Neznámy Samaritán „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“ (Lk 17,16) za náhle vyliečenie z malomocenstva. Na oplátku sa dozvedá, že za uzdravenie vďačí svojej viere. Aj Náman z Druhej knihy kráľov je pozbavený podobnej choroby – komu má ďakovať on?
Prichádza za prorokom Elizeom. Ten mu kázal sedemkrát sa ponoriť do rieky Jordán, preto jemu chce odovzdať svoj dar. Lenže Boží muž protestuje: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, neprijmem!“ (2 Kr 5,16) Ani naliehavým presviedčaním ho neobmäkčí. Len Bohu patrí opravdivá oslava za „zázraky v prospech ľudí“ (Ž 107,31). Vojenský veliteľ Náman to pochopí a na dvoch muliciach si berie z Izraela pôdu, aby mohol Pána, Boha Izraela, uctievať aj na „domácej pôde“, teda v Aramejsku, kde sa kráľ klania bohu Remonovi. Okrem Bohu a Elizeovi, komu má ešte ďakovať?
Mal by si spomenúť na svojich sluhov. Tí ho prehovorili, aby splnil Elizeovu požiadavku sedemnásobného ponorenia do vody. On sa najprv rozhneval, že prorok od neho vyžaduje takú podradnú vec. „Nie sú rieky Damasku... lepšie ako všetky rieky Izraela?“ (2 Kr 5,12) Keby nebolo naliehania sluhov, nikdy by jeho telo nebolo „zasa také čisté ako telo malého chlapca“ (2 Kr 5,14). Náman – ak uňho predpokladáme nemalú dávku úprimnosti – by nemal zabudnúť poďakovať práve svojmu služobníctvu. Komu ešte?
Aramejský kráľ tiež zohral dôležitú úlohu v príbehu uzdravenia svojho generála. Bol to on, kto ho vystrojil a poslal k Izraelskému panovníkovi s expresnou poštou. Nie je to vrchol nediplomatickej drzosti – kráľ posiela veliteľa svojej armády k nepriateľskému kráľovi, aby ho ten „oslobodil od malomocenstva“? (2 Kr 5,5) A predsa sa mu vrátil zdravý, z čoho sa Aramejský kráľ nepoučil, pretože v ďalšej kapitole sa hneď dozvedáme, že „viedol s Izraelom vojnu“ (2 Kr 6,8) a Elizeus so svojím Bohom jeho vojsku spôsobil ešte značné problémy. Jednako, zaslúži si Námanovú vďaku, no už uzatvára náš zoznam?
Na začiatku bolo „malé dievča, ktoré sa dostalo do služby k Námanovej žene“ (2 Kr 5,2). Aramejskí špióni sa vkradli do Izraela a zajali ju. Ako slúžka u veliteľovej manželky raz pokojne vyriekla (na obrázku): „Keby bol môj pán (t. j. Náman) u proroka (t. j. Elizea) v Samárii (t. j. časti Izraela), isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ (2 Kr 5,3) Až v tejto neznámej dievčine spoznávame prvé ohnivko reťaze, na konci ktorej je uzdravenie z tejto nepríjemnej choroby – ona vyjadrí svoju vieru v moc Boha Izraela, potom kráľ posiela Námana do cudziny, potom prorok Elizeus káže ponoriť sa mu do rieky, potom ho sluhovia presvedčia, aby to naozaj skúsil.
Jedenástemu uzdravenému v dnešnom Božom slove vôbec nemožno adresovať slová „tvoja viera ťa uzdravila“. Ťažko v piatej kapitole Druhej knihy kráľov rekonštruovať čo len kúsok Námanovej viery pred uzdravením, Boha sa rozhodne uctievať až potom. Nie jeho viera ho uzdravila, ale riskantná odvaha jeho kráľa, intervencia Elizea, úsilie sluhov o splnenie prorokovej požiadavky, a predovšetkým viera malého izraelského dievčaťa v aramejskom zajatí. Je to viera v Boha, ktorý uzdravuje veriacich, a vďaka veriacim aj neveriacich.
foto: thebiblerevival.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára