Gibsonovu inovatívnu imagináciu – nepopierajúc jej účinok na emočné vnímanie diváka – je potrebné spomedzi hľadaných hodnoverných prameňov vylúčiť hneď na začiatku. Povraz zo zdochnutého osla pri Judášovej samovražde a androgýnny Satan držiaci dieťa (pripomínajúce malého starého Benjamina Buttona) ako diabolský výsmech tradičnej scény Matky s dieťaťom sú originálne, no pripisovať im historickú autentickosť by bolo naivné.
Ani mystické diela dvoch charizmatických mníšok nepatria medzi hodnoverných svedkov. Bolestné umučenie nášho Pána Ježiša Krista Nemky Anny Kataríny Emmerichovej (1774-1824) a Mystické mesto Božie Španielky Márie Agredy (1602-1665) režiséra rozhodne inšpirovali. Od prvej menovanej prebral napríklad meno Pilátovej ženy (Claudia), stotníka Abenadera i vojaka, ktorý prebodol Ježišovi bok (Cassius). Cirkevní predstavitelia počas stáročí kolíšu medzi protikladnými pozíciami. Raz tieto knihy nekompromisne kritizujú a považujú za bludárske. Inokedy ich odporúčajú veriacim a cenzori im udeľujú Nihil obstat (latinsky „nič neprekáža, nestojí v ceste“ - táto pečať na publikácii katolíkovi dosvedčuje, že v nej nenájde nič protirečiace cirkevnej doktríne, teda netýka presnosti historických dát, ale neporušenosti pravoverného učenia). Rovnako by sa dalo chápať aj pápežovo údajné „bolo to presne takto“. Abstrahujúc od konkrétnych filmárskych avantúr a ich nároku či rezignácie na historickosť, teologická výpoveď Umučenia Krista je v súlade s cirkevnou ortodoxiou – takto vraj bol pápežov výrok myslený. Lenže detailnejší rozbor nám ukáže pravý opak. Kristologický koncept filmu stojí v rozpore k evanjeliám, cirkevnej tradícii i kresťanstvu vôbec.
Ďalším zdrojom k porovnaniu sú mimobiblické spisy o Ježišovi a sakrálna ikonografia vychádzajúca z tradície a ľudovej zbožnosti. Tam nachádzame mená zločincov ukrižovaných vedno s Ježišom – Dismas a Gesmas (Evanjelium podľa Nikodéma), tam spoznávame Veroniku (napr. Smrť Piláta) i matku Máriu na krížovej ceste, hoci kánonické evanjeliá o nich mlčia. Spisy však pochádzajú najskôr z konca druhého storočia, obsahujú mnoho legendárnych prvkov, a preto sú tiež ako historické zdroje nepostačujúce.
Kritický pohľad tak nemôže smerovať nikam inam, než na stránky Nového zákona. Za najstarší spis je považovaný Prvý list Solúnčanom, nasledujú niektoré ďalšie Pavlove listy a až potom evanjeliá. Evanjelium je špecifický literárny druh zaoberajúci sa osobou a životom Ježiša Krista. Renomovaný biblický odborník R. E. Brown vo svojej príručke An Introduction to the New Testament rozlišuje:
a) Portrét aktuálneho Ježiša zahŕňajúci záujem o všetky detaily týkajúce sa jeho osoby – presný dátum narodenia a smrti, podrobnosti o rodičoch a rodine, ako vyzeral, čo rád jedol a pil a pod. Spis tohto typu nemáme a aj zachované evanjeliá sú na takéto informácie chudobné.
b) Portrét historického Ježiša, teda vedecký konštrukt postavený na čítaní pod povrchom evanjelií. Tie sú zoblečené zo všetkých nánosov, ktoré boli pridané počas niekoľkých desaťročí medzi ukrižovaním a písomnými záznamami. Obraz takéhoto Ježiša sa však mení prijatím nových metód a kritérií. Ďalšou jeho slabinou je nedostatok stopercentne prijateľných dôkazov. Výsledkom skúmania sú napokon minimálne rysy všeobecného vedeckého konsenzu.
c) Portrét namaľovaný evanjelistom predstavujúci evanjeliového Ježiša. Pochádza z jeho dômyselne selektívneho usporiadania materiálu o Ježišovi s úmyslom podporiť a posilniť vieru konkrétnej komunity. „Evanjelista použil len tie informácie, ktoré slúžili tomuto účelu, a potreby predvídaných poslucháčov ovplyvnili obsah aj formu,“ vysvetľuje Brown. „Toto je dôvod, prečo sa evanjeliá napísané rôznymi evanjelistami pre rôznych poslucháčov v rôznych dekádach musia líšiť.“
Spomedzi všetkých spisov patriacich na policu so štítkom „Evanjeliá“ je najstaršie a najpôvodnejšie Markovo. Vzniklo okolo roku 70. „Aby sme dokázali zhodnotiť, čím tento najstarší zachovaný písomný portrét prispel k nášmu kresťanskému dedičstvu, treba sa nám zamyslieť, čo by sme vedeli o Ježišovi, ak by sme mali len Pavlove listy. Mali by sme veľkolepú teológiu o tom, čo Boh vykonal v Kristovi, ale Ježiš by zostal bez tváre. Markovi prináleží pocta za to, že nám namaľoval túto tvár...,“ uzatvára americký profesor.
Očitý pozorovateľ teda neexistuje. Svedkovia, ktorých máme k dispozícii, nemôžu byť považovaní za absolútne hodnoverných. Napriek svojim obmedzeniam, kto Ukrižovaného vidí ostrejšie než Marek?
foto: www.allmoviephoto.com
Ani mystické diela dvoch charizmatických mníšok nepatria medzi hodnoverných svedkov. Bolestné umučenie nášho Pána Ježiša Krista Nemky Anny Kataríny Emmerichovej (1774-1824) a Mystické mesto Božie Španielky Márie Agredy (1602-1665) režiséra rozhodne inšpirovali. Od prvej menovanej prebral napríklad meno Pilátovej ženy (Claudia), stotníka Abenadera i vojaka, ktorý prebodol Ježišovi bok (Cassius). Cirkevní predstavitelia počas stáročí kolíšu medzi protikladnými pozíciami. Raz tieto knihy nekompromisne kritizujú a považujú za bludárske. Inokedy ich odporúčajú veriacim a cenzori im udeľujú Nihil obstat (latinsky „nič neprekáža, nestojí v ceste“ - táto pečať na publikácii katolíkovi dosvedčuje, že v nej nenájde nič protirečiace cirkevnej doktríne, teda netýka presnosti historických dát, ale neporušenosti pravoverného učenia). Rovnako by sa dalo chápať aj pápežovo údajné „bolo to presne takto“. Abstrahujúc od konkrétnych filmárskych avantúr a ich nároku či rezignácie na historickosť, teologická výpoveď Umučenia Krista je v súlade s cirkevnou ortodoxiou – takto vraj bol pápežov výrok myslený. Lenže detailnejší rozbor nám ukáže pravý opak. Kristologický koncept filmu stojí v rozpore k evanjeliám, cirkevnej tradícii i kresťanstvu vôbec.
Ďalším zdrojom k porovnaniu sú mimobiblické spisy o Ježišovi a sakrálna ikonografia vychádzajúca z tradície a ľudovej zbožnosti. Tam nachádzame mená zločincov ukrižovaných vedno s Ježišom – Dismas a Gesmas (Evanjelium podľa Nikodéma), tam spoznávame Veroniku (napr. Smrť Piláta) i matku Máriu na krížovej ceste, hoci kánonické evanjeliá o nich mlčia. Spisy však pochádzajú najskôr z konca druhého storočia, obsahujú mnoho legendárnych prvkov, a preto sú tiež ako historické zdroje nepostačujúce.
Kritický pohľad tak nemôže smerovať nikam inam, než na stránky Nového zákona. Za najstarší spis je považovaný Prvý list Solúnčanom, nasledujú niektoré ďalšie Pavlove listy a až potom evanjeliá. Evanjelium je špecifický literárny druh zaoberajúci sa osobou a životom Ježiša Krista. Renomovaný biblický odborník R. E. Brown vo svojej príručke An Introduction to the New Testament rozlišuje:
a) Portrét aktuálneho Ježiša zahŕňajúci záujem o všetky detaily týkajúce sa jeho osoby – presný dátum narodenia a smrti, podrobnosti o rodičoch a rodine, ako vyzeral, čo rád jedol a pil a pod. Spis tohto typu nemáme a aj zachované evanjeliá sú na takéto informácie chudobné.
b) Portrét historického Ježiša, teda vedecký konštrukt postavený na čítaní pod povrchom evanjelií. Tie sú zoblečené zo všetkých nánosov, ktoré boli pridané počas niekoľkých desaťročí medzi ukrižovaním a písomnými záznamami. Obraz takéhoto Ježiša sa však mení prijatím nových metód a kritérií. Ďalšou jeho slabinou je nedostatok stopercentne prijateľných dôkazov. Výsledkom skúmania sú napokon minimálne rysy všeobecného vedeckého konsenzu.
c) Portrét namaľovaný evanjelistom predstavujúci evanjeliového Ježiša. Pochádza z jeho dômyselne selektívneho usporiadania materiálu o Ježišovi s úmyslom podporiť a posilniť vieru konkrétnej komunity. „Evanjelista použil len tie informácie, ktoré slúžili tomuto účelu, a potreby predvídaných poslucháčov ovplyvnili obsah aj formu,“ vysvetľuje Brown. „Toto je dôvod, prečo sa evanjeliá napísané rôznymi evanjelistami pre rôznych poslucháčov v rôznych dekádach musia líšiť.“
Spomedzi všetkých spisov patriacich na policu so štítkom „Evanjeliá“ je najstaršie a najpôvodnejšie Markovo. Vzniklo okolo roku 70. „Aby sme dokázali zhodnotiť, čím tento najstarší zachovaný písomný portrét prispel k nášmu kresťanskému dedičstvu, treba sa nám zamyslieť, čo by sme vedeli o Ježišovi, ak by sme mali len Pavlove listy. Mali by sme veľkolepú teológiu o tom, čo Boh vykonal v Kristovi, ale Ježiš by zostal bez tváre. Markovi prináleží pocta za to, že nám namaľoval túto tvár...,“ uzatvára americký profesor.
Očitý pozorovateľ teda neexistuje. Svedkovia, ktorých máme k dispozícii, nemôžu byť považovaní za absolútne hodnoverných. Napriek svojim obmedzeniam, kto Ukrižovaného vidí ostrejšie než Marek?
foto: www.allmoviephoto.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára