30. septembra 2010

O nádeji pre náročných

Tomáš Halík: Stromu zbývá naděje. Krize jako šance, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2009.


„Ale ja neverím preto, že viera je k niečomu dobrá, ale jednoducho preto, lebo som presvedčený, že to, čomu verím, je pravda. Odmietam rozprávať o viere ako obchodník vychvaľujúci výhody kúpy vecí, ktoré ponúka.“ Takto sa vyznáva Tomáš Halík vo svoje minuloročnej knihe. „Možno by bez viery... bol naopak môj život v mnohom ľahší, jednoduchší, nekomplikovanejší a atraktívnejší...“

Keby sme týmto „halíkovským sitom“ preosiali nedávne evanjelizačné produkty, ako je knižný bestseller Chatrč či film Vzoprieť sa obrom a ďalšie, neostalo by nám veľa toho, čo prináša reklamu na kresťanskú vieru preto, že jej obsahom je pravda. Obmedzili sa na zdôvodnenie: ver, lebo je to prospešné. Ver a podarí sa ti vymotať sa z problémov. Ver a nájdeš pokoj odpustenia. Ver a dosiahneš úspech vo vzťahoch i v kariére. Ver a opäť sa budeš tešiť zo života. Viera je takto predstavovaná len ako prostriedok k realizovaniu svojich túžob a plánov. Ale ona „sama barličkou však nie je, je skôr náročnou cestou, zahrňujúcou občas strmé výstupy a zostupy,“ dodáva autor, „...ani Boh rozhodne nie je barličkou.“

Boh je pravda, viera v Boha je viera v pravdu, kresťanstvo je žitie tejto pravdy. Preto je presvedčený, že „náboženstvo, ktorému verí, je pravdivé.“ No zároveň priznáva, že „je schopný povedať úprimné verím k rade viet kresťanského Vyznania viery iba tak, že toto moje znamená dúfam v to; t. j. vzťahujem sa k tomu nie plným poznaním a plným pochopením, ale nádejou...“ Tu by bolo možné s autorom hneď polemizovať, či viera naozaj je a v akom význame plné(!) poznanie(!) a plné(!) pochopenie(!). Užitočnejšia cesta však bude akceptovať jeho jazyk a snažiť o chápanie jeho chápania pojmov. Lacnej (ale nielen) kritiky sa mu dostáva viac než dosť. Recenzenti Halíkových kníh siahajú až po vyrátavanie jeho vyjadrení zameraných na seba či dokonca hľadanie nepresností v spellingu anglických mien. Serióznejšie výčitky sa týkajú jeho miestami kolážovitej argumentácie, voľného striedaniu štýlov a hermeneutických prístupov i spomínané predefinovanie pojmov (pre vlastnú potrebu). Otázkou zostáva, či v Halíkovom tematickom výbere i viacodborovom prepojení, pamätajúc na diametrálne intelektuálne i kultúrne odlišnosti u adresátov, je možné ináč.

Po prečítaní knihy sotvakto radostne vykríkne „Konečne mám nádej!“. Skôr si uvedomí, že jeho doterajšie nádeje i pochybnosti možno opäť spochybňovať a obhajovať, a v poctivom hľadaní sa vždy ukážu ako nedostatočné. A azda tu je miesto pre odkrytie „mojej nádeje“, tak ako kniha predstavuje svedectvo o (kresťanskej) nádeji jej autora. Nádeji, ktorá je u človeka priestorom pre Boha a to o Bohu, svete a sebe, čomu rozum nerozumie a viera sa bráni.

foto: halik.cz

1 komentár:

  1. V niektorých bodoch je vidno, že jeho inšpiráciou boli aj encykliky emeritného pápeža Benedikta XVI.
    Profesor Halík patrí jednoznačne k ľuďom, ktorý nás nútia uvažovať o otázkach, ktorých odpoveď sme mysleli, že poznáme. Sám o sebe hovorí ako o skeptikovi. Je jedným z mála vnútorne slobodných ľudí v dnešnom svete

    OdpovedaťOdstrániť