Je to vrana

Osemdesiatročný muž sedel na gauči v spoločnosti svojho štyridsaťpäťročného vysokovzdelaného syna. Zrazu do okna narazila vrana. Otec sa opýtal syna: „Čo je to?“ Syn odvetil: „Je to vrana.“ Po niekoľkých minútach sa otec spýtal po druhý raz: „Čo je to?“ Syn odpovedal: „Otec, práve som ti povedal, že je to vrana.“ O chvíľu sa staručký otec opýtal svojho syna tretíkrát:  „Čo je to?“ Tentoraz už v synovej odpovedi bolo cítiť podráždený tón: „Je to vrana! Vrana!“ Po chvíľke otec zopakoval svoju otázku štvrtý raz: „Čo je to?“ Vtedy sa syn na svojho otca rozkričal: „Prečo sa ma dookola vypytuješ tú istú otázku, keď som ti toľkokrát povedal, že je to vrana!? Nedokážeš to pochopiť?“ O pár minút otec odišiel do druhej izby a vrátil sa s ošúchaným denníkom, ktorý si začal písať od narodenia svojho syna. Nalistoval stranu a dal ju prečítať svojmu synovi. Bolo tam zapísané toto: „Dnes môj trojročný syn so mnou sedel na gauči, keď sa na okne ukázala vrana. Môj syn sa ma dvadsaťtrikrát opýtal, čo to je, a ja som mu dvadsaťtrikrát odpovedal, že je to vrana. Po každej z dvadsiatich troch odpovedí som ho úprimne objal. Vôbec som nebol podráždený, práve naopak, svoje dieťa som zakaždým objímal s pocitom úprimnej lásky.“

Realita je skôr opačná: Keď sa drobný synček opýta otca rovnakú otázku po štvrtýkrát, ujde sa mu krik, ba aj bitka. A keď sa otec dožije vysokého veku, nedožije sa možnosti posedieť si so synom na gauči a klásť mu rovnakú otázku, pretože ten ho už nenavštevuje...

Tretia júnová nedeľa je Dňom otcov. Ďakujme za všetkých milujúcich a trpezlivých otcov, ktorí sa zodpovedne starajú o svoje rodiny. Odprosujme za tých, ktorí rezignovali na túto úlohu a zanechávajú po sebe len boľavé rany. A nájdime si čas, prejavme svoju úctu, opätujme svoju lásku - hlavne ak na to zabúdame - tým našim. 

ilustračné foto: internet; príbeh je prevzatý z tejto stránky