28. októbra 2020

Fantasy kňaza, ktorému to píše

Na konferencii o Svätom písme na Teologickej fakulte v Košiciach v jeseni tohto roku jeden kňaz-profesor na dôchodku, milovník kníh a sám autor viacerých publikácii z oblasti biblickej teológie, povedal: "Kňaz, ktorý nepíše, je veľmi slabý kňaz."

Podľa tejto charakteristiky je potom rímskokatolícky farár zo Zlatej Idky pod Kojšovskou hoľou nadpriemerným božím služobníkom.

(čítať ďalej)

Knihu si môžete objednať tu.

2. októbra 2020

Online omše

Od 1. júla 2020 pôsobím ako správca Farnosti Božieho milosrdenstva v Snine. Na našom kanáli YouTube streamujeme sväté omše z nášho kostola každú nedeľu o 10.00. Tu je posledná:



Ďalšie informácie možno nájsť na webstránke našej farnosti. Verím, že v tomto čase mnohým pomáha aspoň online účasť na omši, ak do kostola nemôžu prísť z kapacitných či zdravotných dôvodov.

3. apríla 2020

Zviera pri ukrižovanom

Prvýkrát v histórii tohto blogu vám ponúkam video svojej kázne. Zistil som, že stále sa v evanjeliách dajú nájsť predmety či momenty, o ktorých hádam ešte nikto nekázal. 

Skromne:)

Kázeň začína o 1:13:00.


23. marca 2020

Krížová cesta počas epidémie

Najprv som ju chcel ponúknuť len veriacim vo Farnosti všetkých svätých v Humennom a som rád, že sa prostredníctvom našej diecéznej stránky dostane k širšiemu počtu modliacich sa. Môžete si ju stiahnuť tu.

20. marca 2020

Nedobrovoľný pôst od sviatostí


Zamyslenie nad prednáškou Jozefa Raztingera Communio – komunita – poslanie. O vzájomnom vzťahu Eucharistie, spoločenstva (obce) a poslania v Cirkvi (podľa českého vydania J. Ratzinger: Hledět na probodeného, CDK, Brno 1996, zvlášť podkapitola Problém exkomunikovaných, str. 72-75).


https://shop.strato.de/WebRoot/Store10/Shops/61306125/4C4C/AF18/50F2/25B5/B948/C0A8/2936/171D/Wodrazka_Kreuzweg_10-100_m.jpg

Ešte koncom osemdesiatych rokov neskorší pápež Benedikt XVI. v jednom svojom referáte narazí na tému exkomunikovaných. Poukáže v ňom aj na existenciu kresťanov, ktorí „veria v Pána a v neho dúfajú, túžia po dare jeho života, no sviatosť prijímať nemôžu“. Spoločenstvo veriacich, ktorí majú plnú účasť na Eucharistii, vrátane jej prijímania, nazve výrazom „sviatostné communio“. Veriaci, ktorí sú z tohto spoločenstva vylúčení, sa podľa Ratzingera v takejto nepriaznivej situácii ocitli v dôsledku rôznych príčin. Jedni nemôžu pristupovať k sviatostiam v dobách a teritóriách kresťanských prenasledovaní alebo kvôli faktickému nedostatku kňazov. Iným to znemožňuje civilný sobáš po krachu sviatostného manželstva. Rovnako vo zväzkoch medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami sa vyskytuje problém absencie plného sviatostného communia. A exkomunikácia ako cirkevno-právny trest je fenoménom osobitným.

V stručnom historickom exkurze vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery poukazuje na teológov, ktorí už v 13. storočí dokázali na jednej strane obhájiť spojitosť medzi „vnútorným“ a „vonkajším“, no na druhej strane ich dokázali aj odlíšiť. Napríklad Viliam z Auvergne vysvetľuje, že Cirkev nemôže zbaviť niekoho „vnútorného communia“ a ak použije „meč exkomunikácie“, tak len preto, „aby týmto liekom bolo uzdravené communio duchovné“. Stredoveký parížsky biskup potom dochádza k pozoruhodnému názoru, že exkomunikovaný môže svoje vylúčenie prežívať ako mučeníctvo, no zároveň môže „pokročiť v trpezlivosti a pokore omnoho viac než v situácii vonkajšej účasti na communiu“. Svätý Bonaventúra neskôr dodáva, že podstatu kresťanského spoločenstva tvorí láska a zo spoločenstva lásky Cirkev nevylučuje nikoho, ani nemá takú právomoc.

Nemecký kardinál následne usudzuje: „Veď exkomunikovaný je nesený láskou živého Kristovho Tela, utrpením svätých, ktorí sa spojujú s jeho vlastným utrpením rovnako a ako s jeho duchovným hladom, a všetkých potom objíma utrpenie, hlad a smäd Ježiša Krista, ktorý nás všetkých nesie a unesie. Na druhej strane je utrpenie vylúčeného, jeho seba-vztiahnutie sa ku communiu (spoločenstvu sviatostí a živých Kristových údov) zväzkom, ktorý ich drží pokope so spásonosnou láskou Krista. ...nemožnosť sviatostného communia môže paradoxne, v trpení dištancu, v bolestiach túžby a v nich rastúcej lásky, viesť k duchovného pokroku, zatiaľ čo vzbura... nutne rozkladá pozitívny a tvorivý zmysel exkomunikácie. Vzbura nie je uzdravením, ale zničením lásky.“

Najoriginálnejšiu myšlienku však budúca hlava Cirkvi ponúka v posledných odstavcoch prednášky. „Nie je dnes pre nás často príliš ľahké prijímať Najsvätejšiu Sviatosť? Nebol by taký duchovný pôst niekedy užitočný alebo dokonca nutný na prehĺbenie a obnovenie nášho vzťahu k Telu Kristovmu?“ Takto neortodoxne sa pýta a následne pripomína, že v apoštolských časoch tvoril eucharistický pôst na Veľký piatok pevnú súčasť spirituality Cirkvi. „Práve zrieknutie sa communia na jeden z najsvätejších dní cirkevného roku, ktorý sa slávil bez omše a bez communia veriacich, bol obzvlášť hlbokým spôsobom účasti na umučení Pána: smútok nevesty, ktorej vzali ženícha. Myslím, že i dnes by takýto pôst, ak by bol uvážený a pretrpený, mal pri určitých poctivo zvážených príležitostiach svoj zmysel – napríklad v kajúcich dňoch (prečo napríklad opäť nie na Veľký piatok?) alebo úplne ojedinele hoc aj pri veľkých verejných omšiach, pri ktorých počet účastníkov mnohokrát neumožňuje dôstojné rozdávanie sviatosti, takže zrieknutie sa by skutočne mohlo vyjadrovať viac úcty a lásky ku sviatosti než úkon, ktorý je v rozpore s veľkosťou toho, čo sa tu deje. Takýto pôst – ktorý sa prirodzene nesmie stať ľubovoľným, ale sa musí podriadiť duchovnému vedeniu Cirkvi – by mohol napomôcť prehĺbenie osobného vzťahu k Pánovi vo sviatosti; mohol by byť zároveň aktom solidarity so všetkými, ktorí v sebe nosia túžbu po sviatosti, no nemôžu ju prijímať. Zdá sa mi, že aj problém znovuzosobášených rozvedených... by bol menej ťaživým, keby sa takýmto dobrovoľným duchovným pôstom viditeľne uznávalo a vyjadrovalo, že my všetci sme závislí na onom «uzdravení lásky», ktoré Pán uskutočnil v konečnej osamelosti kríža. ...potrebujeme liek proti odpadnutiu do obyčajnej zvykovosti a jej duchaprázdnosti. Niekedy potrebujeme mať hlad – fyzický i duchovný –, aby sme nanovo pochopili Pánove dary a aby sme porozumeli utrpeniu našich bratov, ktorí hladujú.“ 

Medzi hore uvedené dôvody vylúčenia z communia môžeme oprávnene zaradiť aj súčasnú nemožnosť prijímať sviatosti v dôsledku rozšírenej epidémie a následných všeobecných reštrikcií. Čitateľ týchto riadkov je preto pozvaný prečítať si ešte raz tie časti textu, ktoré autor zvýraznil využitím hrubého písma (Bold), a aplikovať ich na dnešnú situáciu, kedy sú kostoly zatvorené a ani naše najväčšie sviatky nebudeme môcť sláviť za účasti veriacich. V tomto stave sa síce nachádzame nedobrovoľne, no jeho vedomým pokorným prijatím, v dobrej vôli a opierajúc sa o reflexie kardinála Ratzingera nás určite môže vnútorne obohatiť. V dúfajúcej a radostnej túžbe po dni, kedy budeme môcť piť z prameňa sviatostných milostí plnými dúškami.

29. októbra 2019

Sonet z Buenos Aires



Poézia v pápežských dokumentoch nie je veľmi bežná, preto stojí za pozornosť báseň, ktorú Svätý Otec František zakomponoval do svojej poslednej exhortácie Christus vivit. Pochádza z pera argentínskeho básnika žijúceho od októbra 1900 do októbra 1978. V tridsiatom siedmom vydal v Buenos Aires zbierku Cielo de tierra, ktorá obsahuje aj tento nádherný Sonet. Pápežovi Františkovi môžeme len ďakovať, že sa týchto pár veršov autora Francisco Luis Bernárdez dostalo aj k nám. Človeka normálne mrzí, že neovláda španielčinu (preklad je môj pokus).

Ak na záchranu toho, čo som zachránil,
som musel najprv stratiť to, čo som stratil,
ak na získanie toho, čo som získal,
som musel znášať to, čo som znášal,

ak nato, aby som bol teraz zamilovaný,
som musel byť zranený,
považujem za správne, že som vytrpel to, čo som vytrpel,
považujem za správne, že som oplakal to, čo som oplakal.

Lebo napokon som zakúsil,
že radosť nevzíde z potešenia,
za ktoré sme netrpeli.

Lebo napokon som pochopil,
že čo na strome kvitne,
žije z toho, čo pochoval pod zem.

26. októbra 2019

Strata bodu za správnu odpoveď


Odpustová slávnosť sv. Šimona a Júdu v Tulčíku, 27. októbra 2019.


Vo Farnosti Všetkých svätých v Humennom je už tretí mesiac kvôli rozsiahlej interiérovej rekonštrukcii zatvorený kostol. Omše slúžime cez týždeň v nemocničnej kaplnke a u saleziánov, v nedeľu zase vo veľkej zasadačke na Mestskom úrade. Farníci využívajú aj možnosti v ďalších dvoch humenských farnostiach, no predsa sa nám kňazom neraz prihovoria slovami: „Kedy sa už vrátime domov? Do nášho kostola. Cítime sa ako bezdomovci.“ A všetci sa nemôžu dočkať na piatkový odpust Všetkých svätých, ktorý už budeme sláviť „doma“. Aj takto sa prejavuje prirodzená túžba človeka niekam patriť, nielen ľudsky, ale aj duchovne.

Ježiš ako človek žil najprv svoj tzv. skrytý život v rodine pri matke Márii a jej ženíchovi Jozefovi v Nazarete. Keď dospel a začal svoje verejné účinkovanie, opäť neostal sám, ale „začlenil k sebe“ dvanástich, medzi ktorými sú aj naši Šimon a Júda. Dvanásť apoštolov je symbolické nadviazanie na minulých dvanásť kmeňov Izraela a zároveň predzvesť budúceho nebeského Jeruzalema, ktorého hradby budú mať „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21, 14). Pri dnešnej slávnosti nás povzbudzuje ďalší apoštol, ktorý k pôvodným dvanástim nepatril, ale predsa mu nemožno tento titul uprieť: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 20-22). Peter, Ján, Matúš, Šimon, Júda..., teda prví dvanásti povolaní sú symbolom príslušnosti všetkých veriacich do jedného spoločenstva Božieho ľudu. Preto Pavol povzbudzuje: „už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Odpust je na jednej strane oslavou svätých patrónov, no zároveň je stretnutím nášho farského spoločenstva, verejným priznaním sa k tejto duchovnej rodine, v ktorej žijeme.

Tretiačke Nikole som tento týždeň na písomke z náboženstva odoprel bod za odpoveď, že v krste „sa stávam členom rodiny“, keďže katechizmová odpoveď znie „členom Cirkvi“. Jej dvojička Amy napísala, že „stávam sa členom neba“, čo som tiež preškrtol. Aspoň od sebe neopisovali a v podstate, obe mali pravdu. V krste sa stávame členmi rodiny rodín, Cirkvi, a tým sme „spoluobčania svätých“ a teda „jednou nohou“ sme už akoby v nebi.

Túžba patriť niekam je na deťoch najviditeľnejšia a najnaliehavejšia. Výchovní psychológovia zdôrazňujú istú citovú základňu (secure base), ako nutnosť pre zdravý rozvoj identity dieťaťa. V „hniezde“, do ktorého sa dieťa môže stále vrátiť, nachádza bezpečie, tu získava útechu, povzbudenie, odpustenie, prijatie, tu môže prejaviť aj svoje negatívne emócie, ktoré sa vonku učí kontrolovať. Ideál takejto základne je v láskavom náručí rodičov. Učitelia môžu na túto tému písať romány – ak dieťa žije v nepriaznivom domácom prostredí, ak podstupuje tzv. striedavú výchovu (a pritom sa lepšie cíti u babky alebo u kamaráta), ak jednoducho nevie, kde skutočne patrí, lebo patrí všade ale všade len dočasu a provizórne, vtedy to bádať na jeho neistote, nekontrolovateľnej rebélii či na jeho smutných očiach.

Sociológ Zygmunt Bauman už dávnejšie opísal život súčasného človeka pomocou štyroch typov, spomedzi ktorých jednému dal meno „tulák“. Ten „«žije na zastávke», pretože každú situáciu, v ktorej sa nachádza, chápe ako útulok, v ktorom sa dlho nezdrží, ktorý čoskoro opustí, aby prešiel na iné miesto, ktoré nebude ničím iným než dočasným útulkom“ (Úvahy o postmodernej dobe). Cestujeme za prácou, bývame v podnájmoch, stále s inými ľuďmi, často meníme zamestnania a tým aj kolegov, bývame v anonymných štvrtiach..., patríme vôbec niekam? V živote viery si taktiež vyberáme, čo nám práve vyhovuje a kedy nám to vyhovuje. Bývame na území jednej farnosti, ale v nedele sa radšej prevezieme inam, za milším kazateľom, za teplejším kostolom v zime a chladnejším v lete. Máme ešte ako kresťania vôbec povedomie, že niekam patríme? Máme duchovnú rodinu? Cesta od tuláka k bezdomovcovi môže byť rýchla a od duchovného tuláka k duchovnému bezdomovcovi ešte rýchlejšia.

Niekoľkí veriaci v Humennom sú pre mňa znamením, že duchovnými bezdomovcami byť nechceme, hoci by som túžbu zaradiť sa viditeľne a vedome do konkrétnej časti Božieho ľudu (= farnosti) viac prial aj mladej a strednej generácii. A mám nádej, že stratu bodu pri písomke Boh mojim žiačkam môže odplatiť práve tým, že sa budú v Cirkvi - vďaka farnosti - naozaj cítiť ako doma.

5. októbra 2019

Presádzať morušu? Načo




Na 27. nedeľu v období cez rok "C" ponúkam pokus o neortodoxné zamyslenie sa nad evanjeliovým úryvkom. 


Viera, ku akej Ježiš zaúča apoštolov, určite nie je na to, aby mohla kúzelnícky presádzať stromy. Tak prečo vyslovuje ten bizarný príklad o morušovníku? Tradičné vysvetlenie znie, že takýmto spôsobom sa len pokúša vybičovať ľudskú myseľ, aby pochopila, že tomu, kto verí, naozaj „nič nie je nemožné“. Keby ich viera mala rozmery aspoň ako horčičné zrnko, stanú sa všemohúcimi. Naozaj nie je viera apoštolov ani len takáto?

V 17. kapitole (Lukášovho evanjelia) by sa skôr dalo predpokladať, že ako-tak už veria. Aj samotná prosba už určitú veľkosť viery predpokladá – „pridaj nám viac k viere, ktorú už máme“. Čo ak Ježišova reakcia je v skutočnosti presne opačná, než sme zvyknutí interpretovať? V tom prípade by im nevyčítal, že veria málo, ale by potvrdil, že veria dostatočne. A beda, ak by svojou vierou žiadali čosi menej, než im ona môže ponúknuť. Majstrove slová by potom mohli vyzerať takto: „Určitú dávku viery už u vás bádam, veď ma nasledujete už dlhé mesiace. Keby ste totiž mali vieru iba ako horčičné zrnko, usilovali by ste sa o bláznivé a vskutku zbytočné zázračné skutky, ako je presádzanie stromu do mora len púhym pomyslením. Lenže viera je skutočne veľká (a všemohúca) až vtedy, keď je bezmocná – vtedy keď verí, aj keď týmto verením vo vonkajšom svete nič viditeľné nedosahuje.“

Nasledujúca ilustrácia o sluhoch by takýto Ježišov úmysel len potvrdzovala. Kto iba plní pracovné úlohy, za ktoré dostáva odmenu, ešte nie je užitočným. Až ten, kto koná nad rámec svojich povinností, až ten skutočne slúži, až ten je verný. Rovnako až ten, kto hoci silou mysle primitívne a exhibicionisticky nemanipuluje realitou, a predsa nasleduje Pána, až ten skutočne verí.

27. septembra 2019

Žobrák s menom


Zamyslenie na 26. nedeľu v roku C.

V prvom čítaní u proroka Ámosa Pán vo svojom výroku spomína dve skupiny ľudí, ale len tá druhá má meno. Tá prvá, bezmenná, to sú všetci, ktorí „bezstarostne žijú..., čo sa cítia bezpeční..., spávajú na posteliach zo slonoviny..., leňošia na pohovkách, jedávajú... vykŕmené teľatá zo stajne, vyspevujú si..., pijú víno zo širokých čiaš, natierajú sa najlepším olejom“.  Bezmedzné hodovanie predákov národa v kráľovských sieňach však nie je problémom samým v sebe. Pán im omnoho viac vyčíta ich zahľadenosť do seba, a tým zaslepenosť smerom von zo seba, k biednym – „nad skazou Jozefa sa netrápia“. Ale spravodlivosť ich neminie, „pôjdu na čele vyhnancov do zajatia a prestane hulákanie povaľačov“. Druhá skupina, Jozef a jeho dom, to sú všetci tí, ktorí nepoznajú bujarý život, ani záhaľčivosť na drahom nábytku, ani honosné hostenie sa a opíjanie. Poznajú len „skazu“, v lepšom preklade „podlomenie, zlomenie, skrachovanie“, teda priamy opak pohodlnej bezstarostnosti a neustáleho sviatkovania. Táto skupina nepozná blahobyt, ale Pán práve ju pozná po mene. Napokon, ako by sa hoci len Pánov pohľad mohol stretnúť s niektorým z prvej skupiny, keď tie sú zahľadené len do seba?

V evanjeliovom – výsostne lukášovskom – podobenstve Ježiš spomína dvoch ľudí, ale len ten druhý má meno. Ten prvý, „bohatý človek“, sa vyberane oblieka a dennodenne hoduje ako kráľ. Jeho životný štýl je len premietnutie životného štýlu šľachty z prvého čítania do konkrétnej postavy, hoci jeho druhá prosba Abrahámovi naznačuje, že jeho piati bratia sa od neho veľmi neodlišovali. „Veľká priepasť“ medzi posmrtným rajom a peklom je definitívnym spravodlivým obrátením „veľkej priepasti“, ktorú za života boháč stanovil medzi sebou a žobrákom. Ten „túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola“, ale nebolo mu to umožnené, „len psy prichádzali a lízali mu vredy“. Napriek tomu, že bol chudobný, bezdomovec, ktorý líhal pri bráne do boháčovho paláca, a chorý, „plný vredov“, Ježiš ho nenecháva v anonymite. Lukášov Lazár je vôbec jediná postava z podobenstiev označená menom. Keď zomrel, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona“.

To, čo Pán ohlásil ústami proroka – „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1), zrealizoval vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý „volá svoje ovce po mene“ (Jn 10, 3). Som pred ním skrytý v anonymnej skupine ľahostajných, alebo by vyslovil aj moje meno?

14. septembra 2019

Tetovačky na Božej dlani


(kázeň pre mládež na Sviatok sv. Kríža, inšpirovaná exhortáciou Christus vivit)

Kedy sa v histórii prvýkrát objavilo tattoo? Ľadový muž Otzi, ktorý žil pred vyše 5000 rokmi – najstaršia múmia s tetovaním, objavená v Alpách v roku 1991 – ich má na tele 61, pravdepodobne z popola a sadze. Iste sa ľudia nechávali tetovať aj pred ním, ale kto bol prvý? 


Izaiáš nám dáva na vedomie, že to bol sám Boh: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou“ (49, 15-16). Pápež František v postsynodálnej exhortácii venovanej mládeži to opisuje slovami, že Boh sa nám ukazuje dokonca ako „zamilovaný, ktorý dospeje do takého bodu, že si milovanú osobu vytetuje na dlaň svojej ruky, aby mohol mať jej tvár vždy nablízku“ (ChV 114). Tattoológia rozlišuje rôzne druhy tetovania:  dekoratívne – nemá žiaden špecifický význam, slúži len ako ozdoba; symbolické – pre nositeľa má konkrétny špecifický význam; piktogramové – reprezentuje nejakú osobu alebo vec; alebo slúži jednoducho ako označkovanie jedinca. Akého druhu sú naše tetovania „na božej dlani“? Zaiste to nie je len ozdoba alebo nejaký symbol. Určite neriešme, aký atrament či techniku Boh pritom použil. „Do dlaní som si ŤA vryl“ znamená, že tam nie je zapísané len naše meno alebo nakreslená naša podobizeň. Sme tam my, v plnej svojej kráse. Či ošklivosti? Svätý Otec pokračuje: „Pre neho si skutočne vzácny, nie si bezvýznamný, si pre neho dôležitý, pretože si dielom jeho rúk“ (ChV 115). Milí mladí chlapci a dievčatá, za svoj život vďačíte vašim rodičom, ale nielen im. Z Božej vôle a z jeho rozhodnutia sme sa ocitli na tomto svete. Jeho ruky nás stvorili, do jeho rúk sme vrytí, jeho ruky nás teraz chránia, jeho ruky nás objímajú. On „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Na Sviatok svätého Kríža adorujeme jednorodeného božieho Syna, ktorý zahynul, aby sme nezahynuli my. Zomrel, aby sme žili. Opäť pápež František: „Jeho roztvorené ramená na kríži sú najcennejším dôkazom priateľa schopného dôjsť až do krajnosti“ (ChV 118). Keď sa nám veľmi nedarí predstaviť si, ako sme vrytí do Božích dlaní, môžeme sa zahľadieť na dlane Kristove – nie s nejakou tetovačkou, ale prebodnuté klincami, ako aj jeho nohy a bok. Koľkú bolesť musel zniesť, kým naposledy vydýchol, po tom, čo zvolal „Otče, do tvojich rúk...“ (Lk 23, 46). A „ten Kristus, ktorý nás spasil na kríži z našich hriechov, tou istou mocou svojho úplného darovania sa nás zachraňuje a vykupuje aj dnes“ (ChV 119). 

Svätý Otec každého mladého človeka napokon vyzýva: „Vždy pozeraj na roztvorenú náruč ukrižovaného Krista, nechaj sa zachrániť vždy nanovo“ (ChV 123). Teda, hoci niekedy obdivujeme nejaké vyšportované potetované telo niektorého zo slávnych futbalistov alebo obľúbených spevákov (sú novinári, ktorí to pravidelne skúmajú a prinášajú fanúšikom aktuálne zmeny), nenechajme bez nášho pohľadu kríž s korpusom Krista. Kumšt nie je v tom – presvedčiť rodičov, aby mi konečne dovolili tetovačku, alebo vymyslieť takú, akú nikto nemá, a všetci ma za ňu budú obdivovať a závidieť mi. Kumšt je v tomto – objaviť, pochopiť, prežiť, že ja som tetovačka v Božej dlani. V tomto zmysle Boh nielenže mal prvé tattoo, ale zároveň určite drží svetový rekord v ich počte. A Kristova roztvorená náruč na kríži je toho dôkazom.