Gibsonov nekresťanský Kristus II.

Pápež Ján Pavol II. videl Umučenie necelé tri mesiace pred premiérou v spoločnosti svojho osobného sekretára arcibiskupa Stanislava Dziwisza v súkromí svojho apartmánu. V pondelok 8. 12. 2003 sa Monsignor Dziwisz stretol s koproducetom filmu Stephenom McEveetym a asistentom réžie Janom Michelinim a ich príbuznými. Rozhovor prebiehal prevažne v angličtine a Talian Michelini robil tlmočníka medzi poľským biskupom a americkým filmárom. Z tejto debaty vzišiel výrok pripisovaný ústam Svätého Otca po zhliadnutí filmu: It is as it was. ("Bolo to presne takto.") Nadšenci sa hneď chytili a spustili salvu oslavných chorálov na hlavu Katolíckej cirkvi i na samotný film, ktorý touto kratučkou vetou akoby dostal cirkevné schválenie. Zo strany Vatikánu začali zaznievať opatrnejšie reakcie, za ktorými dal bodku až 22. januára 2004 pápežský hovorca Dr. Joaquin Navarro-Valls v oficiálnom vyhlásení: „Film je kinematografickou transpozíciou historickej udalosti umučenia Ježiša Krista podľa záznamov evanjelií. Je všeobecným zvykom Svätého Otca verejne nevyjadrovať svoje názory o umeleckých dielach, názory, ktoré sú vždy otvorené odlišným estetickým hodnoteniam.“ Aj arcibiskup Dziwisz neskôr potvrdil, že pápež „nikomu nedal žiadne vyhlásenie.“

Zainteresovaní novinári postupne rezignovali nad zisťovaním, či to pápež povedal alebo nie, a ak áno, či to bolo mienené ako posolstvo pre všetkých alebo išlo len o privátne hodnotenie, ktoré nikdy nemalo opustiť vatikánske múry. Závažnejšia otázka však znie, či tvrdenie „bolo to presne takto“ vo svojom najprísnejšom význame má svoju platnosť, bez ohľadu na to, od koho pochádza. Čo bolo presne takto? Celých tých posledných dvanásť hodín Ježišovho pozemského života vtlačených do 127 minút umeleckého kúsku? Takto rozprával Ježiš v Getsemanskej záhrade s pokušiteľom? Takto sa vyžívali vojaci pri bičovaní? Pribehla k nemu matka, keď niesol kríž? Dohnali Judáša k obeseniu deti s diabolskými tvárami? Priletel krkavec, aby zločincovi na kríži vyďobol oko? Ak tieto a podobné hádanky chceme hodnoverne rozriešiť, musíme jednotlivé scény konfrontovať so samotnou skutočnosťou. K tej žiaľ nemáme prístup. Je nám vzdialená bezmála 2000 rokov. Nemôžeme nazrieť do televízneho archívu a vyhľadať večerné správy z prvého Veľkého piatku v dejinách. Jedinou možnosťou je oprieť sa o pramene, ktoré sa najviac približujú práve takýmto správam.

pozri napr.: Opinion Journal, Catholic News, National Catholic Reporter

foto: www.allmoviephoto.com

Nepokúšam Boha?

21. február 2010: 1. pôstna nedeľa

Lk 4,1-13

Pri aplikácii čítania o Ježišových pokušeniach sa zvyčajne staviame do pozície pokúšaných. Dnes sa postavme na opačnú stranu. Uvažujme, kedy a ako sa z nás stáva Ježišov protivník na púšti.

Apoštol Peter to zažil. Po Ježišovej prvej predpovedi vlastného umučenia a smrti si ho „vzal nabok a začal mu dohovárať“. Vyslúžil si prísnu odpoveď: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Apoštol ešte nerozumie Ježišovmu poslaniu, ktoré má vyústiť v mučeníckom ukrižovaní a vzkriesení. Jeho predstava Mesiáša je odlišná, preto Ježišovi povie „To sa ti nesmie stať“. Pokušiteľ prehovorí ústami Petra a Ježiš zareaguje ostrejšie než voči samému Satanovi na púšti.

Izraeliti na púšti „sa vadili a pokúšali Pána“, keď nemali vodu na pitie. Pokúšanie bolo testom pravosti Boha. „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ pýtali sa. Ak vodu dá, prejde skúškou a dokáže, že nie nadarmo odišli z Egypta, že kvôli nemu sa oplatilo. Boh prostredníctvom Mojžiša robí zázrak. Zo skaly vytryskne voda a miesto je nazvané Massa a Meríba („pokúšanie“ a „hádanie“). Boh „je odskúšaný, ako sa odskúšava tovar“. (Benedikt XVI.) Avšak všetci, ktorí videli Božie znamenia na púšti, a predsa ho takto pokúšali, „neuvidia krajinu“, ktorú Pán sľúbil ich otcom.

Pokúšanie Boha tak znamená netrpezlivosť človeka s ním. Žiadam, aby urobil niečo v mojej chvíli a mojím spôsobom, a on beztak urobí to isté (ba omnoho väčšie!) v jeho chvíli a jeho spôsobom.

Ježiš nepremení kameň na požiadanie, ale neskôr rozmnoží chleby pre tisíce a eucharistickou obetou bude sýtiť milióny. Nezískava všetky kráľovstva sveta zákonmi svetskými (po čom spočiatku túži aj Peter), ale ustanovuje Božie kráľovstvo podľa božích zákonov (v čo Peter neskôr uverí až po vyliatie vlastnej krvi). Ježiš nechce využiť pomoc anjelov pri skoku zo strechy chrámu, no oni predsa prídu a budú mu posluhovať po diablovom odchode. A prídu ho utešiť do Getsemanskej záhrady v chystaní sa na rozhodujúci „skok“. Aj na púšti by sa Pán o svoj ľud jednako postaral, nebolo nutné nedôverčivé reptanie.

Dajme Bohu čas. On nám ho dáva, aby sme v jeho plynutí žili, hoci v ňom niekedy nepociťujeme jeho žehnajúcu ruku. Radšej nech tento čas ostane prázdny, než by sme ho mali vyplniť hriechom. Boha pokúšame, keď chceme mať zodpovedané všetky otázky a vyriešené všetky problémy tu a teraz. Ale „niekedy tou pravou odpoveďou je odvaha a trpezlivosť vytrvať v otázke“ (Tomáš Halík). Pri modlitbe Otče náš „neuveď nás do pokušenia“ prosme, aby nám dal odvahu a trpezlivosť vytrvať na púšti neistoty a nenaplnenia, a tým posilniť svoju dôveru v neho.

Gibsonov nekresťanský Kristus I.

Film Umučenie Krista som prvýkrát videl v deň celoamerickej premiéry v meste Peoria v štáte Illinois. Bola Popolcová streda, 25. februára 2004. Kino som navštívil s rímskokatolíckym kňazom, u ktorého som býval, a s predsedníčkou farskej rady v mestečku Washington, ktoré nás na jedenásť mesiacov spojilo. Všetci traja sme po premietaní nasadli do auta s výrazom „nič extra“ na tvári, akoby sme si nechceli pripustiť svoje sklamanie. Naše obrovské očakávania božského zážitku boli frustrované zhliadnutím mixu nekonvenčnej drastickosti a komerčného gýču. „Hollywood...“, pokrčila Jody znechutene plecami, naštartovala auto a Father Joseph sa opýtal na stav jej chorého manžela.

O tri týždne som dal filmovému hitu druhú šancu. V Clevelande v Ohiu som navštívil spolužiaka. Hľadisko bolo plné. Už som sa nedíval len na plátno, zaujímali ma reakcie divákov. Výkriky zdesenia a úžasu pri bičovaní mnou zatriasli viac, než samotné scény. Vedľa sediaci Janko sa neubránil slzám. Keď bolo po všetkom, postavil som sa pred dvere, ako by som chcel vyberať vstupné za návrat do reality. Pohľad na tváre vychádzajúce z tmy do svetla vo mne vzbudzoval závisť. Áno, títo zažili čosi božské. Aspoň takto sa teraz cítia. Stopäťdesiatkilová tridsaťročná černoška v šortkách dojato vyriekla sama pre seba: „He must be god. He survived that.“ Keď toto všetko prežil, musí byť Bohom. A heréza je na svete. Pokúsim sa ju analyzovať v miniseriáli piatkových pôstnych príspevkov.

foto: internet

Dobrovoľná kríza

Na každom kroku nás strašia krízy. V televízii donekonečna analyzujú „finančnú“, psychologické poradne hľadajú recept na „manželskú“, nejeden známy nám svoje vnútorné rozpoloženie označí za „duchovnú“. Vo všetkých prípadoch je kríza „niečo, čo sa nám stane“. Netúžime po nej, neplánujeme ju, a keď niekto o nej rozpráva, hneď nastavujeme svoje obranné mechanizmy, aby sa nám vyhla. Čím viac sa snažíme, tým viac nás sužuje jej nechcený príchod. Kríza zanecháva prázdne peňaženky a vkladové účty, rozbíja nerozlučiteľné vzťahy, znechutí nám aj oblažujúce chvíle modlitby. Preto sa považuje za zlú.

Popolcová streda začína dobrú krízu. Jej dobro spočíva v tom, že si ju vyberáme sami. Neutekáme pred ňou, nevyhýbame sa, práve naopak, púšťame sa do nej bez zábran. Možnosti sú rôznorodé – piatkové zdržiavanie sa mäsa, meditácia nad zastaveniami krížovej (krízovej!) cesty, predsavzatia nefajčiť alebo nepiť, čítanie knihy z biblickej knižnice, zrieknutie sa zábavy a tanca, vypnutie televízora po ôsmej večer a podobne. Všelijako sa prejavuje, ale jej najväčšia hodnota sa ukáže, až keď je zaangažovaný celý človek. Nielen myseľ a nielen telo, nepostačí automatické diétne stravovanie, no vynechať vonkajšie sebazaprenia by bolo ešte lacnejšie. A pôst je kríza, ktorá má v našom živote odstrániť to, čo je lacné.

Blahoslavení bohatí

14. február 2010, 6. nedeľa v Cezročnom období

Lk 6, 17.20-26

Lukášove blahoslavenstvá sa od Matúšových odlišujú nielen počtom – je ich o polovicu menej. Rozdiely sú aj ďalšie – pridané štyri „beda“ v protikladnom význame, adresnosť druhej osoby množného čísla (verzus neurčitá tretia osoba u Matúša) a predovšetkým „nezduchovnelosť“ (verzus Matúšove vsuvky „v duchu“, „pre spravodlivosť“). „Chudoba, hlad, plač, nenávisť a vyobcovanie charakterizujú skutočné podmienky kresťanských učeníkov, ktorých Lukášov Ježiš vyhlasuje za blahoslavených,“ píše špecialista na Lukášove spisy Joseph A. Fitzmyer. Pokúsme sa o určitú drzosť k tomuto textu – preformulujme blahoslavenstvá a „beda“ výroky naopak, pričom posolstvo nech zostane evanjeliové.

Beda vám, chudobní, ktorí nemáte na živobytie, lebo ste leniví a vyhýbate sa práci. Zo svojej chudoby obviňujete predchádzajúcich zamestnávateľov, štát i Boha, ale v žiadnej robote ste nevydržali ani pár mesiacov kvôli vlastnej záhaľčivosti. Beda vám, lebo krádežami a ľstivosťou získavate majetok a ospravedlňujete si svoje nekalé konanie. Takto sa nikdy z vlastnej biedy nepozbierate.

Beda vám, ktorí teraz hladujete, lebo ste prepili, prefajčili alebo inak premárnili peniaze, ktoré ste zarobili alebo vám boli darované. Váš hlad ostane ako dôsledok vašej nenásytnosti a nezriadenosti.

Beda vám, ktorí teraz plačete a ustavične sa sťažujete na všetkých a na všetko, ako vám ubližujú, ale vlastnú vinu si priznať neviete. Beda vám, ak svojím nariekaním len falošne predstierate svoju núdzu, aby ste obdŕžali pozornosť od iných, ktorým sa potom rehlite za chrbtom. Vaša radosť nebude nikdy úprimná.

Beda vám, ak vás ľudia nenávidia a nenávidia vás právom, lebo ste im zadržali mzdu, lebo ich vykorisťujete. Beda vám, ak vás nenávidia preto, že sa miešate do ich života svojou zákernosťou a zlobou. Ťažko vám bude hľadať niekoho, kto by vás miloval.

Blahoslavení bohatí, ak ste poctivou prácou prišli k väčšiemu majetku a dokážete uživiť svoje rodiny. Blahoslavení ste ešte viac, ak sa svojho bohatstva dokážete zrieknuť a pomôcť núdznym. Vy, ktorí máte a dávate, vám sa ešte pridá.

Blahoslavení nasýtení, lebo potrebujete mať plné žalúdky, aby ste mohli obetavo pracovať ako lekári alebo učitelia. Blahoslavení ste, že ste sýti, ale neprežierate sa, neplytváte pokrmom, ale každé jedlo vďačne prijímate z Božej ruky. Vaše komory nikdy nebudú prázdne.

Blahoslavení, čo sa teraz smejete, ak sa dokážete smiať čisto a svoj smiech prenášať na smutných. Blahoslavení ste, ak ku svojej radosti nepotrebujete vulgarizmy, dvojzmyselné reči ani prázdne televízne programy. Aj keď vás zastihne nešťastie, váš nárek obratím na radosť.

Blahoslavení ste, ak vás ľudia chvália a obdivujú kvôli vašej dobrote. Blahoslavení ste, keď robíte vo svete reklamu božím veciam a hodnotnému životu. Pochvalu si zaslúžite, len ostaňte pokorní.

Potrebujeme chudobu aj bohatstvo, svoje miesto v živote má hlad a nasýtenie, plač i smiech, nebojme sa nespravodlivej nenávisti, ale ponížene prijmime aj spravodlivú pochvalu. Kiež by sme spolu so sv. Pavlom (Flp 4,12-13) mohli povedať: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ S Ježišom Kristom a podľa Božích zákonov môžeme a zmôžeme všetko.

Postihnutí tancujú

Domov sociálnych služieb Podskalka – Humenné usporiadal piaty Valentínsky ples pre klientov zariadení sociálnych služieb. Konal sa vo štvrtok 11. februára 2010 v Kultúrnom dome v blízkej dedinke Ptíčie. Opäť sa ho zúčastnili detí a dospelí spolu so svojimi vychovávateľmi z humenských i z ďalších pozvaných ústavných zariadení.

Tretí rok za sebou som mal možnosť zúčastniť sa tejto parády. Aj tentoraz som sa tešil na okamih, kedy po otváracích príhovoroch a profesionálnych vystúpeniach budú k prvému tanečnému kolu pozvaní všetci. Netreba veľa prosiť ani vyzývať. Hudobníci len vypustia prvé tóny a parket je plný. Žiaden počiatočný ostych ani predsudky. Deti s mentálnym postihnutím – vekovo už mnohí ako dospelí, ale predsa deti – to rozbalia na plné obrátky. Dvorná skupina Gerock vyhráva na ľudovú nôtu, ale v hemžiacom sa dave môžeme pozorovať všakovaké tanečné kreácie. U jedných obdivujeme čistokrvný krok polky, druhí prekvapujú svojou improvizáciou. Nájdu sa aj nemotorne pôsobiace typy, ale títo dokážu žiariť najviac. Uznanlivo prikyvujem ťarbavému tanečníkovi, niežeby som sa pretvaroval a chcel ho potešiť. Viem, že duševná choroba, s ktorou sa narodil, sa prejavila aj na pohyboch jeho tela a viem, že zo seba vydáva maximum. Na inom vystúpení som podobne s údivom hľadel na svojho hluchonemého žiaka vynikajúco skákajúceho v hip-hopovom rytme. Preto prvým pravidlom je „tancujeme jak zname, ale tancujeme s radosťou“, druhé zasa znie „na parkete nie je nikto nikomu cudzí“. Samozrejme, že sa prejavujú sympatie a dôjde aj k prosbám o telefónne číslo a poštovú adresu... Život prúdi v týchto žilách, srdce bije v týchto hrudiach, myslíte si, že menej než v našich?

„Mám problém chápať postihnutých ľudí. Ako rozmýšľajú, čo si uvedomujú, majú vôbec dušu...? Prečo Boh dopúšťa, aby sa takto rodili? Platia pre nich rovnaké morálne normy ako pre zdravých?...“ Niekedy ťažko uveriť, aké otázky a názory víria v hlavách homo sapiens – človeka rozumného, inteligentného, normálneho. Dospel som k presvedčeniu, že kontakt s našimi hendikepovanými spolupútnikmi je nevyhnutný k nášmu vlastnému sebapoznaniu. Tam, kde vyvíjame úsilie o ich zaradenie do spoločnosti, tam, kde im umožníme zblížiť sa s nepostihnutými, tam, kde vytvárame podmienky pre čo najhodnotnejší život aj „najťažším prípadom“, tam, kde chorým dávame zakúšať zdravie – práve tam my zdraví môžeme zakúsiť svoje vnútorné obmedzenia. V ich prostote pochopíme svoju zbytočnú komplikovanosť. Úprimnosťou dajú tvrdé lekcie našej pretvárke. Radosť z drobnej pozornosti zatieni naše obrovské neuspokojené nároky. Tu treba hľadať, čo znamená „blahoslavení chudobní“.

Kontakt s mentálne zaostalými môže vzbudiť aj skepsu o existencii či prítomnosti Boha. Ale práve takto sa nám o ďalšie milimetre podarí rozšíriť naše klapky na očiach. Zistíme, aký nedostatočný je náš obraz Boha, že teologické formulácie sú primálo a ani naša doterajšia predstavivosť nestačí. Ak sa niekto spýta „čo je to za Boh, že toto dopúšťa?“, nebudem sa báť odpovedať trochu metaforicky: „Je to Boh, v ktorého srdci sa nachádza špeciálne miesto pre tých, ktorí spôsobujú pochybnosti tvojej viere.“ Potvrdím aj sv. Anzelma: „Je to Boh, ktorý je väčší než akákoľvek vznešená predstava najvyššej bytosti, ktorú by si vo svojej mysli vykonštruoval“. A spomeniem si aj na Daniela a poviem: „Je to Boh, v ktorého jeden hendikepovaný verí úplne nehendikepovane.“ Píšte si, že určite nie je sám.

Druhá šanca pre seba

7. január 2010: 5. nedeľa v Cezročnom období C

Otec rodiny pre ekonomickú krízu stratil prácu. Takmer tridsať rokov chodil ráno peši desať minút do zamestnania a popoludní o štvrtej bol doma. Teraz má po päťdesiatke, do dôchodku ešte ďaleko, ale ako a kde nájsť novú robotu? Ako si v tomto veku zvyknúť na prípadné denné cestovanie do blízkeho mestečka, do iného prostredia, do iného kolektívu a k inej činnosti? „Mám vôbec na to? Nie som už pristarý?“ Existuje pre neho druhá šanca?

U protagonistov dnešných čítaní nastáva nový začiatok. Izaiáš má asi 30 rokov a na Pánovu výzvu odpovedá: „Hľa tu som. Pošli mňa.“ Pavol spomína, že „prenasledoval Božiu cirkev“, ale aj jemu sa Pán zjavil ako „poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu“ a on sa stal „najmenší z apoštolov“. Približne 40-45 ročný muž sa zmenil z násilného protivníka na horlivého misionára. Ježiš unavených rybárov nanovo po neúspešnej noci posiela na more, no tento druhý (a úspešný!) pokus len naznačuje druhý začiatok vo výkone rybárskeho povolania – „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“. „...opustili všetko a išli za ním.“ Ich život sa stal náročnejším než doposiaľ.

Životné zvraty v ľudských osudoch patria k Božím plánom. Ak je ich súčasťou odhodlanie človeka k horlivejšiemu plneniu Božej vôle, potom táto druhá časť života je omnoho významnejšia než tá prvá. Zúfanie, lenivosť, vyhováranie sa by boli zbabelou reakciou. Každá zmena prijatá pozitívne ako výzva môže tak poslúžiť v prospech človeka. Nie proti nemu, ale pre neho.

Svetoznámy psychiater Viktor Frankl rozlišuje u človeka dve dimenzie: horizontálnu, ktorá smeruje od neúspechu k úspechu; a vertikálnu, ktorá sa pohybuje medzi naplnením a beznádejou. Homo sapiens sleduje len jeden cieľ – dosiahnuť úspech, zlyhanie sa nepripúšťa. Ale človek je aj homo patiens túžiaci po vnútornom naplnení, ktorého negatívnym protipólom je zúfalstvo. Trik je v tom, že kariérny úspech automatický neznamená duševnú spokojnosť. Skúsenosť dokazuje aj pravý opak. Úspech a sláva vedia splodiť beznádej. Na druhej strane, krach má neraz za následok zmobilizovanie vnútorného ľudského potenciálu. Človek práve na dne objaví zmysel a z neho potom vzíde vytúžené šťastie.

Strata zamestnania, ale aj iné životné otrasy, sa môžu stať novou príležitosťou. Môžeme uviaznuť v zatrpknutosti a márne snívať o pohodlnejšej robote a objemnejšej výplate. Po toľkých rokoch poctivej práce by si to mnohí zaslúžili! No keď vo franklovskej horizontálnej dimenzii prežívam neúspech, je mojou nádejou vertikálna os. Tu môžem vystúpiť vyššie k vlastnému naplneniu. Tu sa môžem viac zblížiť s Bohom. Tu – kde ma možno každý odpisuje – mi Boh dáva druhú šancu a potrebujem si ju dať aj ja sám. „Tu som, pošli mňa.“

Prekvapujúci rozhovor

Viktor E. Frankl a Pinchas Lapide: Hľadanie Boha a otázka zmyslu, Bratislava: Lúč 2009

„Hľadal som Boha, ale unikol mi.
Hľadal som svoju dušu, ale márne.
Hľadal som brata a našiel som všetkých troch.“

Tieto slová napísal na pohľadnicu neznámy väzeň zo Sibíri a hoci sú citované akoby náhodne uprostred knihy, dokonale vystihujú jej posolstvo. Dvaja židovskí intelektuáli sa otvorene zhovárajú vo Viedni v roku 1984. Biblista Pinchas Lapide sa pýta a psychiater Viktor Frankl odpovedá, no hranica medzi otázkami a odpoveďami je nebadateľná. Obidvaja predstavujú svetoznámych priekopníkov vo svojom odbore. Majú za sebou akademickú kariéru i vlastnú skúsenosť s holokaustom. A obaja majú za sebou aj roky života – prvý 62, druhý 79. Nahrávka ich priateľského rozhovoru s prekvapivými vyústeniami bola objavená až po dvadsiatich rokoch a publikovaná v roku 2009.

Otec logoterapie Viktor Frankl tu po stýkrát obhajuje nutnosť zmyslu pre človeka. Rozlišuje najvyšší zmysel (zmysel celku sveta), komplexný zmysel života a zmysel v živote (konkrétny zmysel v životnej situácii jednotlivca). Prvé dva sú racionálne neuchopiteľné, človek sa má zamerať na tretí zmysel, ktorý sa stane motorom jeho konania. Pinchas Lapide, odchovanec židovského filozofa Martina Bubera, obohacuje základné tézy logoterapie o formulácie „cez ty k my dosiahnuť šťastie ja“. Ale nie toto robí knihu výnimočnou.

Frankl v závere vyznáva: „...hovorím veci, ktoré som ešte nikdy nepovedal, dokonca sa vám zdôverujem s tým, o čom som ešte nikdy nepremýšľal.“ Jeho spontánnosť a odkrytie najvnútornejších postojov je dojímavé a v jeho spisoch bezprecedentné. Dozvieme sa, že Viktor Frankl v koncentračnom tábore dal vlastnej žene súhlas k cudzoložstvu s esesákom, ak by to bola jediná cesta k prežitiu. Na priamu otázku, či je veriaci, odpovie „nemyslím, že to o sebe môžem tvrdiť“, ale žiaden čitateľ si nevyvodí záver, že je ateista (práve naopak!). Holokaust je hlavným nepriateľom, ale viera je možná nielen „po Osvienčime“ ale aj „napriek Osvienčimu“. „Modlili ste sa v koncentračnom tábore?“ „...Kde nie?“ odpovie Frankl. Obrovský rešpekt k Bohu, rozprávaniu o ňom a k nemu, zdieľaný obidvoma účastníkmi, sa prenáša na rozprávanie o všetkom. Dotýkajú sa nielen témy zmyslu a viery v Boha, ale aj modlitby, utrpenia, svedomia, lásky, nádeje a ďalších. O Ježišovi, pápežovi Pavlovi VI. a kresťanstve vôbec sa vyjadrujú s úctou, ktorej by sa mal učiť aj nejeden katolík. Čítanie stránok je obohatené o množstvo príbehov a prirovnaní, bez ktorých židovská literatúra neexistuje. Kresťan si zase nanovo môže uvedomiť, kde sú korene jeho náboženstva.

Kniha sa dá zhltnúť jednorázovo (jej malý rozsah bol podľa vydavateľstva Gütersloh dôvodom jej nevydania), ale jej hĺbka môže nasycovať dlhé roky.

Manželstvo je na život

Český psychológ Michael Chytrý (1964) v rozhovore na tému partnerské vzťahy pre časopis Psychologie dnes (10/2009) dostal aj túto otázku: „Pre páry je omnoho ťažšie spolu vydržať, keď rozchod či rozvod je tak ľahko dostupný. Odchádza sa i z doteraz celkom dobre fungujúcich manželstiev, pokiaľ sa jeden z manželov zamiluje inde a začne mať pocit, že prišiel čas nasledovať svoje vlastné šťastie... Aký je váš názor na prieskumy sexuálneho chovania, ktoré promiskuitu zdôvodňujú vedecky? Ako sa pozeráte na teórie niektorých vašich kolegov, že ľudia by mali byť už dopredu pripravení na priemerom spočítané dva až tri vzťahy za život, a osvojiť si nielen stratégiu spolužitia, ale i rozchodu?“ V odpovedi vyjadruje svoj názor, že sú to „len účelové výstupy, ktoré majú rôznym skupinám zdôvodniť a uľahčiť ich spôsob správania, niečo zrelativizovať, spoplatniť sa dobe... A som bytostne presvedčený o zmysluplnosti, význame a prospešnosti celoživotného spolužitia jedného muža s jednou ženou. Stačí mi, keď pozorujem svojich klientov. Vychádza najavo, že kdesi hlboko v sebe každý z nich hlboký stabilný vzťah hľadá. A nejde o nejakú nábožensky vyhranenú skupinu, vôbec nie, ide o názorovo pestrých jednotlivcov alebo páry zo všetkých spoločenských vrstiev, vekových skupín i svetonázorov...“

Cirkev stále hlása jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva, k čomu ju vedie vernosť svojmu učeniu i dlhoveká skúsenosť. Ak to však robí imperatívnou formou, výsledok nemusí byť najšťastnejší. Príkazy obohatené o morálne vyčítanie opačného konania pôsobia skôr odstrašujúco. Je preto vítané siahnuť aj po odborných poznatkoch a skúsenostiach z nenáboženského sveta. Výpoveď doktora Chytrého je prínosná vo viacerých bodoch: 1. Obhajuje celoživotný vzťah jedného muža s jednou ženou. 2. Nevychádza z vierovyznania ale z poradenskej praxe s klientmi z rôznych spoločenských, vekových i náboženských vrstiev. 3. Spôsob argumentácie je nenásilný, skôr poukazujúci na bytostné ľudské ašpirácie. 4. Nielenže podopiera učenie Cirkvi a tým môže upevniť zmýšľanie veriaceho. Zároveň – hoci predpokladám, že neúmyselne, pretože autor v citovanom interview a na svojej internetovej stránke mlčí o svojom náboženskom presvedčení – ho ponúka na necirkevnom poli s dosahom na neveriacich či stúpencov rôznych denominácií, ktorí cirkevné učenie nepoznajú, spochybňujú alebo ignorujú. 5. Naznačuje, že najväčšiu váhu má taká antropologická koncepcia, ktorá sa opiera o rovnako silné piliere stojace na rôznorodých základňach. V tomto prípade sú to tradičná kresťanská doktrína na jednej strane a úsudok praktického psychológa na druhej strane.

Trvalý zväzok osôb opačného pohlavia predstavuje optimálnu formu života jedinca a jeho sociálneho zaradenia. Teórie propagujúce viacnásobné vzťahy a sexuálnu promiskuitu človeka i spoločnosť iba degradujú.

ilustračné foto: internet