29. októbra 2019

Sonet z Buenos Aires



Poézia v pápežských dokumentoch nie je veľmi bežná, preto stojí za pozornosť báseň, ktorú Svätý Otec František zakomponoval do svojej poslednej exhortácie Christus vivit. Pochádza z pera argentínskeho básnika žijúceho od októbra 1900 do októbra 1978. V tridsiatom siedmom vydal v Buenos Aires zbierku Cielo de tierra, ktorá obsahuje aj tento nádherný Sonet. Pápežovi Františkovi môžeme len ďakovať, že sa týchto pár veršov autora Francisco Luis Bernárdez dostalo aj k nám. Človeka normálne mrzí, že neovláda španielčinu (preklad je môj pokus).

Ak na záchranu toho, čo som zachránil,
som musel najprv stratiť to, čo som stratil,
ak na získanie toho, čo som získal,
som musel znášať to, čo som znášal,

ak nato, aby som bol teraz zamilovaný,
som musel byť zranený,
považujem za správne, že som vytrpel to, čo som vytrpel,
považujem za správne, že som oplakal to, čo som oplakal.

Lebo napokon som zakúsil,
že radosť nevzíde z potešenia,
za ktoré sme netrpeli.

Lebo napokon som pochopil,
že čo na strome kvitne,
žije z toho, čo pochoval pod zem.

26. októbra 2019

Strata bodu za správnu odpoveď


Odpustová slávnosť sv. Šimona a Júdu v Tulčíku, 27. októbra 2019.


Vo Farnosti Všetkých svätých v Humennom je už tretí mesiac kvôli rozsiahlej interiérovej rekonštrukcii zatvorený kostol. Omše slúžime cez týždeň v nemocničnej kaplnke a u saleziánov, v nedeľu zase vo veľkej zasadačke na Mestskom úrade. Farníci využívajú aj možnosti v ďalších dvoch humenských farnostiach, no predsa sa nám kňazom neraz prihovoria slovami: „Kedy sa už vrátime domov? Do nášho kostola. Cítime sa ako bezdomovci.“ A všetci sa nemôžu dočkať na piatkový odpust Všetkých svätých, ktorý už budeme sláviť „doma“. Aj takto sa prejavuje prirodzená túžba človeka niekam patriť, nielen ľudsky, ale aj duchovne.

Ježiš ako človek žil najprv svoj tzv. skrytý život v rodine pri matke Márii a jej ženíchovi Jozefovi v Nazarete. Keď dospel a začal svoje verejné účinkovanie, opäť neostal sám, ale „začlenil k sebe“ dvanástich, medzi ktorými sú aj naši Šimon a Júda. Dvanásť apoštolov je symbolické nadviazanie na minulých dvanásť kmeňov Izraela a zároveň predzvesť budúceho nebeského Jeruzalema, ktorého hradby budú mať „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21, 14). Pri dnešnej slávnosti nás povzbudzuje ďalší apoštol, ktorý k pôvodným dvanástim nepatril, ale predsa mu nemožno tento titul uprieť: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 20-22). Peter, Ján, Matúš, Šimon, Júda..., teda prví dvanásti povolaní sú symbolom príslušnosti všetkých veriacich do jedného spoločenstva Božieho ľudu. Preto Pavol povzbudzuje: „už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Odpust je na jednej strane oslavou svätých patrónov, no zároveň je stretnutím nášho farského spoločenstva, verejným priznaním sa k tejto duchovnej rodine, v ktorej žijeme.

Tretiačke Nikole som tento týždeň na písomke z náboženstva odoprel bod za odpoveď, že v krste „sa stávam členom rodiny“, keďže katechizmová odpoveď znie „členom Cirkvi“. Jej dvojička Amy napísala, že „stávam sa členom neba“, čo som tiež preškrtol. Aspoň od sebe neopisovali a v podstate, obe mali pravdu. V krste sa stávame členmi rodiny rodín, Cirkvi, a tým sme „spoluobčania svätých“ a teda „jednou nohou“ sme už akoby v nebi.

Túžba patriť niekam je na deťoch najviditeľnejšia a najnaliehavejšia. Výchovní psychológovia zdôrazňujú istú citovú základňu (secure base), ako nutnosť pre zdravý rozvoj identity dieťaťa. V „hniezde“, do ktorého sa dieťa môže stále vrátiť, nachádza bezpečie, tu získava útechu, povzbudenie, odpustenie, prijatie, tu môže prejaviť aj svoje negatívne emócie, ktoré sa vonku učí kontrolovať. Ideál takejto základne je v láskavom náručí rodičov. Učitelia môžu na túto tému písať romány – ak dieťa žije v nepriaznivom domácom prostredí, ak podstupuje tzv. striedavú výchovu (a pritom sa lepšie cíti u babky alebo u kamaráta), ak jednoducho nevie, kde skutočne patrí, lebo patrí všade ale všade len dočasu a provizórne, vtedy to bádať na jeho neistote, nekontrolovateľnej rebélii či na jeho smutných očiach.

Sociológ Zygmunt Bauman už dávnejšie opísal život súčasného človeka pomocou štyroch typov, spomedzi ktorých jednému dal meno „tulák“. Ten „«žije na zastávke», pretože každú situáciu, v ktorej sa nachádza, chápe ako útulok, v ktorom sa dlho nezdrží, ktorý čoskoro opustí, aby prešiel na iné miesto, ktoré nebude ničím iným než dočasným útulkom“ (Úvahy o postmodernej dobe). Cestujeme za prácou, bývame v podnájmoch, stále s inými ľuďmi, často meníme zamestnania a tým aj kolegov, bývame v anonymných štvrtiach..., patríme vôbec niekam? V živote viery si taktiež vyberáme, čo nám práve vyhovuje a kedy nám to vyhovuje. Bývame na území jednej farnosti, ale v nedele sa radšej prevezieme inam, za milším kazateľom, za teplejším kostolom v zime a chladnejším v lete. Máme ešte ako kresťania vôbec povedomie, že niekam patríme? Máme duchovnú rodinu? Cesta od tuláka k bezdomovcovi môže byť rýchla a od duchovného tuláka k duchovnému bezdomovcovi ešte rýchlejšia.

Niekoľkí veriaci v Humennom sú pre mňa znamením, že duchovnými bezdomovcami byť nechceme, hoci by som túžbu zaradiť sa viditeľne a vedome do konkrétnej časti Božieho ľudu (= farnosti) viac prial aj mladej a strednej generácii. A mám nádej, že stratu bodu pri písomke Boh mojim žiačkam môže odplatiť práve tým, že sa budú v Cirkvi - vďaka farnosti - naozaj cítiť ako doma.

5. októbra 2019

Presádzať morušu? Načo




Na 27. nedeľu v období cez rok "C" ponúkam pokus o neortodoxné zamyslenie sa nad evanjeliovým úryvkom. 


Viera, ku akej Ježiš zaúča apoštolov, určite nie je na to, aby mohla kúzelnícky presádzať stromy. Tak prečo vyslovuje ten bizarný príklad o morušovníku? Tradičné vysvetlenie znie, že takýmto spôsobom sa len pokúša vybičovať ľudskú myseľ, aby pochopila, že tomu, kto verí, naozaj „nič nie je nemožné“. Keby ich viera mala rozmery aspoň ako horčičné zrnko, stanú sa všemohúcimi. Naozaj nie je viera apoštolov ani len takáto?

V 17. kapitole (Lukášovho evanjelia) by sa skôr dalo predpokladať, že ako-tak už veria. Aj samotná prosba už určitú veľkosť viery predpokladá – „pridaj nám viac k viere, ktorú už máme“. Čo ak Ježišova reakcia je v skutočnosti presne opačná, než sme zvyknutí interpretovať? V tom prípade by im nevyčítal, že veria málo, ale by potvrdil, že veria dostatočne. A beda, ak by svojou vierou žiadali čosi menej, než im ona môže ponúknuť. Majstrove slová by potom mohli vyzerať takto: „Určitú dávku viery už u vás bádam, veď ma nasledujete už dlhé mesiace. Keby ste totiž mali vieru iba ako horčičné zrnko, usilovali by ste sa o bláznivé a vskutku zbytočné zázračné skutky, ako je presádzanie stromu do mora len púhym pomyslením. Lenže viera je skutočne veľká (a všemohúca) až vtedy, keď je bezmocná – vtedy keď verí, aj keď týmto verením vo vonkajšom svete nič viditeľné nedosahuje.“

Nasledujúca ilustrácia o sluhoch by takýto Ježišov úmysel len potvrdzovala. Kto iba plní pracovné úlohy, za ktoré dostáva odmenu, ešte nie je užitočným. Až ten, kto koná nad rámec svojich povinností, až ten skutočne slúži, až ten je verný. Rovnako až ten, kto hoci silou mysle primitívne a exhibicionisticky nemanipuluje realitou, a predsa nasleduje Pána, až ten skutočne verí.

27. septembra 2019

Žobrák s menom


Zamyslenie na 26. nedeľu v roku C.

V prvom čítaní u proroka Ámosa Pán vo svojom výroku spomína dve skupiny ľudí, ale len tá druhá má meno. Tá prvá, bezmenná, to sú všetci, ktorí „bezstarostne žijú..., čo sa cítia bezpeční..., spávajú na posteliach zo slonoviny..., leňošia na pohovkách, jedávajú... vykŕmené teľatá zo stajne, vyspevujú si..., pijú víno zo širokých čiaš, natierajú sa najlepším olejom“.  Bezmedzné hodovanie predákov národa v kráľovských sieňach však nie je problémom samým v sebe. Pán im omnoho viac vyčíta ich zahľadenosť do seba, a tým zaslepenosť smerom von zo seba, k biednym – „nad skazou Jozefa sa netrápia“. Ale spravodlivosť ich neminie, „pôjdu na čele vyhnancov do zajatia a prestane hulákanie povaľačov“. Druhá skupina, Jozef a jeho dom, to sú všetci tí, ktorí nepoznajú bujarý život, ani záhaľčivosť na drahom nábytku, ani honosné hostenie sa a opíjanie. Poznajú len „skazu“, v lepšom preklade „podlomenie, zlomenie, skrachovanie“, teda priamy opak pohodlnej bezstarostnosti a neustáleho sviatkovania. Táto skupina nepozná blahobyt, ale Pán práve ju pozná po mene. Napokon, ako by sa hoci len Pánov pohľad mohol stretnúť s niektorým z prvej skupiny, keď tie sú zahľadené len do seba?

V evanjeliovom – výsostne lukášovskom – podobenstve Ježiš spomína dvoch ľudí, ale len ten druhý má meno. Ten prvý, „bohatý človek“, sa vyberane oblieka a dennodenne hoduje ako kráľ. Jeho životný štýl je len premietnutie životného štýlu šľachty z prvého čítania do konkrétnej postavy, hoci jeho druhá prosba Abrahámovi naznačuje, že jeho piati bratia sa od neho veľmi neodlišovali. „Veľká priepasť“ medzi posmrtným rajom a peklom je definitívnym spravodlivým obrátením „veľkej priepasti“, ktorú za života boháč stanovil medzi sebou a žobrákom. Ten „túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola“, ale nebolo mu to umožnené, „len psy prichádzali a lízali mu vredy“. Napriek tomu, že bol chudobný, bezdomovec, ktorý líhal pri bráne do boháčovho paláca, a chorý, „plný vredov“, Ježiš ho nenecháva v anonymite. Lukášov Lazár je vôbec jediná postava z podobenstiev označená menom. Keď zomrel, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona“.

To, čo Pán ohlásil ústami proroka – „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1), zrealizoval vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý „volá svoje ovce po mene“ (Jn 10, 3). Som pred ním skrytý v anonymnej skupine ľahostajných, alebo by vyslovil aj moje meno?

14. septembra 2019

Tetovačky na Božej dlani


(kázeň pre mládež na Sviatok sv. Kríža, inšpirovaná exhortáciou Christus vivit)

Kedy sa v histórii prvýkrát objavilo tattoo? Ľadový muž Otzi, ktorý žil pred vyše 5000 rokmi – najstaršia múmia s tetovaním, objavená v Alpách v roku 1991 – ich má na tele 61, pravdepodobne z popola a sadze. Iste sa ľudia nechávali tetovať aj pred ním, ale kto bol prvý? 


Izaiáš nám dáva na vedomie, že to bol sám Boh: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou“ (49, 15-16). Pápež František v postsynodálnej exhortácii venovanej mládeži to opisuje slovami, že Boh sa nám ukazuje dokonca ako „zamilovaný, ktorý dospeje do takého bodu, že si milovanú osobu vytetuje na dlaň svojej ruky, aby mohol mať jej tvár vždy nablízku“ (ChV 114). Tattoológia rozlišuje rôzne druhy tetovania:  dekoratívne – nemá žiaden špecifický význam, slúži len ako ozdoba; symbolické – pre nositeľa má konkrétny špecifický význam; piktogramové – reprezentuje nejakú osobu alebo vec; alebo slúži jednoducho ako označkovanie jedinca. Akého druhu sú naše tetovania „na božej dlani“? Zaiste to nie je len ozdoba alebo nejaký symbol. Určite neriešme, aký atrament či techniku Boh pritom použil. „Do dlaní som si ŤA vryl“ znamená, že tam nie je zapísané len naše meno alebo nakreslená naša podobizeň. Sme tam my, v plnej svojej kráse. Či ošklivosti? Svätý Otec pokračuje: „Pre neho si skutočne vzácny, nie si bezvýznamný, si pre neho dôležitý, pretože si dielom jeho rúk“ (ChV 115). Milí mladí chlapci a dievčatá, za svoj život vďačíte vašim rodičom, ale nielen im. Z Božej vôle a z jeho rozhodnutia sme sa ocitli na tomto svete. Jeho ruky nás stvorili, do jeho rúk sme vrytí, jeho ruky nás teraz chránia, jeho ruky nás objímajú. On „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Na Sviatok svätého Kríža adorujeme jednorodeného božieho Syna, ktorý zahynul, aby sme nezahynuli my. Zomrel, aby sme žili. Opäť pápež František: „Jeho roztvorené ramená na kríži sú najcennejším dôkazom priateľa schopného dôjsť až do krajnosti“ (ChV 118). Keď sa nám veľmi nedarí predstaviť si, ako sme vrytí do Božích dlaní, môžeme sa zahľadieť na dlane Kristove – nie s nejakou tetovačkou, ale prebodnuté klincami, ako aj jeho nohy a bok. Koľkú bolesť musel zniesť, kým naposledy vydýchol, po tom, čo zvolal „Otče, do tvojich rúk...“ (Lk 23, 46). A „ten Kristus, ktorý nás spasil na kríži z našich hriechov, tou istou mocou svojho úplného darovania sa nás zachraňuje a vykupuje aj dnes“ (ChV 119). 

Svätý Otec každého mladého človeka napokon vyzýva: „Vždy pozeraj na roztvorenú náruč ukrižovaného Krista, nechaj sa zachrániť vždy nanovo“ (ChV 123). Teda, hoci niekedy obdivujeme nejaké vyšportované potetované telo niektorého zo slávnych futbalistov alebo obľúbených spevákov (sú novinári, ktorí to pravidelne skúmajú a prinášajú fanúšikom aktuálne zmeny), nenechajme bez nášho pohľadu kríž s korpusom Krista. Kumšt nie je v tom – presvedčiť rodičov, aby mi konečne dovolili tetovačku, alebo vymyslieť takú, akú nikto nemá, a všetci ma za ňu budú obdivovať a závidieť mi. Kumšt je v tomto – objaviť, pochopiť, prežiť, že ja som tetovačka v Božej dlani. V tomto zmysle Boh nielenže mal prvé tattoo, ale zároveň určite drží svetový rekord v ich počte. A Kristova roztvorená náruč na kríži je toho dôkazom.

28. októbra 2017

matka! Fú!

Moji milovaní súrodenci mi dali parádny darček k desiatemu výročiu kňazstva a k dokončeniu doktorátu: kartu do kina. Celý rok môžem chodiť na toľko filmov, koľko sa mi zachce. Tak chodím. A filmov je toľko, že na to, aby som mal sánku dole, musím najprv odpozerať aspoň tucet pokusov. Prišiel ten moment. Hm, naozaj som v kine ešte nevidel všetko.

Darrena Aronofskeho som na tomto blogu už chválil za Noeho spred pár rokov. Biblický veľkofilm sa mnohým „znalcom Biblie“ nepozdával. Azda aj preto, že režisérov charakteristický filmársky štýl, teda symbolika ad absurdum, sa netrávi tak ľahko. V najnovšej snímke pokračuje a zachádza ešte ďalej. Sám a kritici s ním hovoria minimálne o troch symbolických vrstvách filmu: biblická, environmentálna a vzťahová. Ja som sa zamýšľal len nad tou treťou, teda nad tou najzrejmešou. Nad vzťahovo-spoločenskou.

Prvý dojem po naskočení záverečných titulkov: Drsná metafora o tom, ako dnešná spoločnosť zabíja matku.

Jennifer Lawrence hrá manželku Javiera Bardema. On je svetoznámy básnik, ona domáca pani. Vekový rozdiel ako medzi dcérou a otcom. Ona mu vlastnoručne rekonštruuje jeho vilu uprostred lúky a lesa. Pri maľovaní sa dotkne steny, zatvorí oči a jej srdce sa zachveje. Žena a domov a srdce. Scéna sa párkrát zopakuje, len srdce je stále skrehnutejšie...


Pani domáca má sivé vlasy, sivú nočnú košeľu, sivý sveter a sivé všetko navešané na vešiakoch v šatníku. Len jeden belasý svetrík sa mihne v zábere, keď pripravuje postieľku pre svoje dieťa, ktoré nosí pod srdcom. Chce len domov, manžela, rodinu, bezpečie. Bodka. A manžel, ohromne sympatický, dokonalý, je bad guy. Sláva viac než manželka, hoci jej neustále vyznáva lásku a prejavuje pozornosť. Žena, mladučká (!), je pre neho koniec koncov len (!) múza pre poetickú tvorbu. Nič viac.

Dojem číslo dva: Film o tom, ako fenomén úspešného muža zabíja podstatu ženy.

Číslo tri: Hrozné uvedomenie, aké ťažké je do dnešného sveta porodiť dieťa.

Viem si predstaviť, že matka! získa titul „najčastejšie nedopozeraný film roka“. Hodinu, ak vydržíte, budete zápasiť s otázkou, že o čo tu ide. A druhá hodina vás dovedie do stavov znechutenia, ktoré – ak sa budete nútiť do toho, že si film užívate – budete prehlušovať tupým smiechom. A preto na film nebudem robiť reklamu, ani ho nebudem odporúčať birmovancom či vysokoškolákom či hocikomu inému. Ale silnejšie vyobrazenie skutočnosti, aké to má matka v dnešnom svete ťažké, som ešte nevidel.

18. marca 2016

Kotleba, malý slovenský Stalin



Banskobystrický samosprávny kraj si na 14. marca 2016 objednal vystúpenie Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna „ako sprievodný kultúrny program pri oceňovaní najlepších učiteľov kraja“. Hra Kováči však bola zrušené počas svojho priebehu na podnet župana, ktorý bol prítomný v hľadisku. V oficiálnom komuniké sa uvádza: „V predstavení sa od počiatku používali krajne expresívne výrazy ako «nakopať riť», «rozbiť papuľu», alebo «kurva». Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, kedy sa začalo hovoriť o «srbských hovnách» a «slovanských lajnách». V tejto chvíli sa predseda BBSK Marian Kotleba aj vzhľadom na reakcie publika rozhodol predstavenie ukončiť.ˮ Nešlo o ojedinelú cenzúru zo strany predsedu ĽS NS vo vzťahu k umeleckej tvorbe.

V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali v Moskve pred osemdesiatimi rokmi.


Dňa 26. januára 1936 sa generalissimus Sovietskeho zväzu J. V. Stalin, v spoločnosti verných súdruhov Molotova, Mikojana a Ždanova, zúčastnil na predstavení opery Lady Macbeth Mcenského okresu v moskovskom Boľšoj teatr. Druhá opera ruského skladateľa Dimitrija Dimitrijeviča Šostakoviča (1906-1975) mala už vtedy za sebou úspešnú dvojročnú kariéru. Po takmer simultánnej premiére v Leningrade a Moskve v januári 1934, s rozdielom len dvoch dní v prospech Leningradského malého operného divadla (24. 1.), a nadšenom prijatí v domovskej krajine, sa rýchlo dostala aj za hranice. Presne o rok neskôr ju začala hrať Metropolitná opera v New Yorku a Severence Hall v Clevelande. Na európskom kontinente ju 16. novembra 1935 ako prvá uviedla Kráľovská opera v Štokholme, za ktorou nasledovalo naše Slovenské národné divadlo o sedem dní neskôr. Pod taktovkou Karla Nedbala bola v Bratislave divákom predstavená s názvom Ruská Lady Macbeth.

Ruský vodca, ako neskrývaný milovník umenia, si preto nemohol nechať ujsť príležitosť pozrieť si toto medzinárodne preslávené dielo, považované oficiálnym sovietskym periodikom o umení za „víťazstvo hudobného divadla“. Avšak predstavenie nedopadlo najlepšie. Pre prítomnosť vzácnych divákov vo VIP lóži vládla medzi hercami stiesnená atmosféra a orchester hral miestami falošne, miestami príliš hlasno. Šostakovič opustil divadlo frustrovaný, „biely ako papier“.

Najdôležitejší denník v krajine Pravda uverejnil o dva dni neskôr nepodpísaný editoriál Chaos namiesto hudby. Uznávaná opera bola v ňom podrobená drsnej kritike. Krátky text obsahoval viacero neodborných a nevyargumentovaných fráz a obviňoval Šostakoviča z formalizmu a naturalizmu. Nešlo však iba o negatívnu recenziu jedného nie veľmi vydareného predstavenia, ale o otvorený útok voči Šostakovičovému dielu ako takému. „Toto je hudba zámerne postavená na hlavu, aby sa v nej nič nepodobalo hudbe klasickej, aby v nej nebolo nič spoločné so zvukmi symfónie, s jednoduchým a prístupným hudobným prejavom... Toto je ľavičiarsky chaos namiesto prirodzenej, ľudskej hudby.“ Historikom umenia sa dodnes nepodarilo bezpečne vypátrať, kto je autorom týchto slov. Mnohí sú presvedčení, že ním bol sám Stalin, alebo minimálne, že text vznikol na jeho objednávku a on ho na záver vlastnoručne skorigoval.

Nemožno opomenúť, že opera bola napriek ohromnému úspechu kriticky komentovaná niektorými recenzentmi už po svojej premiére v Spojených štátoch. Šostakoviča vykresľovali ako „popredného skladateľa pornografickej hudby v dejinách opery“. Zvlášť boli pohoršení posteľnou scénou hlavných predstaviteľov Sergeja a Kataríny za sprievodu mohutného trombónu, čo vo svojich reakciách nazvali „pornofóniou“. No táto kritika nemala také zdrvujúce následky na Šostakovičovú tvorbu ako príspevok v sovietskom „centrálnom orgáne“ Pravda.

Kontroverzný článok Chaos namiesto hudby, dnes už klasický príklad kultúrneho kriticizmu zo strany štátnej autority, nasledovali ďalšie tvrdé útoky na skladateľa. Ten vzápätí upadol na čas do depresie. Existujú svedectvá, že sa opíjal a nemal ďaleko k spáchaniu samovraždy. Stalin sa vtedy zľakol. Nejedna umelecká figúra si pod tlakom režimu vzala život, viď prípad Majakovskij (1893-1930), čo nebola pre neho v ruskej spoločnosti dobrá reklama. Podobný pokus Šostakoviča by dokonca mohol spôsobiť medzinárodný škandál a ochromenie vtedajšieho Stalinovho renomé napríklad vo Francúzsku. Preto ho „rehabilitoval“ a dovolil mu produkovať, no túto „amnestiu“ možno chápať jedine ako politický prostriedok k upevneniu diktátorovej autority. Tentoraz už nešlo o slobodnú umeleckú tvorbu, ale o trpké prispôsobenie sa umelca požiadavkám Stalina, aby nemusel zanechať svoju vášeň k hudbe a aby mohol naďalej živiť svoju rodinu.

Podobnosť medzi počínaním ruského diktátora a slovenského politika je zrejmá. A je zároveň výstrahou. S oboma možno azda súhlasiť, že umenie sa v mnohých svojich prejavoch skazilo. Zvulgárnelo. Pohoršuje. Karikuje tradičné morálne hodnoty. Uráža. Znechucuje. Namiesto povznesenia človeka, ho neraz dehonestuje... Ale toto je umenie. Či aj vtedy, keď začne urážať diváka samého? Áno, aj vtedy a práve vtedy. Práve tento znak umenia, ktorý sa nemusí všetkým páčiť, je dôkazom jeho slobody. Lebo umenie je umením, len ak je slobodné. A tam, kde autorita začne obmedzovať slobodu umenia, prestáva občianska sloboda ako taká. Nasledujúci krok je cenzúra slobody slova, teda spisovateľskej tvorby, novinárskej činnosti či akéhokoľvek prejavu vôbec. Teda totalita.

Je smutné, že stredoškolský pedagóg s dvoma vysokoškolskými titulmi toto nevie rozlíšiť. A ešte smutnejšie je, že mu na to jeho zaslepení fanúšikovia pritakávajú.
Nevídane citlivý prístup k slobode umenia a jeho dôsledky na vytváranie vlastného svetonázoru nachádzame u MUDr. Pavla Straussa (1912-1994). Rodený Lipták, pochádzajúci zo sekularizovanej židovskej rodiny, počas svojich vysokoškolských štúdií v Prahe objavil čaro komunizmu. Niekoľko rokov študoval diela jeho svetových prívržencov a aktívne pôsobil v študentskom komunistickom hnutí. Vnútorná revolúcia v ňom nastala v roku 1936, keď sa dopočul o Stalinovej cenzúre opery Lady Macbeth. „Až keď som sa dozvedel, že Stalinovi sa nepáčila Šostakovičova opera a zakázal hrať jeho «kapitalistickú» hudbu, a ten človek takmer dva roky nemohol nič robiť, len piť, čosi sa vo mne zlomilo,“ píše v knihe Kolíska dôvery. V diele Človek pre nikoho pokračuje: „Reku, kde je takáto svojvoľná a násilná kultúrna politika, tam sa to podobne musí odohrávať vo všetkých oblastiach, v administratíve, v hospodárstve a v politickej oblasti. A tak sa mi z očú strácal závoj jedinej správnej životnej koncepcie.“ S komunizmom sa vtedy Strauss nadobro rozlúčil a odvtedy nepristúpil na žiaden kompromis s totalitným režimom. Neskôr konvertoval a ako kresťan verejne sa hlásiaci k svojej viere bol prenasledovaný štátnou bezpečnosťou a do zamatovej revolúcie nemohol vydávať svoje knihy. Dnes sa v nich už čitateľ môže slobodne kochať. Straussovú skúsenosť s totalitnou ideológiou možno preformulovať takto: Povedz mi, aký máš vzťah k umeniu, a ja ti poviem, kto si. Ak manipulatívny, potom pre slobodného človeka neprípustný. Áno, radšej nech som urážaný, ale predsa slobodný.

Nevzdávam sa nádeje, že Kotlebov prístup k umeniu bude mať aspoň u niekoľkých jeho sympatizantov podobnú odozvu, akú mal v Straussovom živote ten Stalinov.