Sviatok ľudských milých sŕdc

11. apríl 2010: Nedeľa Božieho milosrdenstva

Istý biskup spomína: Môj otec bol prísny, ale vždy sa náš chlapský rozhovor končil tým, že ma otcovsky objal. Rozprával som o tom na duchovných cvičeniach pre mladých. Po prednáške za mnou prišiel mladý muž, o hlavu vyšší než ja, a povedal mi, že onedlho sa chce oženiť a možno bude mať syna. Potom dodal: „Prosím, objímte ma tak, ako vás objal váš otec, aby som vedel, aké to je. Ja mám otca, ale on ma nikdy neobjal, a ja neviem, ako mám v budúcnosti objať svoje dieťa.“ Objal som ho tak, ako som to poznal z môjho detstva. Povedal mi „ďakujem“ a so slzami odišiel.

Nie každý dostal láskavé objatie od svojho otca, ani od mamy. Nie každý je potom „vyzbrojený“ do ďalšieho života na odovzdávanie objatia svojim deťom. Tých, ktorí takúto milosť mali, je v skutočnosti možno menej, než by sme hádali. Na druhej strane, máme považovať neobjímané deti za hendikepované a ich rodičov za nemilujúcich? Každá rodina má svoj vlastný rytmus. Tam, kde je veľa objatí, sa môže vyskytnúť aj nemálo faciek a tam, kde objatia chýbajú, môže vzniknúť až závideniahodný dôverný vzťah. Nútiť do objímania tam, kde to nie je zvykom, môže aj uškodiť – nerobme si hneď výčitky. Svedomie si spytujme vtedy, ak sa navzájom zanedbávame a ak si nedôverujeme.

Biskupov vzťah k svojmu otcovi môžeme použiť aj ako obraz vzťahu k Bohu. Boh je otec, ktorý každý rozhovor s nami (modlitba = rozhovor s Bohom!) končí objatím. Niekedy sú tieto dialógy kratučké. Inokedy musíme za objatím dlho čakať a debatovať s ním aj roky, kým nepochopíme jeho vôľu, kým uvoľníme svoje srdce. Záverečné slzy a „ďakujem“ z mladíkových úst predstavujú ľudskú odpoveď na Božie objatie. Hoci ma nikto nikdy ešte nepohladil, viem, dúfam, že raz sa tak stane a pocítim Božiu náruč.

Dnes Cirkev po desiaty raz slávi Nedeľu Božieho milosrdenstva na žiadosť samého Ježiša, ako nám to odovzdala poľská rehoľná sestra Faustína Kowalská. Božie milosrdenstvo je obrovská náruč, ktorá objíma všetkých ľudí sveta i každého človeka zvlášť. Tu niet „hendikepovaných“ ani zanedbávaných detí. Aj my hovoríme „ďakujem“, keď slávime eucharistiu (gr. vďaky vzdávanie), keď spolu s veriacim Tomášom vyznáme „Pán môj a Boh môj“ a so sv. Faustínou budeme opakovať nápis na obraze „Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti...“. Vo svojom Denníčku zaznamenala aj tieto Ježišove slová: „V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát... Sviatok Božieho milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra... Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva.“ (699) Ježiš ju ďalej vyzýval, aby deväť dní pred dnešným sviatkov v Novéne prinášala každý deň inú skupinu duší a aby ich „ponorila“ do „mora“, do „priepasti“ Božieho milosrdenstva. V tomto mori – akoby v objatí – nachádzame úľavu a posilnenie.

Z tohto prameňa dokáže človek čerpať vtedy, ak je sám milosrdný. K sláveniu sviatku a k prežívaniu Božieho milosrdenstvá patrí prejavovanie milosrdenstva v našich slovách a skutkoch. Nezabudli sme na objímanie svojich detí? Nepotrebujeme obnoviť dôveru v našich vzťahoch? Nie je čas pretrhnúť putá s nemilosrdným odsudzovaním či zatrpknutým správaním sa voči ľuďom, s ktorými sme si kedysi boli bližší? Prečo v sebe živíme negatívne predsudky, prečo nám hrdosť bráni povedať „prepáč“ alebo „ahoj“? Prečo sa tvárime spokojne, ale bránime sa pokoriť a urobiť krok k skutočnému pokoju v srdci?

Potrebujeme dnešný sviatok, aby Božie milosrdenstvo vstúpilo do ľudských „nemilých sŕdc“. Dívajme sa na obraz so slovami na perách „Ježišu, dôverujem ti“. Nemajme pochýb – on nám dôveruje, že na to máme.

foto: internet

Kríže na kríži

Zobral som sekeru a vybral som sa do lesa. Vyhliadol som si strom, z ktorého som chcel zhotoviť kríž. Mladý dub spĺňal všetky moje požiadavky. Kmeň mal od koreňov do štyroch metrov rovný, vrch bol pokrivený, čo by ho časom aj tak stalo život. Začal som rúbať a od prvých úderov som vedel, že som situáciu podcenil. Čepeľ bola ostrá, nepopieram, ale porisko krátke, drevo tvrdé, prístup neľahký. Strom nechcel spadnúť, akoby sa bránil. Akoby ma chcel zámerne potrápiť, zakliesnil sa do konárov svojich susedov. Peň hrubý ako starý stĺp som preťal naskrz, a on stojí. Zapriahol som sa doň povzbudzujúc sa miernymi nadávkami a stiahol ho k zemi. Preseknutie tenšieho konca bolo o čosi svižnejšie. Výsledné drúk som skotúľal do doliny.

Pokúsil som sa ho vydvihnúť na pravé plece, tak som ho plánoval preniesť na faru, ale ihneď som ho zo seba zhodil. Priťažký. Odoka som odmeral dĺžku obidvoch brvien a rozdvojil som ho. Niesť ich naraz sa nedalo, vzal som ťažšie a premiestnil ho hádam o dvesto metrov. Vrátil som sa po kratšie a sekeru a nechcelo sa mi týmto spôsobom nastokrát dopraviť svoj úlovok do cieľa. Na mobile som vyťukal svojho birmovného syna bývajúceho neďaleko, v nádeji, že je doma a príde podať pomocnú ruku. Stredoškolák, v piatok o pol desiatej. Nie, nebol v škole, ale na futbalovom turnaji, nemalo zmysel ho presviedčať. Ostatných Šimonov z Cyrény som nechal na pokoji. Kríž musím urobiť tu a niesť ho sám. Mravenčou prácou som do brvien vysekal jarčeky, aby sa mohli spojiť. Chýbali mi klince, nemal som ani žiaden povraz. Pomohli mi bazové liany – aspoň tak som si ich nazval – nimi som obidve klady previazal a kríž bol na svete. Dvojhodinová robota.

Sekeru som strčil do nohavíc a svoj výtvor som uchopil ako vidíme na obrázkoch krížovej cesty. A fungovalo to. Zohnutý pod ním som ho pyšne ťahal z lesa cez blatistú roľu. Pol kilometra som zvládol s dvoma prestávkami. Tá tretia bola krízovou zastávkou pred vstupom na cestu. Ostalo prejsť cez sídlisko. V piatok o pol jedenástej. Nechám ho na kraji a prídem autom? Ale do kufra sa mi nezmestí. Plán B neexistoval. Zachrániť ma musí Veronika. Zavolal som Petre, s ňou som to spískal. „Peťa, idem z lesa, mám kríž, potrebujem ho preniesť cez máj (tak voláme naše sídlisko, kedysi Sídlisko 1. mája), povzbuď ma, lebo neviem, ako na mňa budú ľudia zazerať...“ Smiala sa. Situáciu dramatizovali výstrely vzduchovej pušky mierené do blízkej dopravnej značky. Zrakom som prechádzal okno za oknom, balkón za balkónom, ale strelca sa mi vypátrať nepodarilo.

Špinavý, mokrý na kolenách i na čele, vyšťavený, neustále si kladúc otázku „si normálny?“ som vyrazil. Spočiatku mi kroky neprekrížil ani človiečik. Až keď som zbadal partiu debatujúcich na parkovisku, odpočinul som si. Cieľovú rovinku potajomky určite neprejdem, vedel som. Hneď na jej začiatku som naďabil na Jožka, člena našej farskej kurátorskej rady. Nosil do auta potrebné veci na zabíjačku. Zadivil sa. Chvíľu sme sa rozprávali. Zastavila sa pri nás malá tlupa detí z materskej škôlky s učiteľkou. Deti zízali, učiteľka vysvetľovala, a ja sám s mojim bremenom ďalej. Pred kostolom som už nevládal vyčkať na chodníku. Drzo som sa pustil na druhú stranu, tri autá museli pribrzdiť, neriešil som, čo si myslia, fakt som už mal toho kríža dosť. Avia za mojím chrbtom spomalila. Buď sa šofér len čudoval alebo mi chcel ponúknuť, že mi môj náklad zvezie na vlečke. Ale to už nebolo potrebné. Keď zbadal, ako otváram kostolnú bránku, pokračoval v jazde. Som doma, som v bezpečí.

Moje víťazoslávne povzdychy v kuchyni postrašili kaplána Jožka. „Nie si vo Vranove?“ „Nie som.“ „A kde si bol?“ „V lese?“ „Na čo?“ „Na kríž.“ „Na aký kríž?“ „Na dnešnú krížovú cestu...“ „???“ Zablatené topánky som vymenil za čisté tenisky. Na farskom dvore som ešte štyri konce trochu uhladil. Liany sa popretrhávali, v sklade som našiel hrubé klbko tenkej červenej šnúrky. Farba krvi, dokonalé. Kríž som oprel o plot a ďalšiu hodinu som preväzoval jeho dve brvná. Malými drevenými klinmi som spoj spevnil. Nakoniec som pätu kríža umyl od hliny.

Popoludní mi ho dvaja nudiaci sa chlapci pomohli preniesť cez okno a cez katechetickú miestnosť do kostola pred oltár na schody. Už som len kúpil špendlíky, nastrihal papiere a pripravil pár pier. Ľudia večer vchádzali do chrámu a pokukovali. Okrem môjho maxikríža sa tam nachádzalo aj zo dvadsať krížikov, ktoré v rámci domácej úlohy vyrobili deti na detskú omšu. Papierový, drevený, z gombíkov, kúpený, lepený, zo špiliek i zápaliek, proste všelijaké.

Pobožnosť krížovej cesty som začal slovami: „Budeme rozjímať o Ježišovi a jeho kríži a zároveň mu chceme predniesť tie svoje. Môžete prichádzať dopredu, na pripravené papieriky písať svoje kríže – problémy, trápenia, prosby – a pribíjať ich na tento veľký kríž. Nech ich nenesieme sami, nech si nanovo uvedomíme, že ich nesie s nami... Na všetky tieto úmysly obetujeme dnešnú krížovú cestu.“ A odvážlivci poskromne prichádzali, kľakali, spisovali a pripínali. Niekoľkí sa pridali až po svätej omši, iní aj počas nasledujúcich dní. Zopár pôstnych týždňov tam ten kríž ležal. Desiatky krížov niesol a zniesol by aj milióny. Tu je zopár bez gramatickej a obsahovej korektúry (vynechané sú len mená, prečiarknuté a nezrozumiteľné slová): 

Bože, ja sa už nechcem pozerať na trápenie svojich rodičov. Ja ťa chcem poprosiť o to aby si môj otec našiel prácu, aby sme mohli splatiť všetky dlhy, aby sme boli stále s tebou. Ďakujem.

Aby som mal so slovenčiny jednotku. Dávyd...

Bože daj aby sa zase mamka vrátila z Čiech k ockovi a k nám.

Pane Ježišu vsekto príbyjam na tvoj sv. kriš, moju rodinu veď ty vieš ake mám taškosti Odprosujem za moju rodinu za moje deti ze (?) za moju chorobu. Pribijam aj za našu vlasť za všetkych čo ťa urazaju Vdaka Ježiš za tvoj kris.

Pane Ježišu daj tak aby som už nikdy nerobila peklo v rodine. Ďakujem. Pán ježiž zomrel za naše hriechy na Kríži! Pane Ježišu daj tak aby (?) a súrodenci boli pri mame. Aj keď išla k starým rodičom do Košíc. Ďakujem!

- najsť si prácu, pokoj v rodine

Bože, viem, že som sa zhoršila vo všetkých predmetoch, ale neviem prečo. Viem neučím sa svedomite. Daj mi silu vedieť sa viac učiť. Aby som nesklamala učitelov, rodičov seba a teba. PS: prepáč mi to z AJ.

Pane Ježišu prosím Ťa za svoju rodinu daj aby moje deti nestratili vieru Aj za svojho manžela aby sa vyspovedal aby bol dobrým otcom a manželom. Pomôž nam niesť Kríž aby sme naň nereptali. Ďakujem.

Bože prosím ťa o to aby som bola lepšia a nech budú lepšie aj moje sestry. Nech sme celá rodina dobrá a nej milujeme teba aj seba navzájom. A nech si už neklameme a nech budeme radostný. Nech sa nám chce chodiť do kostola. A nech naša celá rodina raz príde k tebe do neba. Nech sa ti odovzdám celým srdcom a celou dušou. Ďakujem.

V tomto výbere sú väčšinou príspevky detí, v celkovom počte prevládali modlitby matiek. Najpápčivejšími problémami sú jednoznačne problémy rodiny – choroby, nezamestnanosť, pokazené vzťahy, rozdelenie, vlažná viera... Aj keď je týchto krížov viac než dosť, odhaľujú, že ich nositelia majú srdce stále na správnom mieste.

Dnes je už kríž rozobratý a uskladnený, pravdepodobne ho porežeme na kúsky a budeme ich používať pri opekačkách a grilovačkách. Do ohňa vhodím aj kôpku zožltnutých papierov s ich trpkými tajomstvami. Dym ich poroznáša po máji, ba čo viac, až do neba ich zanesie a rozptýli. Lebo žiadny kríž nestojí večne a o nijakej bolesti nemožno povedať, že nemá konca. Nekonečné je to, čo začína potom.

foto: archív autora