Sedel som s priateľom v kine
a namiesto pozerania úvodných trailerov sme si navzájom dávali tipy na
pozerateľné filmy. Zvlášť som mu odporučil argentínsky Tajomstvo v ich očiach (2009).
„V tom filme je všetko – vynikajúca kamera, krimi
zápletka, napätie, originálne priateľstvo, alkohol, trochu filozofie, láska,
šokujúci záver. Hovorím ti, je tam všetko.“
„A je tam niečo, čo tam nie je?“ utrúsil
z mosta do prosta Vlado, vypínajúc si mobil pred začiatkom premietania.
Zdanlivo paradoxná otázka nám vyvolala úsmev na
tvári, no zároveň je azda najvýstižnejšou recenziou na víťaza Oskara za
cudzojazyčný film v roku 2010.
Samotný režisér v bonusovom materiáli na DVD (v talianskej distribúcii)
povie, že najdôležitejšie vo filme je to, o čom sa nehovorí. Divák počúva,
ale nestačí, aby počúval. Divák sa díva, ale nestačí, aby sa díval. Divák
„vyciťuje“ a až vtedy vniká do príbehu.
Lásku, nekompromisnú, hoci neartikulovanú, možno
„vycítiť“ od prvej scény, avšak je potrebných 124 minút na plátne, 30 rokov
v živote a dôchodok, ktorý nudí natoľko, aby protagonista siahol po
písacom stroji a začal písať román na základe skutočnej udalosti
znásilnenia mladej ženy, s ktorou ako mladý právnik mal do činenia kedysi
dávno, ale dodnes mu nevypadla z hlavy. Táto krutá vražda, tento dôchodok,
tento román, ktorý začína ťukať do stroja, ktorému nefunguje malé písané „a“,
a zvlášť neortodoxný záver (ktorý diváka prekvapí, no vzápätí si uvedomí,
že ho počas filmu mohol bezpečne „vycítiť“) Benjamínovi otvorí vlastné oči
a on konečne dešifruje v očiach svojej bývalej šéfky Ireny tajomstvo, ktoré
mu zúfalo vykrikovali, len jeho slepota a zbabelosť mu bránili v neho
uveriť.
Románovú predlohu z pera argentínskeho
spisovateľa Eduarda Sacheriho som si prečítal v talianskom preklade. Záver: film je lepší
než kniha. Niekoľkonásobne. Tri momenty: Prvý, vypočúvaniu vraha Benjamínom na
súde vo filme asistuje Irena, v knihe kolega Pablo. Žena sa pre danú scénu javí ako omnoho vhodnejšia. Druhý, v knihe
chýba Pablov prejav o vášni, ktorý do príbehu vsunul
meditatívno-filozofický rozmer. Tretí, rozdielnosť koncového rozuzlenia – v knihe
šokuje, ale skončí, vo filme šokuje viac a ani neskončí. Konkrétnejšími
poznámkami by som ubližoval potenciálnemu divákovi, čo v úmysle
nemám.
Film odporúčam tým, ktorí sa už prejedli schematických hollywoodských blockbusterov a pochopili, že kvalitný filmový
zážitok je možné a niekedy nutné hľadať v inojazykovej a inokultúrnej oblasti,
povedzme v Dánsku, alebo – ako v tomto prípade – v Argentíne.
Takto sa ocitnú v inej realite, ktorá im potvrdí, že strieborné plátno
ponúka ešte neobmedzený počet možností ako znázorniť život.
