28. októbra 2017

matka! Fú!

Moji milovaní súrodenci mi dali parádny darček k desiatemu výročiu kňazstva a k dokončeniu doktorátu: kartu do kina. Celý rok môžem chodiť na toľko filmov, koľko sa mi zachce. Tak chodím. A filmov je toľko, že na to, aby som mal sánku dole, musím najprv odpozerať aspoň tucet pokusov. Prišiel ten moment. Hm, naozaj som v kine ešte nevidel všetko.

Darrena Aronofskeho som na tomto blogu už chválil za Noeho spred pár rokov. Biblický veľkofilm sa mnohým „znalcom Biblie“ nepozdával. Azda aj preto, že režisérov charakteristický filmársky štýl, teda symbolika ad absurdum, sa netrávi tak ľahko. V najnovšej snímke pokračuje a zachádza ešte ďalej. Sám a kritici s ním hovoria minimálne o troch symbolických vrstvách filmu: biblická, environmentálna a vzťahová. Ja som sa zamýšľal len nad tou treťou, teda nad tou najzrejmešou. Nad vzťahovo-spoločenskou.

Prvý dojem po naskočení záverečných titulkov: Drsná metafora o tom, ako dnešná spoločnosť zabíja matku.

Jennifer Lawrence hrá manželku Javiera Bardema. On je svetoznámy básnik, ona domáca pani. Vekový rozdiel ako medzi dcérou a otcom. Ona mu vlastnoručne rekonštruuje jeho vilu uprostred lúky a lesa. Pri maľovaní sa dotkne steny, zatvorí oči a jej srdce sa zachveje. Žena a domov a srdce. Scéna sa párkrát zopakuje, len srdce je stále skrehnutejšie...


Pani domáca má sivé vlasy, sivú nočnú košeľu, sivý sveter a sivé všetko navešané na vešiakoch v šatníku. Len jeden belasý svetrík sa mihne v zábere, keď pripravuje postieľku pre svoje dieťa, ktoré nosí pod srdcom. Chce len domov, manžela, rodinu, bezpečie. Bodka. A manžel, ohromne sympatický, dokonalý, je bad guy. Sláva viac než manželka, hoci jej neustále vyznáva lásku a prejavuje pozornosť. Žena, mladučká (!), je pre neho koniec koncov len (!) múza pre poetickú tvorbu. Nič viac.

Dojem číslo dva: Film o tom, ako fenomén úspešného muža zabíja podstatu ženy.

Číslo tri: Hrozné uvedomenie, aké ťažké je do dnešného sveta porodiť dieťa.

Viem si predstaviť, že matka! získa titul „najčastejšie nedopozeraný film roka“. Hodinu, ak vydržíte, budete zápasiť s otázkou, že o čo tu ide. A druhá hodina vás dovedie do stavov znechutenia, ktoré – ak sa budete nútiť do toho, že si film užívate – budete prehlušovať tupým smiechom. A preto na film nebudem robiť reklamu, ani ho nebudem odporúčať birmovancom či vysokoškolákom či hocikomu inému. Ale silnejšie vyobrazenie skutočnosti, aké to má matka v dnešnom svete ťažké, som ešte nevidel.

18. marca 2016

Kotleba, malý slovenský Stalin



Banskobystrický samosprávny kraj si na 14. marca 2016 objednal vystúpenie Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna „ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších učiteľov kraja“. Hra Kováči však bola zrušené počas svojho priebehu na podnet župana, ktorý bol prítomný v hľadisku. V oficiálnom komuniké sa uvádza: „V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako «nakopať riť», «rozbiť papuľu», alebo «kurva». Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o «srbských hovnách» a «slovanských lajnách». V tejto chvíli sa predseda BBSK Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť.ˮ Nešlo o ojedinelú cenzúru zo strany predsedu ĽS NS vo vzťahu k umeleckej tvorbe.

V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali v Moskve pred osemdesiatimi rokmi.


Dňa 26. januára 1936 sa generalissimus Sovietskeho zväzu J. V. Stalin, v spoločnosti verných súdruhov Molotova, Mikojana a Ždanova, zúčastnil na predstavení opery Lady Macbeth Mcenského okresu v moskovskom Boľšoj teatr. Druhá opera ruského skladateľa Dimitrija Dimitrijeviča Šostakoviča (1906-1975) mala už vtedy za sebou úspešnú dvojročnú kariéru. Po takmer simultánnej premiére v Leningrade a Moskve v januári 1934, s rozdielom len dvoch dní v prospech Leningradského malého operného divadla (24. 1.), a nadšenom prijatí v domovskej krajine, sa rýchlo dostala aj za hranice. Presne o rok neskôr ju začala hrať Metropolitná opera v New Yorku a Severence Hall v Clevelande. Na európskom kontinente ju 16. novembra 1935 ako prvá uviedla Kráľovská opera v Štokholme, za ktorou nasledovalo naše Slovenské národné divadlo o sedem dní neskôr. Pod taktovkou Karla Nedbala bola v Bratislave divákom predstavená s názvom Ruská Lady Macbeth.

Ruský vodca, ako neskrývaný milovník umenia, si preto nemohol nechať ujsť príležitosť pozrieť si toto medzinárodne preslávené dielo, považované oficiálnym sovietskym periodikom o umení za „víťazstvo hudobného divadla“. Avšak predstavenie nedopadlo najlepšie. Pre prítomnosť vzácnych divákov vo VIP lóži vládla medzi hercami stiesnená atmosféra a orchester hral miestami falošne, miestami príliš hlasno. Šostakovič opustil divadlo frustrovaný, „biely ako papier“.

Najdôležitejší denník v krajine Pravda uverejnil o dva dni neskôr nepodpísaný editoriál Chaos namiesto hudby. Uznávaná opera bola v ňom podrobená drsnej kritike. Krátky text obsahoval viacero neodborných a nevyargumentovaných fráz a obviňoval Šostakoviča z formalizmu a naturalizmu. Nešlo však iba o negatívnu recenziu jedného nie veľmi vydareného predstavenia, ale o otvorený útok voči Šostakovičovému dielu ako takému. „Toto je hudba zámerne postavená na hlavu, aby sa v nej nič nepodobalo hudbe klasickej, aby v nej nebolo nič spoločné so zvukmi symfónie, s jednoduchým a prístupným hudobným prejavom... Toto je ľavičiarsky chaos namiesto prirodzenej, ľudskej hudby.“ Historikom umenia sa dodnes nepodarilo bezpečne vypátrať, kto je autorom týchto slov. Mnohí sú presvedčení, že ním bol sám Stalin, alebo minimálne, že text vznikol na jeho objednávku a on ho na záver vlastnoručne skorigoval.

Nemožno opomenúť, že opera bola napriek ohromnému úspechu kriticky komentovaná niektorými recenzentmi už po svojej premiére v Spojených štátoch. Šostakoviča vykresľovali ako „popredného skladateľa pornografickej hudby v dejinách opery“. Zvlášť boli pohoršení posteľnou scénou hlavných predstaviteľov Sergeja a Kataríny za sprievodu mohutného trombónu, čo vo svojich reakciách nazvali „pornofóniou“. No táto kritika nemala také zdrvujúce následky na Šostakovičovú tvorbu ako príspevok v sovietskom „centrálnom orgáne“ Pravda.

Kontroverzný článok Chaos namiesto hudby, dnes už klasický príklad kultúrneho kriticizmu zo strany štátnej autority, nasledovali ďalšie tvrdé útoky na skladateľa. Ten vzápätí upadol na čas do depresie. Existujú svedectvá, že sa opíjal a nemal ďaleko k spáchaniu samovraždy. Stalin sa vtedy zľakol. Nejedna umelecká figúra si pod tlakom režimu vzala život, viď prípad Majakovskij (1893-1930), čo nebola pre neho v ruskej spoločnosti dobrá reklama. Podobný pokus Šostakoviča by dokonca mohol spôsobiť medzinárodný škandál a ochromenie vtedajšieho Stalinovho renomé napríklad vo Francúzsku. Preto ho „rehabilitoval“ a dovolil mu produkovať, no túto „amnestiu“ možno chápať jedine ako politický prostriedok k upevneniu diktátorovej autority. Tentoraz už nešlo o slobodnú umeleckú tvorbu, ale o trpké prispôsobenie sa umelca požiadavkám Stalina, aby nemusel zanechať svoju vášeň k hudbe a aby mohol naďalej živiť svoju rodinu.

Podobnosť medzi počínaním ruského diktátora a slovenského politika je zrejmá. A je zároveň výstrahou. S oboma možno azda súhlasiť, že umenie sa v mnohých svojich prejavoch skazilo. Zvulgárnelo. Pohoršuje. Karikuje tradičné morálne hodnoty. Uráža. Znechucuje. Namiesto povznesenia človeka, ho neraz dehonestuje... Ale toto je umenie. Či aj vtedy, keď začne urážať diváka samého? Áno, aj vtedy a práve vtedy. Práve tento znak umenia, ktorý sa nemusí všetkým páčiť, je dôkazom jeho slobody. Lebo umenie je umením, len ak je slobodné. A tam, kde autorita začne obmedzovať slobodu umenia, prestáva občianska sloboda ako taká. Nasledujúci krok je cenzúra slobody slova, teda spisovateľskej tvorby, novinárskej činnosti či akéhokoľvek prejavu vôbec. Teda totalita.

Je smutné, že stredoškolský pedagóg s dvoma vysokoškolskými titulmi toto nevie rozlíšiť. A ešte smutnejšie je, že mu na to jeho zaslepení fanúšikovia pritakávajú.
Nevídane citlivý prístup k slobode umenia a jeho dôsledky na vytváranie vlastného svetonázoru nachádzame u MUDr. Pavla Straussa (1912-1994). Rodený Lipták, pochádzajúci zo sekularizovanej židovskej rodiny, počas svojich vysokoškolských štúdií v Prahe objavil čaro komunizmu. Niekoľko rokov študoval diela jeho svetových prívržencov a aktívne pôsobil v študentskom komunistickom hnutí. Vnútorná revolúcia v ňom nastala v roku 1936, keď sa dopočul o Stalinovej cenzúre opery Lady Macbeth. „Až keď som sa dozvedel, že Stalinovi sa nepáčila Šostakovičova opera a zakázal hrať jeho «kapitalistickú» hudbu, a ten človek takmer dva roky nemohol nič robiť, len piť, čosi sa vo mne zlomilo,“ píše v knihe Kolíska dôvery. V diele Človek pre nikoho pokračuje: „Reku, kde je takáto svojvoľná a násilná kultúrna politika, tam sa to podobne musí odohrávať vo všetkých oblastiach, v administratíve, v hospodárstve a v politickej oblasti. A tak sa mi z očú strácal závoj jedinej správnej životnej koncepcie.“ S komunizmom sa vtedy Strauss nadobro rozlúčil a odvtedy nepristúpil na žiaden kompromis s totalitným režimom. Neskôr konvertoval a ako kresťan verejne sa hlásiaci k svojej viere bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou a do zamatovej revolúcie nemohol vydávať svoje knihy. Dnes sa v nich už čitateľ môže slobodne kochať. Straussovú skúsenosť s totalitnou ideológiou možno preformulovať takto: Povedz mi, aký máš vzťah k umeniu, a ja ti poviem, kto si. Ak manipulatívny, potom pre slobodného človeka neprípustný. Áno, radšej nech som urážaný, ale predsa slobodný.

Nevzdávam sa nádeje, že Kotlebov prístup k umeniu bude mať aspoň u niekoľkých jeho sympatizantov podobnú odozvu, akú mal v Straussovom živote ten Stalinov.

14. marca 2016

Poviedky pre deti 2015

Aj v roku 2015 sa do záverečnej publikácie Literárnej súťaže o detskú poviedku, ktorú organizuje vydavateľstvo Perfekt, dostal aj môj príspevok. Je o chlapcovi, ktorí sa hanbí za to, že mu odstavajú uši. Jedného dňa na svojej lavici nájde nápis "Máš pekné uši" a rozhodne sa vypátrať jeho autora... Kniha vyšla pod názvom víťaznej poviedky My nie sme žiadne céčka.


9. marca 2016

Príspevky v časopise Verbum

V poslednom čísle časopisu Verbum v roku 2015 mi vyšli dva texty. 

V príspevku Špiritualita na univerzite sa v krátkosti pokúšam predstaviť vedecký status špirituálnej teológie medzi akademickými disciplínami a zároveň ponúknuť zopár "špirituálnych inšpirácií" pre vysokoškolských poslucháčov.

Poviedka Živel, ktorá v roku 2015 vyhrala literárnu súťaž Petržalské súzvuky Ferka Urbánka v kategórii próza, ponúka krátky príbeh o stredoškolskom učiteľovi a jeho čudnej vášni ku kravám.

Podrobnejšie informácie o časopise Verbum nájdete tu.

9. decembra 2015

Kristus



„Poďme sa hrať na Jozefa a Máriu,“ vyrukovala na mňa Chiara v minibuse na ceste z Košíc do Budapešte.
„Už zase?“ protestoval som. Jednak na hranie v deväťmiestnom vozidle plnom cudzích ľudí neboli vhodné podmienky a jednak mi z tej hry už rástli rohy na hlave – celý december sme ju doma opakovali od rána do večera.
Teda nie úplne celý, Chiaru mi bývalá manželka priviedla pred Mikulášom a presne dvadsiatehoštvrtého som ju viezol naspäť k nej do talianskeho Milána. Nevedeli sme sa dohodnúť, u koho bude na sviatky, preto sme za dátum výmeny stanovili práve Štedrý deň.
„Áno, póďme,“ prosíkala ma.
„Tak dobre,“ privolil som.
„Ty budeš Jozef a ja Mária,“ začala svoju otrepanú pesničku. „Budeme cestovať do Betlehema, kde sa nám narodí Kisus.“ Samozrejme, meno Božieho syna vyslovovala, ako sa jej svojím nevycibreným hláskom podarilo. Raz „kistus“, inokedy „klistus“ alebo „kitus“. „Ježiškovi“ alebo „Ježišovi“ sa vyhýbala, na zmäkčeniny jej hlasivky ešte stavané neboli.
Sedela pripútaná v sedačke za holohlavým šoférom, ja vedľa nej. Po mojej pravici mĺčky čítala knihu namejkapovaná blondína s odporne smutným výrazom v očiach. Vedľa šoféra si dvaja mladí zaľúbenci vyznávali lásku, akoby tu boli sami, a vzadu sa bez jedinej prestávky celé tri hodiny prekrikovali traja Maďari.
„Ale nemáme somára,“ naznačil som Chiare. „Ako sa dostaneme do Betlehema?“
Doma sme používali plyšového, ktorého vyhrala na detskej mikulášskej omši za vzorné správanie. Začala so sebou vrtieť, mozog jej pracoval naplno, až sa napokon naklonila pred seba a celou silou švorročného dievčatka pľasla šoféra po plešine.
„Ty budeš náš somárik!“
Nestihol som ani zmrznúť od strápnenia sa, šofér zakymácal volantom a všetkých nás zopár krát zatriaslo napravo i naľavo.
„Chcete nás pozabíjať?!“ vykríkla smerom k nemu blondína.
„Pane, strážte si svoje dieťa,“ osopil sa na mňa chrapľavým hlasom. „Nech sa to neopakuje!“
„Vidíš, Chiara, tu sa nemôžeme hrať. Ani somára nemáme.“
„Ja nie som Chiara ale Mária!“ nedala sa. „Jozef!“
V skutočnosti sa volám ináč, ale svoje meno v obľube veľmi nemám. Najkrajšie ma volala manželka, a to zdrobneniny neznášam: Milenko. Dnes ma už neoslovuje nijako. Je neuveriteľné, ako sa romantická predmanželská harmónia zmení po svadbe za dvanásť mesiacov na krvilačnú vojnu na život a na smrť. Rozviedli sme sa v deň prvých narodenín našej jedinej dcéry.
„Prepáč, Mária. Už sa to nezopakuje.“
„Načo nám je somárik, keď ideme autom?“ zapichla svoj rozhodný pohľad do môjho v rozpakoch. „Hm, Jozef?“
„Jasné, veď my žiadne zviera nepotrebujeme, veď my sa vezieme. A omnoho rýchlejšie, Mária.“
„Hi-hi-hi,“ reagoval cestujúci za mnou, neviem, či na našu hru, či na ich nekonečnú debatu. „He-he-he... ha-ha-ha...“ Pri smiechu vystriedal všetky samohlásky a podskakoval,  až sa šofér musel prísnejšie pozrieť do spätného zrkadla.

***

Ku Chiare sa načiahla zozadu ženská ruka držiaca červené lízatko v tvare srdca. Sprievodnému maďarskému komentáru som nerozumel.
„Ďakujem,“ odpovedala poslušne a vložila si ho do kengurieho vrecka na mikine. Ja som sa usmial na obéznu pani s červenými lícami a kučeravou frizúrou.
„Jozef?“ pokračovala samozvaná matka Božieho syna.
„Áno, Mária.“
„Ešte sa mi ani Kitus nenarodil a už mu prvý pastier priniesol dar. Dala som ho tu na bruško, aby sa mal na čo tešiť, keď z neho vyjde.“
„Ho-ho-ho..., hi-hi-hi..., hu-hu-hu...“
„A ešte koľko musíme čakať?“
„Hm... Dvadsať mesiacov!“
„Dvadsať? Nemýliš sa, Mária.“
„Keď ti hovorím, že dvadsať, tak dvadsať!“
„Ha-ha-ha...,“ smejúci sa opäť vystriedal všetky samohláskové zvuky, až sa napokon len triasol a chechtavo zvonil, ako keď Santa Klaus za čvendžania rolničiek prichádza na koňoch.
Zahľadel som sa na svoju dcéru a bolo mi jasné: Malo zmysel sa zamilovať a oženiť. Malo zmysel sa hádať a biť a kritizovať. Malo zmysel kúpiť dom na hypotéku a zadĺžiť sa a zariadiť ho novým nábytkom a do dvoch rokov ho predať pod cenu. Malo zmysel opustiť kvôli sťahovaniu dobre platenú prácu a stráviť niekoľko mesiacov ako nezamestnaný. Malo zmysel behať po súdoch a podplácať rozvodových právnikov, ktorí mi vôbec nepomohli. Malo zmysel znášať výčitky od rodičov... Všetko malo zmysel len preto, aby na svet prišlo toto malé stvorenie, ktoré dávalo zabrať mojím ideálom o výchove.
„Jozef, ale keď sa narodí, lízatko mu nedám, aby ho hneď neboleli zuby.“
„Ale Ježiško ešte nebude mať zuby, keď príde na svet, Mária. Tie mu narastú až postupne. Pamätáš , ako si ty plakala, keď ti rástli?“
„Aha.“ Keď jej niečo bolo patrične vysvetlené, pokorne prikývla.
„O pätnásť minút vystupujeme,“ oznámil stroho šofér.
„V Betleheme?“ vykríkla Chiara.
„V Budapešti,“ rovnako sucho reagoval. „Na letisku.“
„Jozef? A do Betlehema pôjdeme lietadlom?“
„Áno. Kedysi sa chodilo peši alebo na somároch, ale dnes sa tam cestuje lietadlom.“
„Ha-ha-ha..., hu-hu-hu...“
Pri vystupovaní z auta dala ruky v bok, zadívala sa na zapadajúce sĺnko a s potešením skonštatovala svojim sekavým hláskom:
„O chvíľu výjdu hviezdy. Aspoň králi budú vedieť, kde sa mi narodí.“
„Keď sú všetky deti takéto, chcem ich mať aspoň sto,“ pošepla dievčina z predného sedadla svojmu frajerovi, aby som ju aj ja počul, načo si on blahodarne vzdychol: „Fúúú.“
„Dovidenia.“
„Šťastnú cestu.“
„Ahoj.“
„Dovi.“

***

Na palube preplneného Boeingu sme už zasa boli medzi inými. Kde všetcí ľudia dokážu dnes cestovať? Práve dnes! Nemali by v tejto chvíli sedieť okolo stola s rodinami a odomykať dvere do obývačky, kde ich pod stromčekom čakajú zabalené prekvapenia? Mal som chuť meditovať alebo opýtať sa každučkého jedného, spoznať jeho príbeh, usmiať sa na neho takým úsmevom, ktorý im nahradí všetkých chýbajúcich blízkych i všetky darčeky, ale Chiara mi to nedovolila.
„Chcem kakať,“ obrátila sa na mňa, keď som sa lepil o operadlo a predýchaval počiatočné zmeny tlaku a náklony lietadla po štarte.
„Ešte koľko mesiacov, aby sa nám narodil, Mária?“ snažil som sa ju zahovoriť.
„Už iba deväť, Jozef.“
„Chválabohu, už nie veľa.“
„Kde sa mám vykakať?...“ hučala čosi do mňa, ale nerozumel som ani slovo. Zaľahlo mi v ušiach.
„Blááá..., blááá...,“ moje ušné bubienky prebil až jej plač.
„Ideme,“ odopol som ju hneď, ako nám to zvukový signál a rozsvietené kontrolky nad hlavami dovolili. V sekunde stíchla.
V uličke kráčala predo mnou. Pristavila sa pri chlapcovi v jej veku, ktorý tam vyvádzal a jeho talianska mama v snahe upokojiť ho vyvádzala ešte viac.
„Asi chce kakať,“ povedala jej Chiara.
„Eee?!“ nechápavo zareagovala matka.
Štuchol som do dcéry, aby pokračovala. V záchode sme sa zamkli.
„Otoč sa, Jozef!“
Tváril som sa, že nič nevidím, no v zrkadle som nenápadne pozoroval, čo robí. Odtrhla kúsok toaletného papiera a poutierala ním krúživým pohybom sedaciu dosku. Zrazu si ľahla bruchom na misu a začala búšiť päsťou do zeme.
„To je len pavúk, nebojím sa ho. Nastav ruku, Jozef.“
„Áno, Mária,“ natiahol som za seba ľavicu s otvorenou dlaňou a ona mi do nej vložila použitý papier a rozmliaždeného pavúka.
Zľakla sa, keď spláchla a namiesto vody len tlakový vysávač pohltil obsah záchodovej misy. Prekvapene zdvihla obočie a rozpažila ruky ako kňaz počas bohoslužby:
„Kde je moje hovno?“
„Mária!“ napomenul som ju zvýšeným hlasom. „Ježišova matka predsa takto nerozpráva!“
„Mária je Mária!“ trucovito odvrkla, poctivo si umyla ruky a usušila v sušičke. „Aj ona chodí kakať. A môže si hovoriť, čo chce.“
Po tejto lekcii z mariológie som sa naozaj cítil ako svätý Jozef. Koľkokrát musel cúvnuť pred svojim nevlastným synom. Koľkokrát jeho rozum nechápal zázrak, ktorý mu rastie pred očami, a predsa ho choval. Mal som dojem, že som nevlastným otcom svojej jedinej dcéry. Odmalička mi dávala tvrdo najavo, že je moja, ale že sa mi zároveň vymyká. Veru, ako Ježišov otčim.

***

„Hovno, hovno, hovno,“ nekričala na mňa, keď vychádzala z toalety, len mi pokojne oznamovala. Do cesty sa jej postavila letuška:
„Ciao, piccola,“ spustila na ňu.
„Pani teta upratovačka,“ odpovedala jej Chiara po slovensky. „Práve som bola kakať,“ ukázala na mňa všetkými desiatimi prstami oboch rúk ako navigátor pri pristávaní lietadla, „a keď som spláchla, hovno zmizlo. Neviete, kde je?“
„Umyla si si rúčky, však? Toto je veľké lietadlo, máme tu aj záchod, aj vodu, mydlo...“ pokračovala taliansky.
„Kde išlo moje hovno, pani teta upratovačka?“
Letuška rezignovala a Chiara sa opäť zastavila pri vystrájajúcom chlapcovi. Z vrecka na bruchu vytiahla lízatko a podala mu ho. Hneď zmĺkol, rozbalil ho a dal do úst.
„Grazie,“ poďakovala mi (!) jeho mama.
„Mária,“ začal som, keď som jej pripínal bezpečnostný pás na sedadle, „prečo si dala lízatku tomu neposlušnému chlapcovi? Vôbec si ho nezaslúžil. Nepočúva mamu, plače, kričí, a ty mu ho len tak daruješ. Veď malo patriť Ježiškovi, keď sa narodí.“
„Vieš,“ odpovedala pohotovo, „ono to je dobré – dávať.“
„Aj cudzím? Aj keď si to nezaslúžia?“
„Áno, Jozef, je dobré, keď dávame hocikomu. A aj tak ešte prídu králi a Kistusovi prinesú ďalšie darčeky.“
„A kedy sa narodí?“
Zamyslela sa.
„Už, práve teraz!“ zvískla.
„Teraz? Veď ešte nie sme v Betleheme!“
Zase sa zadumala.
„Teraz!“
„V lietadle?“
„V lietadle!“
„Pozri, Jozef, naozaj ešte nemá zuby,“ dívala sa so sklonenou hlavou na svoje otvorené dlane a predstierala, že v nich kolíše bábätko. „Kristus sa nám narodil. Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ zakričala refrén piesne, ktorú som jej doma púšťaval. Keď si ju pospevovala, vždy a jedine vtedy vyslovila meno Božieho syna správne. „Kristus sa nám narodil. Sláva Bohu...“
„Zabaľ ho do plienok, aby neochorel, Mária.“
„Už som, Jozef.“
„Pozri, pristávame.“
„Budeme musieť utiecť do Egypta, lebo zlý kráľ chce dieťa zabiť.“
„Najprv sa musíme vyspať, lebo mne anjel vo sne povie, že kedy,“ snažil som sa držať scenár podľa detskej biblie, s ktorou sme doma líhavali do postele.
„Aha.“
Z lietadla vystupovala s rukami predpaženými ako vysokozdvižný vozík. Zohla sa ku nej „pani teta upratovačka“ a tentoraz to skúšala angličtinou. Určite netušila, že Chiara nesie v náručí Krista. Dieťa chytilo jej menovku pripnutú na hrudi, pozrelo na fotografiu, skontrolovalo, či korešponduje s tvárou, pozrelo na nápis Irena Kravicevic, stewardess, akoby ho dokázalo prečítať, suverénne vyrieklo „v poriadku“, predpažilo obe ruky a pokračovalo. Ohúrená zamestnankyňa aerolínii zostala čupieť pod schodami k predným dverám lietadla. Dieťa sa k nej vrátilo so slovami „prepáč, zabudla som,“ dalo jej krížik na čelo a zakončilo omšovým pozdravom „pokoj s tebou“. 

 ***

Samootváracie posuvné dvere nás pustili do čakacej haly príletového terminálu na letisku Bergamo severovýchodne od Milána. Ľudia s kuframi sa zvítavali so svojimi blízkymi alebo zoznamovali s ľuďmi držiacimi v rukách tabuľky s menami. Chiara s predpaženými rukami sa zastavila. Z prostriedku toho chaosu sa vynorila postava jej mamy, mojej exmanželky. Naša dcéra spustila ruky, čaptajucími snehuľami sa rozbehla k nej a skočila jej do náručia. Bozkali sa navzájom na všetky kútky tváre, akoby sa predbiehali, kto dá viac bozkov tej druhej.
Chiara ani nemukla, kým Tereza jej šepkala všemožné vyznania lásky a zdrobneniny.
„Ty moja milenka milenučká...“
Dcéra jej celou silou stískala krk, okoby s ňou túžila v tom momente zrásť, splynúť v jedno. Zbadala ma cez plece svojími rozžiarenými očami, no nezmohla sa ani na slovo.
Zdalo sa mi, že tam stojíme večnosť.
„Oci, pozri, kto tu je,“ boli prvé jej slová.
Hneď som ju chcel napomenúť, že ja nie som jej otec, ale Jozef, tak ako ma napomenula za posledné dni ona azda stokrát. No len som sa na ne díval a uvažoval, ako razom zabudla na našu hru, na Betlehem, na Krista, na troch kráľov s darmi i na zlého kráľa Herodesa. A bolo to prvýkrát počas našej cesty, keď mi povedala „oci“ – to ma dojalo najviac.

18. mája 2015

Speváčka histórie



Dočítal som biografiu od Davida Brun-Lamberta Nina Simone: Una vita a zaradzujem sa medzi tých, ktorí sa stotožňujú s názvom jednej piesne tejto speváčky, o ktorej sa Elton John po jej smrti vyjadril: „,Myslím si, že Nina Simone ako hudobníčka a tvorkyňa bola najväčším umelcom dvadsiateho storočia.“ Oná pieseň nesie titul I Put a Spell on You. Presne tento dojem mám, donekonečna si denne počúvajúc jej nezameniteľný spev – akoby na mňa uvalila kliatbu.

Prišiel som ku nej takto. Pred šiestimi rokmi Martin Chodúr zaspieval v Československo hľadá superstar pieseň Feeling Good v snahe verne reprodukovať jedno vystúpenie Michaela Buble. Keď som si potom napočuvával tohto kanadsko-talianského speváka, vždy som sa vracal iba k tejto piesni, ostatné ma neoslovovali.

Pred tromi rokmi ma v kine zaujala hudba vo francúzskom filme Nedotknuteľní, hneď som si kúpil soundtrack a ústredná melódia od Ludovica Einaudiho mi dlho vyhrávala ako zvonenie na mobile. Vo filme a potom aj na CD sa objavila aj Feeling Good, ale už v podaní Niny Simone, hoci ani ona nie je jej autorkou, a dnes možno nájsť desiatky interpretov, ktorí ju prebrali.

Sú to už takmer tri roky, čo Ninu počúvam denne. Najnovšie ma chytila Fodder in Her Wings z albumu Fodder in My Wings. Ponúkam jedno vystúpenie z polovice osemdesiatych rokov v Londýne, kde ju sprevádza iba bubeník (Paul Robinson). Jediný to s ňou v tej dobe vydržal. Mimochodom, s hudobníkmi, s ktorými stála či sedela na pódiu, nikdy predtým nenacvičovala. Neraz ani netušili, aká pieseň bude nasledovať. Z ich strany išlo o absolútnu sprievodnú hudbu, bez prípravy, v plnom nasadení prispôsobovať sa vedeniu Niny a improvizovať. Zvládli to len tí, ktorým hudba kolovala v žilách, tak ako jej.


Súčasťou tohto, jedného z posledných štúdiových albumov, je aj I Was Just a Stupid Dog to Them, a tu ma čakalo prekvapenie. Najprv som napínal uši, potom som vyhľadával na internete lyrics (a nebolo to ľahké, skúste to), a môj sluch mal nakoniec pravdu. Nina tu spomína Bratislavu. V popise piesne je aj text.


Vraj že koncom sedemdesiatych rokov navštívila naše hlavné mesto a mala vystúpiť na Bratislavskej lýre, lenže bola tak opitá, že ju nechali prespať, nasadili ju na lietadlo a poslali späť. Po prečítaní jej autobiografie ma táto správa neprekvapuje. Podobných výstrelkov, ba, omnoho väčších, bolo v jej živote omnoho viac. Koľko utrpenia a nervov a zúfalstva a samoty a patológie a sklamania a šialenstva... za týmto géniom!

Ako tretiu vám ponúkam legendárnu Mississippi Goddam. Zatiaľ sa mi nepodarilo objaviť štúdiovú nahrávku tejto piesne. Na druhej strane, existujú desiatky záznamov z koncertov. A nikdy nie je zaspievaná rovnako a vždy je dokonalá. V priebehu desaťročí badať ako z počiatočnej dynamiky postupne ubúda a neskoršie predstavenia sú pomalšie a smutnejšie. Ale krásne.


Poctivá biografia od francúzskeho novinára a hudobného producenta končí slovami: „Nech odpočíva v pokoji.“ Pridávam sa k tejto modlitbe.