Sviatok ľudských milých sŕdc

11. apríl 2010: Nedeľa Božieho milosrdenstva

Istý biskup spomína: Môj otec bol prísny, ale vždy sa náš chlapský rozhovor končil tým, že ma otcovsky objal. Rozprával som o tom na duchovných cvičeniach pre mladých. Po prednáške za mnou prišiel mladý muž, o hlavu vyšší než ja, a povedal mi, že onedlho sa chce oženiť a možno bude mať syna. Potom dodal: „Prosím, objímte ma tak, ako vás objal váš otec, aby som vedel, aké to je. Ja mám otca, ale on ma nikdy neobjal, a ja neviem, ako mám v budúcnosti objať svoje dieťa.“ Objal som ho tak, ako som to poznal z môjho detstva. Povedal mi „ďakujem“ a so slzami odišiel.

Nie každý dostal láskavé objatie od svojho otca, ani od mamy. Nie každý je potom „vyzbrojený“ do ďalšieho života na odovzdávanie objatia svojim deťom. Tých, ktorí takúto milosť mali, je v skutočnosti možno menej, než by sme hádali. Na druhej strane, máme považovať neobjímané deti za hendikepované a ich rodičov za nemilujúcich? Každá rodina má svoj vlastný rytmus. Tam, kde je veľa objatí, sa môže vyskytnúť aj nemálo faciek a tam, kde objatia chýbajú, môže vzniknúť až závideniahodný dôverný vzťah. Nútiť do objímania tam, kde to nie je zvykom, môže aj uškodiť – nerobme si hneď výčitky. Svedomie si spytujme vtedy, ak sa navzájom zanedbávame a ak si nedôverujeme.

Biskupov vzťah k svojmu otcovi môžeme použiť aj ako obraz vzťahu k Bohu. Boh je otec, ktorý každý rozhovor s nami (modlitba = rozhovor s Bohom!) končí objatím. Niekedy sú tieto dialógy kratučké. Inokedy musíme za objatím dlho čakať a debatovať s ním aj roky, kým nepochopíme jeho vôľu, kým uvoľníme svoje srdce. Záverečné slzy a „ďakujem“ z mladíkových úst predstavujú ľudskú odpoveď na Božie objatie. Hoci ma nikto nikdy ešte nepohladil, viem, dúfam, že raz sa tak stane a pocítim Božiu náruč.

Dnes Cirkev po desiaty raz slávi Nedeľu Božieho milosrdenstva na žiadosť samého Ježiša, ako nám to odovzdala poľská rehoľná sestra Faustína Kowalská. Božie milosrdenstvo je obrovská náruč, ktorá objíma všetkých ľudí sveta i každého človeka zvlášť. Tu niet „hendikepovaných“ ani zanedbávaných detí. Aj my hovoríme „ďakujem“, keď slávime eucharistiu (gr. vďaky vzdávanie), keď spolu s veriacim Tomášom vyznáme „Pán môj a Boh môj“ a so sv. Faustínou budeme opakovať nápis na obraze „Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, dôverujem ti...“. Vo svojom Denníčku zaznamenala aj tieto Ježišove slová: „V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát... Sviatok Božieho milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra... Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva.“ (699) Ježiš ju ďalej vyzýval, aby deväť dní pred dnešným sviatkov v Novéne prinášala každý deň inú skupinu duší a aby ich „ponorila“ do „mora“, do „priepasti“ Božieho milosrdenstva. V tomto mori – akoby v objatí – nachádzame úľavu a posilnenie.

Z tohto prameňa dokáže človek čerpať vtedy, ak je sám milosrdný. K sláveniu sviatku a k prežívaniu Božieho milosrdenstvá patrí prejavovanie milosrdenstva v našich slovách a skutkoch. Nezabudli sme na objímanie svojich detí? Nepotrebujeme obnoviť dôveru v našich vzťahoch? Nie je čas pretrhnúť putá s nemilosrdným odsudzovaním či zatrpknutým správaním sa voči ľuďom, s ktorými sme si kedysi boli bližší? Prečo v sebe živíme negatívne predsudky, prečo nám hrdosť bráni povedať „prepáč“ alebo „ahoj“? Prečo sa tvárime spokojne, ale bránime sa pokoriť a urobiť krok k skutočnému pokoju v srdci?

Potrebujeme dnešný sviatok, aby Božie milosrdenstvo vstúpilo do ľudských „nemilých sŕdc“. Dívajme sa na obraz so slovami na perách „Ježišu, dôverujem ti“. Nemajme pochýb – on nám dôveruje, že na to máme.

foto: internet