Pavol Strauss II.

"Chcel by som byť v betlehemskej maštali

radšej somárom

ako najväčším filozofom v Európe.

Ten totiž prišiel na to, o čo ide:

Byť a dýchať na Boha."

In: Mozaika nádeje

Talkshow namiesto predvianočnej spovede

Pozdravujem mladých z Humenného, ktorí tieto myšlienky spoznali na duchovnej obnove na Mariánskej hore v Levoči a pozdravujem aj veriacich z farnosti Krista Kráľa, Prešov - Sekčov, ktorí počúvali kázeň na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

http://postoy.sk/talkshow_namiesto_predvianocnej_spovede

Zjavenie sv. Jozefa

19. december 2010: Štvrtá adventná nedeľa

Homíliu nájdete tu: http://postoy.sk/zjavenie_sv_jozefa

Tie isté Vianoce

12. december 2010: Tretia adventná nedeľa

Aká je vianočná nočná mora každého dieťaťa? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: ponožky také isté ako pred rokom, sveter taký istý ako pred rokom, knihu takú istú ako pred rokom, škatuľu s hrami takú istú ako pred rokom, a ešte zopár drobností, všetko také isté ako pred rokom.

Neznesieme mať stále rovnaké veci. Niekoho viac, iného menej, ale každého aspoň trochu trápi nespokojnosť s tým, čo má. Neprestaneme túžiť po inom – novom svetri, modernejších topánkach, elegantnejšom aute. Stáva sa, že by sme vymenili aj zamestnanie, alebo stačilo by šéfa, dakedy rodičov alebo manžela, či najradšej celý svet. Aj Boh by sa nám zišiel inakší.

Ján sa vo väzení dozvedá o Ježišových zázračných skutkoch, preto sa pýta „ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3) a odpoveďou je mu opäť iba zvesť o Ježišových zázračných skutkoch. Proroci predpovedali, že v dňoch Mesiáša „sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria... sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá“ (Iz 35, 5-6), lenže Ján jednako pochybuje. Čo iné by chcel počuť? Aké iné správy by ho utvrdili o tom, že Ježiš je „ten, ktorý má prísť“? Akého Mesiáša si vlastne predstavoval? Azda chcel zažiť naplnenie aj ďalšieho proroctva – „pánovi vyslobodení sa vrátia, s jasotom prídu na Sion“ (Iz 35,10). Veď, aký to je Mesiáš, ktorý nechá svojho najväčšieho a najbližšieho proroka uväzneného v žalári? Ján sotva tušil, že svojou mučeníckou smrťou predznamená mučenícku smrť Ježiša, jeho rozhodujúci mesiášsky čin.

Čítaním nasledujúcich Matúšových riadkov spoznávame Ježišovu ostrú reč adresovanú večne nespokojným súčasníkom. Na Jána hovorili, že „je posadnutý zlým duchom“, pretože „nejedol a nepil“ (v. 18). Ježiš zase jedol a pil, preto si vyslúžil titul „pažravec a pijan“ (v. 19). „Toto pokolenie“ sa podobá deťom (v. 16-17), „ktoré sa vždy chcú hrať nejakú inú hru než tú, ktorú im navrhujú ich kamaráti“ (The New Jerome Biblical Commentary, 74). Ako deti nespokojné so svojimi hračkami – takí sú ľudia, hundrajúci na asketického Jána a vyčítaví voči neasketickému Ježišovi – takí sme dodnes, nespokojní so svojou Cirkvou, jej predstavenými, ani so samým Bohom. Na iných miestach nám evanjelium dáva detí za vzor hodný nasledovania, tu stoja ako negatívne prirovnanie!

Hľadajme poučenie u starých. To je dilema – čo má priniesť Ježiško babke a dedkovi? Ponožky, papuče, posteľné obliečky, uterák, hygienické potreby... Všetko už majú, nič ďalšie nepotrebujú, a vlastne, čokoľvek dostanú, vždy to uložia na bezpečné miesto do skrine, a používať budú naďalej len veci staré. Domovy dôchodcov sú plné nenoseného oblečenia, s ktorým si zamestnanci po úmrtí klientov nevedia rady – vyhodiť, veď je to nové? Teda, starí ľudia už nemajú túžbu po inom? Zdá sa, že práve naopak. Túžia po tom istom. Prejavuje sa to na skromnosti v používaní hmotných vecí, ale ešte viac v ich neprestajnom vnútornom želaní vidieť „tých istých“ – teda deti a vnúčatá, najbližších príbuzných a potomstvo. Aspoň vidieť, zriedka potrebujú veľké slová. Namiesto darčekov pod stromček by omnoho viac uvítali, keby ich rodina navštívila o jedenkrát za rok častejšie.

Aká je vianočná nočná mora starého človeka? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: krásne nové topánky, výborný kabát, nablýskanú sadu hrncov, obrovský televízor a plno plno ďalších drahôt. Preľakne sa, že toto dostal preto, aby celý nastávajúci rok mal čo robiť a nikto za ním nemusel cestovať.

Vianoce sú pre nás návratom k tomu istému a božechráň, aby boli niečím iným! K tej istej rodine, ku kaprovi, k tým istým domácim zvykom, k Tichej noci, k tej istej kresťanskej tradícii, k obradom, k dlhému radu na spoveď, k omši, k polnočnej, k betlehemskému príbehu, k pastierom, ku koledníkom, k Cirkvi, k Ježiškovi v jasliach, k Bohu a k sebe samým. Nie, nemá zmysel „čakať iného“. 

ilustračné foto: internet

Film bez divákov

Konečne som bol sám v kine.

Na slovensko-česko-poľského Jánošíka som bol pred rokom so štyrmi cudzími spoludivákmi. Zaľúbený párik sedel na najvyššom najvzdialenejšom najtmavšom mieste vzadu. Pár radov pred nimi sa s obrovskými pukancami uvelebili otec s hádam desaťročným synom. Ja som driemal pred nimi. Na filme ma vtedy zaujali iba poetické obrazy prírody – zasnežená krajina, zelené lesy, rozoraná pôda. Pamätám si, ako som dumal nad tým, ako sa cíti muž vedľa svojho dieťaťa pri pozeraní scén, kvôli ktorým ho opečiatkovali MP 15.

Posledného Ramba nepamätám kedy som si bol pozrieť s bratom a kamarátom. Sadli sme si do jedného z predných radov. Klimatizácia bola vypnutá, potili sme sa. Reproduktory fungovali azda na maximum, pri masových prestrelkách sme išli ohluchnúť. Sylvester Stallone ako scenárista a režisér neprekvapil ani myšlienkou, ani dramatizáciou, ani vizuálnymi efektmi. Po filme sme pochopili, prečo nik ďalší sa k nám nepridal.

Vo štvrtok sa mi konečne podarilo byť v kine sám. Potreboval som zabiť tri hodiny v Košiciach. Mal som na výber – buď sa budem túlať z obchodu do obchodu a narážať do stoviek ľudí harašiacich predvianočným nakupovaním a určite sa mi nepodarí odolať a vyhodím desiatky eur na neviem čo, alebo si kúpim lístok do kina za päťku a pukance s kolou za trojku a hádam aj „umelecký zážitok“ sa dostaví. Brigádnička za pokladňou mi so šibalským pohľadom otočila monitor pred oči: „Kde chcete sedieť?“ Pozrel som na 97 neoznačených sedadiel, hoci som vedel, že ani jedno sa ešte nebude červenať, pretože na monitore pred kinom, kde som si našiel tento jediný film, ktorý čo chvíľa začínal a končil presne vtedy, keď som sa mal stretnúť so známym, som zistil, že sa premieta v Sále G, počet voľných miest je 97 nielen na toto premietanie, ale aj na niekoľko ďalších, preto som mladej predavačke pohotovo odvetil: „Presne uprostred.“ „Tu?“ ešte si overovala, či budem spokojný. „Dúfam, že mi ho niekto neobsadí.“ Pousmiali sme sa. Brigádničky pri pukancoch tiež nemali čo robiť, hneď sa potešili, že majú zákazníka. Cez týždeň o pol piatej. Tá, čo mi vydala drobné, si popri tom čítala zo skrípt. „Čo to za obrázky študujete?“ nedalo mi nevyzvedať sa pri pohľade na kresby buniek či molekúl. Obrátila sa mi chrbtom, že niečo robí, nechápal som, prečo hneď neodpovedá, možno mi nerozumela alebo sa zahanbila. Až po tipujem šiestich sekundách z nej vyšlo: „Zápočet...“ Zmohol som sa na: „Treba, treba...“ Posledná privyrábajúca študentka ma čakala pred Sálou G. Mlčky som jej podal lístok, mlčky odtrhla ústrižok a mlčky mi ho vrátila. Slávnostne som vošiel cez dvere roztvorené dokorán.

Privítala ma hlasná hudba z rádia. Sadol som si presne do svojho radu a na svoje sedadlo. Mal som pokušenie modliť sa, aby nikto neprišiel. Nebolo potrebné. Ujo premietač ma videl. Najprv mi pustil niekoľko reklám, medzi ktorými nechýbali vianočné gýčovinky mobilných operátorov. Potom mi ponúkol niekoľko upútaviek na novinky v kinách. Zlatý ujo. Čo ak by som odišiel, prišlo by mi zle alebo by som dostal súrny telefonát, premietal by aj naďalej? V niekdajšej dobe takéto vymoženosti neboli. Koľkokrát som mrzol pred kulturákom a modlil sa, len aby niekto prišiel, lebo minimálne desiati sme museli zaplatiť, aby teta bola ochotná spustiť premietanie. Spomínam si na korunové vstupenky, neskôr dvoj, potom to bolo za šesť, myslím, že sa cena vyšplhala na dvanásť, ba až dvadsať, až napokon obecné kino skrachovalo. Už dávno nevídať tetu, ako vylepuje do vitrínky nové plagáty, ktoré som pravidelne preskúmaval cestou do a z kostola. Už ju nevídať, ako na železničnej stanici s dvoma zelenými puzdrami, v ktorých sa prenášali filmové kotúče, čaká na vlak, aby ich vymenila za ďalšie. To bola doba.

O tej dobe bol aj film. Dej sa v ňom odohráva začiatkom osemdesiatych rokov. Keď 146 minútová dráma končila záberom, na ktorom hlavná postava Antonín Rusnak pomaly vstupuje do vody, aby skoncoval so svojim sebatrýznením, prial som si, aby po strihu film pokračoval ďalej. Aby dopovedal. Nie vysvetlil, lebo charaktery postáv boli vykreslené zrozumiteľne, a to, čo vysvetlené nebolo, ani nechcelo byť a ani sa nedá vysvetliť – tá deštruktívna sila v človeku, to hľadanie východiska z beznádeje ešte vo väčšej beznádeji, tá chorobnosť ľudských pováh a postojov v normálnosti života, ten sebazničujúci boj o vlastné šťastie... Len jedna jediná otázka mi dunela v hlave pri záverečných titulkoch, pri otváraní dverí von zo Sály G, lebo nikto ich neotvoril, ako to býva zvykom pri predstaveniach, akoby tam na mňa zabudli, a tá otázka je zásadná: Kto je dobrý?

Názov filmu je geniálny. Pouta znamenajú väzbu, posilňujúci vzťah, potrebnú blízkosť medzi človekom a človekom, no zároveň označujú obmedzenie, neslobodu, zviazanosť, ktorá bráni voľne dýchať. Pri emočnom vypätí má Antonín problémy práve s dychom, zadúša sa, musí si pomáhať papierovým sáčkom. Ako príslušník Štátnej bezpečnosti žijúci v dokonalom povinnom bezdetnom manželstve je vnútorne zožieraný vlastným životom. Posadne ho šialená túžba po mladej žene. Klára je milenka ženatého Tomáša. Stretávajú sa v byte režimom netolerovaného spisovateľa, ktorý sa pasuje do roly odbojníka, no pre vlastné výhody poskytuje svojmu „riadiacemu orgánu“ Antonínovi Rusnakovi informácie – aj o Kláre a jej milencovi, ktorý tiež „podvracia republiku“. Sú to putá, ktoré ľudí spájajú, v tom dobrom slova zmysle aj v zlom. Sú to putá, ktoré Antonín nasadí svojmu kolegovi a najbližšiemu priateľovi Martinovi (stvárnený Lukášom Latinákom akoby hrajúcom samého seba), keď vytuší zradu z jeho strany, a priviaže ho k stromu v opustenom lese (a divák sa už nedozvie, čo sa s ním udialo následne). Sú to putá, akési neviditeľné, neodstrániteľné, v podobe spoločenského systému, bezradostného osudu či seba samého a svojej zloby, ktoré Antonína dovedú k samovražde. Ponáranie sa do pokojného jazera, sprevádzané jeho vnútorným monológom, v momente, keď už iba hlava zostáva na vzduchu, sa presvetlí do nepozerateľného jasu. Avšak, čo film nedopovie, je: Kto je dobrý? Čo film neukáže, je jas v duši človeka, čistotu, dobrotu, tej tam v podstate niet, u chlapov vôbec, u žien len náznakovo. Ak bol toto úmysel tvorcov, podaril sa.

Spočiatku si ešte možno myslieť, že film chce predniesť nevtieravú obhajobu pracovníka ŠtB, predstavením ho ako obete svojho zamestnania, ktoré ho nudí a nenapĺňa. Lenže pod skafandrom jeho funkcie sa nenachádza ľudskosť či citlivosť, ale naopak. Vo vnútri je ešte horší ako navonok, jeho zlomyseľná vypočítavá bezcitnosť ho postupne odkrýva ako patologickú beštiu. Tu sa nedopátrame odpovede na otázku o vine: Môže režim za to, že boli takí zlí ľudia alebo môžu ľudia za to, že bol taký zlý režim?

Druhé posolstvo snímky môžeme vidieť v spochybnení niekdajších nepriateľov štátu a porevolučných hrdinov. Aj tí nejakým spôsobom kolaborovali ako spisovateľ Veselý. Jeho bezúhonnosť sa v závere rozbije na márne kúsky. Aj on sa nepohne zo zajatia vlastnej mysle, ktorá mu seba samého vytvára ako hrdinu, ale divák v ňom objavuje stratu psychického zdravia...

„Viděl, jak si ho měří shora / oko nedočkavého orla. / Viděl sám sebe jako štěne / pod okem bloudit opuštěně.“ Štvorveršie z pera Jana Zábrany si náhodne tajní zaľúbenci prečítajú v knihe z bohatej spisovateľovej knižnice. V tomto motte autor scenára ukryl hlavnú myšlienku: Nesloboda robí z človeka monštrum a najhoršia forma neslobody je zajatie sebou samým, svojim narcizmom a zlobou. Teda opravujem – film nie je o tej dobe. Film je o temne v ľudskej duši, ktorému dala tamtá doba vzniknúť, ale ktoré dokáže vypučať v ktorejkoľvek inej dobe, aj v dnešnej.

Byť sám v kine nie je tragédia, skôr zážitok. Skutočnou tragédiou je človek bez srdca.

foto: flickr.com, pouta-film.cz

Oto a ne/spravodlivosť

(koncept adventnej kázne na tému Cnosť spravodlivosti)

Na túto hodinu angličtiny Oto nerád spomína. Cez prestávku sa pobil so spolužiakom, ktorý mu odmieta vrátiť požičané cédečko. Profesorka mu dala pätorku z písomky v domnienke, že opisoval, i keď v skutočnosti iní opisovali od neho. Zo vzdoru sa provokačne začal hrať s mobilom, za čo si vyslúžil písomné pokarhanie a hrozí mu dvojka zo správania.

Na príklade zo strednej školy si môžeme predstaviť čnosť spravodlivosti. Jej známa definícia pochádza od Ulpiana, rímskeho právnika z 3. storočia – „dať každému, čo mu patrí“. Katechizmus Katolíckej cirkvi za predmet tohto imperatívu dosadzuje na jednej strane Boha a na druhej blížneho. „Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru.“ (KKC 1807) Práve takto chápaná morálna čnosť spravodlivosti bola v epizóde s Otom trojnásobne porušená. Jednotlivé prípady sa vzťahujú na tri formy spravodlivosti – komutatívnu, distributívnu a legálnu.

Oto svojmu spolužiakovi požičal obľúbené cédečko. Ústna dohoda znela, že po týždni mu ho vráti. Ubehol už mesiac, a Oto svoj majetok ešte stále nemá späť. Spolužiak sa najprv vyhováral a najnovšie Otovu požiadavku ignoruje. Oto sa prestal ovládať a vyvolal bitku.

Človek ma právo dať svoj majetok inému človekovi. Ten má potom povinnosť zaplatiť, vrátiť ho alebo kompenzovať iným spôsobom podľa dohodnutých pravidiel. Výnimkou sú nezištné dary. Plnenie záväzkov, dodržiavanie zmlúv a vzájomných dohôd v súkromných, pracovných a ekonomických vzťahoch, férovosť a pod. chápeme ako uplatňovanie komutatívnej (výmennej, zmluvnej) spravodlivosti. Oto využil svoje právo požičať, za čo očakával povinnosť vrátiť. Keďže k tomu nedošlo, bola tu jeho spolužiakom porušená táto forma spravodlivosti.

Oto sa svedomito pripravil na písomku. Učiteľke sa nepozdával jeho dobrý výsledok v porovnaní s predchádzajúcimi známkami, preto ho obvinila z odpisovania od spolužiakov a ohodnotila ho päťkou. Na druhej strane práve spolužiaci, ktorí od Ota opisovali, dostali jednotky. Jeho obhajobu učiteľka nebrala vážne.

Distributívna spravodlivosť je čnosťou autorít vo vzťahu k nižšie postaveným – napr. štátna správa vo vzťahu k občanom. Táto čnosť požaduje od vedenia rovnaké zaobchádzanie s podriadenými, ktorí sú si rovní či rovnoprávni. Vyučujúca pri známkovaní nezachovala túto formu spravodlivosti, neprávom ukrivdila nevinnému a odmenila podvádzajúcich. Je dôležité rozlíšiť, či tak urobila na základe vlastných sympatií k jednotlivým žiakom alebo v naivnom (neoverenom) presvedčení, že koná správne.

Oto vedel, že školský poriadok zakazuje používanie mobilných telefónov počas vyučovania. Vedome a opakovane porušil túto normu, za čo mu právom náleží trest – písomné pokarhanie a návrh na dvojku zo správania.

Tretia forma spravodlivosti sa týka vzťahu človeka k celku (resp. k autorite, ktorá celok zastupuje). V najširšom zmysle znamená poslušnosť voči zákonu. Hraničným momentom je zákon, ktorý požaduje niečo, čo je v rozpore so svedomím jednotlivca. Vtedy má právo na pasívny odpor. V ostatných okolnostiach je jeho povinnosťou uložené normy zachovávať. Svojim nerešpektovaním školského poriadku tak Oto porušil legálnu (zákonnú) spravodlivosť, za čo je oprávnene potrestaný.

Morálnu kauzu zo školského prostredia môžeme preniesť na prostredie rodinné, pracovné či občiansko-spoločenské i medzinárodné. Doma rozlíšime vzťahy medzi jednotlivými členmi (dohody medzi súrodencami) od vzťahov rodičov k deťom (vyvážený prístup k jednotlivým synom a dcéram) a detí k rodičom (poslušnosť a úcta). V zamestnaní vznikajú súkromné vzťahy medzi spolupracovníkmi, medzi vedením podnikov a zamestnancami a naopak. Na občiansko-spoločenskej rovine môžeme pokračovať analogicky vo vzťahoch medzi fyzickými aj medzi právnickými osobami.

Počas bohoslužby Druhej adventnej nedele Cirkev spieva slová 72. žalmu „Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť“ (v. 1). Vedomá, že „v jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja“ (v. 7), prosí Boha o urýchlenie príchodu jeho kráľovstva, tzn. o viditeľné prejavy víťazstva Božej spravodlivosti vo svete. Toto spoločné volanie do nebies môže každý človek umocniť uskutočňovaním spravodlivosti – vo všetkých jej formách a v rozmanitých oblastiach života.

„Niet mieru bez spravodlivosti,“ zdôraznil Ján Pavol II. v Posolstve k 1. januáru 2002. Zároveň dodal, že niet spravodlivosti bez odpustenia, ktoré je osobitou formou lásky. Iba keď vychádzame z lásky, ktorej súčasťou je ochota odpustiť, dokážeme premieňať svetskú nespravodlivosť na Bohom chcenú spravodlivosť a pokoj.

ilustračné foto: internet