17. nedeľa v Cezročnom období "B".
Ateista si prečíta evanjelium o rozmnožení piatich chlebov a dvoch rýb (Jn 6, 1-15) a má v tom jasno: Nie je možné, aby sa takto nasýtilo päťtisíc mužov plus ženy a deti. Nie je možné, aby sa ešte nazbieralo dvanásť košíkov zvyšných kúskov. A už vôbec nie je možné, aby z takého množstva ľudí mal pri sebe jedlo iba jeden chlapec.
Je to dobromyseľný ateista, túži nájsť v tomto príbehu nejaké poučenie, preto uvažuje ďalej: Omnoho pravdepodobnejšie je, že v tomto obrovskom dave sa našli aj ďalší, ktorí v kapsách skrývali bochník chleba, jedlé ryby, krčah vody, ovocie či iný pokrm. Pravdepodobné zároveň je, že kým jedni sa na túto púť za kazateľom z Nazareta pripravili, niektorí to nestihli alebo pozabudli. V zástupe hrozilo, že jedni si budú pokojne piknikovať, zatiaľ čo iní budú odpadávať od hladu, znechutene zutekajú alebo sa dokonca uchýlia ku krádežiam.
Ježišovi ani pri najväčšej skepse voči jeho božstvu či zázračnému konaniu nemôže dobrý ateista uprieť výnimočnú múdrosť, preto logicky predpokladá, že ten z najvyššieho bodu vrchu videl a vedel, čo sa pod ním medzi ľuďmi odohráva a môže odohrať.
Do hry vstúpi chlapec, dieťa, evanjeliový symbol jednoduchosti. Hroziacej potravinovej katastrofe a následnej davovej psychóze je potrebné čeliť jednoducho – neočakávať mágiu vo forme „padajúcich pečených holubov z neba“, nepokúšať sa o logisticky a finančne náročnú operáciu vyslania učeníkov na nákup do najbližšieho supermarketu, ale jednoducho využiť to, čo je k dispozícii.
Chlapec neváha poskytnúť charizmatickému kazateľovi svojich sedem kúskov, teda všetko. A na Ježiša na vrchu vidia všetci. Pozerajú ako on má, ale neje. Láme a rozdáva. Dovtedy rozprával, teraz koná. Nemusia ísť domov, aby sa pokúšali jeho slová uskutočňovať. Môžu tak urobiť hneď tu a teraz. Po jednom, opatrne, tí, ktorí majú, nenápadne vyberajú svoje zásoby a nezačnú konzumovať, ale lámať a dávať. Rozhliadnu sa okolo seba na blízko sediacich a tým, ktorí sú najunavenejší, ponúknu prvým.
Chlapec sa zriekol všetkého. Ježiš všetko delí medzi ďalších. Ďalší ho napodobňujú. Postupne sa z vrchu spustí nečakaná lavína spolupatričnosti, davová psychóza zriekania sa a vzájomného podelenia sa. Aj najhladnejší jedáci či najväčší sebci by sa zahanbili, ak by si mali nechať svoje len pre seba, preto sa zapierajú a ponúkajú susedom.
A tých dvanásť košov neznamená, že sú všetci nažratí a už nevládzu, ani to, že by boli neúctiví k prijatému jedlu a márnotratne ho rozhadzovali. Zvyšky znamenajú, že každý je štedrý a dáva blížnemu a nikto nechce zjesť posledný kúsok, ktorý by inému mohol chýbať, veď mnohých ešte čakajú kilometre peši do svojich domovov.
Takto si predstavuje zázrak rozmnoženia chlebov a rýb dobromyseľný ateista: Nie ľudské ničnerobenie doplnené božskou magickosťou, ale všeobecná ľudská vôľa použiť „to, čo máme“ nielen pre vyvolených, ale pre všetkých, ktorí potrebujú. Hľadením na Ježiša možno nemožné zázraky pochabo očakávať alebo sa k tým možným svojou veľkodušnosťou pričiniť.
