

5. októbra 2019

Presádzať morušu? Načo




Na 27. nedeľu v období cez rok "C" ponúkam pokus o neortodoxné zamyslenie sa nad evanjeliovým úryvkom. 


Viera, ku akej Ježiš zaúča apoštolov, určite nie je na to, aby mohla kúzelnícky presádzať stromy. Tak prečo vyslovuje ten bizarný príklad o morušovníku? Tradičné vysvetlenie znie, že takýmto spôsobom sa len pokúša vybičovať ľudskú myseľ, aby pochopila, že tomu, kto verí, naozaj „nič nie je nemožné“. Keby ich viera mala rozmery aspoň ako horčičné zrnko, stanú sa všemohúcimi. Naozaj nie je viera apoštolov ani len takáto?

V 17. kapitole (Lukášovho evanjelia) by sa skôr dalo predpokladať, že ako-tak už veria. Aj samotná prosba už určitú veľkosť viery predpokladá – „pridaj nám viac k viere, ktorú už máme“. Čo ak Ježišova reakcia je v skutočnosti presne opačná, než sme zvyknutí interpretovať? V tom prípade by im nevyčítal, že veria málo, ale by potvrdil, že veria dostatočne. A beda, ak by svojou vierou žiadali čosi menej, než im ona môže ponúknuť. Majstrove slová by potom mohli vyzerať takto: „Určitú dávku viery už u vás bádam, veď ma nasledujete už dlhé mesiace. Keby ste totiž mali vieru iba ako horčičné zrnko, usilovali by ste sa o bláznivé a vskutku zbytočné zázračné skutky, ako je presádzanie stromu do mora len púhym pomyslením. Lenže viera je skutočne veľká (a všemohúca) až vtedy, keď je bezmocná – vtedy keď verí, aj keď týmto verením vo vonkajšom svete nič viditeľné nedosahuje.“

Nasledujúca ilustrácia o sluhoch by takýto Ježišov úmysel len potvrdzovala. Kto iba plní pracovné úlohy, za ktoré dostáva odmenu, ešte nie je užitočným. Až ten, kto koná nad rámec svojich povinností, až ten skutočne slúži, až ten je verný. Rovnako až ten, kto hoci silou mysle primitívne a exhibicionisticky nemanipuluje realitou, a predsa nasleduje Pána, až ten skutočne verí.