Krížová cesta počas epidémie

Najprv som ju chcel ponúknuť len veriacim vo Farnosti všetkých svätých v Humennom a som rád, že sa prostredníctvom našej diecéznej stránky dostane k širšiemu počtu modliacich sa. Môžete si ju stiahnuť tu.

Nedobrovoľný pôst od sviatostí

Zamyslenie nad prednáškou Jozefa Raztingera Communio – komunita – poslanie. O vzájomnom vzťahu Eucharistie, spoločenstva (obce) a poslania v Cirkvi (podľa českého vydania J. Ratzinger: Hledět na probodeného, CDK, Brno 1996, zvlášť podkapitola Problém exkomunikovaných, str. 72-75).

Ešte koncom osemdesiatych rokov neskorší pápež Benedikt XVI. v jednom svojom referáte narazí na tému exkomunikovaných. Poukáže v ňom aj na existenciu kresťanov, ktorí „veria v Pána a v neho dúfajú, túžia po dare jeho života, no sviatosť prijímať nemôžu“. Spoločenstvo veriacich, ktorí majú plnú účasť na Eucharistii, vrátane jej prijímania, nazve výrazom „sviatostné communio“. Veriaci, ktorí sú z tohto spoločenstva vylúčení, sa podľa Ratzingera v takejto nepriaznivej situácii ocitli v dôsledku rôznych príčin. Jedni nemôžu pristupovať k sviatostiam v dobách a teritóriách kresťanských prenasledovaní alebo kvôli faktickému nedostatku kňazov. Iným to znemožňuje civilný sobáš po krachu sviatostného manželstva. Rovnako vo zväzkoch medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami sa vyskytuje problém absencie plného sviatostného communia. A exkomunikácia ako cirkevno-právny trest je fenoménom osobitným.

V stručnom historickom exkurze vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery poukazuje na teológov, ktorí už v 13. storočí dokázali na jednej strane obhájiť spojitosť medzi „vnútorným“ a „vonkajším“, no na druhej strane ich dokázali aj odlíšiť. Napríklad Viliam z Auvergne vysvetľuje, že Cirkev nemôže zbaviť niekoho „vnútorného communia“ a ak použije „meč exkomunikácie“, tak len preto, „aby týmto liekom bolo uzdravené communio duchovné“. Stredoveký parížsky biskup potom dochádza k pozoruhodnému názoru, že exkomunikovaný môže svoje vylúčenie prežívať ako mučeníctvo, no zároveň môže „pokročiť v trpezlivosti a pokore omnoho viac než v situácii vonkajšej účasti na communiu“. Svätý Bonaventúra neskôr dodáva, že podstatu kresťanského spoločenstva tvorí láska a zo spoločenstva lásky Cirkev nevylučuje nikoho, ani nemá takú právomoc.

Nemecký kardinál následne usudzuje: „Veď exkomunikovaný je nesený láskou živého Kristovho Tela, utrpením svätých, ktorí sa spojujú s jeho vlastným utrpením rovnako a ako s jeho duchovným hladom, a všetkých potom objíma utrpenie, hlad a smäd Ježiša Krista, ktorý nás všetkých nesie a unesie. Na druhej strane je utrpenie vylúčeného, jeho seba-vztiahnutie sa ku communiu (spoločenstvu sviatostí a živých Kristových údov) zväzkom, ktorý ich drží pokope so spásonosnou láskou Krista. ...nemožnosť sviatostného communia môže paradoxne, v trpení dištancu, v bolestiach túžby a v nich rastúcej lásky, viesť k duchovného pokroku, zatiaľ čo vzbura... nutne rozkladá pozitívny a tvorivý zmysel exkomunikácie. Vzbura nie je uzdravením, ale zničením lásky.“

Najoriginálnejšiu myšlienku však budúca hlava Cirkvi ponúka v posledných odstavcoch prednášky. „Nie je dnes pre nás často príliš ľahké prijímať Najsvätejšiu Sviatosť? Nebol by taký duchovný pôst niekedy užitočný alebo dokonca nutný na prehĺbenie a obnovenie nášho vzťahu k Telu Kristovmu?“ Takto neortodoxne sa pýta a následne pripomína, že v apoštolských časoch tvoril eucharistický pôst na Veľký piatok pevnú súčasť spirituality Cirkvi. „Práve zrieknutie sa communia na jeden z najsvätejších dní cirkevného roku, ktorý sa slávil bez omše a bez communia veriacich, bol obzvlášť hlbokým spôsobom účasti na umučení Pána: smútok nevesty, ktorej vzali ženícha. Myslím, že i dnes by takýto pôst, ak by bol uvážený a pretrpený, mal pri určitých poctivo zvážených príležitostiach svoj zmysel – napríklad v kajúcich dňoch (prečo napríklad opäť nie na Veľký piatok?) alebo úplne ojedinele hoc aj pri veľkých verejných omšiach, pri ktorých počet účastníkov mnohokrát neumožňuje dôstojné rozdávanie sviatosti, takže zrieknutie sa by skutočne mohlo vyjadrovať viac úcty a lásky ku sviatosti než úkon, ktorý je v rozpore s veľkosťou toho, čo sa tu deje. Takýto pôst – ktorý sa prirodzene nesmie stať ľubovoľným, ale sa musí podriadiť duchovnému vedeniu Cirkvi – by mohol napomôcť prehĺbenie osobného vzťahu k Pánovi vo sviatosti; mohol by byť zároveň aktom solidarity so všetkými, ktorí v sebe nosia túžbu po sviatosti, no nemôžu ju prijímať. Zdá sa mi, že aj problém znovuzosobášených rozvedených... by bol menej ťaživým, keby sa takýmto dobrovoľným duchovným pôstom viditeľne uznávalo a vyjadrovalo, že my všetci sme závislí na onom «uzdravení lásky», ktoré Pán uskutočnil v konečnej osamelosti kríža. ...potrebujeme liek proti odpadnutiu do obyčajnej zvykovosti a jej duchaprázdnosti. Niekedy potrebujeme mať hlad – fyzický i duchovný –, aby sme nanovo pochopili Pánove dary a aby sme porozumeli utrpeniu našich bratov, ktorí hladujú.“ 

Medzi hore uvedené dôvody vylúčenia z communia môžeme oprávnene zaradiť aj súčasnú nemožnosť prijímať sviatosti v dôsledku rozšírenej epidémie a následných všeobecných reštrikcií. Čitateľ týchto riadkov je preto pozvaný prečítať si ešte raz tie časti textu, ktoré autor zvýraznil využitím hrubého písma (Bold), a aplikovať ich na dnešnú situáciu, kedy sú kostoly zatvorené a ani naše najväčšie sviatky nebudeme môcť sláviť za účasti veriacich. V tomto stave sa síce nachádzame nedobrovoľne, no jeho vedomým pokorným prijatím, v dobrej vôli a opierajúc sa o reflexie kardinála Ratzingera nás určite môže vnútorne obohatiť. V dúfajúcej a radostnej túžbe po dni, kedy budeme môcť piť z prameňa sviatostných milostí plnými dúškami.