Firmu kúpil nový majiteľ. Od prvých dňoch začal s prepúšťaním zamestnancov. Nikto nevie kedy, nikto nevie, kto je na rade. Starí harcovníci pracujúci na svojich pozíciách desaťročia, ktorí doteraz chodievali do zamestnania s pokojom, zrazu každé ráno prichádzajú nervózni. Pohodu pracovného miesta a istotu mzdy vystriedal strach z hroziacej nezamestnanosti. „Do roboty som sa vždy tešil,“ hovorí jeden päťdesiatnik, „ale teraz... To je poľovačka na ľudí! Každý deň môže byť môj posledný. A kto ma v mojom veku ešte zamestná?“
Príchod šéfa môže byť pre podriadeného riadne stresujúci. Ani spať v noci nemôže, keď sa bojí zajtrajšej zmeny, hoc ako by chcel. Evanjelista Lukáš hovorí o troch príchodoch – ani jeden z nich nemožno nájsť v „cestovnom poriadku“, nevedno ich presný čas. Sluhovia si túto noc veľmi neodpočinú, pán sa má vrátiť zo svadby. Hospodár musí vždy spať s jedným uchom otvoreným, aby ochránil hospodárstvo pred zlodejom. Správcovia musia s majetkom a sluhami nakladať zodpovedne a nesmú zabudnúť, že pán predsa len neodišiel navždy. „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Nevieme kedy a ani ako, ale vieme kto a vieme, že príde. Veríme v Ježišov príchod na konci časov (čo môže byť o pár storočí či o pár rokov či o pár...), ale rovnako veríme v jeho príchod do našich starostí či všedných dní. Ak stratíme túto vieru, strácame svoju budúcnosť, strácame možnosti nášho lepšieho zajtrajška. Jeho návrat je nádejou, ktorá nám dáva silu. Nevzbudzuje v nás strach! Ak predstava Božej blízkosti je pre nás nočnou morou, znamená to, že sme sa mu odvrátili chrbtom, že sme ako sluha, ktorý začal „biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa...“, a vtedy nás čaká drsná konfrontácia tvárou tvár Bohu. Lenže on nie je šéf, ktorý nás chce vyhodiť. Viera v jeho príchod nás nemá desiť, ale práve naopak, dodáva nám odvahu a pokoj. Dnešná Ježišova výzva začína slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Nebeskému Otcovi sa zapáčilo dať nám kráľovstvo, dať nám svojho Syna, dať nám všetko, čo je dobré a len to, čo je dobré.
Americký profesor Martin Seligman, zakladateľ pozitívnej psychológie hovorí: „Ľudia sa stávajú pesimistami hlavne vďaka svojmu premýšľaniu o budúcnosti, ktorú vidia v tých najčernejších farbách. Samozrejme, že musíme byť realistami. Niektoré zlé situácie naozaj nemožno zmeniť. Ale i na väčšine z nich sa dá nájsť niečo nádejného. Niečo, na čom môžeme zapracovať, aby sa naša situácia opäť zlepšila. Dokázať na životných ťažkostiach objaviť to, čo je prechodné a časom zmeniteľné, to je kľúč k optimistickému pohľadu.“ (Psychologie dnes, 6/2010)
ilustračné foto: flickr
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára