Na 27. nedeľu v období cez rok "C" ponúkam pokus o neortodoxné zamyslenie sa nad evanjeliovým úryvkom.
Viera, ku akej Ježiš zaúča apoštolov, určite nie je na to,
aby mohla kúzelnícky presádzať stromy. Tak prečo vyslovuje ten bizarný príklad
o morušovníku? Tradičné vysvetlenie znie, že takýmto spôsobom sa len
pokúša vybičovať ľudskú myseľ, aby pochopila, že tomu, kto verí, naozaj „nič
nie je nemožné“. Keby ich viera mala rozmery aspoň
ako horčičné zrnko, stanú sa všemohúcimi. Naozaj nie je viera apoštolov ani len takáto?
V 17. kapitole (Lukášovho evanjelia) by sa skôr dalo
predpokladať, že ako-tak už veria. Aj samotná prosba už určitú „veľkosť viery“ predpokladá – „pridaj nám viac k viere, ktorú už máme“. Čo ak
Ježišova reakcia je v skutočnosti presne opačná, než sme zvyknutí interpretovať? V tom prípade
by im nevyčítal, že veria málo, ale by potvrdil, že veria dostatočne. A beda, ak by
svojou vierou žiadali čosi menej, než im ona môže ponúknuť. Majstrove slová by
potom mohli vyzerať takto: „Určitú dávku viery už u vás bádam, veď ma
nasledujete už dlhé mesiace. Keby ste totiž mali vieru iba ako horčičné zrnko, usilovali by ste sa o bláznivé a vskutku
zbytočné zázračné skutky, ako je presádzanie stromu do mora len púhym pomyslením.
Lenže viera je skutočne veľká (a všemohúca) až vtedy, keď je bezmocná – vtedy keď
verí, aj keď týmto verením vo vonkajšom svete nič viditeľné nedosahuje.“
Nasledujúca ilustrácia o sluhoch by takýto Ježišov úmysel
len potvrdzovala. Kto iba plní
pracovné úlohy, za ktoré dostáva odmenu, ešte nie je užitočným. Až ten, kto
koná nad rámec svojich povinností, až ten skutočne slúži, až ten je verný.
Rovnako až ten, kto hoci silou mysle primitívne a exhibicionisticky nemanipuluje
realitou, a predsa nasleduje Pána, až ten skutočne verí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára