Legenda o štvrtom "T"

 Starnúci majster duchovného života dal svojim najbystrejším učňom poslednú úlohu. Mali sa pokúsiť nájsť slovíčko, ktoré by dokonale zodpovedalo otázku: Čo mám hovoriť pri modlitbe, aby som našiel pokoj? Pomôcka znela – začína sa na písmeno „T“.

Každý vliezol do svojej cely a pohrúžil sa do rozjímania. Po dlhom čase sa pred mudrca na smrteľnej posteli odvážil predstúpiť prvý žiak. Slovo, s ktorým vyrukoval, bolo TERAZ.

„V modlitbe je dôležité, aby sme sa netrápili nad minulými nezdarmi,“ argumentoval, „a takisto, aby sme svoju myseľ nesužovali problémami, ktoré nám hrozia zajtra. Podstata je prítomnosť, len nad ňou máme moc. Ustavične opakujme TERAZ, a dosiahneme vnútornú rovnováhu. Veď len TERAZ skutočne žijeme, len TERAZ rozhodujeme o svojej budúcnosti...“

Ešte neskončil a učiteľ ani nestihol otvoriť ústa, keď dobehol ďalší.

„TU! TU je to slovo!“ spustil nadšene, „Mnohí zatvrdilo veria, že šťastní by boli niekde inde. V poriadnej rodine, medzi láskavejšími ľuďmi, preč od všetkých oplanov, za výhodnejších životných podmienok... Vytvoria si ideál, ktorý nikdy nedosiahnu, a tak nevdojak umocňujú svoj smútok. V modlitbe treba prestať snívať. Dookola hovorme TU a nechajme sa ním unášať a zavládne v nás mier.“

Šedivý starec bez pohybu počúval, akoby ani nedýchal. Obaja učni sa na jeho tvári snažili vyčítať aspoň náznak spokojnosti či nesúhlasu, no nedalo sa. Do ticha izby vbehol tretí.

„Prišiel som na to! Pri modlitbe netreba vravieť nič. Stačí mlčať. TICHO je slovo, ktoré hľadáme. Vtedy získame duševné naplnenie, keď prestaneme bľabotať naše nekonečné prosby a odriekavať naučené frázy, keď prestaneme svoju myseľ zamestnávať akýmikoľvek myšlienkami, a zostaneme TICHO. Navonok aj vnútri. TICHO.“

Víťazoslávne sa vypol pred majstrom, lebo sa zazdalo, že konečne chce niečo povedať. Kŕčovito sa mu zodvihla horná pera a namiesto hlasu sa ozval chrapľavý zdĺhavý posledný výdych. Všetci traja v tom napätí akoby zamrzli a až na druhý deň sa začali hádať, kto mal pravdu.

Neboli by na to prišli do smrti, keby sa počas pohrebu milovaného učiteľa nestala podivuhodná udalosť. Len čo sa rozlúčili s mŕtvym telom a zakrývajúc slzy spoločne pozdvihli oči k nebu, očarila ich neobyčajná hviezda. Šokovalo ich, že sa hýbe. Neváhali ani okamih, vykročili a predlhé dni a noci putovali na západ.

Zastavili sa až pri horskej jaskynke, v ktorej neznáma žena chovala v náručí svoje prvé dieťa. Hviezda sa stratila a oni pochopili, že sú v cieli. Zahľadeli sa na chlapca a pochopili, že každý z nich mal kúsok pravdy, ale žiaden ju nevystihol celú. Strhli si prikrývky z hláv, padli na kolená a vedno vyriekli jediné slovíčko: TY.

Prvýkrát uverejnené v časopise Boromeo 2/2005. 

Ilustračné foto: inetrnet

Máme sa fajn

Vynorila sa mi v mysli jedna spomienka z detstva. Mal som hádam do desať rokov a práve som sa vrátil domov z pionierskeho tábora. Nespomínam si z ktorého, či z Bardejovských Kúpeľov alebo z Kysaku – Brezie alebo dokonca zo Sniny – Vihorlat. Pravdepodobne som tam bol so svojou staršou sestrou. Do táborov sme chodievali takmer každé leto. Trvali dva týždne. Na žiadnom turnuse nesmeli chýbať dva rituály spájajúce deti a rodičov. Tým prvým bola návšteva, na ktorú sme sa ohromne tešili. Otec a mama nás prišli skontrolovať, prihodili nejaké sladkosti a vreckové. Uistilo nás to, že k nim ešte patríme. Keď nás opäť opúšťali, v očiach sa nám zaligotala aj nejedná slza. Druhý rituál spočíval v poslaní pohľadnice alebo listu. Telefonovať sme netelefonovali, pretože sme doma nemali telefón. Teda, ešte raz: Odišli sme do tábora na dva týždne. Po siedmych dňoch nás prišli pozrieť. O dva-tri dni neskôr sme odoslali poštu, ktorá domov dorazila o ďalšie dva-tri dni a o ďalšie dva-tri dni sme domov dorazili my.

Nebudem tu z hĺbky svojej pamäte vyťahovať všetky zážitky. Ako sme varili na otvorenom ohni zeleninovú polievku. Ako ani jeden deň nezačal bez spoločnej rannej rozcvičky. Ako sme zažívali prvé letné lásky. Ako sme pravidelne absolvovali jednodňový výlet na Duklu a do Tokajíka. Ako som si za pár halierov kúpil gofry so šľahačkou alebo hranolky s kečupom a považoval som to za vrchol stravy. Ako sme si donekonečna pospevovali donekonečna hranú pieseň z táborového rozhlasu „Fero, o, o, o, náš spolužiak Fero-o-o-o...“. Ako sme mrzli vo vode v šťastí, že sa kúpeme. Ako sme sa fotili a horlivo zbierali podpisy od členov svojho oddielu. Ako sme si aj adresy povymieňali a potom sme si dopisovali. Veru, mal som zopár takýchto priateľov na diaľku. Ale nechcem to tu všetko rozvádzať, len pripomeniem, že dvadsať rokov dozadu poslanie listu čosi znamenalo, čosi, čo ani sto esemesiek, erpečiek či imejlov nikdy nenahradí.

Práve listu sa týka táto moja spomienka. Vrátili sme sa domov a oco sa vypytoval, ako bolo. Mal v rukách dopis, ktorý sme mu poslali, ktorý prišiel také dva-tri dni pred nami. V ňom bola jedna veta: „Máme sa tu dobre.“ (Alebo: „Mám sa tu dobre.“ Zase tú pamäť až takú dokonalú nemám.) A práve túto vetu mi oco vyčítal. Že vraj prečo som to napísal takto, že čo to vlastne znamená, že dá sa to aj inými slovami, pestrejšie, konkrétnejšie, proste spustil taký meditatívno-náučný prejav. Napríklad „máme sa fajn“ sme podľa neho mohli napísať, doslova túto alternatívu navrhoval. Presne si pamätám, že som veľmi dobre rozumel, čo tým mieni, a trochu ma mrzelo, že som nedokázal byť originálnejší. Tu spomienka končí a som za ňu svojmu podvedomiu vďačný. Až teraz som si uvedomil, že práve otec mi dal prvú lekciu kreatívneho písania!

Pred polrokom ma šokoval jeden spolužiak zo základnej školy na ročníkovom stretnutí. „Chýba mi tvoj oco,“ takto ku mne prehovoril medzi štyrmi očami. A hneď aj vysvetlil: „Vieš, vždy, keď som ho stretol a rozprávali sme sa, a ja som niečo povedal, napríklad, že dačo sa mi nepáči lebo to a to, on vždy zareagoval, že dobre, ale keď sa na to pozrieme z druhej strany, tak...“ Teda, môj spolužiak spomínal na môjho otca ako na niekoho, kto mu stále ukazoval iný pohľad na vec. Znenazdania mi pomenoval čosi, čo som sám tušil, čo sám prežívam a o čo sa vytrvalo pokúšam, čo ma fascinuje a napĺňa až do tej miery, že mi niekedy dokonca škodí, no nikdy som si neuvedomil súvislosť s výchovou či génmi po svojom otcovi.

Dnes by sa dožil 62 rokov. Verím, že ten iný svet už našiel.