Na svätého Krištofa

„Na to, že žiadny Krištof neexistoval, to bola pozoruhodná ceremónia,“ pošepol mi do ucha spolubrat, keď sme v kňazskom húfe vstupovali do kostola na záver svätokrištofskej procesie. „Prosím? Neexistoval? Potom aký má toto všetko zmysel?“ pýtal som sa sám seba, keďže na teologické polemiky uprostred hymnu na oslavu miestneho patróna neboli vhodné podmienky.

Traduje sa, že zomrel mučeníckou smrťou uprostred tretieho storočia za Diokleciánovho prenasledovania. Najprv ho bili palicou, potom prebodli kópiou, vhodili do ohňa a nakoniec sťali. Leggenda Aurea z ôsmeho storočia ho predstavuje ako siláka túžiaceho slúžiť Bohu. Na odporúčanie istého pustovníka sa zabýval v blízkosti rieky, kde sa pripravoval na krst. Súčasťou katechumenátu malo byť pomáhanie cestujúcim prejsť z jedného brehu na druhý. Raz v noci ho prebudil malý chlapec žiadajúci prepravu cez vodný živel. Svätec zobral tento živý náklad na svoje pravé plece. Vstúpil do rieky a čím ďalej kráčal, tým väčšiu ťarchu cítil. Opieral sa pritom o hrubú palicu, bez ktorej by sotva na druhú stranu došiel. „Zdalo sa mi, že nesiem celý svet,“ priznal sa chlapčekovi. „Ty si niesol Stvoriteľa sveta,“ znela odpoveď. V dieťati spoznal Ježiša, ktorý mu následne predpovedal mučenícku smrť. A palica zázračne rozkvitla.

V príbehu nachádzame vysvetlenie mena, ktoré prijal až neskôr pri krste – „ten, ktorý nesie Krista“. Z tohto dôvodu bol už od raného stredoveku uctievaný ako patrón cestujúcich a pútnikov. Dnes je vzývaný ako ochranca šoférov, turistov, poštárov, športovcov či dokonca astronautov. Vďaka rozkvitnutej palici je považovaný aj za patróna ovocinárov. Patrí do zoznamu štrnástich pomocníkov v núdzi.

Za svojho patróna ho považujú mnohé mestá, vrátane Urbanie v srdci Talianska. Z jej histórie je dôležitý predovšetkým dátum 30. apríl 1472, kedy kardinál Giovanni Bessarione daroval miestnemu kostolu relikviu sv. Krištofa. Ide o plecnú kosť veľkosti zemiaku uloženú v strieborno-zlatom relikviári. Práve na tomto kĺbe podľa legendy sedel Ježiško pri prechode cez rieku. Dôležité miesto v chráme i v srdciach farníkov má ešte socha svätca v životnej veľkosti z figového dreva, omaľovaná žiarivými lesklými farbami a podsvietená žiarivkami. Sochu a relikviu vynášajú každý rok v nedeľu po 25. júli do ulíc mesta, kedy sú požehnávané autá, motocykle, mopedy a všetky dopravné prostriedky. „Odpust motoristov“ sa slávi každoročne od roku 1926, aby svätec, ktorý je „bezpečím na ceste“ ochraňoval všetkých, ktorí nesedia doma. Sviatok apoštola Jakuba sa v urbanskej farnosti slávi o dva dni neskôr.

Aj moje auto bolo na tohtoročnej slávnosti zaparkované vedľa kostola na farskom parkovisku čakajúc na požehnanie, hoci pár hodín predtým som ním pri cúvaní nechtiac štuchol nárazníkom do striebornej audiny. Po troch rokoch, odkedy ho mám, po prvýkrát práve v tento deň!

Procesia, počas ktorej môj kolega utrúsil onú poznámku, sa konala týždeň predtým. Svätú omšu o štvrť na deväť večer celebroval biskup. Po nej sme sa v sprievode vybrali do uličiek mesta. Dychovka na čele vyhrávala pochodové piesne, ktoré sa striedali s modlitbami zvučiacimi medzi domami prostredníctvom prenosných reproduktorov. Za hudobníkmi sme kráčali my, kňazi. Posledný z nás, miestny výpomocný duchovný, černoch Giacomo, ktorého voláme Einstein, niesol relikviu. Dvaja diakoni mu pridržiavali pluviál. Tváril sa vážne, prejavoval patričnú úctu, pot sa mu neustále leskol na veľkom čele. Za ním sa viacerí chlapi striedali pod nosidlami s mohutným Krištofom. Žiarovka, pripevnená na rozkvitnutej palici a svietiaca mu do tváre, počas procesie vyhasla. Svetlo nám dopĺňali stovky sviečok na zemi a v oknách predznamenávajúce našu trasu. Prešli sme aj okolo niekoľkých barov, v ktorých si zákazníci veselo pofajčievali a popíjali, nevšímajúc si hluk za oknom. Sestry klaristky zasa trpezlivo čakali vo svojom kostolíku, kedy na pár minút opustili klauzúru a privítali vzácnu návštevu. Einstein k ním vstúpil a požehnal ich. Pán farár zohrával úlohu hlavného technika, manažéra, predmodlievača i usporiadateľa. Svätým dojmom pôsobí tento štíhly päťdesiatnik, akoby v jeho žilách ani nekolovala tá divoká krv, ktorá odlišuje Talianov od ostatných Európanov. Mali by ste vidieť priebeh tejto slávnosti! Pobehujú, pokrikujú na seba, iní sa tvária, akoby nič, jeden nás vyzýva kráčať, druhý nás brzdí, spievajú, modlia sa, vykukujú z okien... Nemôžem si pomôcť, ale tento rituál musí kňazovi zo Slovenska viac pripomínať pohreb v cigánskej osade než oltáriky na Božie telo vo farskom kostole. Môj spolupútnik Michal, ktorý rok vykonával úlohu biskupského ceremonára, len kýval hlavou: „A ja som sa trápil, keď niečo na našich slávnostiach neklapalo!“

Pohľad na ťažkú osvetlenú sochu vniesol svetlo do môjho uvažovania. „Má toto dielko nejakú umeleckú hodnotu? Alebo to je len bezcenný gýč?“ opýtal som sa sám pre seba a hneď som si odpovedal, že sa pýtam zle, že sa pýtam zbytočne. Toto nie je umenie. Toto nie je gýč. Toto je výraz viery. Týmto ľuďom to je jedno. Týmto ľuďom je hádam jedno, či svätý Krištof vôbec kedy existoval. Títo ľudia si nekladú otázky, ktoré si kladú skeptickí teológovia analyzujúci vieru ako chemik nebezpečný vírus. Títo ľudia len žijú. Ich viera je pevnou súčasťou života. Načo hneď hodnotiť, či sa v nich aj pozitívne prejavuje alebo nie? Ona proste je. Je samozrejmosťou. Dýchajú, jedia, pijú, zabávajú sa, hádajú, veria. Viera akoby tlkot srdca. Viera, ktorá potrebuje spev, tak ako život potrebuje spev. Potrebuje kráčať v procesii a zabudnúť na starosti, pretože bez nej sa človek strachuje nadmerne a bezdôvodne. Viera, ktorú treba žiť, a nie skúmať. Lebo kedy sme bližšie pri srdci skutočnosti – keď donekonečna pátrame a rozoberáme a špekulujeme, alebo keď proste žijeme s otáznikom na pleci, bez snahy zhodiť ho zo seba, keď sa nám zdá priťažký? Keď Krištofovo plece bolo schopné preniesť malého Ježiša s ťažobou celého stvorenstva, akú ťarchu dokáže udržať to moje? Koľko toho človek unesie? Koľko kňaz? Cesta svätosti vskutku nie je iná, než kráčanie pod ťarchou až po hranice svojich síl, s permanentným rizikom vlastného skántrenia, v službe, v láske, v obete.

„Nemám problém s tým, aj keby žiaden Krištof nebol. Veď neuctievame ani tak osoby svätých, ako ich vlastnosti, čnosti...,“ doplnil môj spolubrat na vysvetlenie pri večeri. A Einstein by len veľavýznamne zakončil: „San Cristoforo, il nostro grande protettore e patrone, prega per noi!“

foto: neznámy autor, internet