Cigánske prvé sväté

O deviatej ráno som šiel do kostola. Tráva na farskom dvore bola vykosená ako na wimbledonských dvorcoch, nízke ovocné stromy práve kvitli. Stvoriteľ požehnal prvopríjimajúcim deťom jasným počasím, tak ako obdaroval birmovancov o týždeň neskôr hustým dažďom. Vždy, keď kráčam po zámkovej dlažbe z fary do sakristie a svieti slnko, kýchnem.

„Budze chviľa,“ poznamenal som nepamätám komu, kto ma sprevádzal. Takto sa odpradávna na východe reaguje na kýchnutie s doplnkom „somare kichaju“. Význam tohto úslovia je prostý – bude pekne. „Uvidíš ten lejak o tretej popoludní,“ ironicky som sa zahral na proroka.

Od viacerých som dostal pozvanie na obed, ale dohodol som sa s našim kantorom, u neho a s jeho rodinou sa dobre cítim, s nimi som zašiel do reštaurácie na opačnom konci mesta. Prekvapil ma otec nášho novšieho miništranta Jakuba. Spoznal som ho len v posledných mesiacoch a jeho manželku pri spovedi pred pár dňami. Aj on ma zavolal na hostinu a určite by som rezolútne odmietol, lebo jeden obed mi stačí a večer ma čakala ďalšia omša. Lenže do tejto rodinky musím zájsť, musím zažiť, ako sa hostia, u cigánoch som na prvom svätom ešte nebol. (Uprednostňujem pomenovanie „cigáni“, vidí sa mi, že je im vlastnejšie než oficiálne „Rómovia“.)

Kantorovej manželke ku dňu matiek i ich dcére Natálii k prvému svätému prijímaniu som odovzdal červenú ružičku odtrhnutú z kytice, ktorú som na záver slávnosti dostal od detí. Po hlavnom jedle pred kávou som túto milú partiu opustil, zaparkoval auto pri fare a peši sa vybral k druhej. Bolo okolo tretej, obloha sa strašidelne mračila, jemne kropilo, sídlisko akosi stíchlo, vonku minimum ľudí. Len kdesi z diaľky sa ozývala hudba. Čím viac som sa blížil k cieľu (je to presne tá adresa, kde býva náš kurátor Jožko, ktorého som streto pri nesení kríža), tým viac tóny silneli. Pochopil som. A o chvíľu som aj uvidel. Veselé melódie vyskakovali z balkóna bytu, do ktorého práve viedli moje kroky. Jakub sa so svojimi príbuznými hral vonku pred blokom. Keď ma zbadal, rozbehol sa ako strela ku vchodu, na mokrom chodníku dostal šmyk, vycapil sa na ňom, aký je dlhý, hoci je krátky. V zabltených nohaviciach vypálil hore schodmi, ja som využil výťah, v ktorom ma sprevádzal Jakubov bratranec zo Sniny.

V trojizbáku sa preplietalo zo dvadsať ľudí. Takmer všetci boli tmavej pleti, len kuchár nie. Ten bol biely, sused, ale tak medzi nich zapadol, tak si rozumeli, že o farebných rozdielnostiach nemalo zmysel premýšľať. S každým som si podal ruku, hneď ma posadili ku stolu a priniesli ryžu s hranolkami a dusenú kuracinu s broskyňou a syrom, nemohol som odmietnuť, hoci som pred pár minútami podobný chod dojedol. Hľadeli na mňa ako na zázrak. „Nemožem temu uveric, pan farar ku nam prišol,“ ozývalo sa z hociktorých úst, nechcelo sa mi im dávať prednášku o kňazských funkciách a o tom, že k farárstvu mám ešte ďaleko. Hľadel som na nich ako na zázrak – zažili ste už tú mäkkú dobrotu vychádzajúcu z cigánskych očí?

Samozrejme, že sa hneď obracali aj štamprlíky, bola pre nich pocta, že kňaz si s nimi štrngne a keď som niektorému dokonca ulial, šťastlivec to zobral ako vyznamenanie, ako milosť od samého Boha. Sedel som medzi chlapmi, Jakubovým otcom a jeho troma bratmi, z kraja nás mlčky pozoroval ich otec. Dozvedel som sa, že všetci pracujú a už viem, kde ktorý býva. Dvaja z nich sa podelili aj o svoje mystické zážitky, jednému sa zjavila Panna Mária, druhému sám Ježiš. Potykali sme si, neriešil som to. Po rómsky nepadlo ani slovo, v spisovnej slovenčine hádam niekoľko viet, väčšinou sme rozprávali po východniarsky a bolo by to barbarstvo, keby som upustil od pôvodného znenia:

„Peťu, povic mi, to co znamena, že Panna Maria še mi ukazala? To mam tam hore dajake očko...?“ smerovala na mňa opatrná otázka, očakávajúca cirkevné schválenie tohto zjavenia i potvrdenie božej priazne pre danú chlapskú dušu. Diplomaticky som zo seba vykoktal:

„Tak še hutori, že Panna Maria prichodzi k ľudzom, bo ich miluje, bo Boh ich miluje...“

Aj ja som využíval možnosť pýtať sa:

„A na Podskalke rodzinu mace?“ Podskalka je cigánska osada na okraji Humenného, ktorá patrí do našej farnosti. Krstíme tam novorodencov, učíme náboženstvo prvákov a druhákov majúcich od šesť do jedenásť rokov, a pochovávame ich zosnulých.

„Ta co ši! S tyma mi nemame nič spoločne!“ kývali a popierali viacerí naraz. „Najvecej nas štve, že bile nas šickich rucaju do jedneho vreca.“ Fíha, títo cigáni si uvedomujú, že už sú na vyššej životnej a sociálnej úrovni ako ich súkmeňovci. Akoby sa cítili byť k bielym bližšie než k čiernym. „My še tiš z daktorich ciganoch šmejeme jak vi...“

„Ic do motora po harmoniku,“ neustále súril pán domáci svojho brata, tak veľmi sa chcel predviesť, ako vedia spievať. Hudobníkovi to na harmonike išlo slabšie, ale keď zapol varhany, spustili megamix ľudoviek od výmyslu sveta, podotýkam, originál cigánskej piesne som sa nedočkal, ale A od Prešova som dostal na želanie.

„Ty še mi pačiš,“ chodila ku mne o dve hlavy nižšia cigánka v čiernom, hádal som jej po štyridsiatke, bola to matka môjho spoločníka z výťahu. Každú chvíľu ma vyhľadala svojim škuľavým pohľadom, ani neviem ako, už som s ňou tancoval. Párkrát som sa odtiahol, našla ma opäť, venoval som jej niekoľko tančekov. „Ty še mi pačiš,“ opakovala dôležito. Nikto si z toho nič nerobil, ani jej manžel, ani ja.

Vonku bubnoval dážď, trochu sme sa ocitli aj na balkóne, lebo aj fajčiari potrebovali svoju dávku, ale hneď sme museli dovnútra, ak sme nechceli zmoknúť.

„Peťu, a už kec ši tu, kebi ši še kus pomodlil nad našim ocom. Un už bars nehutori, ale buli bi sme bars radzi, kebi ši kus nad nim daco zrobil, šak ti znaš co, kec chceš, i mi tam budzeme s tebu, kec ne, možeš sam. Bo to znaš, un už stari, to už s nim češko, ale ti ši farar, dobre by bulo, žebi ši še nad nim pomodlil...,“ takúto výzvu som odmietnuť nemohol. Vychudnutý starček tam celý čas sedel a pozoroval svet naokolo. Keď sa najedol a bolo na ňom bádať únavu, úctivo ho odprevadili do vedľajšej izby. Išiel som tiež.

„Ocu, toto je pan farar a un še s tebu teraz porozprava,“ nepamätám si, či mu tykali alebo vykali, „to je ten farar, co spovedal našeho Jakuba, co mal Jakub u neho perše svate primane, možeš mu povedac, co chceš, ale lem toto, co chceš, nič vecej, kec ne, ta ne, ale kebi ši daco chcel, ta mu povic,“ divil som sa týmto slovám adresovaných starcovi, o ktorom všetci vedeli, že už zo seba vypustí len máločo. „Un še s tebu porozprava a pomodli še, mi idzeme vedľa a pridzeme.“ Jakubov otec dodal vo dverách: „Potom mu vymenim pľenku.“

Ostal som s ním v detskej izbe sám. Prisunul som si stoličku, poklepal ho po pleci, pokúšal som sa o rozhovor, dosiahol som len neisté hmkanie.

„Mace dobre dzeci, dobre sce ich vichovali...,“ hľadal som témy, akoby sa mu objavovali slzy v očiach. Pomodlil som sa nahlas niekoľko modlitieb, povzbudil som ho, nádejam sa, že všetkému rozumel.

Vrátil som sa do obývačky a zapojil sa do hrdelného energického spievania. Postupne som sa vzdal, nestíhal som tie výšky, ani som nechcel, čakala ma ešte jedna omša, hlas bolo potrebné šetriť.

Fľaša kolovala, už mi bolo trápne toľko odmietať, ale celkom ma rešpektovali. Počas jednej pauzy došlo aj k otázke, ktorú som čakal, až by ma prekvapilo, keby ju na mňa nikto nevytiahol.

„A to vi farare, vi fakt nemožece mac ženu?“

V sekunde som si spomenul na spolužiaka, na ktorého s podobnou otázkou vyrukovali cigánčatá na hodine náboženstva. Na jeho jasnú zápornú odpoveď začul v triede reakciu: „Dik, buzerant.“ A tomu som sa chcel vyhnúť. Mal som dovoliť, aby si aj o mne nedajbože pomysleli niečo podobné?

„Možeme, ale len potajme,“ vyšlo zo mňa a on mi ukázal vztýčený palec, akoby mi práve toto prial. „Paráda,“ uznanlivo prikývol, „to še mi pači.“

Po dvoch hodinách som sa rozlúčil. Dali mi fľašu ukrajinského červeného vína a tanierik farebných zákuskov prikrytý servítkou. Odchádzal som bez dáždnika, servítka v utíchajúcom daždi zmokla. Hlasný spev a elektronická hudba sa ešte dlho ozývali sídliskom, tak ako mnohokrát predtým pri podobných udalostiach v tejto cigánskej rodine. Dodnes som nezaregistroval, žeby sa na nich niekto sťažoval, a vždy sa poteším, keď ich zazriem v kostole. Najčastejšie tam stretávam Jakuba, hoci prvotná miništrantská horlivosť ho pomaly opúšťa. V sakristii do neho ktosi podpichol, že pri oltári vyzerá ako šachovnica – biele botasky, čierna sukňa, biela košieľka, čierna vestička, „biela“ tvár, čierne vlasy. Pravidlá šachu dovoľujú, aby sa aj biela figúrka postavila na čierne políčko a aj čierna na biele...

ilustračné foto: flickr