Strata bodu za správnu odpoveď

Odpustová slávnosť sv. Šimona a Júdu v Tulčíku, 27. októbra 2019.

Vo Farnosti Všetkých svätých v Humennom je už tretí mesiac kvôli rozsiahlej interiérovej rekonštrukcii zatvorený kostol. Omše slúžime cez týždeň v nemocničnej kaplnke a u saleziánov, v nedeľu zase vo veľkej zasadačke na Mestskom úrade. Farníci využívajú aj možnosti v ďalších dvoch humenských farnostiach, no predsa sa nám kňazom neraz prihovoria slovami: „Kedy sa už vrátime domov? Do nášho kostola. Cítime sa ako bezdomovci.“ A všetci sa nemôžu dočkať na piatkový odpust Všetkých svätých, ktorý už budeme sláviť „doma“. Aj takto sa prejavuje prirodzená túžba človeka niekam patriť, nielen ľudsky, ale aj duchovne.

Ježiš ako človek žil najprv svoj tzv. skrytý život v rodine pri matke Márii a jej ženíchovi Jozefovi v Nazarete. Keď dospel a začal svoje verejné účinkovanie, opäť neostal sám, ale „začlenil k sebe“ dvanástich, medzi ktorými sú aj naši Šimon a Júda. Dvanásť apoštolov je symbolické nadviazanie na minulých dvanásť kmeňov Izraela a zároveň predzvesť budúceho nebeského Jeruzalema, ktorého hradby budú mať „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21, 14). Pri dnešnej slávnosti nás povzbudzuje ďalší apoštol, ktorý k pôvodným dvanástim nepatril, ale predsa mu nemožno tento titul uprieť: „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 20-22). Peter, Ján, Matúš, Šimon, Júda..., teda prví dvanásti povolaní sú symbolom príslušnosti všetkých veriacich do jedného spoločenstva Božieho ľudu. Preto Pavol povzbudzuje: „už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Odpust je na jednej strane oslavou svätých patrónov, no zároveň je stretnutím nášho farského spoločenstva, verejným priznaním sa k tejto duchovnej rodine, v ktorej žijeme.

Tretiačke Nikole som tento týždeň na písomke z náboženstva odoprel bod za odpoveď, že v krste „sa stávam členom rodiny“, keďže katechizmová odpoveď znie „členom Cirkvi“. Jej dvojička Amy napísala, že „stávam sa členom neba“, čo som tiež preškrtol. Aspoň od sebe neopisovali a v podstate, obe mali pravdu. V krste sa stávame členmi rodiny rodín, Cirkvi, a tým sme „spoluobčania svätých“ a teda „jednou nohou“ sme už akoby v nebi.

Túžba patriť niekam je na deťoch najviditeľnejšia a najnaliehavejšia. Výchovní psychológovia zdôrazňujú istú citovú základňu (secure base), ako nutnosť pre zdravý rozvoj identity dieťaťa. V „hniezde“, do ktorého sa dieťa môže stále vrátiť, nachádza bezpečie, tu získava útechu, povzbudenie, odpustenie, prijatie, tu môže prejaviť aj svoje negatívne emócie, ktoré sa vonku učí kontrolovať. Ideál takejto základne je v láskavom náručí rodičov. Učitelia môžu na túto tému písať romány – ak dieťa žije v nepriaznivom domácom prostredí, ak podstupuje tzv. striedavú výchovu (a pritom sa lepšie cíti u babky alebo u kamaráta), ak jednoducho nevie, kde skutočne patrí, lebo patrí všade ale všade len dočasu a provizórne, vtedy to bádať na jeho neistote, nekontrolovateľnej rebélii či na jeho smutných očiach.

Sociológ Zygmunt Bauman už dávnejšie opísal život súčasného človeka pomocou štyroch typov, spomedzi ktorých jednému dal meno „tulák“. Ten „«žije na zastávke», pretože každú situáciu, v ktorej sa nachádza, chápe ako útulok, v ktorom sa dlho nezdrží, ktorý čoskoro opustí, aby prešiel na iné miesto, ktoré nebude ničím iným než dočasným útulkom“ (Úvahy o postmodernej dobe). Cestujeme za prácou, bývame v podnájmoch, stále s inými ľuďmi, často meníme zamestnania a tým aj kolegov, bývame v anonymných štvrtiach..., patríme vôbec niekam? V živote viery si taktiež vyberáme, čo nám práve vyhovuje a kedy nám to vyhovuje. Bývame na území jednej farnosti, ale v nedele sa radšej prevezieme inam, za milším kazateľom, za teplejším kostolom v zime a chladnejším v lete. Máme ešte ako kresťania vôbec povedomie, že niekam patríme? Máme duchovnú rodinu? Cesta od tuláka k bezdomovcovi môže byť rýchla a od duchovného tuláka k duchovnému bezdomovcovi ešte rýchlejšia.

Niekoľkí veriaci v Humennom sú pre mňa znamením, že duchovnými bezdomovcami byť nechceme, hoci by som túžbu zaradiť sa viditeľne a vedome do konkrétnej časti Božieho ľudu (= farnosti) viac prial aj mladej a strednej generácii. A mám nádej, že stratu bodu pri písomke Boh mojim žiačkam môže odplatiť práve tým, že sa budú v Cirkvi - vďaka farnosti - naozaj cítiť ako doma.