Blízki a Vzdialení

Na začiatku sme sa všetci volali Blízki a boli sme spolu. Sedeli sme v kruhu na lúke, zhovárali sa medzi sebou a boli sme spokojní. Zrazu jeden z nás odišiel a ostatných zachvátil doteraz nepoznaný pocit. Chýbal nám. Vtedy sme ho nazvali Vzdialeným. Poslali sme za ním ďalšieho s posolstvom. Po dlhej dobe sa vrátil s odpoveďou a nás to neobyčajne potešilo. Hneď sme napísali ďalší list a vyrazil druhýkrát. A tak sme mu dali meno Poštár.

 Pomaly sa začalo diať to, čo si nikto z nás neprial ani v tých najstrašnejších snoch. Odchádzali ďalší a ďalší. Vzdialených pribúdalo a nakoniec ostal len jediný Blízky a jeho meno tak stratilo svoj význam, preto si ho tiež zmenil. Aj komunikácia prostredníctvom Poštára nám už nestačila. Bola zdĺhavá, nespoľahlivá a pravdu povediac – nepohodlná. Preto sme sa pospájali rúrkami a boli sme schopní rozprávať sa na diaľku. Každý s každým. Tam, kde sa práve nachádzal. Potrubie sme postupne vymenili za drôty, ktoré dokázali prenášať naše slová a tak vznikol Telefón. Keď sme chceli počuť hlas hociktorého Vzdialeného, stačilo vytočiť jeho číslo. 

No niekedy sa stávalo, že ten druhý práve nebol doma. Nemohli sme ho zastihnúť, keď sme ho potrebovali a to nás deprimovalo.  Dlho sme si lámali hlavy, až sme napokon objavili hovoriace Tehly. Tie sme všetci nosili vo svojich vreckách. Ak nám bolo smutno, nebol problém sa s niekým spojiť; vedeli sme, že nech je náš druh kdekoľvek, stačí dať k uchu Tehlu a budeme s ním. Nemohli sme si pozrieť navzájom do očí, nemohli sme sa pohladiť, a jednak sme si boli na dosah a cítili sme sa ako jedna rodina. Opäť sme si zmenili mená na Blízkych a boli sme spokojní.

Na zadnú stranu nášho najväčšieho vynálezu sme veľkými písmenami napísali: "Nie je dôležité o čom – hlavne, že sa rozprávame." A my sme sa rozprávali stále viac a viac. O zhnitých slivkách, o smradľavých ponožkách, o deravých hrncoch, o umývaní podlahy, o počúvaní toho istého rádia, o zhasnutých svetlách na aute počas dňa a rozsvietených v noci. Dokonca, keď sme aj niekoho stretli, ani sme sa nepozdravili, lebo každý mal väčšinou práve na linke niekoho iného. Boli sme teda tu a súčasne tam, ale to druhé bolo podstatnejšie. Tehly nám totiž prirástli k rukám, stali sa súčasťou nás samých. Život bez nich sme si nedokázali predstaviť.

Takto sme sa túlali po svete a ten sa neúprosnou rýchlosťou zmenšoval. Nikto z nás si neuvedomil, že sme sa zrazu všetci do jedného ocitli na mieste, kde sme sa kedysi zdržiavali pospolu. Na tej istej lúke a v tom istom kruhu. Vlastne, sme si to ani nemohli všimnúť. Nehľadeli sme totiž dovnútra ale vonku. Každý bol síce tu, no v skutočnosti bol tam. Ak náhodou práve nehovoril, určite vypisoval nekonečné odkazy alebo minimálne sa rozptyľoval tým, že vyvolával ostatným a zložil prv, než stihli zodvihnúť. Boli sme od seba len na pár krokov, a predsa to nikto nepostrehol.

Toto je stav, v ktorom sa nachádzame dnes. 

Poštárovi, Telefónu, ale hlavne Tehle vďačíme za to, že sme sa napriek obrovskej odlúčenosti stali opäť Blízkymi. A vďačíme jej aj za to, že sme sa k sebe obrátili chrbtom.

ilustračné foto: internet

Uverejnené v časopise Boromeo 1/2003.